Zničené školy v Gaze, návrat do lavíc je v nedohľadne

Podľa Organizácie Spojených národov (OSN) izraelská armáda od 4. júla do 10. augusta v Gaze bombardovala najmenej dvadsaťjeden škôl, pričom všetky poskytovali útočisko mnohým vysídleným civilistom. Okrem ľudského utrpenia tento systematický útok na vzdelávací systém ešte viac zahmlieva budúcnosť palestínskej mládeže. Niektorí odborníci hovoria o „scholasticíde“.

V Gaze školský rok nezačne. Pre žiakov a študentov z tejto palestínskej enklávy to znamená ďalší „stratený rok“ – už druhý v poradí bez formálneho vzdelávania. Len niečo pred vyše rokom, v sobotu 26. augusta 2023, sa 625 000 žiakov a študentov všetkých úrovní vzdelávania, spolu s 22 000 učiteľmi, vracali do lavíc. Netušili, že návrat vojny ich čoskoro prinúti odložiť zošity. Dňa 7. októbra Hamas vyvolal krviprelievanie na juhu Izraela, kde zahynulo 1 200 ľudí a 251 bolo unesených. Okamžitá, neúprosná odveta, ktorá dnes Tel Aviv stavia pred obvinenia z genocídy a premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi hrozí riziko zatykača Medzinárodného trestného súdu¹, prinútila úrady v Gaze 6. novembra školský rok prerušiť.

Po desiatich mesiacoch vzdušných a pozemných operácií zo strany Izraela odhadovalo ministerstvo zdravotníctva v Gaze v polovici augusta počet zranených na viac ako 91 000 a počet mŕtvych na viac ako 40 000, z ktorých 15 000 boli deti. Tisíce ďalších sú nezvestné, ich telá sú pravdepodobne pochované pod troskami. Ani ony už nikdy neotvoria knihu. Nádej, že tie, ktoré prežijú guľky, rakety, hlad, smäd a epidémie spôsobené izraelskou blokádou, sa jedného dňa vrátia do škôl v Gaze, sa stráca s pokračovaním konfliktu. Žiadna infraštruktúra neuniká ničivému bombardovaniu: postihnuté sú obytné budovy, nemocnice, elektrárne, vodohospodárske zariadenia a rovnako aj školské budovy.

Osud inštitúcií vyššieho vzdelávania bol spečatený už v prvých mesiacoch vojny. Jedna z hlavných univerzít Al-Israa (v strede enklávy) – a archeologické múzeum, ktoré sa tam nachádzalo – boli vyhodené do vzduchu 17. januára po tom, čo ich niekoľko týždňov okupovali izraelské jednotky. Islamská univerzita v Gaze bola zničená už 11. októbra. Al-Azhar, založená v roku 1991 dekrétom Jásira Arafata s cieľom vychovať kvalifikované palestínske kádre, sa zrútila v novembri po sérii bombardovaní. Ničivá kampaň proti školám pokračovala a uplynulé leto dokonca eskalovala. Zhoršujúcou okolnosťou je, že mnohé z nedávno zasiahnutých zariadení slúžili ako útočisko pre obyvateľov (spolu 2,3 milióna ľudí, z toho 65 % mladších ako 24 rokov), ktorí sú nútení sa presúvať kvôli bojom a izraelským evakuačným nariadeniam. Presídlené rodiny dúfali, že v týchto preplnených priestoroch budú mať aspoň minimálnu infraštruktúru: solárne panely, toalety, prístup k vode.

