Zenóda

Pozor, žába, ať na ní nešlápneš!
báseň bez názvu
Celá lesní školka dělá, že poslouchá
Čajkovského symfonie, jen planá třešeň
si planí na mraky
Básnická zbierka Jakuba Raceka Paní les je výborným príkladom idey Petra Zajaca o ódickosti ako výraze nadbytku (superficitu). Nadbytok sa na celej ploche zbierky vzťahuje na svet prírody, ktorého jednotlivosti sú opisované plnými priehrštiami metaforických komplexov. Nemenej dôležitým aspektom je spiritualita textov – explicitne kresťanská, no podprahovo blízka zenovému buddhizmu.
Kontakty so zenom sú rafinované. Vezmime si prvý citovaný verš – ak aj nejde o vedomý odkaz, pripomenie emblematické haiku Macua Bašóa o žabe skáčucej do rybníka. A kým asociácia s Bašóovou miniatúrou môže byť nadinterpretáciou, nepopierateľne prítomná je evokácia úcty k prírode. Koniec-koncov, tak sa dá čítať aj názov celej zbierky – Paní les ako výraz povýšenia lesa na transcendentnú úroveň niečoho, čo nás bezrozmerne presahuje.
V nasledujúcich obrazoch je zasa markantná hravosť. Vidíme ju v antropomorfnej metafore „lesnej škôlky“, ktorá nadobúda človečiu schopnosť počúvať klasickú hudbu. Zaujímavo je tu použitý aj veršový presah – sloveso poslouchá vyvoláva v pozícii na konci verša isté očakávanie. Dalo by sa dokonca povedať, že čitateľstvo núti nastražiť uši v snahe dozvedieť sa, o aký zvuk ide (a niekomu sa možno vybaví aj konkrétna Čajkovského skladba).
V tomto tóne, v ktorom sa spája vtip a dôvtip, teda v oscilovaní medzi nezáväznosťou a vážnosťou, sa odohráva aj posledný citovaný obraz (a, mimochodom, aj zenové kóany). Repertoár použitých prostriedkov tu obohacuje zvuková hra planá třešeň / si planí. Významovo ide o kontrast (lesní školka – planá třešeň), no práve vďaka (dô)vtipnému ustrojeniu nevzniká pocit disharmónie, ale práve naopak – všetko je tak, ako má byť. Aj to predstavuje zenovú kvalitu.
Sympatické je, že báseň – rovnako ako ostatné texty zbierky – napokon nie je jednoduchým únikom do idylického sveta prírody, ale je rekontextualizáciou pozície človeka vo svete v celej jeho šírke. Organické prepojenie ľudského a ne-ľudského dodáva textu istú nadčasovú i bez-časovú kvalitu (opäť zen). A podnetnosť textov posilňuje aj kontemplatívnosť ako sila tvoriaca zmysluplný protipohyb v konzumnom svete ekonomiky pozornosti.
Jakub Racek: Paní les. Host, 2024.
Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia