Nemožná trhová demokracia

Demokracia je v kríze. Na vine sú vraj inštitúcie, sociálne siete či individualizmus. Možno aj „radikálnosť extrémov“ alebo neschopnosť čeliť ekonomickému násiliu, ktoré by sa malo zmierniť. Kapitalizmus však stojí na rozdelení ekonomického a politického, čo ho v podstate robí protidemokratickým.

Kríza demokracie, ktorej dnes čelíme, nemá pôvod výlučne v politickej sfére. Nemožno ju prekonať jednoduchým obnovením občianskeho povedomia, kultivovaním bipartizmu, posilnením „demokratickej etiky“, oživením „ústavodarnej moci“ či oslobodením sily „agonizmu“. Súčasné problémy demokracie nie sú ani autonómne, ani čisto sektorové; predstavujú špecificky politickú podobu všeobecnej krízy, ktorá pohlcuje celé naše spoločenské usporiadanie. Táto kríza má svoje korene v samotných základoch daného usporiadania – v jeho inštitucionálnych štruktúrach a konštitutívnych dynamikách. Môžeme ju pochopiť len v rámci kritického pohľadu na celkový sociálny systém, ktorý mnohí analytici označujú za neoliberalizmus – a nie bez dôvodu. Nevyhnutné je však vnímať neoliberalizmus ako jednu z foriem kapitalizmu, pričom každá forma kapitalizmu je náchylná na politické krízy a nepriateľská voči demokracii. Tento antagonizmus pramení zo základnej vnútornej protirečivosti kapitalistického systému, ktorá ho k týmto krízam nevyhnutne vedie.

Súčasná kríza nie je anomáliou, ale prejavom tohto protirečenia. Redukovať kapitalizmus na ekonomický systém a kapitalistickú krízu na ekonomické dysfunkcie znamená ignorovať iné protirečenia a krízy, ktoré z nich vyplývajú. Ide najmä o situácie, keď sa ekonomické imperatívy dostávajú do konfliktu so základnými neekonomickými podmienkami, ktorých dobrý stav je nevyhnutný pre pokračovanie akumulácie kapitálu. Tých podmienok je mnoho a sú rôznorodé. Protirečenie, ktoré možno považovať za jeden z hlavných zdrojov súčasnej demokratickej krízy – úzko prepojené s ďalšími slepými uličkami systému – sa týka verejnej moci. Jej existencia je základnou podmienkou nepretržitej akumulácie kapitálu, no zároveň má kapitál tendenciu túto verejnú moc destabilizovať, hoci od nej priamo závisí.

Akumulácia je nepredstaviteľná bez právneho rámca, ktorý chráni súkromné podnikanie a trhovú výmenu. Vo veľkej miere závisí od verejnej moci, ktorá garantuje vlastnícke práva, vymáha plnenie zmlúv a rozhoduje spory, potláča vzbury, udržiava poriadok a spravuje konflikty, podporuje menové režimy, prijíma opatrenia na predchádzanie alebo zvládanie kríz; a napokon, ktorá kodifikuje a presadzuje statusové hierarchie, ako napríklad rozdiely medzi občanmi a „cudzincami“.

