Chris Fausto Cabrera si od roku 2003 odpykáva 27-ročný trest v nápravnom zariadení Minnesota Correctional Facility v Rush City. Minulý rok koncom januára napísal list americkému renomovanému fotografovi Alecovi Sothovi, žijúcemu v Minnesote, v ktorom sa ho pýtal, či by nemal záujem písať si s ním o fotografii. Často ju vraj používa ako referenčný materiál a túži s niekým nadviazať „profesionálny dialóg“. Soth Faustovi (ktorý používanie tohto mena uprednostňuje pred svojím priezviskom) odpísal.
Medzi dvoma mužmi z úplne odlišných prostredí začal vznikať rozhovor, ktorý zďaleka neostal rámcovaný iba záujmom o fotografiu. Hoci tá sa neraz stala impulzom k úvahám o väzenskom systéme USA, koncepte spravodlivosti či živote v limitovanom priestore. Soth sa veľmi rýchlo presvedčil, že dopisovať si s Faustom neznamená vymieňať si povrchné správy zo sveta za mrežami a mimo nich. Vo Faustovom jazyku sa odrážajú roky skúseností s písaním prozaických textov a poézie, vo väzení niekoľko rokov viedol umeleckú skupinu študentov a dosiahol najvyššie možné vzdelanie. Vo svojich úvahách cituje Rilkeho či Ralpha Ellisona a v diagnózach americkej spoločnosti, ktorú už sedemnásť rokov sleduje spoza väzenských múrov, je až mrazivo precízny a presný.
Ich vzájomná korešpondencia vyšla koncom roka 2020 vo vydavateľstve MACK v knižnej podobe pod názvom The Parameters of Our Cage. Celý výťažok z predaja knihy je venovaný workshopu tvorivého písania Minnesota Prison Writing Workshop.
Aké fotografie si najviac ceníme?
„Vedel by si mi popísať osem fotografií, ktoré by si si zobral na opustený ostrov?“ vyzýva Alec Soth vo svojom druhom liste Fausta. Zdanlivo banálna otázka prinesie odpovede, ktoré prekračujú rovinu tradičnej deskripcie námetu a otvoria témy, ku ktorým sa dvojica bude v priebehu mesiacov vracať. Cez spomienku na fotografiu matky Fausto začína púšťať Sotha do svojej minulosti (zomrela, keď mal dvanásť rokov), prostredníctvom popisu záberu jedného letného popoludnia rozpráva o prostredí, ktoré ho formovalo. Priznáva sa k tomu, že v cele nemá veľa fotografií svojich blízkych – vo fotografii nevidí médium, ktoré dokáže zachytiť esenciu fotografovaného. Tú si usiluje uložiť do pamäti počas telefonátov a osobných stretnutí v návštevných miestnostiach. Soth sa zas vyhýba fotografovaniu vlastnej rodiny. Po pár mesiacoch korešpondencie však urobí niekoľko záberov tej Faustovej.
Do zbierky potenciálnych ôsmich obrázkov Fausto ďalej zaradil fotografiu svojej prvej cely či portrét speváčky Demi Lovato. Sothovi podrobne popisuje, ako by mal vyzerať – Lovato sedí v izbe zapratanej rôznymi vecami (doslovne menuje, aké plagáty by mali visieť na stene), oblečené má príliš veľké tričko a je ponorená do skladania piesne. Soth následne na Instagrame zorganizoval výzvu, aby ľudia na základe Faustovho popisu takúto fotografiu vytvorili. Päť najlepších snímok poslal Faustovi do väzenia. Vtipné fotografické cvičenie a v niečom aj sociologický experiment toho, ako slová transformujeme do obrazu.
Faustovi je jasné, že Sothova otázka o ôsmich fotografiách bola v skutočnosti otázkou o hodnote fotografie, a potvrdzuje, že ho donútila zamyslieť sa nad tým, aké obrazy sú pre neho dôležité. Avšak, v jednom momente sa vyznáva: „Ak by to bolo úplne naozaj, naozaj všetkých osem fotiek by bolo porno!! Haha!“ Cez túto vtipnú poznámku Fausto odkazuje na problém kriminalizácie mužskej sexuality vo väzení – to považuje za skutočné mučenie. Ťažko znáša, že od roku 2000 majú väzni zakázané vlastniť fotografie nahoty. Podľa neho takáto cenzúra nie je prejavom úcty voči ženským telám, ale naopak, akt konfiškácie fotografií ich v skutočnosti premieňa na objekty: „učí nás objektivizovať ženy“.
Nerovnosť ako normál
Medzi najzaujímavejšie časti knihy patria tie, kde Fausto rozoberá koncept spravodlivosti. „Roky zo svojej cely pozorujem absurdné zabitia, ktoré má na svedomí polícia. Ľudia následne volajú po ‚spravodlivosti‘, ako keby sme chápali, čo to znamená,“ píše. Pod spravodlivosťou si v prípade spáchania zločinu zväčša predstavujeme väzenský trest. Spoločnosť nás učí, že ide o „férovú“ odplatu pre „zlých ľudí“. Kto sú však títo zlí ľudia? Pre koho je väzenie fér? A prečo má život policajta vyššiu hodnotu ako život obyčajného občana?
Fausto má kubánsky pôvod a vyrastal v prostredí, kde každý mal vo väzení niekoho z príbuzných. Chladničky domácností boli polepené fotografiami synov, bratrancov či manželov, ktoré vznikli v návštevných miestnostiach či provizórnych väzenských fotoateliéroch. Nikto v týchto komunitách o väznení nehovoril znevažujúco, lebo bolo bežnou súčasťou života; odsúdenie nebolo spoločenským vykrivením, ale štandardom. Vyrastať v systéme nerovnosti bolo aj pre Fausta normálom. Väzenie vníma hlavne ako nástroj politiky, a nie prevýchovy či nápravy. Financovanie väzenského systému považuje za zbytočné plytvanie zdrojmi.
Teoretička Nicole R. Fleetwood, ktorá sa dlhodobo venuje výskumu väzenského umenia a sama má za mrežami niekoľko príbuzných, zdôrazňuje, že väzenie je trestom, ale len pre isté demografické skupiny – najmä pre Afroameričanov, Latinskoameričanov, pôvodných obyvateľov či chudobných bielej pleti.
WAAC (We Are All Criminals) je nezisková organizácia, ktorá dlhodobo upozorňuje na nehumánnosť a nespravodlivosť masového väznenia v Spojených štátoch. Cez projekty ako SEEN dáva hlas autorom a autorkám väzenskej prózy a poézie (napríklad aj Faustovi), ktorí sa umiestnením za mreže stávajú pre spoločnosť neviditeľnými bezmennými štatistikami. Ako píše Angela Davis, „väzenia nevymazávajú sociálne problémy, vymazávajú ľudské bytosti“. WAAC sa snaží upozorňovať na to, že výška trestu či spôsob jeho výkonu sú v prvom rade determinované rasovým pôvodom odsúdených.
Nová paradigma života
Keď spoločnosť súhlasí, že si zaslúžite stráviť zvyšok života vo väzení, zároveň súhlasí aj s tým, že váš život nestojí za to, aby bol chránený. Obzvlášť jasne to ukázala aktuálna pandémia COVID-19, počas ktorej sa v niektorých amerických väzniciach nakazili až tri štvrtiny väzňov (napr. San Quentin). Ako konštatuje aj spisovateľ a aktivista Kenneth Hartman, ktorý strávil 38 rokov v kalifornskom väzení, „keď ste vo väzení, nie ste plnohodnotným človekom“.
Faustovi údajne trvalo približne päť rokov, kým začal akceptovať realitu svojho uväznenia. Prijmete zmenu pravidiel, adaptujete sa fyzicky. Nová paradigma života sa pre neho manifestuje najmä nedostatkom: sexu, peňazí, telefonátov, fyzických dotykov, návštev. Po desiatich rokoch ešte stále cíti vo vrecku vibrovanie telefónu, ako fantómovú končatinu, ktorú stratil.
Nedostačujúci, či skôr obmedzený, je tiež priestor Faustovej cely. Hoci, ako v rozhovore so Sothom zaznie, ocitnúť sa v klietke môžeme aj mimo väzenia – len jej parametre budú možno rozdielne. Prirodzene, majú v aktuálnej dobe na mysli predovšetkým lockdown, počas ktorého sa učíme žiť s novými limitmi. Soth v jednom liste píše, ako musel stráviť dva týždne v karanténe v Ríme, bez možnosti opustiť hotelovú izbu. „Zahanbujúca pravda je, že som z toho bol šťastný,“ zdieľa Faustovi s výčitkou svoje dojmy. V korešpondencii sa viackrát vracia k tomu, že si je vedomý svojej privilegovanej pozície. Na Faustovi sa dôsledky nerovnocennosti (či už tejto konkrétnej, alebo týkajúcej sa jeho pôvodu) neprejavujú žiadnou zatrpknutosťou. Je dokonca fascinujúce, že jeho prejav je často optimistickejší i empatickejší ako Sothov. Miestami sa zdá, že Sothov život – minimálne ten vnútorný – je temnejší a neusporiadanejší než ten Faustov. Fotografia je pre Sotha spôsobom, ako objavuje svet, no siaha po nej aj preto, že mu dovoľuje zachovať si odstup. Medzi ním a subjektom jeho fotografií je priestor, a práve ten ho zaujíma najviac. Faustovi píše o tom, ako mal pred niekoľkými rokmi krízu – nič nefotil, necestoval a potreboval si nájsť k fotografii opätovný vzťah. Teraz zas pracuje, ale stále zvádza boj s istými osobnými démonmi. Umenie ich robí znesiteľnejšími.
Alec Soth má štúdio kúsok od miesta, kde policajti v máji 2020 zabili Georgea Floyda. Viaceré periodiká vtedy Sotha oslovili, aby pre ne udalosti fotograficky pokrýval. Odmietol, argumentujúc tým, že by radšej videl práce černošských fotografov. „Radšej by som počul tvoj hlas,“ píše Faustovi.
V knihe The Parameters of Our Cage má Faustov hlas síce podobu tichých slov, avšak ich obsah kričí. Pokojne by sme ju mohli čítať ako manifest za taký trestný systém, v ktorom by spravodlivosť nebola iba prázdnym konceptom a v ktorom by nerovnosť nebola normálom.
C. Fausto Cabrera & Alec Soth: The Parameters of Our Cage. MACK, 2020.
Autorka je estetička
