Železnicou po volebnom Česku: Ľavica sa zmenila na extrém, od krajnej pravice už je na nerozlíšenie

Viac ako tisíc kilometrov po Čechách a Morave za 48 hodín s cieľom zistiť, prečo sa extrém v českej politike stáva rozhodujúcim jazýčkom na váhach. Z Prahy, Kolína, Ostravy, Bohumína a Dobřan pri Plzni.

Plán je jasný: za 48 hodín vidieť z českej predvolebnej kampane najviac ako sa len dá. Jeden z najbohatších Čechov Andrej Babiš mieri k víťazstvu, podľa prieskumov by to malo byť okolo 30 %. Málo na väčšinovú vládu. To môže urobiť zo strán krajnej pravice a krajnej ľavice jeho nevesty, možno aj poriadne drahé. Všetky opozičné strany sa vezú na vlne populizmu. Niet sa čo čudovať, rovnako ako v iných európskych krajinách, aj život Čechov je pod tlakom – energie a potraviny sú drahšie, v Európe zúri vojna. Príklon k extrému ako je Sloboda a priama demokracia (SPD) Tomia Okamuru a Stačilo!, v ktorom dominujú komunisti, nie je prekvapením. Ale aké sú témy, na ktorých voličom týchto strán záleží a slová, ktorými ich z tribún okrikujú?

Socialisti a komunisti sa v posledných voľbách historicky prepadli a zatiaľ čo komunisti následne posilňovali, SOCDEM – ako sa dnes volajú – sa prepadali hlbšie a hlbšie. Pred rokom v eurovoľbách dosiahli komunisti takmer 10 % a sociálni demokrati ostali pod 2 %. Spojenie s komunistami pre nich tak zrejme je aj poslednou možnosťou, ako sa vyhnúť zániku. Prvé miesto pre exministerku sociálnych vecí a predsedníčku mini strany Janu Maláčovú na kandidátke v Prahe a dvojku v Moravskosliezskom kraji pre exministra zahraničia a kultúry Lubomíra Zaorálka môžu asi vnímať ako spasenie, aj keby sa nakoniec dostali do poslaneckej snemovne za SOCDEM iba oni dvaja (čo tiež nie je garantované, ak aj Stačilo! prekročí predpokladanú hranicu 5 %).

Tieto dni budem spať päť hodín denne, nachodím vyše 50-tisíc krokov a pozhováram sa s desiatkami voličov, politikov a expertov. Po českej železnici prejdem viac ako tisícku kilometrov od západu Čiech po severovýchod Moravy a Sliezska. Železnica je niečo, čo spája. Nie iba miesta v krajine, ale aj ľudí. Je to nespočetné množstvo konverzácií, ktoré môžete vo vlaku počuť alebo sa do nich zapojiť. Vo vlaku sa stretávajú všetky demografické a sociálne vrstvy, azda s výnimkou tých úplne najbohatších.

Najbližšie hodiny a dni ma zavedú na predvolebný jarmok krajnej pravice do Kolína – iba zopár desiatok kilometrov východne od Prahy. A za krajnou ľavicou do Ostravy a Bohumína. Kraja, ktorý by mohol byť ich baštou návratu do parlamentu (spolu s ďalšími chudobnejšími českými krajmi). A samozrejme, nemožno opomenúť pravdepodobného víťaza volieb Andreja Babiša, za ktorým sa vyberiem do západných Čiech – malého mesta Dobřany neďaleko Plzne.

V zime, s pivom a klobásou a v priateľskej atmosfére – až do príchodu Okamuru

Do Prahy prichádzam v utorok popoludní, batožinu odhodím v staničnej úschovni a cestujem iba hodinku do Kolína. Dnes tu má SPD a Tomio Okamura jeden z posledných predvolebných mítingov. A hoci ešte včera vládlo krásne slnečné počasie, dnes sa na moju škodu všetko zmení. Českú republiku budem brázdiť už v nepremokavej jesennej bunde, kulichu a rukaviciach. „Vy sa úplne trasiete,“ povie mi o dva dni na mítingu Andreja Babiša so šibalským, ale zároveň súcitným úsmevom 65-ročný Jiří Linda.