Právne systémy vytvorili naoko depolitizované priestory, v ktorých si súkromní aktéri chránia svoje „ekonomické“ záujmy pred akýmikoľvek politickými zásahmi. Rovnako to boli národné štáty, ktoré dali do pohybu „legitímnu moc“ na potláčanie odporu voči vyvlastňovaniu (najmä koloniálnemu), ktorým boli vytvorené a udržiavané kapitalistické vlastnícke vzťahy. Po založení kapitalistickej ekonomiky táto politická moc prijímala opatrenia na zvýšenie schopnosti kapitálu akumulovať zisky. Budovali a udržiavali infraštruktúry, kompenzovali „zlyhania trhu“, usmerňovali rozvoj, posilňovali sociálnu reprodukciu, zmierňovali ekonomické krízy a spravovali s nimi spojené politické dôsledky. Širší priestor, v ktorom tieto štáty pôsobia, bol organizovaný s cieľom uľahčiť obeh kapitálu: nielen za pomoci vojenskej sily, ale aj prostredníctvom nadnárodných politických mechanizmov, ako je medzinárodné právo, nadštátne režimy a dohody medzi veľmocami, ktoré do istej miery stabilizujú (vždy však v prospech kapitálu) globálny priestor, často vnímaný ako stav prirodzeného chaosu. Politická moc, ktorá je nevyhnutná pre fungovanie systému, je neoddeliteľnou súčasťou inštitucionalizovaného spoločenského poriadku, akým je kapitalizmus. Jej existencia je však v neustálom napätí s imperatívom akumulácie kapitálu. Príčina tohto napätia spočíva v inštitucionálnom usporiadaní charakteristickom pre kapitalizmus, ktorý oddeľuje „ekonomické“ od „politického“. Každej sfére sa prisudzuje vlastná oblasť, vlastný aparát a osobitný spôsob fungovania. Moc organizovať produkciu je privatizovaná a zverená kapitálu. Úloha spravovať „neekonomické“ poriadky – vrátane tých, ktoré poskytujú vonkajšie podmienky akumulácie – pripadá verejnej moci, ktorá na tento účel využíva „politické“ prostriedky zákona. V kapitalizme je teda ekonomické nepolitické a politické neekonomické.

Vládnutie bez vlády

Dané oddelenie, ktoré podrobuje rozsiahle aspekty spoločenského života „zákonom trhu“ (teda veľkým korporáciám), nás zbavuje schopnosti kolektívne rozhodovať o tom, čo chceme vyrábať, v akom množstve, na akom energetickom princípe a v akých formách spoločenských vzťahov. Rovnako nás zbavuje možnosti rozhodovať o využití spoločenského prebytku, ktorý je kolektívne vytvorený, o vzťahu, aký chceme mať k prírode a budúcim generáciám, o organizácii práce spojenej so sociálnou reprodukciou a o jej vzťahu k produkcii. Kapitalizmus je preto vo svojej podstate fundamentálne antidemokratický.

Kapitál sa však zo svojej podstaty snaží hrať na oboch stranách. Na jednej strane parazituje na verejnej moci, využívajúc právne režimy, represívne zložky, infraštruktúry a regulačné orgány. Na druhej strane túžba po zisku pravidelne vedie niektoré segmenty kapitalistickej triedy k vzbure proti štátu, ktorý obviňujú z menejcennosti voči trhom a ktorý sa usilujú oslabiť. V takýchto prípadoch, keď krátkodobé záujmy prevážia nad dlhodobým prežitím, kapitál ohrozuje samotné politické podmienky svojej existencie. Táto protirečivosť predstavuje sklon ku krízam, ktorý sa nenachádza vo vnútri ekonomiky, ale skôr na hranici, ktorá zároveň oddeľuje a spája ekonomiku a vládnutie. Dialektika medzi „dvoma sférami“ je vlastná samotnému kapitalizmu a tlačí všetky formy kapitalistických spoločností do politických kríz.

Kapitalistická spoločnosť neexistuje „sama osebe“; kapitalizmus vždy existoval len v konkrétnych historicky situovaných spôsoboch alebo režimoch akumulácie. Navyše, konštitutívne rozdelenie medzi „ekonomickým“ a „politickým“ nie je pevne dané raz a navždy – môže byť vždy spochybnené a pozmenené. Najmä v časoch krízy sa táto hranica stáva ohniskom zápasov medzi spoločenskými aktérmi, ktorým sa niekedy podarí zmeniť jej priebeh.

