Meditácia sa už stala bežnou súčasťou stredoeurópskej kultúry, metódy dosiahnutia sústredenosti budhistických kňazov si dávno osvojila populárna psychológia, ale aj šarlatáni rôzneho druhu. Meditovať nám odporúčajú stovky aplikácií, koučky, ale už aj manažéri v korporátoch. A keďže metódu často zo zištných dôvodov „ohýbajú“, ako sa im práve hodí, je zaujímavé pozrieť sa na jej kultúrne korene. Základmi nás môže spoľahlivo previesť komiks holandského maliara Frenka Meeuwsena s názvom Zen bez mistra z roku 2017, ktorý teraz vydala česká Centrala.
Vo svojom autobiografickom príbehu odkazuje Meeuwsen na kultovú knihu Zen a umenie údržby motocykla od Roberta M. Piersiga. Tiež sa pýta, pátra po tom, ako dosiahnuť zen, nebeský pokoj, pohľad na svoj život s odstupom. Podobne ako Piersig, aj Meeuwsen zen v komikse vysvetľuje cez vlastné zážitky s hnevom a zložitými vzťahmi či motívom cestovania. Záujem o filozofiu Ďalekého východu zaviedol dnes takmer šesťdesiatročného umelca v polovici deväťdesiatych rokov do japonského mesta Kjóto na ostrove Honšú, ktoré má takmer 1 600 budhistických chrámov.
A paradoxne, hoci píše o hľadaní stavu sústredenej meditácie, jeho naratív skáče medzi časovými rovinami, miestami, ale aj štýlmi. Dialógy striedajú dlhšie úvahy a vzápätí aj niekoľko strán panelov bez slov. Meeuwsenovo rozprávanie síce takto pôsobí uvoľnene a hodí sa k téme, no isté mantinely by mu pomohli. Niektoré situácie načrtne, ale nechá nedopovedané, jednotlivé časti viaže len voľne. Takýmto príkladom je aj spomienka na detstvo, keď cítil silnú nenávisť k spolužiakovi, ktorý týral zvieratá. Vieme dedukovať, že negatívna emócia ho motivovala k tomu, aby sa zaujímal o budhizmus, ale Meeuwsen sa k nej už nevráti – podarilo sa mu prekonať hnev? Sústredenejší naratív by pomohol aj lepšej orientácii medzi postavami – niekedy si treba prelistovať pár strán dozadu, aby sme sa uistili, kto sa práve vrátil do deja.
No to je jediná výhrada k dielu, ktoré ponúka mnoho podnetných myšlienok, zaujímavých príbehov a napriek roztrieštenému rozprávaniu pôsobivo vrcholí v prekvapivej a temnej poslednej kapitole. Na mieste českého vydavateľa by som však neumiestnil na obálku záber, ktorý čitateľstvu taký významný zvrat v príbehu dokáže prezradiť. Meeuwsen úsporne pracuje so slovami a snaží sa veľa povedať úchvatnou kresbou. Tá je plná kontrastov, bez farieb. Čierna vytvára na tvárach postáv hlboké tiene a biela ich pohlcuje v okamihoch osvietenia. Autor premyslene pracuje aj s hrúbkou jednotlivých línií. Niektoré obrazy sú detailne rozkreslené tenkou fixkou, iné akoby ledabolo načmárané hrubým štetcom.
Frenk Meeuwsen: Zen bez mistra. Preložila Lenka Sovová. Centrala 2023.
Marek Hudec
