Obezita: Medzi stigmatizáciou a zľahčovaním

Na jednej strane je diktát unifikovaného ideálu a šikanovanie pre inakosť. Na druhej strane je pozitívny prístup k vlastnému telu bez ohľadu na veľkosť, tvar, pohlavie, vek či farbu pleti. A uprostred vážne ochorenie, ktoré môže viesť k smrti. Ako máme hovoriť o obezite? 

Bola hviezdou sociálnej siete TikTok s viac ako 468-tisíc fanúšičkami a fanúšikmi. Sledovanosť jej videí sa pohybovala v státisícoch až miliónoch. Samu seba otvorene označovala za tučnú, avšak s jasným posolstvom pre všetkých, ktorí nezapadajú do protežovaného ideálu krásy: majme sa rady také, aké sme, majme sa radi takí, akí sme.

V jednom z posledných videí zverejnených na TikToku pod názvom Kiežby som to vedela…, ktoré si pozrelo viac ako 1,3 milióna ľudí, vyjadrila želanie vrátiť čas a nepoľaviť v úsilí zmeniť svoj život. Otvorene pomenovala početné zdravotné problémy, ktorými trpela, a priznala, že je viac ako dva roky väzňom vo vlastnom dome. Verila, že nie je neskoro a napokon neskončí v bode, z ktorého niet návratu. Pod post doplnila aj hashtagy ako „závislosť od jedla“ či „motivácia chudnúť“.

Američanka Brittany Sauerová zomrela 2. januára 2023 – mala 28 rokov. Britský bulvárny denník Daily Mail ju neskôr zaradil medzi obete „hnutia“ zľahčujúceho obezitu a nezdravý životný štýl v mene body positivity. Kritický až odsudzujúci tón článku si razom osvojili viaceré médiá vrátane niektorých slovenských. Pri čierno-bielej argumentácii pritom opomenuli fakt, že pozitívny prístup k vlastnému telu a sebe samému nie je o váhe, ale o prijatí a rešpektovaní inakosti.

Samozvaní sudcovia ignorovali fakt, že mladá Američanka nebola lekárkou, psychologičkou ani odborníčkou na zdravú výživu, ale „iba“ obyčajnou ženou stojacou pred problémom, ktorému nedokázala čeliť, a preto zomrela. Nezodpovedaná zostala tiež otázka, kadiaľ vedie pomyselná čiara medzi pozitívnym prístupom k vlastnému telu a obezitou. A pridružili sa ďalšie: Môže prehnaná politická korektnosť vyústiť do ignorovania chronického ochorenia? A ako vlastne hovoriť o obezite tak, aby sme sa vyhli obvineniu z body shamingu a počúvali nás aj sledovatelia a sledovateľky Brittany Sauerovej?

Politická korektnosť AI

Pri hľadaní odpovedí sme okrem odborníkov požiadali o pomoc aj umelú inteligenciu (AI). Najprv sme ju poprosili o mená influencerstva z radov mužov i žien, ktoré sa nehanbí za svoju obezitu. Dostali sme hlášku o chybe.

Otázku sme spresnili s tým, že hľadáme obéznych influencerov propagujúcich body positivity. Umelá inteligencia nás najprv upozornila, že propagácia obezity ako zdravého životného štýlu nie je podporovaná lekárskymi ani vedeckými autoritami. A vzápätí upriamila pozornosť na body positivity – sebaakceptačné hnutie zamerané na prijatie a lásku k vlastnému telu bez ohľadu na miery, váhu, farbu pleti či vek.

Po otázke, či môže uviesť mená obéznych mužov a žien propagujúcich body positivity, ktorí a ktoré zomreli na následky obezity, sme dostali strohú reakciu, že nám nedokáže pomôcť. Keď sme otázku zopakovali, upozornila nás, že k citlivým témam, ako je obezita, musíme pristupovať s empatiou a rešpektom. A že nám rada pomôže s odpoveďami na iné otázky, respektíve s iným problémom.

Reakcia umelej inteligencie bola pre nás ukážkou hľadania balansu pri spájaní dvoch citlivých tém – body positivity a obezity. A to v situácii, keď podľa štatistík Svetovej zdravotníckej organizácie zápasí s obezitou viac ako 800 miliónov ľudí na svete (niektoré zdroje hovoria o miliarde) vrátane 250 miliónov detí, pričom prognózy sú neúprosné. Odborníci z medzinárodnej organizácie World Obesity Day (WOD) predpokladajú, že do roku 2035 budú trpieť obezitou až dve miliardy ľudí na svete a detská obezita stúpne od roku 2020 do spomínaného roku 2035 o sto percent. V praxi to znamená ďalšie desiatky miliónov detí načúvajúcich hviezdam sociálnych médií.

Telo je domov, v ktorom žijeme

Psychológ a riaditeľ občianskeho združenia IPčko Marek Madro pripomína, že deväť z desiatich sledovateľov sociálnych médií potvrdilo, že niečo urobilo vďaka internetovým vzorom. A osem z desiatich uviedlo, že sú ochotní vyskúšať nové veci na základe ich návrhu. „Internet a sociálne médiá zohrávajú významnú úlohu pri formovaní spôsobu, akým tínedžerstvo vníma seba a ostatných. Na jednej strane je bombardované nerealistickými štandardmi krásy a filtrovanými obrázkami, ktoré môžu mať škodlivý vplyv na jeho telesný vzhľad a sebavedomie. Na druhej strane je diskutovaná téma vzťahu medzi obezitou a body positivity.“

Aj preto považuje za dôležité rozlišovať medzi týmito dvoma témami a nezamieňať ich obsah. „Sebaprijatie a pozitívny obraz vlastného tela, spoločenská akceptácia rôznorodosti či predchádzanie diskriminácii nie sú samy osebe nebezpečné. Samostatnou kapitolou je však podpora zdravého vzťahu k sebe a svojmu telu spojená s akceptovaním faktu, že obezita je ochorenie, ktoré si vyžaduje lekársku starostlivosť,“ spresňuje Madro.

Lekár, ktorý sa dlhé roky venuje liečbe obezity a školí lektorov v metodike STOB (Stop Obezite), Ivan Majerčák si myslí, že sociálne médiá netreba obviňovať z toho, že obezitu nepovažujeme za chorobu. Argumentuje, že už dekády ju nevnímame ako chorobu a vo svojich hlavách ju redukujeme na kozmetický problém. Ako chorobu ju nevníma ani časť lekárskej komunity. „Výsledkom je, že ľudia sa neliečia. Vyplýva to z neinformovanosti, nepochopenia obezity ako choroby. Dovolím si provokatívnu otázku – prečo nezľahčujeme cukrovku, alergiu alebo rakovinu?“

Majerčákove slová potvrdzujú aj Štandardné diagnostické, preventívne a liečebné postupy schválené v júli 2022 ministerstvom zdravotníctva. „Obezita stále nie je na celospoločenskej úrovni vnímaná ako komplexné, chronické, relapsujúce celoživotné ochorenie. Je podceňovaná nielen širokou verejnosťou, tvorcami zdravotnej politiky, ale často aj samotnými zdravotníckymi pracovníkmi. Verejnosť ako laická, tak i odborná nedisponuje dostatočnými vedomosťami o obezite, jej patogenéze, ale najmä o jej rizikách (Fábryová, 2017),“ stojí v dokumente s názvom Komplexný manažment detského a adolescentného pacienta s obezitou a nadváhou, pod ktorým sú okrem Majerčáka podpísaní aj Petra Petrocová a Miloš Šlepecký.

Za pozornosť tiež stojí konštatovanie, že žiadne iné ochorenie nie je tak často riešené laickými postupmi a samoliečiteľstvom ako obezita, čo súvisí práve s tým, že ju nepovažujeme za chorobu.

Majerčák v súvislosti s vnímaním obezity upozorňuje aj na ďalší fenomén – reklamu. „Oversize dievčina na sociálnej sieti má asi menší vplyv ako reklamy propagujúce sladkosti pred detskými rozprávkami alebo čipsy, alkohol a vysoko spracované potraviny pred rodinnými filmami či videami.“

Otázka teda neznie, koľko oversize modeliek a modelov pozývať na skutočné či virtuálne prehliadkové móla, kde stále dominujú superštíhle až chorobne štíhle osoby, ale s akým posolstvom a obsahom. „Rozmanitosť ľudského tela nie je nič, čo by sme mali ukrývať. Ak vidíme, že v reklamách, na mólach či sociálnych sieťach sú hviezdami ženy, ktoré nemajú krivky 90-60-90, oslovuje to pozitívne časť populácie, pretože dovtedy sme videli iba chudé telá, čo malo vplyv na naše sebahodnotenie.  Aj v tomto prípade platí tvrdenie o rovnováhe. Samozrejme, netýka sa to iba žien, ale aj mužov a nebinárnych osôb,“ upozorňuje Madro.

Lekár s dlhoročnou praxou Majerčák v tejto súvislosti pripomína, že neoddeliteľnou súčasťou liečby obezity je aj psychoterapia, v rámci ktorej sa aktívne pracuje s pacientom na tom, ako prijať a mať rád svoje telo. Liečba obezity podľa neho učí pacientov, ako mať rád/rada sám/samu seba, ako vnímať pozitívne vlastnú telesnú schránku. „Predstavte si, že sa ráno zobudíte, pozriete sa do zrkadla a nemáte radi svoje telo. Ak nemáte radi vlastné obrysy v zrkadle, tak sa vám ťažko žije samému so sebou. Nebojujte s tým! Nie ste len telo!“ vysvetľuje, prečo učí pacientov s obezitou, ako napriek stresu a záťaži získať opäť pozitívny postoj k vlastnému telu. „Naše telo je predsa náš domov, v ktorom žijeme,“ dodáva.

A ako to vidí kvarteto mladých ľudí vo veku od 18 do 21 rokov, ktoré odpovedalo na otázku, či dokážu influenceri na sociálnych sieťach ovplyvniť to, ako vnímajú vlastné telo, a čo najviac determinuje ich postoj? Na jednej strane všetci priznali určitú mieru vplyvu, ktorej však nepripisovali rozhodujúci význam. Lukas pripomenul, že jeho postoj „deformuje aj mediálny diktát spojený s ideálom krásy“. Jakub zas upriamil pozornosť na hodnotenia ľudí pod postami – či už vo forme emotikonov alebo kritických komentárov týkajúcich sa výzoru dotyčnej osoby, čo sa následne premieta aj do postojov ostatných.

Väčšina však konštatovala to, čo najstarší z nich. „Ja sa snažím dostať max zo seba na základe svojich možností a svojich cieľov nie na základe toho, čo mi ukazujú a diktujú iní,“ tvrdil 21-ročný Henry. Dvadsaťročná Sofia doplnila, že ju ovplyvňuje hlavne to, ako sa cíti. „Keď som spokojná sama so sebou, nepotrebujem dokonalú postavu, ale samozrejme, že na sebe rada pracujem.“ Pravdou je, že ani jeden z nich nedokázal objektívne zhodnotiť mieru vplyvu toho-ktorého faktora.

Ako sú na tom naše deti?

Otázka, ako hovoriť s verejnosťou a osobitne s mladými o obezite, je pritom kľúčová. A nielen preto, že prípadov tohto závažného ochorenia pribúda. Kým v roku 2018 evidovalo Národné centrum zdravotníckych informácií približne 17-tisíc mladých ľudí do 26 rokov trpiacich obezitou, v roku 2022 ich bolo viac než 25 500. Netreba pritom zabúdať, že oficiálne štatistiky sú iba pomyselnou špičkou ľadovca, a okrem zdravotných dopadov treba brať do úvahy aj tie ekonomické. Organizácia WOD vyčíslila globálny ekonomický dopad obezity do roku 2035 na viac ako štyri bilióny dolárov.

