C ako cenzúra

„Keď som bol prvý raz v Československu,“ spomína americký spisovateľ Philip Roth v rozhovore pre Paris Review, „uvedomil som si, že pracujem v spoločnosti, kde prejde všetko a na ničom nezáleží, zatiaľ čo Česi, ktorých som stretol v Prahe, to majú naopak: neprejde nič a záleží na všetkom.“ Vystihol tým, že pre dosiahnutie cieľov, na ktoré sa cenzúra tradične používa, ide o vlastne pramálo účinný, ak nie kontraproduktívny nástroj. Zakázané ovocie chutí najviac – čo múdrejšie k tomu dodať?

Porozumieť, ako cenzúra funguje, si vyžaduje chápať jej zmysel. Prečo vôbec vznikla a má svoju trvalú funkciu v kultúre i politike? Už v bežnom jazykovom vedomí cenzúra súvisí s informáciami, kľúčový je však spôsob – ako. Z hľadiska cenzorského záujmu totiž nie sú problémom samotné informácie, ale ich distribúcia a praktický význam. Povedané inak: to, čo môžu spôsobiť. Za príklad postačí združovanie a organizovanie sa nespokojných občanov a tried, ktoré by mohlo ohroziť status quo.

Po potlačení revolúcií v meruôsmych rokoch boli preto v Prusku zakázané nielen všetky otvorene burcujúce aktivity a materiály, ale dokonca aj symboly v podobe červených vlajok, stužiek a podobne. Sympatizanti pokrokových myšlienok sa však vynašli a svoje revolučné zmýšľanie si vzájomne signalizovali červenými kvetmi v klopách kabátov. Takto sa ruža stala jedným z ľavicových emblémov – a preto ju nájdeme aj v logách kadejakých rustikálnych maškarád sociálnej demokracie.

Na tak delikátnu prácu, ako je zneškodnenie nežiaducich informácií, je cenzúra priveľkým kladivom: netriafa presne a okrem toho narobí množstvo vedľajších škôd. Ak za jednu z predností kapitalizmu býva považovaná jeho prispôsobivosť meniacim sa podmienkam, v máločom sa jeho pružnosť prejavuje tak názorne, ako v jeho súčasnej blahosklonnosti voči svojim kritikom (ešte v 50. rokoch minulého storočia to tak nebolo). Niežeby bol kapitalizmus neohroziteľný, avšak akékoľvek intelektuálne výhrady – samé osebe – sú preň ledva nepríjemnosťou. Alternatíva neexistuje? Ale kdeže. Alternatíva je bezvýznamná. Funkciu cenzúry v ére sociálnych médií plní shitposting.

Prejde všetko a na ničom nezáleží. Veď napokon nie je Donald Trump stelesnením a vyústením princípu zahlcovania verejného priestoru konštatným prúdom balastu, provokácií a škandálov? Nejde o dovedenie komerčného náporu braku, gýča a haraburdia do logických politických dôsledkov? A čo iné robí Ficov kabinet, keď prehadzuje písmenká v názve telerozhlasu, straší štátnym prevratom a zastrája sa ústavnou ofenzívou proti fiktívnym pohlaviam? Iniciatíva úradu vlády „Rešpektujem iný názor“ sa prezentuje ako ušľachtilá výzva k pokojnému dialógu, ale v skutočnosti je to figový list pre laissez-faire komunikačnú politiku. V rámci takto spravovanej verejnej diskusie potom systém nemá problém strpieť disent, pretože na seba viaže asi toľko pozornosti, ako petičný stánoček pri blikajúcich piraňách vyrevujúcich „A-A-A-Attenzione!“ na Spišskom trhu.

Ak sme dnes napriek tomu svedkami opätovného rozmáhania sa cenzúry, nie je to preto, že by vari slovo rod v materiáloch americkej vlády alebo sexuálna výchova na našich školách bezprostredne ohrozovali záujmy vlády či systému. Je to preto, že akonáhle sa na ne zameria cenzúra, moc ich zapriaha vo svoj prospech. Ide o fascinujúcu dialektiku: cenzúra je najefektívnejšia vtedy, ak v jej dôsledku všetci hovoria o tom, čo zakazuje. Pri témach, v ktorých sa aspoň ako-tak dôvtipná moc cíti najzraniteľnejšia, cenzúra nikdy nehrozí. Zato voči neškodnej kritike skúsení machiavelisti zámerne postupujú so všetkou neotesanosťou, ktorá na seba stiahne pozornosť domácej opozície aj zahraničia.

Ide o vývoj, pri ktorom sa netreba báť ani tak ikonického budovateľského slovného spojenia, ako je „železná zákonitosť“. Kým totiž bolo informačných kanálov len málo a ostávali pod ústrednou kontrolou – napríklad kníhtlačiarne, na produkciu ktorej za feudalizmu dohliadali cirkevné či štátne autority –, jednoducho a účinne sa dala uplatňovať preventívna cenzúra. Podľa predpisu z roku 1810 cenzori v rakúskom cisárstve, ktorého súčasťou vtedy bolo aj dnešné územie Slovenska, rozlišovali až päť kategórií: od schválenia rukopisu do tlače bez obmedzení (Imprimatur) až po jeho odmietnutie ako vec na tlač nedôstojnú (Typum non meretur). Postupným rozvojom polygrafie a žurnalistiky však preventívna cenzúra stratila kapacitu kontrolovať všetky texty zamýšľané na publikovanie. Zmysel nadobudla skôr represívna cenzúra, ktorá vyvodzuje spätnú zodpovednosť voči vydavateľom problematického obsahu.

