Partizáni a partizánčina

Mnohí bývalí partizáni vnímali po druhej svetovej vojne Komunistickú stranu Československa ako svojho prirodzeného spojenca. Podpora partizánov poskytla komunistom vlasteneckú legitimitu aj silu v uliciach. Ľudové hnutie odporu však nebolo len tak ľahko ochotné pristúpiť na diktatúru jednej strany.

„Naši referenti používajú na schôdzach pojem partizánčina, keď chcú označiť istú vec, ktorá je v podstate straníckou úchylkou,“ napísal v roku 1949 jeden čitateľ redaktorom zlínskych komunistických novín Naše pravda, ktorí pravidelne vydávali rubriku Vy se ptáte – my odpovídáme o doktríne a žargóne strany. Pýtal sa, či je na mieste kritizovať súdruha prirovnávaním k hrdinom národného odporu.

Odpoveď ozrejmila, že pojem partizánčina opisuje samovoľnú činnosť odporujúcu straníckej zásade demokratického centralizmu. Redaktori dodali, že zatiaľ čo samovoľnosť k partizánskym bojom patrí, strana má byť skôr ako organizovaná armáda. V roku 1949 boli partizáni nielen symbolom protifašistického odporu českého a slovenského ľudu, ale aj symbolom nebezpečnej živelnosti.

Partizáni po vojne

Niektorí čitatelia Našej pravdy mali s partizánmi osobnú skúsenosť. Okolie Zlína bolo v rámci protektorátu epicentrom partizánskeho pôsobenia, a to najmä po tom, čo 1. československá partizánska brigáda Jana Žižky, ktorá sa zúčastnila Slovenského národného povstania (SNP), prekročila na jeseň roku 1944 hranice Moravy a posilnila odporové sily.

Nech už partizáni počas vojny pôsobili kdekoľvek, po oslobodení mali významné spoločenské postavenie. Verili, že odvážny boj proti fašizmu ich oprávňuje podieľať sa v oslobodenom štáte na moci. Ani oslobodenie sa však nezaobišlo bez neprávostí.

Po vojne sa hovorilo o „rabovacích gardách“, ktoré plienili pohraničné mestá, alebo o skupinách ozbrojencov brakujúcich po nociach od roľníkov jedlo či alkohol. Partizánski velitelia tvrdo odsudzovali oportunistov, ktorí sa vydávali za odbojárov v snahe obohatiť sa. Priznali však, že medzi rabovačmi boli aj skutoční účastníci odboja. Vysilených bojovníkov vracajúcich sa z hôr premáhali hlad a frustrácia.

Postavenie partizánov formovali aktivity Zväzu slovenských partizánov a Združenia českých partizánov, ktoré spolu úzko spolupracovali a hájili materiálne i politické záujmy bývalých odbojárov. O odkaz partizánov sa chceli opierať aj pri povojnovej rekonštrukcii. Velitelia partizánskych skupín zdôrazňovali, že skutoční partizáni nie sú banditi ani dobrodruhovia, ale odvážni vlastenci odhodlaní slúžiť vlasti aj po vojne.

Partizánske záujmy

Českej a slovenskej partizánskej organizácii predsedali Rudolf Slánský a Karol Šmidke – vedúci funkcionári Komunistickej strany Československa, ktorí sa zúčastnili SNP. Komunisti sa spoliehali na politickú podporu partizánov najmä pri povojnovej retribúcii.

Partizáni žiadali prísne tresty pre všetkých obžalovaných zradcov – od vodcov vojnového slovenského štátu cez predstaviteľov vlády protektorátu až po bezvýznamných prisluhovačov. Volali po dôkladnej očiste verejného života od fašistov, kolaborantov a vojnových oportunistov. Miestne organizácie Združenia českých partizánov a Zväzu slovenských partizánov sa snažili o očistu skrz verejné demonštrácie a prijímaním uznesení volajúcich po vyhostení politicky nespoľahlivých zamestnancov štátu.

Partizánske hnutie počas vojny zoskupovalo zástancov rôznych ideológií a názorových skupín, pričom povojnové organizácie zdôrazňovali svoju nadstraníckosť. Pocit politickej krivdy ich však prikláňal ku komunistom. Avšak v prvých rokoch po oslobodení hlasy nespokojných partizánov silneli. Prekážalo im, že byrokratický aparát i právny poriadok podľa nich zneužívali cynické a nedôveryhodné živly, ktoré odstavili odvážnych povstalcov od moci.