Faktom je, že najúčinnejším a najlacnejším prístupom k obezite (a špeciálne s rozvojom obezity u detí a tínedžerstva) je prevencia. Tá sa však nedá robiť bez toho, aby sme o nej hovorili otvorene, avšak bez stigmatizácie. Podobný cieľ sledoval už Svetový deň obezity v roku 2023, pripadajúci každoročne na 4. marca. Inak tomu nebolo ani tento rok. Zmeniť pohľad slovenskej verejnosti sa pokúšala aj iniciatíva Slovensko proti obezite, na ktorej domovskom webe sa možno okrem praktických informácií tiež dočítať: „Obezita nie je kozmetická chyba, ale chronické ochorenie, ktoré sa dá liečiť.“ Otázkou však zostáva, či si to popri skrolovaní na TikToku, Instagrame, YouTube alebo Snapchate stihnú prečítať aj tí najzraniteľnejší.

Reakcie štvorice, ktorá sa zapojila do našej ankety, ilustrujú pretrvávajúcu neznalosť. Až na jednu výnimku nik z oslovených netušil, že obezita je choroba. „Vlastne je to super správa a držím palce každému, kto sa rozhodne pre liečbu obezity, aby sa dopracoval k želaným výsledkom,“ doplnila Sofia. Henry pripustil, že niečo počul. Jedným dychom však dodal, že si napriek tomu myslí, že „ak človek nezmení životný štýl, tak si nepomôže“. Jeho názor nie je na Slovensku výnimkou, ale pravidlom. Do veľkej miery kopíruje postoj značnej časti spoločnosti, ktorá je presvedčená, že za všetko môže človek trpiaci obezitou, pričom stačí tak „málo“ – zmeniť životný štýl.

Psychologička Miroslava Takáčová z občianskeho združenia Chuť žiť potvrdzuje nižší záujem o pomoc a poradenstvo zo strany detí s nadváhou či obezitou. „Máme klientov a klientky rôznych váhových kategórií, avšak ľudia s nadváhou či obezitou prichádzajú až v dospelom veku a po viac či menej bohatej histórii diétovania. Neraz pritom zistíme, že ťažkosti so stravovaním a nezdravý vzťah s jedlom sa u nich ťahá od detstva.“

Kým človeka so zlomenou rukou ľutujeme bez toho, aby sme zisťovali, či si ju nezlomil napríklad pri útoku na ženu, na obézneho pacienta sa mnohí pozeráme cez prsty. Zatiaľ čo s chrípkou ideme k lekárovi, kilogramy navyše sa snažíme skrývať za široké oblečenie. „Obezitu vidno, aj preto sa stáva stigmou. A stigmatizácia vzniká preto, lebo nie je považovaná za chorobu – ani okolím, ani samotným pacientom, ani časťou lekárov,“ vysvetľuje Majerčák.

Na ilustráciu udáva aj konkrétny príklad. „Dvaja rovnako úspešní ľudia sa uchádzajú o prácu, postúpia do posledného kola konkurzu. A kto dostane prednosť – ten štíhly, alebo rovnako šikovný, erudovaný a kvalifikovaný uchádzač s obezitou? Štíhlosť je podvedome spájaná s úspechom, so zdravím. Ľudia žijúci s obezitou sú často prehliadaní a niekedy sa aj sami vytláčajú zo spoločenského života.“

Nevidno to, nebolí to, ale zabíja

Odborníci dlhodobo upozorňujú, že za obezitu nemôže iba jeden faktor. Súčasťou liečby sú podľa Majerčáka štyri elementy: strava, pohyb, psychoterapia a liek. Nevyhnutným a základným predpokladom je však fakt, že pacient chce. „Ak nechce, nevieme mu pomôcť. A rovnako to platí aj o deťoch. Ak rodič chce a dieťa nechce, liečba nebude úspešná,“ zdôrazňuje.

