Aká poézia sa toleruje v Číne?
Režisér a básnik Gan Bi, autor epickej noirovej romance o rozprávkových nočných tulákoch hľadajúcich stratenú lásku Posledné večery na Zemi (2018), patrí do generácie najmladších čínskych filmárov. Napriek nekompromisne roztrieštenej narácii a snovej poetike, ktorými si získal najmä západné festivalové a klubové publikum, ani v rodnej krajine s prísnym cenzorským systémom nie je na zozname zakázaných autorov. Umožňujú mu aj domácu distribúciu, jeho druhý celovečerný film realizovaný sčasti v 3D mal navyše v čínskych kinách slušnú návštevnosť, i keď nespĺňa parametre filmov, ktoré sa premietajú v tamojších kinách. Nie je totiž romantizujúcim obrazom čínskej súčasnosti ani propagandou, ktorá oslavuje komunizmus. Naopak, umelecké vízie šikovne maskuje za insitnú rozprávkovosť.
Posledné večery na Zemi boli v Číne mylne propagované ako romantická komédia, čo filmu počas prvého víkendu v kinách značne pomohlo. Mnoho Číňaniek a Číňanov vďaka tomu videlo artový film, na aký by sa pravdepodobne dobrovoľne nevybrali. Surreálny naratív, ktorý kombinuje minulosť s prítomnosťou možno so štipkou špekulatívnosti chápať aj ako maskovací manéver, ktorým sa Gan Bi vyhýba provokovaniu cenzorov. Jednoducho sa oprostil od všetkého, čo by sa dalo jednoznačne interpretovať (čím šikovne obišiel cenzorský kolektív) a práve toto zostáva pre jeho tvorbu signifikantné.
Príbeh, to sú úlomky
Hlavný hrdina Luo (Huang Jue) sa po niekoľkých rokoch vracia do mesta, aby našiel svoju dávnu lásku Wildcat (Lee Hong). Mesto je zahalené do neónovej noci a zdá sa, že najkrajšie časy má rovnako ako Luo, dávno za sebou. Luovo pátranie predsa nepôsobí bezútešne, v náznakoch je citeľná nádej na happy end. Príbeh dýcha teatrálnym pátosom, ku ktorému sa Gan Bi bez hanby prikláňa. Postavy prechádzajú uličkami a barmi po stopách minulosti, potkýnajúc sa o chaotické spomienky, aby tieto preludy oživovali v prítomnosti. Možno sú len falošnými stopami, zidealizovaným snom, v ktorom ostali hrdinovia tápať zaseknutí so smútočnou piesňou o rozptýlených ideáloch a mladosti na perách. Samotné tápanie je naratívnou metódou filmu a vnútorným konfliktom hlavnej i vedľajších postáv. Režisér diváka zvádza čítať symboliku medzi riadkami jeho filmového básnenia o neuchopiteľnej premenlivosti prežívania a tvárnosti spomienok, ktoré si nevedomky subjektívne štylizujeme a prispôsobujeme, často pod vplyvom melanchólie z premrhaných šancí.
Gan Bi usiloval predovšetkým o rozklad klasického scenára. Chcel zhmotniť subjektívne, eliptické odvíjanie príbehu, tak ako sa mu dianie fragmentárne rodí a zaniká v myšlienkach. Tento proces vonkoncom nepodlieha bežným „fyzikálnym zákonom”. Jeho metóda je založená na dekonštrukcii, miešaní a prekladaní elementov, aj napriek tomu, že pri oboch svojich celovečerných filmoch vychádza z klasických žánrov. Posledné večery na Zemi nadväzujú na film noir a pri postavách sa ich pridŕža do veľkej miery stereotypne. Epizodickosť sústavného blúdenia po „rozlámanom” meste je zas typická pre road movie, na tento žáner nadviazal už vo svojom debute Kaili Blues (2015).
„Závislý” čínsky arthouse
Oba Gan Biho filmy sú výpravné, produkčne náročné a bez verejných zdrojov by pravdepodobne vzniknúť v takejto podobe nemohli. Čínsky nezávislý film stojí v opozícii voči prorežimným filmom – takzvanému „klanu lietajúcich dýk” – je odkázaný na súkromných donorov (v Číne je podľa režiséra tento spôsob financovania pomerne zvládnuteľný) a neprispôsobiví filmári často čelia šikane a autorskej neslobode. Od štátnych kontrolných orgánov dostávajú čierne body a s filmom, aj keď je prijatý na áčkový zahraničný festival, vycestovať nemôžu. To sa Gan Biho netýka, no priznal, že momentálne čelí dileme, kde získať prostriedky na svoj pripravovaný film. Keďže ide o bytostne zanieteného a sebavedomého autora, pravdepodobne sa mu to podarí aj v krajine, kde je natáčanie poetických filmov bojovým umením.
Autorka je filmová kritička