Partizánska živelnosť

Ukázalo sa, že nespokojnosť partizánov mohla ohroziť prechod od revolučných bojov k občianskemu poriadku. Počas prvého zjazdu Zväzu slovenských partizánov v auguste roku 1946 sa dokonca pretavila do násilia voči bratislavským Židom. Hoci boli Židia v československom odboji hojne zastúpení, antisemitskú náladu podnecovali kontroverzie súvisiace s reštitúciou zabaveného majetku, ktorý po vojne prevzali národní správcovia, medzi ktorými bolo mnoho partizánov. Vedúci predstavitelia bagatelizovali úlohu partizánov v útokoch proti Židom, no zistenia historičky Ivice Bumovej a historikov Petra Bednaříka a Martina Vitka svedčia o tom, že polícia sa zdráhala proti partizánom zasiahnuť. Politici obviňovali z podnecovania nepokojov radšej maďarských agentov a spiatočníckych provokatérov.

Pri partizánskych protestoch visela vo vzduchu čiastočne skrytá hrozba násilia. O rok nato členovia Združenia českých partizánov v Zlíne deklarovali, že ak vláda nevyhovie ich politickým požiadavkám, odídu do hôr. Predstaviteľ zlínskych partizánov však potom policajtom vysvetlil, že by malo ísť iba o pokojnú demonštráciu v prírode.

Komunisti sa snažili využiť silu a samovoľnosť partizánov vo svoj prospech. Navrhli nasadiť partizánov proti oddielom Ukrajinskej povstaleckej armády, ktoré sa v roku 1947 predrali cez Československo na západ. Komunisti trvali na tom, že iba skúsení partizáni dokážu čeliť „banderovcom“, ktorých označovali za fanatických bojovníkov a nebezpečných rozvratníkov.

Koaliční partneri zastúpení najmä demokratickou a národno-socialistickou stranou podozrievali komunistov, že zneužívajú partizánov na podrývanie štátnej autority. Vo februári roku 1948 zohrali partizáni dôležitú úlohu, keď svojou účasťou v akčných výboroch a ľudových milíciách prispeli k posilneniu komunistického vplyvu. Niektorí sa domnievali, že uchopenie moci komunistami zaručí dôkladné politické čistky, po ktorých partizáni tak dlho volali.

Strana proti partizánom

Vzťah partizánov a komunistov mal však aj svoje úskalia. Slovenskí komunisti, ktorí sa podieľali na Povstaní, boli odstavení z vedúcich funkcií strany. Staré stranícke kádre dali partizánom priestor na pochodoch a zhromaždeniach, no v krajských a okresných štruktúrach s nimi nevychádzali. Rýchly nárast počtu partizánov v straníckych štruktúrach predstavoval hrozbu pre stranícku hierarchiu a prekážal predvojnovým funkcionárom v kariére.

Niektorí partizáni nesúhlasili so spojením hnutia s komunistami ešte pred rokom 1948. Patril medzi nich aj Viliam Žingor, ktorý sa vzdal svojho postu v Zväze slovenských partizánov a vystúpil z komunistickej strany. Iní zas podporovali komunistov až do februárového prevratu, kedy zistili, že stranícky diktát len zhoršil politické záujmy partizánov. Moci sa chopili oportunistickí komunisti a partizánov podlo odstavili. Ešte skôr, než stihli editori v Našej pravde pomenovať všetky hrozby súvisiace s „partizánčinou“, sa skupinka bývalých partizánov v širšom okolí Zlína rozhodla opäť postaviť na odpor – tentokrát proti komunistickej vláde.

Partizáni si po druhej svetovej vojne rýchlo vyslúžili povesť oddaných komunistických stúpencov. Tento naratív pred rokom 1989 posilňoval legitimitu komunistického režimu a poslúžil aj v rámci propagandy, čo nepochybne ovplyvnilo vnímanie odkazu partizánskeho hnutia. Radikálne postoje a požiadavky bývalých odbojárov predstavovali politickú dilemu pre akékoľvek povojnové politické zriadenie a utláčateľská stranícka diktatúra po roku 1948 nebola výnimkou. Polícia pohotovo reagovala na každý náznak protestu zo strany niekdajších účastníkov odboja. Štátna bezpečnosť rýchlo infiltrovala Světlanu, odbojovú skupinu bývalých partizánov na Morave. Zatkli aj samotného Žingora, ktorého v zinscenovanom procese odsúdili a popravili ako hlavu fiktívneho buržoázno-titoistického sprisahania imperialistických zapredancov.

Pojem partizánčina pomenúva rozporuplný vzťah partizánskeho hnutia a komunistickej strany. Zároveň označuje dilemu, akou bol zložitý prechod od oslobodzovacieho boja k odporu voči novému politickému usporiadaniu, ktorý sa netýkal len povojnového Československa.

Autorka je doktorandka histórie na Severokarolínskej univerzite v Chapel Hill.