Vo všeobecnosti pritom platí, že s deťmi sa pracuje ľahšie ako s dospelými. „Dospelí ma zvyknú presviedčať, že vedia, čo majú robiť, kde robia chybu, lebo sú napriek všetkému presvedčení, že obezita nie je choroba, respektíve ju nepovažujú za chorobu,“ poznamenal.

Podobne ako pri dospelých, aj pri deťoch sa liečba začína zoznámením sa s ich životným príbehom, dennými aktivitami, chodom rodiny, bežným týždňom. „Často sú rodičia prekvapení, že im nedávame vzorové jedálničky ani nenaháňame deti, aby cvičili. Liečba obezity je však liečba životného štýlu,“ vysvetľuje skúsený odborník.

Nezriedka sa pritom stáva, že pomyselná chyba je v samotných rodičoch a ich predsudkoch. „Otec chodí na týždňovky, mama pracuje v okresnom meste a vracia sa domov o šiestej večer. Kto dohliada na stravovanie dcéry či syna? Stará mama, ktorá im asi nebude nič zakazovať. Napečie buchty, vypraží rezne – vnúčatá by sa u starkých mali predsa dobre najesť. Dievča si vyberie, že chce chodiť na kickbox, chalan na tanec. Každý si našiel pohyb, ktorý by ho bavil. Rodičia však v ,dobrej viere‘ rozhodnú, že pre dcéru je vhodnejší tanec a syn nech chodí na kickbox,“ uvádza konkrétnu skúsenosť zo svojej obezitologickej praxe doktor Majerčák. Reálnym výsledkom je, že sa „z donútenia“ chvíľu možno hýbu, ale z dlhodobého hľadiska je udržateľná len pohybová aktivita, ktorá nás teší a baví.

Paradoxom potom je, že dieťa trpiace nadváhou alebo obezitou môže napokon skončiť pri poruchách príjmu potravy. „Práve deti a tínedžeri s nadváhou a obezitou môžu čeliť tlaku, aby sa prispôsobili spoločenským normám, čo môže viesť k nezdravému správaniu, ako sú extrémne diéty alebo poruchy príjmu potravy. V Chuť žiť sa často stretávame s ľuďmi, ktorí prídu s problémom mentálnej anorexie alebo mentálnej bulímie, no v anamnéze narazíme na to, že predtým mali nadváhu. Zažívali šikanu, cítili sa vyčleňovaní a chceli najmä zapadnúť,“ upozorňuje psychologička Takáčová.

Obezita je doživotné ochorenie, pretože môže dôjsť k takzvanému relapsu, čo v praxi znamená, že po prechodnom, či dokonca dlhodobom zlepšení sa môže choroba znovu objaviť. V priemere majú pacienti dva až tri relapsy počas liečby. „Mám pacientku, ktorá schudla štyridsať kilogramov a udržiavala úbytok pätnásť rokov. Počas pandémie jej náhle zomreli dvaja príbuzní a ona tú samotu a smútok začala zajedať. Spočiatku pribrala možno iba päť kilogramov, ale časom sa dostala takmer tam, kde bola pred pätnástimi rokmi,“ uvádza lekár Majerčák na ilustráciu. Zdôrazňuje, že nejde o čísla na váhe, ale o komplexný prístup, ktorý nerieši iba váhu, ale aj psychickú stránku obezity, motiváciu a techniky, ako si udržať zdravý životný štýl. Aj preto je dôležité, tak ako pri iných diagnózach, chodiť na pravidelné kontroly, čím pacient znižuje riziko relapsu.

Telá v našich hlavách

Ako však hovoriť o obezite tak, aby sme nezraňovali? V septembri mal v Českej televízii premiéru dokument Tělo v mé hlavě, ktorý priniesol svedectvá obetí body shamingu – mužov a žien zažívajúcich šikanovanie pre svoj vzhľad. Jednému sa smiali pre oblé tvary, druhému preto, že bol štíhly, tretiemu preto, lebo prevyšoval ostatných.