Z budov zničených raketami k nám každý týždeň prichádzajú zábery hromád tiel, detí uväznených pod troskami a zúfalých preživších. 6. júla 2024, škola Al-Jaouni v Nousseirate (v centrálnej časti enklávy): najmenej šestnásť mŕtvych. 7. júla, škola Svätej Rodiny v meste Gaza: štyria mŕtvi. 8. júla, ďalšia škola v oblasti Nousseiratu sa stala terčom útoku: najmenej šestnásť mŕtvych. 9. júla, škola Al-Awda (juh): najmenej tridsaťjeden mŕtvych. 14. júla, škola Abou Arabane (centrálna časť pásma Gazy): dvadsaťdva mŕtvych. 16. júla, viacero útokov na školu Al-Razi a utečenecký tábor v Nousseirate: najmenej štyridsaťdva mŕtvych. „Toto sa deje takmer denne. Za posledných desať dní bolo zasiahnutých najmenej osem škôl, z toho šesť spravovaných UNRWA (Agentúra OSN pre pomoc palestínskym utečencom),“ uviedol Phillipe Lazzarini, generálny komisár UNRWA, na sieti X a dodal: „Vojna pripravila chlapcov a dievčatá v Gaze o ich detstvo a vzdelanie. Školy by pritom nikdy nemali byť využívané na vojenské účely.“

Ženevské konvencie (1949) a ich doplnkové protokoly, ktoré upravujú právo vojny, výslovne školy nespomínajú. Každá strana zapojená do konfliktu však vie, že tieto zariadenia, ako civilné objekty, musia byť chránené v súlade s princípmi rozlišovania, proporcionality a opatrnosti pri vedení vojenských operácií. V roku 2015 vzniklo z iniciatívy Nórska a Argentíny za podpory UNESCO medzivládne vyhlásenie o bezpečnosti škôl počas vojny. Táto iniciatíva – právne nezáväzná – bola schválená stodvadsiatimi štátmi, vrátane Palestíny. Tel Aviv ju však nepodpísal. V každom prípade, Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 uznáva vzdelanie ako základné ľudské právo.

Rovnako ako predchádzajúce výzvy, aj odvolanie sa na medzinárodné humanitárne právo zo strany pána Lazzariniho zostáva bez odozvy a ničivé útoky pokračujú. 27. júla, škola Khadija v Deïr Al-Balah (stredná Gaza): najmenej tridsať mŕtvych. 3. augusta, škola Hamama (mesto Gaza): najmenej sedemnásť mŕtvych. 4. augusta: školy Hassan-Salameh a Al-Nasr (mesto Gaza): viac ako tridsať mŕtvych. A tak ďalej…

Izrael svoje útoky nevysvetľuje vždy. Keď tak urobí, argumentácia zostáva nemenná, je predkladaná bez konkrétnych dôkazov a bez zmienky civilných obetí: cieľom boli údajní „teroristi“, ktorí školu využívali ako skrýšu, vyrábali v nej zbrane, skladovali ich tam alebo plánovali útoky. Armáda „precízne zasiahla teroristov Hamasu pôsobiacich v integrovanom veliteľskom a kontrolnom centre Hamasu,“ uviedol Tel Aviv medzi ďalšími vysvetleniami v reakcii na vlnu medzinárodného pobúrenia po smrti viac ako 90 ľudí, po útoku na školu Al-Tabi’een a priľahlej mešity (mesto Gaza) 10. augusta na svitaní, čo predstavovalo jednu z najväčších tragédií od začiatku vojny.

Táto rétorika je palestínskou stranou pravidelne spochybňovaná. Opakujúce sa zahraničné výzvy na nezávislé vyšetrovanie, ktoré by umožnilo objasniť okolnosti masakrov, zostali zatiaľ bez reakcie. V roku 2014, po predchádzajúcej izraelskej ofenzíve (operácia „Ochranná hranica“), mimovládna organizácia Human Rights Watch vyšetrovala bombardovanie troch škôl, ktoré sa zmenili na tábory pre vysídlených ľudí a kde zahynulo štyridsaťpäť osôb, vrátane sedemnástich detí. „Izrael neposkytol žiadne presvedčivé vysvetlenie týchto útokov (…) a masakru, ktorý ich sprevádzal,“ konštatovala organizácia, ktorá dospela k záveru, že ide o možné vojnové zločiny.²

O desať rokov neskôr je rozsah vojenských operácií bezprecedentný. Už pred ich nedávnym zintenzívnením v posledných týždňoch vyjadrilo v apríli dvadsaťpäť expertov pri Rade pre ľudské práva OSN obavy z veľkej zraniteľnosti škôl. „Keďže viac ako 80 % škôl v Gaze bolo poškodených alebo zničených, je namieste sa pýtať, či nejde o zámerný pokus zničiť palestínsky vzdelávací systém, čo sa označuje ako ‘scholasticída’,” uviedli vo svojom vyhlásení.³ Formálna otázka však mala odpoveď už o pár riadkov nižšie: napriek naliehavému tónu ale toto varovanie nevzbudilo veľkú odozvu a situácia sa naďalej zhoršovala. Na základe satelitných snímok Globálny vzdelávací klaster, organizácia zahŕňajúca agentúry OSN a neziskové organizácie, 30. júla vyhodnotil, že 85 % z 564 budov školských zariadení v Gaze (niektoré z nich slúžia viacerým školám) by pred možným obnovením vyučovania potrebovalo rozsiahlu alebo úplnú obnovu. Podľa údajov palestínskeho ministerstva školstva bolo od 7. októbra k tomuto dátumu zabitých 9 211 študentov a 397 členov pedagogického personálu.⁴

Ak sa už pojem „scholasticída“ („al-ibada al-ta’limiya“ v arabčine, teda „vyhladenie vzdelávania“) používa v akademických kruhoch a na palestínskej strane rovnako ako pojmy „urbicída“ (označuje systematické ničenie infraštruktúry mesta, jeho kultúry a identity), „politicída“ alebo „kultúrna genocída“, ktoré všetky čerpajú inšpiráciu z termínu genocída,⁵ bol teraz po prvý raz použitý aj v prostredí OSN. Podľa expertov Rady pre ľudské práva je „scholasticída“ definovaná ako „systematické ničenie vzdelávania prostredníctvom zatýkania, väznenia alebo vraždenia učiteľov, študentov a členov pedagogického personálu, ako aj ničením vzdelávacích infraštruktúr.“ Tento pojem údajne zaviedla v roku 2009 Karma Nabulsi, profesorka politológie a medzinárodných vzťahov na Oxfordskej univerzite. V tom čase izraelská armáda spustila v Gaze ofenzívu „Liate olovo“ a práve bombardovala ministerstvo školstva a viaceré školy. „Vedeli sme to aj predtým, ale teraz je to jasnejšie než kedykoľvek predtým: Izrael sa snaží zničiť vzdelanú Palestínu,“ vyjadrila sa v tom čase britská akademička pre denník The Guardian.⁶

Po Nakbe, veľkej palestínskej katastrofe z roku 1948, a následnom vysídlení Palestínčanov v dôsledku vzniku štátu Izrael, sa Palestínci začali utiekať k vzdelaniu, ktoré sa pre nich stalo jediným prostriedkom na emancipáciu a zachovanie povedomia tohto národa rozptýleného v exile a vystaveného rôznym útlakom. Vzdelanie vnímali ako záchranu na ceste k hypoteticky lepšej budúcnosti – ako dedičstvo, ktoré sa malo kultivovať a ktoré im na rozdiel od materiálnych statkov, ako sú nehnuteľnosti, nikdy nemohlo byť vzaté.⁷ „Pre nás Palestíncov je vzdelanie otázkou života alebo smrti. Môžeme zostať hladní, ale nemôžeme zostať nevedomí,“ zhrnul riaditeľ školy UNRWA v rozhovore pre novinára Charlesa Enderlina v reportáži pre France 2 24. októbra 1995.

Deje sa tak pre všetky uvedené dôvody, kvôli ktorým sa Izrael nad rámec svojho cieľa „zničiť“ Hamas ponáhľal vyradiť univerzity v Gaze z prevádzky, vyplieniť knižnice a zameral sa na školy? „V hĺbke duše Izraelčania vedia, ako veľmi je vzdelanie pre palestínsku tradíciu a revolúciu dôležité. Nemôžu to zniesť a musia to zničiť,“ tvrdila Nabulsi v roku 2009.

Vzdelanie bolo jednou z oblastí, ktoré Izrael preniesol na novú Palestínsku samosprávu po Dohodách z Osla (1994), pričom zavedenie národných vzdelávacích programov sa datuje až na koniec 90. rokov. Predtým školy na Západnom brehu išli podľa jordánskeho učebného plánu, školy v Gaze podľa egyptského. Spolu s historickým prínosom UNRWA v oblasti základného vzdelávania (288 škôl v Gaze pred vojnou) sa Palestínci môžu pochváliť kvalitným vzdelávacím systémom, ktorý je uznávaný aj ich arabskými partnermi. Pri hodnotiacej misii v roku 2006 Svetová banka ocenila „pozoruhodné výsledky v ťažkých podmienkach“. „Školská dochádzka na základných školách je univerzálna a vo všeobecnosti presahuje 80 % v stredných školách. Prístup je veľmi spravodlivý, či už podľa pohlavia, geografickej polohy (vidiecka alebo mestská populácia), alebo príjmu. Tieto ukazovatele radia Západný breh a Gazu na vrchol regiónu Blízkeho východu a severnej Afriky,“ uviedla inštitúcia.⁸ V roku 2022 dosiahol počet negramotných v Gaze už len 1,8 % (v roku 1997 to bolo 13,7 %), podľa Palestínskeho ústredného štatistického úradu, v porovnaní s 13,3 % na celosvetovej úrovni. 90 000 študentov enklávy malo možnosť získať diplom v rôznych odboroch a, napriek obmedzeniam pohybu, niektorí dokončili svoje štúdium v zahraničí vďaka partnerstvám, ktoré nadviazali ich vysoké školy. Z týchto univerzít vyšli lekári, zdravotné sestry a ošetrovatelia, ktorí dnes bojujú o to, aby poskytli starostlivosť zraneným v podmienkach, ktoré sa dajú opísať len ako apokalyptické.

Aký bude osud tohto zničeného vzdelávacieho systému? Čo sa stane s deťmi, ktoré vyrastú bez učebníc, ďaleko od vedenia svojich učiteľov? Aké zúfalstvo alebo hnev môže táto prázdnota vyvolať v mladých ľuďoch, ktorých učebnice sa premenili na popol po bombardovaní ich školy?

Autorka je novinárka

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)

1. Pozri Anne-Cécile Robert, « La justice internationale dans le chaudron de Gaza », Le Monde diplomatique, júl 2024 ↩︎
2. Israel : In-depth look at Gaza school attacks », Human Rights Watch, 11. september 2014 ↩︎
3. « Des experts de l’ONU profondément inquiets face au “scolasticide” du système éducatif à Gaza », 18. apríl 2024 ↩︎
4. « A year of silence in Gaza’s classrooms : The urgent need for educational revival », Occupied Palestinian Territory Education Cluster, ReliefWeb, 3. august 2024. ↩︎
5. Pozri Razmig Keucheyan, « Ce qu’on appelle génocide », Le Monde diplomatique, júl 2024. ↩︎
6. Ameera Ahmad et Ed Vulliamy, « In Gaza, the schools are dying too », The Guardian, Londýn, 10. január 2009. ↩︎
7. Porov. Salah Alzaroo et Gillian Lewando Hunt, « Education in the context of conflict and instability : The Palestinian case », Social Policy & Administration, rou010d. 37, u010d. 2, Hoboken, Oxford, 2003. ↩︎
8. « West Bank and Gaza : Education sector analysis », Svetová banka, Washington, DC, 9. júl 2006. ↩︎