Pravicový radikalizmus 1967/2020
Roku 1967 Theodor Wiesengrund Adorno prednášal vo Viedni o cieľoch a propagande nových nemeckých pravičiarov. Jeho príhovor vyšiel o pol storočia neskôr knižne a prekvapil svojou aktuálnosťou. Už si ho môžeme prečítať aj v slovenčine.
25. augusta 1967 o 10:57 stlačil kancelár Willy Brandt na mediálnej výstave v Západnom Berlíne veľký červený gombík (v skutočnosti atrapu) a prvýkrát zapol v Spolkovej republike Nemecko farebnú televíziu. Ako úvodný film sa v pestrých odtieňoch vysielala francúzska komédia so Jeanom-Paulom Belmondom a Claudiou Cardinale, po nej nasledovali viaceré zábavné šou a napokon hudobný galavečer. SRN súrne hľadala nové rozptýlenie. Verejnosť potrebovala odpútať pozornosť od nečakaných vážnych problémov, ktoré trápili spoločnosť aj hospodárstvo. Prvý raz od povojnového ekonomického zázraku, keď HDP pravidelne rástol o desať až dvanásť percent ročne, nastala v Západnom Nemecku recesia. V roku 1966 dosiahla miera inflácie 3,6 percenta. O rok vzrástla nezamestnanosť na 2,1%. Aj daňové príjmy boli nižšie ako sa očakávalo, produktivita práce klesla a vládne výdavky rástli rýchlejšie ako ekonomika. Mierny výkyv znamenal značné starosti. Bundesbank dvihla úrokové sadzby. V porúrskom kovopriemysle hrozil štrajk. Kritika vlády masovo zaznievala aj z baníckych združení a ďalších profesií. Robotníci sa zjednocovali v silnejúcom odborárskom hnutí. Spolková vláda zareagovala zákonom o stabilite a raste. Protesty vyústili do rokovaní o novej kolektívnej zmluve.
Rok 1967 priniesol zásadné zmeny aj v globálnom kontexte. V uliciach USA davy protestovali proti vojne vo Vietname. V Číne zúrila brutálna kultúrna revolúcia. Izrael po bleskovej Šesťdňovej vojne obsadil Východný Jeruzalem, Golanské výšiny aj Západný breh Jordánu. V Grécku sa uskutočnil vojenský puč a bola nastolená vojenská diktatúra. V Nigérii vznikla nezávislá republika Biafra, čo vyvolalo krvavý ozbrojený konflikt.
Aj v Západnom Nemecku sa politická situácia na jar vyhrotila. Počas demonštrácie proti návšteve autoritatívneho iránskeho šacha Rezá Pahlavího bol 2. júna 1967 zblízka zastrelený 26-ročný študent Benno Ohnesorg. (Mimochodom, skorumpovaný perzský šach bezprostredne predtým navštívil Československo a jeho pobyt v Západnom Berlíne znamenal aj strategické rozhodovanie medzi dvoma mocenskými blokmi Studenej vojny.)
Výstrel zmenil Nemecko, pomyselne zasiahol celú generáciu, zostal v kolektívnej pamäti a dodnes vyvoláva množstvo otázok. Rana narušila ticho traumatizovanej povojnovej spoločnosti a nič už nebolo ako predtým. Na demonštranta vystrelil policajt v civile Karl-Heinz Kurras, ktorého štátna moc spolu s kolegami nasadila, aby udržal nahnevaný dav pod kontrolou. Proti päťsto demonštrantom sa postavilo až sedemsto ozbrojencov – dôkaz, že štát to s tvrdšími postihmi myslel naozaj vážne. Represívna akcia nemala v dejinách štátu obdobu. Dnes už vieme, že Kurras tajne spolupracoval aj s východonemeckou Štátnou bezpečnosťou. No vtedy jeho bezprecedentné oslobodenie na súde znamenalo frustráciu, hnev a neskoršiu radikalizáciu časti ľavicovej mládeže na západe a s veľkou pravdepodobnosťou významne prispelo k vzniku militantnej Frakcie Červenej armády, známej pod skratkou RAF. Bulvárne noviny Bild dokonca Kurrasa označili za „záchrancu Západu“. Ohnesorgova smrť symbolicky stvorila novú rebelantskú generáciu, ktorá už nemienila mlčať o tom, čo sa v Nemecku dialo počas druhej svetovej vojny a po nej. Krajina sa ešte len otriasala po Osvienčimskom procese v rokoch 1963 až 1965, ktorý svetu pripomenul rozsah a dôsledky holokaustu. Od apríla do decembra 1961 stál v Jeruzaleme pred súdom aj Adolf Eichmann, jeden z technokratických strojcov šoa, nakoniec bol odsúdený na smrť obesením.
