Ani cici, ani rici: Skinny-shaming, jeho podoby a možné riešenie

Široká verejnosť by mala bez ďalších odkladov obrátiť pozornosť na problémy štíhlych ľudí. Štíhli sú dlhodobo vystavení šikane a psychickému útlaku, a nikto nepovie ani ň. Prečo?!

Tuční nás vždy zatienia!

Tupý pohľad do taniera

Žiadny slušný človek si nedovolí komentovať stravu tučných ľudí. Možno si všeličo pomyslíme, ale nepovieme: „Zhltol si štyri knedle, tú piatu už by si si nemal dávať.“

U štíhlych taká ohľaduplnosť neexistuje. Načo si ty objednávaš šalát? Hádam len nechudneš? Ja by som si na tvojom mieste dala tento syr. Túto sviečkovú. Tento koláč. Ideš si ozaj dať koláč? Ty sa máš. Môžeš si to dovoliť.

Variácií je milión a všetky som už počula.

Je úplne neprípustné spomenúť, že sa snažím zdravo žiť alebo že by som nebodaj chcela začať cvičiť. Na tieto témy sa so mnou nikto normálne nebavil cca od roku 1998. Lebo veď som štíhla. Takže asi aj moje cievy sú z nejakého zázračného materiálu, nikdy sa neupchajú, a moje svaly vzdorujú atrofii, nemám krivý chrbát, umriem v deväťdesiatke a po smrti sa nerozložím.

Niektorí to určite myslia dobre. Keď trebárs po objatí na privítanie kamarátsky prehodia: „Bože, choď sa najesť.“ (Som ešte tenšia na dotyk než na pohľad.) Otcova druhá žena, hoci je sama ultra štíhla, na mňa zakaždým na privítanie volá, že ježiši, ty si chudulinká!

Volali by sme na človeka s nadváhou, že ježiši, ty si tučnučký? Prečo mám dokola počúvať poznámky o svojom tele?

Stanovisko odborníka

K obvodnej lekárke chodím zriedka. Keď sa ma však pred rokmi v rámci vstupnej prehliadky spýtal kúpeľný lekár, či ma niečo trápi, povedala som mu, že by som chcela pribrať.

Prečo, chcel vedieť.

Pretože to nevyzerá dobre.

Hovorí kto?

Mykla som plecami a začala niečo vysvetľovať. Namietol: „Ale to vám vravia iné ženy, nie?“

Zamyslela som sa nad tým, sčasti mal pravdu. Občas niečo komentovali starší muži, ani cici, ani rici – to je obľúbená rýmovačka penzistov. Zväčša však moju hmotnosť tematizovali iné ženy. Na chvíľu sa mi trochu uľavilo. Závidia.

Ale to nebola celá pravda.

Škola života

Po vyučovaní som schádzala do suterénu, kde boli skrinky. Pod schodmi bolo nahádzané telocvičné náradie a hlavne žinenky, často sa tam niekto zašíval. Aj teraz som odtiaľ začula hlasy spolužiakov, spolužiačok. Bavili sa o veciach, o ktorých prakticky ešte nič nevedeli. Práve sa ozval Maroš: „To ja keby som tak pretiahol Bundičkovú.“ A výbuch smiechu.

Bol to super vtip. Bundičková, tá bezpohlavná bytosť.

Takých situácií som za osem rokov na gymnáziu zažila nespočetne veľa. Aj doma boli úlohy zadefinované. Ja som bola tá bystrá (a škaredá), sestra tá pekná (a blbá). Sestre preto dlho ani na um nezišlo, že by mohla vyštudovať vysokú školu, a mne zas nedochádzalo, že by som niekomu mohla pripadať atraktívna.

Znie to banálne?

Jedna kamarátka (typ Věstonická venuša, k tomu ešte modré oči, svetlá kučeravá hriva), čo dozrievala zavčasu, mi raz rozprávala, aké to bolo strašné stretávať sa s permanentným sexuálnym záujmom chlapcov a mužov dávno predtým, než začal sex zaujímať ju. Taká situácia nám asi pripadá zrozumiteľnejšia. Ale katastrofálne dôsledky môže mať aj to, ak nám nikto nevysvetlí, a z ničoho, čo sa deje v našom svete, nepochopíme, že aj my môžeme byť vnímané ako sexuálne objekty – a že by sme mali byť náležite opatrné.

Ocitla som sa niekoľkokrát v strašných situáciách. A keď sa dnes hovorí o tom, že žena si za to nikdy nemôže sama, na racionálnej úrovni tomu rozumiem, ale kdesi vnútri som stále presvedčená, že ja si za to môžem, ja som sa predátorovi naservírovala ako na tácke.

Nenapadlo mi.

Som predsa ten chlapčenský typ. Hlísta. Nevzbudzujem chute.

Samozrejme, zmätok sa premietal do mojich interakcií s mužmi všeobecne. Ak sa v nejakom ohľade cítime nedostatoční, snažíme sa svoje mínus niečím vykompenzovať. Trebárs niekedy dopustíme, aby s nami zaobchádzali ako s handrou. Neviem. Doteraz vo všeličom nemám jasno.

Isté je, že ak niekto nemá rád sám seba, vždy mu bude zaťažko uveriť, že ho má rád niekto iný. A bez takého základu, bez zdravého pocitu vlastnej hodnoty sa asi nedá vybudovať normálny vzťah.