Osobnú skúsenosť s body shamingom nám potvrdili aj traja zo štyroch oslovených mladých ľudí. Lukas opísal, že zažíval posmešky od spolužiakov na základnej škole, lebo ako dieťa nemal „ideálnu váhu“. Sofii sa tiež smiali na základnej škole – pre pehy, ale aj kvôli priezvisku. Bohaté skúsenosti s body shamingom mal aj Henry: „Ľudia sa mi zvykli smiať pre to, že som bol chudý a nízky. Hlavne deti na základke, na strednej to opadlo. Na vysokej škole si občas niečo vypočuje kvôli výške, váha už nie je terčom, lebo som nabral svalstvo.“

Tristnú skutočnosť, že inakosť robí z ľudí terče posmechu či šikany, potvrdzujú aj štatistiky internetovej poradne IPčko.sk. Len za prvý polrok 2024 poskytli na linkách pomoci a v krízových službách 853 pomáhajúcich a krízových intervencií v téme porúch príjmu potravy, ďalšie desiatky mladých ľudí zažívali body shaming pre svoj výzor a váhu. „Niektorí zažívajú šikanu a už spomínaný body shaming v online aj offline priestore, niektorí nenávidia svoje telo, iní majú pocit viny a zlyhania, že nezvládli jesť zdravo a pravidelne cvičiť, u ďalších sú to témy rovesníckych aj rodinných vzťahov alebo majú problémy týkajúce sa porúch príjmu potravy,“ konštatuje Madro.

Na jednej strane pripustil, že nastal istý posun a scitlivenie v spoločnosti pri témach nadváhy a obezity. Stále však podľa neho platí, že máme čo robiť, aby sme odstránili niektoré stereotypy, a to na úrovní rodín, škôl i celej spoločnosti. „Komentovanie výzoru človeka s obezitou sa dnes síce považuje za neslušné, avšak štíhli ľudia sa bežne stretávajú s hláškami typu, ty si taký chudý či taká chudá, že ťa ani nevidno. A je im to rovnako nepríjemné ako posmešky na adresu obézneho človeka,“ upozorňuje.

Ak sa teda vrátime k pôvodnej otázke z úvodu článku, a to, kde je hranica medzi body positivity a obezitou, a čo už môže hraničiť s body shamingom, hranice môžu byť individuálne. Niekto môže považovať za zľahčovanie obezity už to, keď hviezdy sociálnych médií neupozornia v každom videu alebo poste na riziká tohto závažného ochorenia. Iný sa môže, naopak, cítiť dotknutý neustálym akcentovaním obezity, akoby všetci, čo nezapadajú do protežovaného ideálu krásy, boli automaticky chorí, respektíve trpeli nadváhou či obezitou. Dôležité je nielen to, kto hovorí, akým tónom a na koho sa obracia, ale aj kto počúva.

Psychologička Takáčová z iniciatívy Chuť žiť pripomína, že deti v predškolskom veku vôbec neriešia váhu svojich kamarátov a kamarátok. Prioritou je, či majú spoločníčku alebo spoločníka na hru. „Na základnej škole sa to mení a na vzhľad sa upriamuje väčšia pozornosť. Ich postoj však v mnohom závisí od reakcií okolia či dospelých vrátane rodičov na ľudí, ktorí majú nadváhu alebo nespĺňajú takzvané štandardy krásy. Ak deti vo svojom okolí vidia, že komentovať vzhľad a hodnotiť váhu je bežné, budú to vnímať ako normu a môžu reagovať podobne. K problematike obezity a nadváhy treba preto pristupovať komplexne, využívať citlivý jazyk a vyhýbať sa extrémom,“ uzavrela.

Miroslava Grman

Autorka je novinárka a editorka