To ale predbieham, hoci aj v Kolíne je sychravo a citeľnejšie chladno – až tak, že Tomio Okamura si počas mítingu na oblek oblečie ešte aj zimný kabát. Zhromaždené voličstvo je priateľské a láskavé voči cudzincovi a novinárovi, hoci nedôveru je cítiť tiež. Šesťdesiatdeväťročný Antonín si odo mňa najskôr vypýta novinárske preukazy, ale potom sa so mnou rozpráva. „Aby ste neboli nejaký platený provokatér,“ povie. Ani pri jednom stretnutí nepociťujem štipku strachu a nevidím, aspoň tu pod tribúnou, žiadne sfanatizované a rozburácané davy. Je to rozdiel napríklad oproti voličom Donalda Trumpa, ktorých som počas cesty volebnou Amerikou stretol neúrekom a mnohí z nich by túto definíciu pohodlne spĺňali.

Tu v Kolíne pár stoviek ľudí postáva pri stánkoch, kde si môžu kúpiť pivo a klobásu, ale aj zemiaky či cibuľu za babku. SPD totiž vo finálnej fáze kampane stavila na „české jarmoky“. A hoci láska k vlasti zaznieva ako lajtmotív z hlasov voličov, z pódia, z hudby a aj z týchto potravín – ktoré musia byť predovšetkým a jedine české –, skutočne veľkú českú zástavu vidím iba jednu. Drží ju postarší pán s pokojným výrazom, v odeve a s klobúkom ako z prvej republiky. Dobový dojem kazí iba igelitka, z ktorej presvitá časopis Husita. S českou vlajkou máva rozhodne a stojí v zástupe desiatok ľudí, ktorí si chcú urobiť fotku s lídrom českej krajnej pravice, či prehodiť s ním zopár slov.

Ďalšie české zástavy sú už iba tie komicky miniatúrne, ktorými ostošesť mávajú Okamura spolu so straníkmi na tribúne. V okamihu, keď znie pesnička aj o nej. Za to na obrazovke za nimi sa české farby premietajú výrazne. Možno aj v tomto protiklade pôsobia tie malé vlajočky trochu lacno. Obrovský rozdiel oproti predvolebnému Poľsku, ktoré som tiež precestoval pred dvomi rokmi počas parlamentných a tohtoročných prezidentských volieb. Tam sa úplne všetky strany a kandidáti od liberálov po krajnú pravicu predháňali, kto stvorí väčšiu masu najrozmernejších poľských zástav vlajúcich pochodmi a námestiami. O už spomínanej americkej kampani ani nehovoriac.

Hoci teraz je atmosféra prívetivá, ľudia pokojne sedia a debatujú na lavičkách s pivom a klobásou v ruke v centre historického kolínskeho námestia, všetko sa razom zmení, keď vystúpi Tomio Okamura.

Festival nasratosti s jasným vinníkom: Ukrajinci

Mítingy SPD, aspoň pri pohľade na tribúnu, sú ako festival nasratosti, aj keď si na nej vyspevujú o vlajke a radosti. Je to toľko hnevu, ako keby ste dostali menu nasratosti, z ktorého si môžete vybrať tú najvhodnejšiu pre vás – alebo to zjedzte aj všetko naraz. Okamura si uvedomuje hnev, frustráciu aj bolesť ľudí pod tribúnou. Akoby sa dala nahmatať, cítiť a zožrať. A Okamura sa v rámci svojej populistickej šou na tomto hneve rád zvezie. Vlastne rád prileje celé bandasky oleja do ohňa. Pritom, ak by ste boli susedmi, mnohí z týchto stoviek by sa mohli stať vašimi priateľmi.

Prechádza plynule medzi témami ako je bývanie, ceny energií, dôchodky, úroveň zdravotníctva, ceny liekov, korupčné a iné škandály súčasnej pravicovej vlády. Ale pri každej téme sa vráti k tej dominantnej: Môžu za to Ukrajinci. Za všetko. Bývanie je nedostupné, lebo státisíce ukrajinských imigrantov vytvárajú tlak na trh nehnuteľností, keďže aj oni musia bývať. Môžu za dlhé čakacie doby u lekára, lebo aj oni musia chodiť k lekárovi, a preto sa k nim Česi nemusia dostať včas. Keďže „cicajú dávky“, za štátne si môžu platiť drahé energie aj lieky. A samozrejme, česká vláda je v predklone pred Ukrajinou. Vráti sa aj k svojej dlhoročnej klasike – africkým a moslimským imigrantom –, ale predsa len, túto vojnu a ľudí z Ukrajiny je vidieť viac. V Česku totiž našlo podľa štatistiky Českého Ministerstva vnútra pred vojnou útočisko takmer 400-tisíc Ukrajincov.

„Sme proti akejkoľvek pomoci Ukrajincom, ktorú zrušíme. Toto nie je naša vojna! Súhlasíte?“ Dav odpovedá hlasným potleskom. Akýkoľvek súcit s vojnou sužovanou krajinou sa na tejto tribúne nenosí. Okamura flexibilne a „on the go“ upravuje svoje argumenty od cien plynu, energií, podpory Ruska (zaklínacie slovo, keďže každý súcitiaci s Ukrajinou je vlastne za vojnu). Keby to fact checkeri kontrolovali v reálnom čase, klávesnica by im vzbĺkla do niekoľkých minút. „Budeme mať lacnejší plyn z Ruska, budeme mať lacnejšie šeky za energie,“ vymenúva Okamura s receptom na všetko, no konkrétnym plánom na nič. Podpora Rusku nezaznieva z tribúny úplne okato, je skôr vo forme naratívov, ktoré znejú ako vytrhnuté z Putinovho zápisníka.

No a okrem Ukrajincov vidia hlavy a hlasy z tribúny vinníka aj v Európskej únii, radi by presadili referendum o vystúpení z nej. Keď ale pobehujem medzi účastníkmi, podpora vystúpenia, aspoň tu a v tomto dave, nemá veľkú podporu – pri vymenúvaní všetkých strastí je otázka únie či referenda až na spodnejších miestach. Zdá sa, že výhodnosť európskeho spoločenstva si uvedomujú aj tu. Na druhej strane, za kopnutie do únie nič nedáte.

„Dúfam, že nová vláda bude mať českých občanov na prvom mieste. Teraz veľmi podporujú Ukrajinu a my by sme boli radšej, keby podporovali českých občanov,“ hovorí mi ochotne 67-ročný Josef Vosina. Najviac ho ale trápi zdravotníctvo. „Hlavne, aby bola dostupná zdravotná starostlivosť. Lekári sú väčšinou už v dôchodku. Máme problém sa dostať k zubárovi či praktickému lekárovi,“ dodáva. Medzi opozičnými stranami sa ešte nerozhodol, na Okamuru sa prišiel pozrieť s priateľkou Jaroslavu a ich malým psíkom Montym.

Za krajnou ľavicou do Ostravy a Bohumína. Chudobného a vyľudneného kraja

Do Prahy sa vraciam v noci, zaspím na päť hodín a skoro ráno som opäť na vlakovej stanici. Toto bude dnes a zajtra môj rituál. Smerujem rýchlikom do Ostravy a potom do Bohumína na severovýchode krajiny. Míňame tunely, lesy, impozantnú prírodu. „To bude tou inteligenciou, akademici sú síce múdri a vzdelaní, ale chýba im tá praktickosť,“ počúvam konverzáciu troch starších pánov na vedľajších sedadlách. Určite názor, ktorý majú na politikov, kandidátov, expertov či novinárov aj v tejto predvolebnej kampani mnohí.

Keď vystupujem na hlavnej stanici v Ostrave, víta ma obraz Andreja Babiša s rozprestrenou náručou sťa Ježiš, sľubujúci Čechom nižšie dane. Na inom mieste zas lacnejšie hypotéky, lacnejšie energie  – opäť je to ako menu, sľúbi všetko, čo dokážete zjesť. Sľubom voliča neurazíš. Podľa portálu iDnes.cz bolo za posledné štyri roky v Česku postavených iba 35-tisíc nových bytov ročne, no za Andreja Babiša ešte menej.

Babiš odštartoval finálnu kampaň v Ostrave – je totiž lídrom straníckej kandidátky práve v tomto kraji, ktorý sa stal jeho prechodným domovom. Rovnako ako komunistka Kateřina Konečná, ktorá pochádza z Nového Jičína. Aj pre ňu je to však tak trochu prechodné bydlisko, keďže je europoslankyňou v Bruseli. S kráľovským platom, ktorí by jej mohli závidieť aj ministri. Načo, mimochodom, poukazujú aj porozlepované letáky alebo politici z vládnych táborov. V každom prípade, ku koreňom sa neprekvapivo a hrdo hlási. „Tu žijem, tu kandidujem,“ je text na jej plagátoch, zrejme aj s narážkou na kandidátnu turistiku po republike zo strany Babiša.

Andrej a Kateřina striedajú jeden bilbord, tapetu alebo video panel za druhým. Tento kraj je strane Andreja Babiša mimoriadne naklonený: dosahuje tu okolo 40 %, čo je viac ako v predchádzajúcich voľbách a aj komunisti a socialisti zo Stačilo! by tu mali komfortne prekročiť hranicu na vstup do parlamentu.

