Casa Blanca, vila Tugendhat, kaplnka Ronchamp, Nová doba, kolónia Baba, chalupa bielená vápnom a travertín Slovenského štátu, ale aj lipicany, árijská rasa a koloniálne klobúky. Biela nie je neproblematická farba, no pre architektúru minulého storočia sa stala formujúcou. Stala sa vyjadrením čistoty, krásy, jednoduchosti, pravdy, dalo by sa povedať, že i samotnej modernity.
Ak budeme bielu vnímať ako dizajnovú stratégiu a spôsob premýšľania modernizmu, začneme jej následky pozorovať v otázkach rasy, rodu či totality. Kniha Liany Rosinovej Čistá biela (je mýtus) hľadá významy, ktoré nesie biela farba okrem toho aj v architektúre, umení, dizajne, kultúre a spoločnosti. V štyroch kapitolách, Voda, Mlieko, Kosti a Chlieb, ukazuje, ako ľahko modernistické ideály divergovali od pôvodných zámerov a „z čistoty vody sa stala sterilita (Voda), zo ženskosti sexualita a pornografia (Mlieko), z komplexnosti fašizmus a nacizmus (Kosti) a zo sociálnosti socializmus (Chlieb)“. Mnohovýznamovosť bielej sa prejavuje už aj na prvý pohľad v materialite knihy, o ktorú sa spolu s Lianou Rosinovou a Šimonom Chovanom postarala grafická dizajnérka Aurélia Garová. Ako autorka postupne dekonštruuje mýtus bielej a čitateľ listuje v knihe, symbolicky sa „znečisťujú“ aj jej strany – hoci sú všetky na pohľad biele, mení sa ich štruktúra a farebný odtieň.
Pod omietkou modernistickej architektúry
Rovnako nám môžu pripadať aj stavby funkcionalizmu, ktoré vykazujú podobné formálne znaky a biela omietka je jedným z nich. Kde má funkcionalistická architektúra korene? Ako vznikol architektonický modernizmus, ktorý sa po celom svete rozšíril ako prvý naozaj internacionálny štýl? Aké myšlienky sú pod omietkou bielych jednoduchých domov, „strojov na bývanie“? Kniha Čistá biela poukazuje na spätosť architektonického myslenia so súdobými spoločenskými, vedeckými a filozofickými debatami. Možno prvýkrát v slovenskom kontexte vysvetľuje vplyv hygieny na architektúru moderného hnutia. Nová typológia sanatórií, veľké okná, biele steny, slnečné kúpele ako znaky funkcionalistických stavieb mali svoj pôvod v poznatkoch o zdraví. Odmietnutie ornamentu ako potenciálneho zdroja mikróbov nemalo len formálne, ale aj zdravotné dôvody. Biela však nebola pre funkcionalizmus len farbou čistoty, ale aj logiky, usporiadanosti, univerzálnosti, pravdy a mužskosti.
Aj keď téma rodu či sexuality nie je ústrednou témou knihy, autorka ju zaujímavo otvára vo vzťahu k modernistickej architektúre. Otvorene tým nadväzuje na prácu Beatriz Colominy a Marka Wigleyho, ktorí z tohto pohľadu rozoberajú najmä reprezentácie modernistickej architektúry: napríklad zobrazenia Le Corbusierových interiérov so ženami ako voľne pohodenými rekvizitami na dizajnových kreslách, fotky diel Adolfa Loosa založené na zmyslovom potešení z kožušín či hodvábu alebo scenár filmu „s paranoidnou erotikou“ s názvom Biela otrokyňa, ktorý napísal Rem Koolhaas pred založením svojho štúdia OMA. Aj navonok neutrálne architektonické pomôcky, Neufertove normované rozmery či Le Corbusierov Modulor, pracovali s kultom tela.
Použitie bielej farby bolo dôsledkom mačistického prístupu k navrhovaniu architektúry pred sto rokmi. Prejavil sa aj „v snahách o očistenie architektúry … a neskôr aj spoločnosti od označení orientálne, feminínne, infantilné, farebné, vulgárne, patologické, povrchné, nepodstatné“. Až tak, že biela čistota sa postupne začínala stotožňovať so sociálnou morálnosťou, procesom smerujúcim „k dokonalejšej a čistejšej spoločnosti a poriadku“. Fetiš bielej farby nemal len pomáhať pri údržbe priestorov alebo liečení tuberkulózy, ale postupne naberal normatívny charakter s devastačným smerovaním. Túžba po čistote sa premenila na čistku; špinaví Židia ustupujú asanácii a túžbe po zdravých mestských priestoroch, čierne mesto Jaffa zhltne žiarivý, biely a dnes aj medzinárodne pamiatkovo chránený Tel Aviv.
Príbeh bielej farby je aj príbehom o pýche moderny, paternalizme modernej architektúry a storočí úsilia o systematický poriadok založený na prognózach. Ako demonštruje Derrida, vo viere, že ukončujeme neracionálnu éru mýtov, sme stvorili nový, modernistický mýtus formy, tvaru a strojov. Spojením tohto mýtu s diktátorstvom vznikla až vražedná kombinácia. Prahnutie po čistej bielej rase viedlo k najväčším európskym traumám minulého storočia. Z nadšenia bielou farbou a snahy o racionalitu a poriadok sa stala eliminácia variability a rôznorodosti.
Manicheizmus ako hrozba
Kniha Čistá biela (je mýtus) je výnimočným prierezom viacerými disciplínami, umením, dizajnom, architektúrou, stavbou miest z pohľadu zdanlivo banálnej témy – bielej farby. Rosinová ponúka kvalitný prehľad literatúry, ktorý je však slabšie autorsky interpretovaný. Textom tiež chýba redakčná úprava, viac ráz sa v nich opakujú rovnaké citáty a jazyk je niekedy príliš akademický. Kniha sa na niektorých miestach stáva skôr prúdom faktov bez väčšej reflexie. Autorka si zvolila ambiciózny cieľ pre druhý plán knihy, ktorým je popis sociálnych dejín dvadsiateho storočia, ľudského premýšľania či tém poslania architekta a sociálneho rozmeru architektúry. Na takom malom priestore sa nutne javia skratkovito. Podobne je to s opisom histórie československej architektúry. Nevyužitou príležitosťou knihy je opomenutie debaty o farbe v období socializmu v Československu, ktorá nabrala na sile najmä v postmodernizme a pri snahe o humanizáciu sídlisk ju pozorujeme sčasti dodnes. Naopak, osviežujúco pôsobí autorkina osobná skúsenosť s japonskou kultúrou, ktorá vníma krásu aj v nedokonalosti, prasklinách a patine. Predstavuje alternatívu k západnému ideálu prílišnej beloby. Pozoruhodné sú aj grafické zobrazenia autorkinho premýšľania o koncepte bielej farby a jeho mnohovrstevnatosti. Človek by sa na ne mohol pozerať hodiny.
Kniha na mnohých príkladoch výborne ukazuje, ako prílišný dualizmus devastuje premýšľanie a vybieľuje iné názory. Rosinovej dizertačná práca, ktorá vychádza vo vydavateľstve BRAK, sa stáva (zrejme nezámerne) tiež vysoko aktuálnou. Nabáda totiž aj k premýšľaniu, ako naša dnešná skúsenosť s kontamináciou, hygienou a hnusobou poznačí aj architektonické myslenie.
Liana Rosinová: Čistá biela (je mýtus). BRAK, 2020.
(Vydavateľstvo BRAK sa spája s Františkom Malíkom, ktorý je členom redakcie Kapitálu.)
Autorka je urbanistka a doktorandka na Fakulte sociálních studií Masarykovej univerzity v Brne