Krv a mlieko / Kosť a koža

Keď som otehotnela, môj gynekológ ma odovzdal jeho matke, tiež gynekologičke. Naďalej bol prítomný, ale na vyšetreniach už iba čítal údaje z váhy a ultrazvuku. Neviem prečo.

Raz tak prečítal a nadiktoval moju hmotnosť. Matka ťukala do počítača a popritom, stále obrátená k monitoru, začala hučať, že musím jesť zeleninu, papriku si mám kúpiť, lebo som strašne pribrala, ako sa mi to len podarilo, päť kíl za mesiac, to je nenormálne. „Odumrie vám placenta, umrie vám dieťa,“ informovala ma. Syn stál vedľa, civel do zeme.

Prvýkrát ma niekto šikanoval za nadváhu.

Už som sa tam nevrátila. Ale bála som sa potom, či nepriberám priveľa, aj či nie som príliš chudá. Od okolia som naďalej počúvala hlúposti. Úzka panva, kliešte, cisársky rez. Jednej známej doktor povedal, že prvé dieťa potratí. Môžem ja donosiť?

Elena Maróthy-Šoltésová má takú krátku prózu, volá sa Na dedine. Dve mladé ženy si napokon nájdu ženíchov napriek fyzickému nedostatku, ktorý znižuje ich trhovú hodnotu. Jedna kríva, takže sa jej sprvu dvorí iba jeden starý vdovec, druhá je zas príliš tenká (tenká ako báčik Stachovie, čo by ti „popod pazuchu prešiel“), takže ju nechcú za nevestu.

Keď ide o Maru, tú tenkú, potenciálna svokra neverí, že by plnohodnotne zastala robotu. Je slabá, neuvládze. Je útla ako „nedorastené dievča“.

Ja by som sa nečudovala, keby obavy a pochybnosti vzbudzovala aj jej schopnosť donosiť a porodiť deti. Ibaže to Maróthy-Šoltésová možno nechcela napísať na rovinu. Okrem iného by sa jej ťažko nachádzal protiargument. Tenká Mara môže predviesť robotnosť, ale o tom, že je zrelá a schopná stať sa matkou, teoreticky nikoho nepresvedčí.

Kypré tvary sú materské. Tento obraz je silný, korení hlboko a intuitívne stále tvaruje naše úsudky. Androgýnna žena môže byť pôvabná, môže byť femme fatale, ale predstavu plodnosti v nás určite nevyvolá.

A ak žena k tehotenstvu a pôrodu pristupuje ako k podujatiu, na ktoré si pripadá od prírody nesúca, aký zážitok ju asi čaká?

Možné riešenie

Možné riešenie je zorganizovať pochod za práva štíhlych, prípadne si vynútiť adekvátnu úpravu slovníka, aby už nikto nikdy nepoužil výrazy, ktoré ma bolia alebo urážajú. Potom by sa mohli vyhádzať z literárneho kánonu všetky diela, ktoré tieto nevhodné výrazy obsahujú.

Budem sa potom cítiť lepšie?

Bude sa nejaký tučný cítiť lepšie, ak nebudeme o jeho hmotnosti rozprávať?

Možno by sa cítil lepšie, keby sme vyvraždili štíhlych, aby mu nikto jeho hmotnosť nepripomínal svojou holou existenciou?

Nečakala by som, kým sa opraví spoločnosť. To by ľahko mohlo znamenať, že prežijeme nešťastný život, plný zbytočného trápenia. Sme dospelí, za svoje pocity sme zodpovední sami. Nemá zmysel po jednom odstraňovať z okolia podnety. A problém nezmizne, keď o ňom budeme mlčať. Ani nám to nevráti našu silu.

Bez ohľadu na koncepty – telo treba obývať. Treba cítiť – aj to, čo bolí. Čoraz viac hovoríme o tele, čo je možno dobre, ale má to svoju odvrátenú stranu. „Vystupňovanou reflexiou sa zatemňuje obsah,“ povedal Th. Adorno.

A potom treba prijať, že sme zraniteľní.

Všelikto nám pritom môže pomôcť, väčší kus práce je však jednoducho na nás.

Až príde zima

Občas nejakej známej vysvetľujem, trebárs že by som chcela jesť menej sladkého, viac cvičiť, nejaké starosti, nejaké komplexy. Odpoveď je často rovnaká: „Chcela by som mať tvoje problémy.“

Niekedy mám pocit, že kým som sa ako-tak našla, utiekli mi najkrajšie roky života.

Niekedy sa pristihnem, že si rozpustím vlasy, aby nebolo vidno všetky hrany mojej strašidelnej lebky. Alebo si vezmem voľnejšie tričko, aby mi netrčali rebrá. Že robím niečo, aby som pred inými vyzerala nejako.

Ale koniec koncov, je to pravda, som omnoho spokojnejšia na tomto konci hmotnostného spektra, nemenila by som.

Až nadíde zima môjho života, dúfam, že zoschnem ako halúzka. Často myslím na Annu Achmatovovú, ktorá tiež bola celý život štíhla, a na staré kolená (človek by povedal, že zo dňa na deň) sa rozkydla na takú bábušku… To by sa mi nechcelo.

Mám sa v každom prípade o dosť lepšie než kedysi.

Mám sa o to lepšie, o čo sa mám radšej.

Spoľahlivejšiu úmeru som nenašla.