Radikáli dvadsať rokov po Hitlerovi
V reakcii na dramatický spoločenský vývoj sa opäť výrazne darilo reakčnej pravici. Rekordné úspechy v postfašistickom období slávila najmä Národná demokratická strana Nemecka (NPD), ktorá vznikla v roku 1964 zlúčením viacerých marginálnych radikálnych hnutí. NPD sa na niekoľko rokov dostala do väčšiny nemeckých spolkových parlamentov. Jej nacionalistický a revanšistický program oslovoval kmeňových pravicových extrémistov, početných bývalých nacistov, ale aj mnohých protestných voličov sklamaných politikou štandardných strán CDU a SPD, čiže konzervatívnych kresťanských demokratov a ľavicových socialistov, od volieb 1966 združených v kontroverznej veľkej koalícii. Hospodárska stagnácia NPD ďalej popularizovala. V niektorých častiach krajiny sa mladá strana v regionálnych voľbách vyšplhala na 7 či dokonca na 9 percent! Charizmatický líder a dobrý rečník Adolf von Thadden, ľudovo prezývaný Bubi, oslovoval vlasteneckou a konfrontačnou rétorikou čoraz širšie vrstvy. Počet členov sa zvýšil z 18 000 v roku 1966 na 38 000 v roku 1967 a napokon na 50 000 v roku 1969. Taký ohlas predtým nijakí otvorení Hitlerovi nasledovníci nedosiahli.
V napätej atmosfére sa Socialistický zväz rakúskeho študentstva (SÖS) rozhodol pozvať na univerzitnú prednášku do Viedne významného nemeckého filozofa a sociológa Theodora W. Adorna. Zväz mal svojich predchodcov už v predvojnovom období a korene dokonca v ľavicovom hnutí devätnásteho storočia, no oficiálne vznikol v roku 1946 ako sesterská organizácia sociálnej demokracie. Adorno sa v svojom príhovore rozhodol na príklade NPD hĺbkovo analyzovať ciele, zdroje a taktiku nového pravicového radikalizmu svojej doby. Skúmal dôvody, prečo získalo extrémistické hnutie v Nemecku ohlas dvadsať rokov po porážke nacizmu. Adorno zohral kľúčovú úlohu pri vyrovnávaní sa Nemecka s dedičstvom nacistickej ideológie. Za prvoradý cieľ vzdelávania určil, aby sa už nikdy neopakoval Osvienčim a všetko barbarstvo s ním spojené.
Od hudby k sociológii a politickým vedám
„Narodil som sa v roku 1903 vo Frankfurte. Môj otec bol nemecký Žid, matka – speváčka – bola dcérou francúzskeho dôstojníka korzického pôvodu a nemeckej speváčky. Rodičia ma vychovali v atmosfére, v ktorej plne prevládali teoretické (dokonca aj politické), umelecké, vlastne najmä umelecké záujmy,“ napísal Adorno v jednom neskoršom autobiografickom texte. Stará i moderná hudba ho priťahovala a inšpirovala celý život. Zakladateľ Frankfurtskej kritickej školy vyštudoval filozofiu, hudobnú vedu, psychológiu a sociológiu, no spočiatku sa zameriaval najmä na hudobnú kritiku, teóriu a estetiku. Začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia odišiel do Viedne, kde študoval u skladateľa Albana Berga a zoznámil sa s Arnoldom Schönbergom. Skúšal komponovať metódou dodekafónie, čiže dvanásťtónovou technikou, a intenzívne písal hudobné recenzie. Jeho talent však na skladateľskú kariéru nestačil. Vrátil sa na univerzitu a roku 1933 ukončil doktorát. Niekoľko semestrov pôsobil ako súkromný docent, až kým mu nacisti ihneď po prevzatí moci nezakázali učiť.
Vo februári 1938 stihol emigrovať do USA, kde pôsobil v Horkheimerovom Ústave pre sociálny výskum. Tam vznikla ich spoločná zásadná teoretická práca Dialektika osvietenstva (v preklade nesprávne uvádzanej ako Dialektika obrodenia). Do Nemecka sa Adorno vrátil roku 1949, vo Frankfurte rozvíjal obnovený Inštitút pre sociálny výskum a stal sa jedným z najvplyvnejších európskych ľavicových intelektuálov povojnovej éry. Publikoval niekoľko zväzkov Poznámok o literatúre a hlavne početné knihy o hudbe: Filozofiu novej hudby, monografie o Wagnerovi, Mahlerovi a Bergovi. Fragmentom zostala rozsiahla Estetická teória. Jeho životnou témou sa stal vplyv vyspelého kapitalizmu na modernú spoločnosť a kritická analýza masovej kultúry.
Adornova viedenská prednáška zostala dodnes mrazivo aktuálna. Aspekty nového pravicového radikalizmu sú ako odkaz vo fľaši, ktorý sa vyplavil na brehy súčasnosti a ani po päťdesiatich rokoch nestratil nič zo svojej pravdivosti. V slovenčine ju nečakane rýchlo, ešte pred anglickým vydaním, do svojho edičného plánu zaradilo nové a mladé vydavateľstvo Hadart v preklade Daniela Levického Archleba. V nemeckom origináli vyšla prednáška prvýkrát vo vydavateľstve Suhrkamp, päťdesiat rokov po jej odprezentovaní, a stala sa prekvapivým bestsellerom.
Ako zapojiť davy
Text naozaj nie je len raritný historický dokument. Adorno v ňom nanovo aplikoval a rozvinul svoje dôkladné skúmanie autoritatívnych sklonov jednotlivca a praktiky totalitných režimov. Slovenského čitateľa zvlášť zaujme, že dnes už, našťastie, marginálna Národnodemokratická strana Nemecka patrí k najbližším medzinárodným spojencom Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko.
Adorno nový pravicový radikalizmus nevnímal ako psychologický či ideologický, ale výsostne aktuálny politický problém. Vyzýval na boj proti nemu predovšetkým politickými prostriedkami, „rozhodujúcou silou rozumu“ a „ozaj neideologickou pravdou“. (s. 45)“
Dnes „tejto ideológii v tom, aby sa naplno prejavila, bráni legislatíva. Dá sa povedať, že všetky ideologické prejavy pravicového radikalizmu sú poznačené neustálym konfliktom medzi tým, čo sa nesmie povedať, a tým, čo jeden agitátor nedávno nazval tým, čo má priviesť poslucháčov do varu.“ (s. 29)V našom kontexte si stačí spomenúť na Kotlebove darčekové šeky vystavené na sumu 1488 eur… „Nesmieme o tom nič povedať, ale my si medzi sebou rozumieme. Všetci vieme, čo máme na mysli.“ (s. 30)
„Nutnosť prispôsobiť sa demokratickým pravidlám hry znamená tiež istú zmenu v prejavoch správania a zároveň je to aj moment zlomenosti, ktorý jednoducho prejavujú tieto hnutia v štádiu návratu. Často to antidemokratické odpadáva. Naopak: opakovane sa odvolávajú na pravú demokraciu a osočujú iných, že sú nedemokratickí.“
Obrode povojnového pravicového extrémizmu priala aj rafinovaná stratégia „dosť bolo priznávania viny“ za zločiny nacizmu. Veľká časť verejnosti už túžila po hrubej čiare za minulosťou. NPD systematicky bagatelizovala holokaust, zľahčovala zločiny Wehrmachtu, zamlčiavala hrôzovládu nacistickej totality a heroizovala nemeckú históriu.
Významné pasáže Adorno venoval rozboru propagandy, ktorá sa stala samotným obsahom politiky NPD a využívala sa na „zapojenie davov“. Radikálna pravica si vždy želala krízu, priam katastrofu. Priživovala sa na predstavách o konci sveta, oháňala sa pseudomesiášstvom a víziami ohrozenia národa i štátu.
Hrozivá Alternatíva
Adorno prorocky upozornil na „prízrak technologickej nezamestnanosti“. Po automatizácii výroby sa budú čoraz viacerí ľudia cítiť ako „potenciálne nadbytoční“, čo ich, najmä mladých, zaradí k možným budúcim prívržencom extrémizmu. Nádej videl v trpezlivom vysvetľovaní voličom, aké negatívne dôsledky im radikálna pravica prinesie. „To, ako budú tieto záležitosti pokračovať, a zodpovednosť za to, ako budú pokračovať, leží v konečnom dôsledku na nás.“ (s. 46)
V prípade NPD sa, našťastie, dobová hrozba nenaplnila. So ziskom 4,3% hlasov vo federálnych voľbách roku 1969 sa strana nedostala do Bundestagu, upadla do hlbokej krízy a postupne klesla na bezvýznamnú pozíciu. Aj na jej základoch však vyrástla dnešná nová radikálna pravica – AfD, hrozivá a čoraz úspešnejšia Alternatíva pre Nemecko.
Autor je spisovateľ a publicista
