Práca v slovenskom divadle (III. časť)
Súčasnú politickú krízu sprevádza viacero javov, ktoré sa zrejme zapíšu do dejín slovenskej kultúry veľkými písmenami. Nekompetentnosť vládnych špičiek a kroky ministerstva kultúry totiž zašli tak ďaleko, že koncom januára podpísalo výzvu na odstúpenie ministerky Martiny Šimkovičovej neuveriteľných 180-tisíc osôb. Ide o jednu z najmasovejších reakcií na vedenie rezortu od vzniku samostatného štátu. V minulosti sa pritom obdobným protestom a iniciatívam podarilo presadiť kľúčové legislatívne zmeny či zlepšiť pracovné podmienky pracujúcich v kultúre.
Ak nazrieme do dobových časopisov z prelomu 19. a 20. storočia, dočítame sa, že to divadelníci a divadelníčky na území Slovenska nemali jednoduché. Často boli predobrazom karikatúr a predmetom viacerých vtipov. Slovo herečka sa chápalo ako synonymum pre prostitútku a fráza „To bolo divadlo!“ ako zdôraznenie absurdnosti a bizarnosti situácie. Nečudo, veď sme ako primárne agrárna krajina potrebovali synov na poliach a dcéry v kuchyni. Vnímanie práce v kultúre (aj divadle) sa začalo meniť na začiatku 20. storočia, a to vďaka sociálnym reformám, prvým organizáciám práce a nástupu ženských emancipačných hnutí. Akonáhle sa ľudia začali spolčovať do robotníckych hnutí, kultúrnych krúžkov či mládežníckych združení, začalo byť jasné, že umenie nie je iba excesom individualít, ale katalyzátorom verejnej sebaidentifikácie. Pracujúci v oblasti kultúry začali smerovať k horizontálnej i vertikálnej spolupráci.
Krátko o spájaní
Po prvej svetovej vojne vzniklo hneď niekoľko inštitúcií, ktoré mierne zakolísali spoločenskými predsudkami voči herečkám. Okrem Slovenského národného divadla v Bratislave (1920), ktoré dodalo scénickému umeniu vážnosť a reprezentatívne priestory, to bolo najmä Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine (1922), ktoré preniklo aj do regionálneho povedomia. Jeho osnovatelia a funkcionári chceli podchytiť a konsolidovať najmä amatérske súbory, ktoré začali bujnieť po celom Slovensku; a presvedčiť verejnosť, že divadlo nie je iba zábava. Aktivity ÚSOD sa po čase začali sústrediť aj na finančnú a materiálnu podporu, marketing, vzdelávanie a organizovanie prvých divadelných festivalov. Členom organizácie boli hradené cestovné výdavky, požičiavané kostýmy a rekvizity, distribuovaný časopis a nové preklady hier. Už v roku 1924 sa ÚSOD podarilo vyjednať aj priaznivejší návrh nového divadelného zákona, ktorý po novom oslobodil ochotnícke súbory od platenia daní pod podmienkou, že polovicu zisku venujú kultúrnym alebo verejne prospešným cieľom. A tak sa stalo, že z 300 aktívnych amatérskych súborov na celom Slovensku a približne 400 odohratých predstavení ročne v roku 1918 sa iba o dekádu neskôr zvýšil počet na 800 kolektívov a 4500 predstavení ročne. Vznikla aktívna a rozširujúca sa sieť, pričom viaceré súbory si našli stabilné zázemie a na ich základoch následne vznikli profesionálne divadlá. Hoci sa divadelníkom ešte nedostalo žiaducej pracovno-právnej ochrany, ich spoločenské postavenie naberalo na vážnosti.
Opodstatnenosť združení a silných inštitúcií sa ukázala počas druhej svetovej vojny. Zatiaľ čo sa vládna garnitúra pokúšala ovplyvňovať dramaturgický plán Slovenského národného divadla, ktoré sa nie vždy ubránilo propagandistickým inscenáciám, a ochotníci sa museli po novom zapísať do miestnych organizácií Hlinkovej gardy, ÚSOD sa voči oficiálnej politike ostro vymedzoval a aktívne chránil divadelnú infraštruktúru pred úplným ovládnutím či likvidáciou. A keď vypuklo Slovenské národné povstanie, viacerí pracovníci ÚSOD (ako aj členovia novovzniknutého Slovenského komorného divadla v Martine) sa doň priamo zapojili. Komunistický prevrat a rýchle politické zmeny po februári 1948 však znamenali pre divadlo zásadný zlom. Divadelná prevádzka, zahŕňajúca produkciu, kritiku, propagáciu a transfer umeleckých diel, smerovala až do februárového prevratu k nacionalizácii a autonomizácii literatúry a umenia (Pierre Bourdieu). Nová komunistická geografia umenia sa však opierala o centrá definované mramorovým pátosom kolosálnych budov, akými boli Divadlo Andreja Bagara v Nitre či Divadlo Jonáša Záborského v Prešove a paternalistickou kultúrnou politikou. Divadelný zákon z roku 1948 určil socialistické smerovanie, Povereníctvo školstva a osvety zriadilo divadelnú propagačnú komisiu. Zmenilo sa vedenie vo viacerých organizáciách a ÚSOD sa musel začleniť do Matice slovenskej, čo de facto znamenalo jeho likvidáciu. Každý ochotnícky súbor musel mať nad sebou socialistického zriaďovateľa, ktorý zaň preberal právnu a často i umeleckú zodpovednosť. Napriek tomu si však mnohí ochotníci uchovali svoju nezávislosť. Od 60. rokov minulého storočia dochádza dokonca k fenoménu, keď profesionálni režiséri a režisérky začínajú spolupracovať s viacerými ochotníckymi súbormi, pretože si s nimi mohli dovoliť vytvoriť inscenáciu, ktorú by na profesionálnych scénach komunistická garnitúra zakázala.
Krátko o rozdeľovaní
Po novembri 1989 množstvo pôvodne štátnych inštitúcií regionálneho významu prešlo na nižšie orgány verejnej správy a divadlá sa odstrihli od štátneho vplyvu a oficiálnej siete. Kultúra sa diverzifikovala a začala existovať ako kombinácia súkromného a verejného sektora, zriaďovanej a nezriaďovanej scény. Po rozpade jednotnej organizácie odborových hnutí v roku 1990 sa presunulo ťažisko boja za lepšie pracovné podmienky v kultúre na iniciatívy, a to prevažne na základe profesnej alebo inštitucionálnej príslušnosti. Vznikali (ale aj zanikali) zväzy a združenia ako Medzičas, Asociácia Divadelná Nitra, sieť kultúrnych centier a organizácií ANTÉNA, Asociácia súčasného tanca, Združenie divadelníkov alebo fórum Zachráňme kultúru, ktoré sa zrodilo v roku 1996 vo vyhrotenej atmosfére neoliberálnych ekonomických škrtov v kombinácii s Mečiarovým režimom. Snáď prvýkrát po páde železnej opony si divadelníctvo uvedomilo, že bez koncentrovanej a spoločnej stratégie a sebaorganizácie nebude vedieť ako celok čeliť tlakom štátu a po novom aj silnej ruke voľného trhu. A tak sa viaceré zo spomenutých platforiem začlenili aj do medzinárodných sietí (Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT, Medzinárodnej organizácie scénografov, divadelných architektov a technikov OISTAT alebo Asociácie európskych zamestnávateľov v scénickom umení PEARLE). Predstavu o divadelných odboroch však stále formoval prízrak dedičstva československého socializmu, ktorý páchol spomienkami na štátne represie.
Dôsledky takto fragmentovanej geografie divadla možno konfrontovať s alternatívnym uvažovaním o súdržnosti spoločenstva budovaného na základe kultivácie a zdieľania hodnôt a emócií (Barbara Rosenwein, Cristian Nae). V Českej republike aktuálne pôsobia štyri odborové zväzy v rámci živého umenia, ktoré zároveň pôsobia aj prostredníctvom tripartity (Herecká asociace, Odborová asociace divadelníků, Odborový svaz orchestrálních hudebníků, Odborový svaz profesionálních zpěváků). Ďalej existujú rôzne organizácie, ako napríklad najnovšie Kultúrní a kreativní federace, Asociace profesionálních divadel alebo Asociace nezávislých divadel, ktorých činnosťou a cieľom je vzájomná spolupráca a konzultácie pri rokovaniach so štátnou správou. V roku 2011 sa im napríklad podarilo zvrátiť pokusy o zmeny v novom návrhu zákonníka práce, ktorý by umožnil zamestnávať výkonných umelcov opakovane na dobu určitú a viedol tak k ich znerovnoprávneniu. V Nemecku sa odborovým zväzom podarilo dojednať reťazenie pracovných zmlúv na dobu určitú až na 15 rokov. Vo Veľkej Británii zasa odbory od svojich členov vyžadujú, aby nepracovali pod minimom vyjednaným v kolektívnych zmluvách. Tam je prakticky nepredstaviteľné, že by sa skúška v divadle svojvoľne predĺžila alebo by bola rozpracovaná inscenácia tesne pred premiérou zrušená bez toho, aby boli odškodnení všetci aktéri. U nás sa mnohí tvorcovia a tvorkyne prvýkrát stretnú so zmluvou až po premiére, čiže po odovzdaní diela.
Divadlo je kolektívna záležitosť (a niekedy aj zmluva)
Podľa databázy OECD za rok 2018 dosahoval podiel zamestnancov v odboroch na Slovensku úroveň čosi vyše 11 percent oproti takmer 60 percentám v roku 1990. Pre porovnanie vo Švédskú to bolo 65 percent, v Dánsku viac ako 67 percent.
Odborová organizovanosť má síce klesajúcu tendenciu v celej Európe, avšak aj s pokrytím zamestnancov kolektívnym vyjednávaním (26 percent) patrí Slovensko medzi štáty Európskej únie s najnižšími percentuálnym podielom zamestnanectva v odboroch. Miera kolektívneho organizovania prostredníctvom odborovom sa medzi jednotlivými sektormi hospodárstva výrazne líši. Vyššia miera je vo výrobnej sfére, nižšia v kreatívnej oblasti. Slovenský odborový zväz verejnej správy a kultúry (SLOVES) v súčasnosti zastupuje iba osem divadiel a Asociácia slovenských divadiel a orchestrov (ASDO) iba 19 divadiel z celkového počtu 157. Podľa slov predsedníčky Mileny Rácovej sa napriek tomu snažia pomáhať členom pri riešení pracovnoprávnych problémov, bezpečnostných podmienok či otázok v ochrane zdravia.
V snahe zistiť príčiny nízkej organizovanosti v odboroch som sa opýtal viacerých kolegov a kolegýň z rôznych divadiel a profesií na ich vzťah k odborom. Na otázku, prečo nemajú záujem o vstup do odborov, často zaznievali nasledujúce zdôvodnenia: nevidím v tom žiadne výhody, odbory nie sú aktívne, nechcem sa organizovať, odbory sú nacionalistické alebo sympatizujú so Smerom, výhody z kolektívnej zmluvy mám aj ako nečlen.
V knihe Pracujúca chudoba: Sociálne partnerstvo (2019) si jej autori a autorky uvedomujú, že na zabezpečenie spravodlivej súťaže a rozširovanie záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa bude treba posilniť odbornú spôsobilosť odborových funkcionárov, obnoviť dôveru v odbory a zefektívniť poradenskú právomoc. Glorifikovať odborové zväzy by bolo preto jednostranné a apatia voči nim je v našich podmienkach opodstatnená. Počet SZČO v umení na Slovensku však raketovo rastie a nemožno sa spoliehať iba na úlohu individuálnych lídrov a inštitúcií.
Dnes možno stojíme pred rovnakou výzvou ako signatári niekdajšieho ÚSOD. Slovenská kultúrna obec je rozdrobená do viacerých asociácií, zväzov, akadémií a spolkov, pričom dlhodobo absentovala platforma, ktorá by tieto hlasy zjednotila a intersekcionálne zastúpila. Začiatkom februára tohto roka však vznikla nestranícka občianska iniciatíva kultúrnej obce z celého Slovenska s názvom Otvorená Kultúra!, ktorá chce po prvý raz v novodobej histórii spájať „zástupkyne a zástupcov inštitúcií zriaďovaných mestami, samosprávami a štátnou správou, i nezriaďovaných organizácií, ako aj nezávisle pôsobiace kultúrne pracovníčky a pracovníkov“. Preto sa pozorne dívajme, s akými veľkými písmenami sa nakoniec zo súčasného marazmu dostaneme. OK?!
Autor je divadelný dramaturg a kritik
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