Takto v priebehu 20. storočia štátom riadený kapitalizmus, ktorý nasledoval po režime „laissez-faire“, využil verejnú moc na zmiernenie alebo spomalenie krízy. Vďaka systému kontroly kapitálu zavedenému v roku 1945 pod americkou hegemóniou prostredníctvom Brettonwoodskych dohôd dokázali štáty vo všeobecnosti usmerňovať kapitál v jeho vlastnom záujme a rozšíriť priestor politického konania, pričom ho zároveň kontrolovali. Prostredníctvom opatrení, ktoré umožnili integrovať potenciálne revolučné vrstvy, posilniť ich občianske postavenie a začleniť ich do systému, sa podarilo obnoviť stabilitu na niekoľko desaťročí. Zvyšovanie miezd a všeobecné rozširovanie produktivity v priemyselnej výrobe však motivovalo kapitál k novým snahám oslobodiť trh od politickej regulácie. Súčasne nová ľavica na celosvetovej úrovni kritizovala útlak, vylúčenie a vykorisťovanie, na ktorých bol celý systém založený. Výsledkom bola dlhodobá kríza, počas ktorej bol tento model nenápadne nahradený súčasným režimom finančného kapitalizmu.

Tento posledný režim opäť výrazne zmenil vzťahy. Úlohu arbitrov, v stále viac globalizovanej ekonomike, namiesto štátov prevzali centrálne banky a medzinárodné finančné inštitúcie. Práve ony dnes stanovujú väčšinu hlavných pravidiel upravujúcich vzťahy medzi prácou a kapitálom, občanmi a štátmi, centrom a perifériou, a — čo je kľúčové — medzi dlžníkmi a veriteľmi. Predchádzajúci režim umožňoval štátom podriadiť krátkodobé záujmy súkromných podnikov dlhodobému cieľu udržateľnej akumulácie. Naopak, súčasný režim umožňuje finančnému kapitálu donútiť štáty a občanov konať v záujme okamžitých ziskov súkromných investorov. Týmto sa dosahuje dvojaký efekt: na jednej strane sú štátne inštitúcie, ktoré ešte aspoň trochu načúvali občanom, čoraz menej schopné reagovať na ich potreby; na druhej strane centrálne banky a medzinárodné finančné inštitúcie sú „politicky nezávislé“ — teda slobodné konať v prospech investorov a veriteľov. Finančný kapitalizmus je érou „riadenia bez vlády“ — érou dominancie bez zástierky súhlasu. Tento vývoj viedol najmä k tomu, že moc štátu stratila na všetkých úrovniach svoj obsah. Otázky, ktoré sa kedysi považovali za záležitosť demokratickej politickej činnosti, sa teraz stali „vyhradenými oblasťami“ zverenými „trhom“. Pomocníci kapitálu neváhajú útočiť na moc štátu či politické sily, ktoré by ju mohli ohroziť — napríklad anulovaním volieb alebo referend, ktoré odmietajú politiku škrtov, ako to bolo v Grécku v roku 2015. Slávny „demokratický deficit“ je v skutočnosti neoddeliteľnou súčasťou všeobecnej krízy finančného kapitalizmu. A ako každá všeobecná kríza, aj táto má svoju hegemonickú dimenziu. 

Žiadne preťaženie v mechanizmoch akumulácie ani žiadne prekážky v systéme vládnutia si nezasluhujú označenie „kríza“ v pravom zmysle slova. Až keď členovia spoločnosti začnú vnímať, že vážne problémy ktorým čelia, nevznikajú napriek zavedenému poriadku, ale práve vďaka nemu, keď kritická masa dospeje k presvedčeniu, že tento poriadok je možné a nevyhnutné zmeniť kolektívnym konaním, keď objektívna patová situácia získa subjektívny hlas, až vtedy môžeme hovoriť o „kríze“ v zmysle „významného historického zvratu“, ktorý si vyžaduje rozhodnutie.

Toto je dnešná situácia. Politické dysfunkcie finančne orientovaného kapitalizmu už nie sú len objektívne, našli svoj subjektívny zrkadlový obraz. V mnohých častiach sveta sa pravicovým populistom podarilo získať voličov z pracujúcej triedy patriacich k väčšine tým, že im sľubovali „získať späť“ svoju krajinu pred globálnym kapitálom, „invazívnymi“ imigrantmi a etnickými či náboženskými menšinami. Ich ľavicová protiváha zaznamenala významné úspechy v občianskej spoločnosti, keď bojovali za „99 %“ a proti „zmanipulovanému“ systému, ktorý uprednostňuje triedu miliardárov. Vzostup tejto dvojitej vlny populizmu znamenal veľkú zmenu. S podkopanou ilúziou neoliberálneho zdravého rozumu sa pole politickej reflexie rozšírilo. Vstúpili sme do novej fázy: z jednoduchého súhrnu systémových slepých uličiek sme sa dostali do skutočnej krízy hegemónie, ktorú poháňa otvorený konflikt na hranici medzi ekonomikou a vládnutím. Myšlienka, že plánovanie je oveľa horšie ako konkurenčné trhy, už nie je samozrejmá. Tento názor nabral na sile počas pandémie Covid-19, ktorá ukázala potrebu verejnej moci. Keby sme žili v rozumnom svete, neoliberálny prístup by bol už len spomienkou.

Emancipačný lak

Žijeme však v kapitalistickom svete, ktorý je svojou povahou presiaknutý iracionalitou. Nemožno preto očakávať, že súčasná kríza sa vyrieši rýchlo alebo hladko. Praví populisti neponúkajú svojim priaznivcom žiadne skutočné riešenia; sú len figúrkami tých, ktorí stoja v úzadí a ktorí ich vytvorili. Tento stav môže pretrvávať dovtedy, kým niekto nestiahne oponu, aby podvod odhalil. A práve toto sa progresívnej opozícii nepodarilo. Namiesto toho, aby odhalila sily v zákulisí, sa hlavné prúdy „odporu“ už dávno s týmito mocnosťami kompromitovali. V USA je príkladom liberálno-meritokratické krídlo spoločenských hnutí, ktoré obhajujú feminizmus, antirasizmus, práva LGBTQ komunity a ekológiu. Pod liberálnou hegemóniou boli tieto hnutia celé roky len vedľajšími aktérmi v rámci neoliberálneho progresívneho bloku, ktorý zahŕňal aj „vizionárske“ odvetvia globálneho kapitálu (IT, financie, médiá, zábavný priemysel). Progresívci sa rovnako stali figúrkami, ale iným spôsobom: tým, že dravú neoliberálnu politickú ekonómiu prekrývali nánosom emancipačnej charizmy. Táto neprirodzená aliancia tak úzko prepojila feminizmus, antirasizmus a ďalšie hnutia s neoliberalizmom, že mnohí ich začnú odmietať spolu s ním. A práve preto bol doteraz hlavným víťazom reakčný pravicový populizmus. Falošný spor medzi dvoma skupinami bábok – jednou spiatočníckou a druhou progresívnou – zatiaľ čo v zákulisí mocní prosperujú naďalej.

Krízy, akou je tá súčasná, predstavujú rozhodujúce momenty, keď je možné zasiahnuť do samotnej podoby spoločenského života. Vyvstáva však otázka: Kto bude riadiť proces sociálnej transformácie, v záujme koho a s akými cieľmi? Tento proces bol v minulosti viackrát naštartovaný — a z neho prevažne profitoval kapitál. Stane sa to opäť? Ak sa obmedzíme na moralizovanie a s ľahkovážnym ignorovaním obáv „poľutovaniahodných“, ako ich nazvala Hillary Clintonová v roku 2016, odmietneme uznať ich legitímne sťažnosti (hoci môžu byť pomýlené), uniká nám podstata boja o budovanie kontrahegemonického projektu. Tento boj nás vyzýva identifikovať skutočného vinníka a rozložiť dysfunkčný a nedemokratický poriadok, ktorým kapitalizmus je.

Autorka je filozofkou a autorkou knihy Le capitalisme est un cannibalisme (2025), Marseille, Agone, z ktorej bol skoncipovaný tento článok.

Preložil Michael Augustín
(Ústav politických vied SAV, v. v. i)