Na Slovensku vznikla cena za poéziu Zlatá vlna. V jej provokatívnom štatúte nájdeme napríklad formuláciu: „porota nie je nestranná, nezaujatá, ani neovplyvniteľná. Porota hodnotí slovenskú poéziu. Porota slovenskú poéziu píše. Konflikt záujmov je prípustný.“ Znie to ako husársky kúsok. Svet literatúry vždy viažu neformálne zväzky a kontakty, ktoré formujú štruktúru možností jednotlivých autorov a autoriek. Ak sa ale pozrieme na vzťah protagonistov, ktorí túto cenu prezentujú, humorná hyperbola nadobudne tragický rozmer.
Súťaž totiž verejne prezentujú dvaja známi aktéri básnickej scény, Mária Ferenčuhová a Michal Tallo. Ferenčuhová pritom nedávno ukázala, že konflikt záujmov pre ňu nie je iba ironickým terčom, ale praxou, keď v ankete Kniha roka denníka Pravda odporučila (na prvom mieste) básnické zbierky Evy Tomkuliakovej a práve Michala Talla. Akosi však zabudla v dodať, že sú jej o niečo bližšie ako bežnej čitateľke – na oboch totiž pracovala ako redaktorka.
Znie preto ako chucpe, keď Ferenčuhová v relácii Kultúrny denník (Devín, 4. 6. 2019) hovorí, že „nevyhnutne sme v konflikte záujmov, na Slovensku žiaľbohu je veľmi ťažké opustiť klanové myslenie…“ Tallo, druhý aktér lapsusu, doplňuje, že u nás „funguje niekoľko desiatok ľudí, ktorí sa poéziou zaoberajú… a všetci títo ľudia sa medzi sebou poznajú…“ Zvláštne, že rešpektovanej poetke a básnikovi, zbehlým v nuansách jazyka, uniká rozdiel medzi známosťou a konfliktom záujmov či literárnym klientelizmom. Ak však medzi tieto koncepty môžeme položiť rovná sa, azda je naozaj čas zahodiť škrupule a rezignovať na akúkoľvek vecnosť v hodnotení literárnych diel. Kvalitu, od ktorej by malo závisieť napríklad aj prideľovanie verejných zdrojov na podporu literárnych projektov, môžeme potom posudzovať podľa toho, či z výsledku budeme mať sami materiálny alebo symbolický prospech. Ako vraví štatút ceny: lobing je vítaný.
Slovenská literatúra je malý svet. Škoda, že jeho aktérky a aktéri ho neprevyšujú.