Metropola českého Sliezska, Ostrava, je s takmer 300-tisíc obyvateľmi tretím najväčším českým mestom. Kedysi bola známa lacnejším bývaním, čo už ale nie je pravdou. Podľa Českého štatistického úradu je tu navyše dlhodobo nadpriemerná nezamestnanosť a s krajskou priemernou mzdou okolo 45-tisíc korún (1800 eur) patrí kraj tiež k tým chudobnejším.

Za minulého režimu bolo české Sliezsko veľkou pýchou najmä vďaka ťažkému priemyslu a ťažbe nerastných surovín, neskorší kolaps podnikov a následný útlm ho však vohnali do pasce chudoby. Vyľudňovanie bolo preto prirodzeným vyústením. Nie je to však najhoršie miesto na život v Česku. Z traumatických deväťdesiatok, počas ktorých bol úplne najchudobnejším českým krajom, sa už pomaly, hoci iba postupne, dáva dokopy. Kedysi to bol pritom aj najľudnatejší český kraj, dnes patrí k najvyľudnenejším. Mladí a tí, ktorí mohli a môžu, odišli, a stále odchádzajú za vzdelaním, lepšou prácou a plácou.

Ako vidieť všade na svete, tí, čo ostávajú, sú seniori a ľudia, ktorí sa tu rozhodli zostarnúť. Podľa Českého štatistického úradu tu dôchodcovia vo veku 65 rokov a viac tvoria takmer 22 % populácie, od roku vzniku Českej republiky sa ich počet takmer zdvojnásobil. A počet obyvateľov stále klesá.

Kraje, kde sa ťažko žije, majú aj oveľa nižšiu volebnú účasť, a pobýva tu pomerne vysoký počet ľudí tak sklamaných politikmi a nesplnenými sľubmi, že ani nejdú voliť. Minulé parlamentné voľby  tu bola účasť 60,6 %, vo veľmi nelichotivej, ale určite pochopiteľnej, štatistike ho prekonali už iba dva chudobnejšie kraje: Ústecký a Karlovarský.

Počet seniorov, ale aj nevoličov, ktorých možno zmobilizovať, je pre Babiša veľkým lákadlom. Takisto však aj pre ľavicu a krajnú ľavicu prahnúcu po hlasoch voličov nostalgických za starým režimom.

Dostupnosť bývania: Jedna z významných sociálnych a ekonomických tém

Jednou z najvýznamnejších ekonomických tém tejto kampane je dostupnosť bývania. Niet sa čo čudovať, výstavba nových bytov zaostáva, štátny program a podpora sú nedostatočné a mladí môžu o vlastnom, ale aj o nájomnom bývaní skôr iba snívať. Zároveň platí, že bývanie potrebujú všetky vekové kategórie.

Som v jednom z najchudobnejších krajov zo 14-tich českých regiónov. Čo sa týka HDP, miezd, ale aj nezamestnanosti. Ak by ste si na základe toho mysleli, že cena bývania je dostupnejšia, mýlite sa. Podľa projektu Realiťák roka tu od roku 2019 narástli ceny za meter štvorcový o 167 %, teda na 60-tisíc korún (cca 2400 eur). Čo znamená, že 70-metrový trojizbák tu stojí asi 170-tisíc eur. Je to kraj s druhým najdramatickejším nárastom ceny za nové vlastné bývanie v Česku. 

Stále pod českým priemerom, no kúpyschopnosť je tu tiež výrazne nižšia. Podľa Deloitte stál koncom minulého roka priemerný štvorcový meter v českom krajskom meste 110-tisíc korún (cca 4400 eur), teda 70-metrový trojizbák by stál 7,7 milióna korún (cca 310-tisíc eur) a ceny stále rastú. Medziročne o vyše 15 %. Podľa Eurostatu je nárast cien vlastného bývania v Česku piatym najrýchlejším v celej EÚ. Ešte rýchlejšie však rastú napríklad na Slovensku.

Strany aj kandidáti sa preto predháňajú v riešeniach. Sľuby od zlacnenia výstavby, novej výstavby, rýchlejšej výstavby, výstavby na starých opustených miestach a zelených lúkach, sľuby nájomného bývania, družstevného bývania. Pribudol aj nápad ľudovcov na zákaz predaja nehnuteľností občanom tretích krajín. Náraz s postvolebnou realitou však obvykle býva krutý.

Napríklad komunistami vedené Stačilo! vidí riešenie, ako vždy, v štáte. „Navrhujeme vznik Štátneho stavebného holdingu, ktorý by jednak zabezpečoval stavebné práce pre vybrané stavebné zákazky, ale zároveň by hospodáril so strategickými stavebnými surovinami, ako sú cement, piesok alebo kameň. Mimochodom, požadujeme zákaz vývozu týchto surovín,“ povedala Konečná v rozhovore pre ekonomický web Vektor.

Túto tému predbiehajú asi iba ceny energií – tie tu patria medzi najvyššie v Európe a sú niečím, čo voličstvo cíti prakticky okamžite a stále, podobne ako infláciu. Keď sa s nimi rozprávam, je to téma, ktorú často spomenú ako prvú, ešte predtým, než sa dostanú k neutešenej situácii s bývaním.

Mierim na volebné stretnutie Stačilo! pred ľudovým obchodným domom Karolina v Ostrave. Komunistka Kateřina Konečná a socdemák Lubomír Zaorálek sa tu plánujú stretnúť s voličmi okolo jednej popoludní, predtým majú v meste ešte dve zastávky. Vonku sa strieda dážď s mrholením a vetrom. Pred obchodným domom čakám hodinu, potom ešte ďalšiu – no neprichádza nikto. Pri mne stoja ešte dvaja-traja ľudia, ktorých prezradí nadávanie na Európsku úniu, ale aj tí to po pár desiatkach minút vzdajú. Neviem, či Konečná so Zaorálkom prišli neskôr, ale ani pravidelné obchádzanie rozsiahleho obchodného centra ma k nim neprivedie. Nie je neobvyklé, že sa takéto malé zastávky zrušia, či presunú, ak sa kandidáti zdržia na inom mieste. Ostrava je navyše známa svojimi dopravnými zápchami, prejsť aj pár kilometrov, môže byť otázkov desiatok minút. A počasie je naozaj na kočku.

Proti Ukrajine aj EÚ

Preto mierim do Bohumína, ten je prakticky za rohom. Za skutočným rohom tohto obchodného domu je aj hlavná autobusová stanica. Dostanete sa k nej dlhým podchodom s  pokreslenými stenami, rozbitými fľaškami a črepinami rozhádzanými po zemi. V noci by som ním asi prechádzať nechcel. No už o pár minút nastupujem do autobusu smerom na ostravské predmestie.

V Bohumíne vystúpim hodinu pred plánovaným stretnutím Konečnej a Zaorálka. V meste nie je takmer živej nohy, hoci sa práve končí pracovná doba. Rušná je iba vlaková stanica, ktorá je významným dopravným uzlom. Čínsky obchod, supermarket, krčma.

Takmer hodinu pred akciou, ktorú Stačilo! avizuje v miestnom kine Osvobození, stojí pred budovou 34-ročný Lukáš. Mimochodom, Osvobození: kino sa takto už dlhšie nevolá, dnes je to filmový klub K3 pre seniorov. Kino má takmer sto rokov a pre miestnych to bude asi navždy Osvobození. V pozvánke zo strany KSČM a Stačilo! to môže byť podprahová referencia na krásne dávne časy. Keď začnú pribúdať ľudia, vydýchnem si, že som na správnom mieste.  Google mapy ho totiž nepoznajú.

Lukáš, invalidný dôchodca, je skôr mladšou výnimkou v dave pár desiatok ľudí, ktorí podpisujú petíciu proti nákupu amerických stíhačiek, a berú si letáky Kateřiny Konečnej a nálepku Stačilo!. S Lukášom sa dám do reči. Je jedným z tých, ktorí volia zoskupenie práve kvôli sociálnej demokracii. „Moji rodičia ani neboli v Komunistickej strane, boli to skôr rebeli, ale vždy sme volili ľavicu,“ hovorí. A že je to silná tradícia, dokazuje aj to, že cestu meral z takmer 100-kilometrov vzdialeného Přerova v Olomouckom kraji.

Stačilo! presadzuje referendum o vystúpení z Európskej únie a líška sa Rusku. Lukášovi ale európsky odklon nevonia. „V Európskej únii to nie je ideálne, ale bez nej by to bolo ešte horšie,“ hovorí.

Sedemdesiatsedemročný Vladimír Louzar z Bohumína volí komunistov, odkedy môže, teda od Nežnej revolúcie – alebo, ako ju v Česku volajú: zamatovej. Predtým ich voliť nemusel, komunisti tu vládli v totalitnom režime. Sám síce nebol v KSČ, ale rodina áno. „Vždy KSČM, nikdy nič iného. Som presvedčený a nikto ma neobráti, letáky ostatných strán hodím do koša. Fuj,“ povie razantne. Nie je prekvapujúce, že súčasná vláda ho hnevala od prvého dňa, ako nastúpila do úradu.

Muži aj ženy, ktorí sa tu dnes stretávajú, pripomínajú komunitu starých známych, objímajú sa, podávajú si ruky, ukazujú fotografie vnúčat v mobiloch.

Kinosála sa pomaly zapĺňa, hoci asi polovica sedadiel nakoniec zostane prázdna. V prvom rade sedí 77-ročná dôchodkyňa Marie. Je z tohto mesta, tak trochu pánu bohu za chrbtom, na Ostravsku. V rukách stíska kytičku s červenými ružami, ktorú neskôr dá líderke komunistov a Stačilo!. „Je takou bojovníčkou. Stará sa o dôchodcov, aby mladí mali, kde bývať a hlavne mohli mať deti,“ hovorí.

To už v mladíckej koženej bunde prichádza 44-ročná Konečná, s miestnymi sa zvíta ako so starými priateľmi, charizmu jej nemožno uprieť. Ide o jej posledné takéto debatné stretnutie s voličmi počas tejto kampane, ak nerátame víkendový opozičný míting v Prahe. Pochod, v ktorom sa krajná pravica a krajná ľavica spoja na jednej tribúne. Tu má ešte formu debaty s exministrom Zaorálkom a ďalším, miestnym kandidátom, trochu pôsobiacim ako piate kolo na voze. Je jasné, že to bude Konečná, ktorá ukradne celú šou. Hoci Zaorálek spomína aj na svoje ostravské korene a ako v Prahe pomáhali robotníkom z miestneho závodu, čo v tomto kraji určite zarezonuje, spĺňa pre mňa skôr definíciu politika, ktorú som pred pár hodinami odpočul vo vlaku.

Ukrajina je skloňovaná pomerne často, kritika sa však tu a teraz nezameriava na samotných utečencov, ale skôr je definovaná príklonom k Rusku a obrátená voči českej vláde za jej podporu Ukrajiny, prozápadnú politiku a českej diplomacii. Správanie ministra Jana Lipavského je niekoľkokrát označené ako „pchanie sa do zadku“.

„Ukrajinskú vlajku má podľa mňa aj v kuchyni na digestore. Pretože mám pocit, že zabudol, ako vyzerá tá česká. Nielen tým, čo robí a hovorí, ale aj tým, ako sa správa – rovnako ako celá česká vláda. Je to pre peniaze, zbrane, všeobecná podpora čohokoľvek. V podstate robíme všetko, čo si Zelenskyj a jeho režim želá,“ hovorí a rovnako ako pri Okamurovi, ľudia v hľadisku tlieskajú. Príde na rad aj Gaza – českú proizraelskú politiku označia práve vzhľadom na Ukrajinu za „pokryteckú“. Je to pre nich viac argument na vyhranenie sa voči vláde, než protestné hnutie proti genocíde.

Pád sociálnej demokracie

Lubomír Zaorálek, ktorý pred rokmi reprezentoval premiérsku stranu a diskutoval na úrovni ako kandidát na premiéra, sa dnes kúpe (alebo utápa) v spojenectve s komunistami, voči ktorým sa v minulosti vyhraňoval. Pred štyrmi rokmi som sa s ním stretol v neďalekej Karvinej. Vtedy pri ňom nebol takmer nikto a počas tej hodiny sa za ním zastavila iba hŕstka voličov, ktorých by ste spočítali na prstoch jednej ruky. Bol to smutný koniec veľkej ľavicovej strany.

Teraz sa za ním po „mítingu“ zastavím opäť. Musím počkať dlhšie – fotiek a podpisov je nepomerne viac ako v Karvinej. Pýtam sa ho, prečo sa spojili s komunistami a drukujú rétorike, ktorá viac pripomína hromženie Okamuru z Kolína, než modernú sociálnu demokraciu. Hnutie Stačilo! presadzuje referendum o vystúpení z EÚ a v kultúrno-etických otázkach sa tiež zbližuje s krajnou pravicou, o prokremeľských postojoch nehovoriac. V rámci vysávania hlasov nahnevaných a strádajúcich ľudí. Niet sa asi čomu čudovať: sklamaného voličstva je v Česku, zdá sa, väčšina.

„Minule sme zostali pred dverami parlamentu, mohlo sa to zopakovať a my sa vyslovene znemožníme. Ale manželstvo iba z rozumu to úplne nie je, nie je to čisto chladnokrvné. Dlhodobo som cítil, že sa s Kateřinou Konečnou zhodneme na množstve vecí,“ hovorí mi Zaorálek. A následne musí obhajovať možnosť referenda o vystúpení z EÚ, hoci ho nepovažuje za pravdepodobné. Alebo proruskú rétoriku svojej líderky a niekedy aj svoju vlastnú. „Vojnu na Ukrajine vôbec nezľahčujem, je to tragédia, čo sa tam deje. Ale mnohí na tom zbohatli. Takže pokračujeme v niečom, čo je pre nás samovražda a je to samovražda Ukrajiny. Takže máme pokračovať v súčasnom vládnom prístupe – posielať zbrane a peniaze?“ bráni sa položením rečníckej otázky. Ako ho poznám z minulosti, neznie veľmi uveriteľne, ale zároveň dostatočne presvedčivo – a určite brnká na správnu strunu svojim novým voličom aj politickým spojencom.

Posledné dni a hodiny pred otvorením volebných miestností na svojom Facebooku Zaorálek ešte pritvrdí. Vo videu z bruselskej štvrti Molenbeek straší, že „do Českej republiky budú prúdiť tisíce nelegálnych migrantov. Teraz je posledná šanca ich zastaviť!“ Vo videu tiež tvrdí, že v danej štvrti neplatí zákon a imigranti tam strieľajú samopalom AK-47. Od Okamuru naozaj na nerozlíšenie, Zaorálkova otočka je dokonaná perfektne. Spomínam na to, ako mi v rozhovore na Ostravsku prezradil, že jeho šéfka Maláčová nie je naivná lebo „číta Economist a Spiegel“.  Dobré vedieť, možno sa tam dočítala, že takáto kampaň a rétorika je síce nebezpečná, ale zato funguje.

Následne odchádzam na vlak cez Ostravu naspäť do Prahy, skoro ráno ma totiž čaká posledná predvolebná zástavka – míting Andreja Babiša.

Medzitým si píšem s českými politickými komentátormi, ale aj exministrom financií, ikonou českého konzervativizmu Miroslavom Kalouskom. „Skutočnou hrozbou na českej politickej scéne je Stačilo!. Tam je napojenie na ruský vplyv a jednoznačná snaha zvrátiť postnovembrový vývoj,“ odpovedá mi Kalousek.

Keď sa českého politického komentátora Jindřicha Šídla pýtam, či tiež vníma ten akumulovaný a natlakovaný hnev, situáciu podobnú iným západným krajinám, odpovedá: „Vidím to podobne, svet je nepokojný a prispelo k tomu množstvo vecí: covid, vojna na Ukrajine, inflácia… A nie som si istý, či sa to môže upokojiť, naopak sa obávam eskalácie a nárastu politického extrému. Vinníkov je mnoho, tým hlavným sú sociálne siete, respektíve spôsob, akým s nimi narábame.“

Komunikujem tiež s Lukášom Jelínkom, ktorý bol poradcom sociálnodemokratického premiéra Vladimíra Špidlu aj Zaorálka, keď bol predsedom poslaneckej snemovne. „Česká spoločnosť sa už dlhší čas radikalizuje v domácich témach. Tie globálne však situáciu ešte zhoršili. A keď sa prezidentom opäť stal Donald Trump, vznikla príležitosť, aby si aj u nás povedali svoje tí, ktorí sa cítia byť prehliadaní, nevypočutí, zabudnutí. Veľmi zjednodušene povedané, platíme neprimerane vysokú cenu za zlyhanie demokratických politikov,“ odpovedá.

Za Babišom do Dobřan, kde nikto iný nechodí

To už vlak prichádza do Prahy a ja si nastavujem budík na piatu ráno. V noci začala silná prietrž mračien a ráno nastupujem v silnom daždi na vlak do Dobřan v Plzeňskom kraji. Náladu mi urobia mohutné skaly a zrazy v okolí Berouna na brehu rieky Berounky, ktoré sa dajú obdivovať aj zo zaliateho okna vlaku. Vlastne im toto počasie dodáva ešte trochu dramatickejšiu atmosféru, ako z temnej rozprávky.

Už čoskoro sa stretávam na miestnom námestí Tomáša G. Masaryka s niekoľkými desiatkami priaznivcov Andreja Babiša, ktorý sa k svojim stúpencom čoskoro pripojí.

Okrem nich ho víta aj protestujúci dôchodca Josef Šlesinger. Opiera sa o palicu, v rukách drží transparent, a smerom k Andrejovi Babišovi kričí nejednu nadávku. S Babišom to ani nehne, na rozvášneného aktivistu nereaguje a neeskaluje konflikt. Na tieto prejavy je evidentne zvyknutý. Neskôr si prečítam, že Šlesinger, ktorý je z tohto kraja, za ním prišiel aj na hlavný míting v Plzni.

Babiš pokračuje vo svojej kritike vlády, nasledovanej výpočtom sľubov. Krátko sa pri ňom pristavím aj ja. Otázku o možnej spolupráci s komunistami odbije s tým, že to sú len „klamstvá“. Tiež jasne označí ruskú inváziu na Ukrajine za agresiu, Poľsko ako obeť ruskej provokácie a pomoc Ukrajine nechce zastaviť, postačuje však v rámci EÚ a NATO. Referendum a vystupovanie z EÚ by preňho vo vládnej koalícii bolo červenou čiarou. „Bolo by to pre nás nevýhodné, pozrime sa na Veľkú Britániu, ako dopadla, a to je jadrová veľmoc, má ropu, plyn, kamošia sa s Trumpom,“ odpovedá Babiš, pre ktorého je EÚ a komisia obľúbeným boxovacím mechom jeho mítingov – teda hneď po vláde.

Experti, s ktorými sa rozprávam, považujú Babiša za politický mainstream. Prirovnania s politikmi ako je Robert Fico či Viktor Orbán nezodpovedajú politickej ani jeho osobnostnej realite. Napriek tomu, že sa euroskeptik Babiš tiež vezie na vlne populizmu, podobne ako radikálne strany. S Vladimirom Putinom sa napríklad, na rozdiel od Fica a Orbána, nikdy nerozprával a stretol sa s ním iba raz – na jednom obede svetových štátnikov. Iba sa pozdravili.

„Strašením sa nič nedosiahne, za osem rokov vo vláde sme dokázali, že keď ju budeme opäť tvoriť, žiadna apokalypsa a ani žiaden súmrak demokracie nehrozí,“ povie mi poslankyňa parlamentu za ANO Ivana Mádlová a dodá: „Musíme sa vrátiť k úcte jeden k druhému, rešpektovať iný názor a aj kritiku súčasnej vlády.“

Zaujme ma 65-ročný Jiří Linda, ktorý je čerstvo na dôchodku, predtým pracoval v zdravotníctve. Babišovi ďakuje, že ako jediný sa dnes aj v minulosti zastavil v tomto malom meste na Plzeňsku. Jediný politik, ktorý sem okrem bývalého premiéra podľa jeho slov prišiel, bol krajne pravicový politik z 90. rokov Miroslav Sládek. „Išiel by som aj na stretnutie iných politikov, spoznať ich názory, vypočuť si tie diskusie, ale bohužiaľ,“ hovorí. Voliť plánuje Andreja Babiša, lebo vie, čo od neho môže čakať, na rozdiel od malých strán a súčasných vládnych strán, ktoré pozná, a preto ich nevolí.

Mne už odchádza vlak do Prahy a potom naspäť do Bratislavy. Prešiel som volebné stretnutia všetkých opozičných strán, ktoré majú šancu dostať sa do parlamentu, dokonca zvíťaziť a hlavne majú ambíciu vládnuť. S výnimkou pravicovej populistickej strany Motoristé sobě, ktorú sa mi už do itinerára nepodarilo vtesnať, no tiež môže zohrať kľúčovú úlohu v povolebnom vývoji. Liek a asi ani jasnú príčinu extrémizmu a polarizácie v politike sa mi nepodarilo odhaliť, ale možno táto reportáž tomu dala aspoň nejaké kontúry – akokoľvek hmlisté.

Keď bude v sobotu večer známe, ako voličstvo v týchto voľbách rozdalo karty, pred Andrejom Babišom bude stáť neľahké rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré môže pre Česko znamenať radikálnu zmenu. Paradoxne možno ani nie tak kvôli víťazovi volieb, ale kvôli stranám, ktoré podporu jeho vláde alebo koalícii určite nedajú zadarmo. A mnohé predstavy krajnej pravice aj ľavice, ako zaznievajú z tribún a televíznych obrazoviek, bez preháňania pripomínajú v lepšom prípade béčkový horor. V horšom prípade pri ich rétorike doslova prechádza mráz po chrbte. Ako to celé dopadne, nemusí byť jasné ani v sobotu večer. Ale na to sme si asi už v tomto novom svete trochu zvykli.

Branislav Ondrášik