Oba typy cenzúry boli prakticky využívané aj v období vlády Komunistickej strany Československa. Zoštátnenie celého priemyslu knižnej produkcie a distribúcie a centrálna kontrola médií vytvorili v danom čase už atypické podmienky pre preventívnu cenzúru, a po jej dočasnom zrušení v júni 1968 bola cenzúra čoskoro obnovená, avšak už v represívnej forme. Nové technológie, postupne prenikajúce aj do Československa, ako boli fotokopírovanie a podnikové kopírovacie materiály a prístroje (cyklostyl), predznamenali internetovú éru. V tej je už preventívna cenzúra nerealizovateľná a represívnu cenzúru možno uplatniť nanajvýš voči prechovávateľovi problematického materiálu, no sotva voči jeho nevystopovateľnému pôvodcovi. Ako však vyvodzovať zodpovednosť voči potenciálne nekonečnému množstvu anonymných digitálnych subjektov, ktoré participujú v sieti tvorby a šírenia záškodníckeho či protizákonného obsahu? 

Ide o zásadnú otázku vo vzťahu k organizovaniu politického odporu, ale aj v súvislosti s fámami rozptýlenými na sociálnych médiách, intímnym obsahom zdieľaným na neregulovaných diskusných fórach či nebezpečnými fabrikátmi umelej inteligencie. Nech už ide v jednotlivých prípadoch o cenzúru, boj proti hybridným hrozbám, ochranu dôstojnosti a osobných práv alebo mediálnu politiku vo verejnom záujme, princípy minimalizácie vplyvu problematického obsahu sa vzhľadom na technologický vývin zákonite menia. A hoci sa naďalej uplatňujú aj staršie formy cenzúry, systémová tendencia je zrejmá: čím náročnejšie je predchádzať vzniku a distribúcii istých informácií a obsahov, tým efektívnejšie je úsilie nie ich eliminovať, ale znehodnotiť.

Výsledok? V rozličných kontextoch sa takto môžu uplatňovať rozličné mechanizmy. Kritika systému sa znehodnocuje jej rozpustením v oceáne banalít (zdravica antikapitalistom z facebookových frontov). Konšpirácie sa znehodnocujú tým, že v nich z podstaty anything goes (pravdaže, takto sa znehodnocujú len z hľadiska logiky, nie viery). Sexualita sa znehodnocuje rúcaním exkluzivity a tabu (úniky intímnych fotografií sú aj pri všetkej obozretnosti čoraz pravdepodobnejšie a umelá inteligencia dokáže vyzliecť kohokoľvek z nás). A mediálne sprostredkovaný obsah sa napospol znehodnocuje tým, že je stále náročnejšie rozlišovať medzi vytvorenými či zaznamenanými a vygenerovanými obrazmi, textami alebo hlasmi – pravda potom môže byť všetko, nič alebo čokoľvek medzitým.

A tak hoci „klasická“ cenzúra skoro nevymizne, jej funkcia sa (z)mení: štátni a korporátni cenzori budú z kontrolórov informácií prekvalifikovaní na dispečerov našej pozornosti, a skutočne nebezpečný obsah nebude potieraný prevenciou ani represiou, ale bagatelizáciou. Ak ide o slobodu slova, principiálne sa nič nemení: ako každá sloboda, aj sloboda vyjadrovania je stranná. Neznamená to nič iné ako to, že v každej konštelácii – či je sloboda slova absolútna, mierne alebo výrazne obmedzená, reprezentuje a presadzuje isté spoločenské záujmy.

Spájať cenzúru s neslobodou a jej absenciu so slobodou je rutinným ideologickým manévrom. Možnosť verejne si zahajlovať mnohým iste sprístupňuje nové možnosti autentického sebavyjadrenia. Súčasne však signalizuje a potenciálne zakladá existenčné ohrozenie pre celé skupiny ľudí. A naopak cenzúra istých prejavov chráni aj demokratické politické zriadenia, hoci obmedzuje menšinu s autokratickými sympatiami. Cenzúra ani bezhraničná sloboda slova teda nikdy nie sú neutrálne, ale vždy slúžia istým záujmom.

Pre postoj ľavice k tomu, či má štát regulovať médiá (a ak, tak v čom a do akej miery), aká má byť legislatíva týkajúca sa slobody vyjadrovania či kto má byť zodpovedný za obsah šírený na sociálnych médiách, musí byť vždy rozhodujúca analýza konkrétnej situácie a správna identifikácia záujmu verejnosti a neprivilegovanej časti spoločnosti. Medzičasom nemôžeme urobiť nič podvratnejšie, ako krajnej pravici na jej cenzorské fígle odpovedať: Nesmieme hovoriť o kultúrnych témach? Veľmi dobre. Budeme hovoriť o tých sociálnych.

Autor je doktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike