Zbúrali by Istropolis v Štokholme?

foto: Autorka schém Laura Krišteková, DoCoMoMo Slovakia.

Ikonickej stavbe Bratislavy hrozí zánik. A paradoxne práve v dobe, keď sa svet prebúdza k hodnotám modernej či brutalistickej architektúry. Diela, ktoré sa zdajú byť zhmotnením jedného pevného rozhodnutia ich autorov, nekompromisné a jasné, niekedy až popierajú zákony fyziky. Výnimočné. Asi málokto by ich ohodnotil banálnym slovom pekné, ale väčšina cíti ich jedinečnosť. Niekomu sa páčia, niekomu nie, no urobia na vás dojem, majú svoj charakter.

Tieto stavby zažívajú vo svete revival. Atlas brutalistickej architektúry je na stránke vydavateľstva Phaidon beznádejne vypredaný. Plagáty, pohľadnice, kalendáre, sprievodcovia, šálky, či dokonca vázy v tvare stĺpov nájdeme v gift shope v brutalistickom komplexe Barbican, kde sú, mimochodom, jedny z najdrahších bytov v Londýne. Drsný betón zvláštnych tvarov, ktorý sa na nič nehrá, a v ňom prerastená zelená džungla nám asi sedia k vízii budúcnosti. Ale na Slovensku v tom akosi zaostávame. Zase.

Prečo búrame ikonu?

K nutnosti asanácie budovy Istropolisu vraj vedie neefektivita, nízka flexibilita priestorov, či potreba moderného kongresového centra. Je pochopiteľné, že stavba z osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia nezodpovedá dnešným technickým kritériám. Ale to ani Kulturhuset v Štokholme či Národné divadlo v Londýne, ktoré sú z historického a funkčného hľadiska podobné Istropolisu, obidve zachované a technologicky zrenovované. Štandardom európskych miest sú tiež rôzne divadelné a koncertné sály roztrúsené po meste a nové kongresové centrum za mestom. Nikto tam dnes nečaká, že skupinu mrakodrapov postaví v centre mesta na troskách ikonického architektonického diela, a to ešte aj s chabou výhovorkou novej, väčšej a flexibilnejšej koncertnej sály. A tú sme tu vlastne už aj mali… PKO?

Podobný argument by sa dal použiť na čokoľvek, aj na zbúranie Bratislavského hradu. Tie stredoveké hrubé steny a k tomu malé pokrivené miestnosti, jedna ako druhá, o technickej nedostatočnosti ani nehovoriac. Istropolis, Budova Slovenského rozhlasu, UFO či Bratislavské krematórium, to všetko sú ikonické diela, výnimočné stavby, ktoré tvoria identitu Bratislavy. Robia ju tým, čím je. Práve tieto stavby, vymykajúce sa svojmu okoliu, na nás zapôsobia a my si ich zapamätáme. Orientujeme sa podľa nich v čase aj priestore. Sú to klasické diela povojnovej slovenskej architektúry a ich zachovaním chránime aj kontinuálnosť histórie našej spoločnosti.

Neschopnosť vysporiadať sa so stavbami z tejto doby je symptomatická pre stav našej spoločnosti, ktorá nerozumie svojej histórii a neváži si ju. Zrazu sa vraciame v čase s heslom „Hocičo nové je lepšie ako to staré“, aj keď ani vtedy sa neujalo. Vtedy, keď búrali časť starého mesta pre stavbu Nového mosta a diaľnice. Potom prišlo bezhlavé búranie priemyselných areálov v meste. Z citlivo zakomponovaného dedičstva, ktoré sme si my dali vziať, vyrástli v Hamburgu a Štokholme nové vyhľadávané a lukratívne mestské štvrte, v ktorých je staré v súznení s novým. Mesto sa prerodí, ale pritom si zachová a reflektuje odkaz svojej histórie.

Výnimočnosť nahrádzať priemernosťou

Developerská akciová spoločnosť Immocap sa o otvorenom liste Docomomo International, neziskovej organizácie zaoberajúcej sa výskumom a ochranou modernej architektúry, ktorý vyzdvihuje hodnotu Istropolisu, vyjadrila, že je zavádzajúci. Hodnotu Istropolisu vraj vidia len teoretici architektúry, a laici ju nechápu. Ani tu však neznalosť neospravedlňuje.

Funkčne kultúrna časť Istropolisu predstavuje svojou štruktúrou zrelú, čistú architektúru, s jasnou logikou usporiadania priestoru, bez zbytočností. Neobyčajný priestor foyeru v nás vyvoláva podobnú bázeň, ako ten v novom Národnom divadle. Vysoký strop a veľké presklené plochy orientované na juh v kombinácii so značnou hĺbkou priestoru vytvárajú zvláštny kontrast, prechod od svetla k tme. Ten je zvýraznený prudkým, jasne ohraničeným svetlom zhora, ktoré je pre Istropolis charakteristické. Istropolis je príkladom nadčasovej architektúry. Aj preto sa objavuje na fotografiách súčasných oceňovaných slovenských fotografov a fotografiek, akou je napríklad Evelyn Benčičová. Veľkorysosť tohto priestoru, prácu so svetlom, minimalistické zariadenie a starostlivý výber materiálu si všimol aj Hollywood, kde bratislavskú budovu Istropolisu vybrali do filmu Red Sparrow s oscarovou herečkou Jennifer Lawrence.

Zosobnená priemernosť, ktorá nahradí tento unikát, asi len ťažko bude inšpirovať obdiv – umelcov aj bežných ľudí. Patrí totiž k takým novým stavbám ako stanica Nivy, Central či Eurovea II, ktoré síce možno sú priestorovo efektívne, ale vyzerajú jedna ako druhá – nikoho neurazia, ale ani neohromia. Ak si nedáme pozor, z Bratislavy sa nám môže rýchlo stať mesto tuctových sklenených obchodných centier a kancelárií, uniformných developerských projektov na jedno použitie, ktoré by rovnako dobre mohli stáť kdekoľvek na svete.

Sú mestá, kde sa dnes stavia len pre profit. Kde sa byty v sklenených mrakodrapoch predávajú skôr ako sú hotové a potom zostávajú prázdne, keďže sa stavajú a kupujú len pre investíciu samotnú. Zatiaľ čo doktorky a učitelia, ľudia ktorí v meste žijú a tvoria ho, nemajú kde bývať. Špekulanti skupujú pozemky, zatiaľčo bežní ľudia nemajú kam dať deti do škôlky. Najvyššou hodnotou takýchto kapitalistických miest je profit. Na druhej strane spektra máme mestá, ktoré stavajú budovy pre ľudí. Škandinávia sa hrdí svojimi školami, nemocnicami, nájomnými bytmi a renovovaným kultúrnym dedičstvom. Najvyššou hodnotou týchto sociálnych miest je človek a jeho práva. Bratislava začína byť nebezpečne blízko práve prvej kategórii.

Profit nad verejným záujmom

V reakcii na otvorený list Docomomo International spoločnosť Immocap uvádza ďalšie argumenty v rámci silnej mediálnej kampane za zbúranie tejto stavby. Istropolis prezentujú ako bariéru kultúrnemu rozvoju mesta. Je vraj miestom „nefunkčných a nevyužitých priestorov“ a „Nový projekt má vrátiť život do mŕtvej lokality“. Pochopiteľne, keď sa vlastník o budovu nestará a počas štyridsiatich rokov jej existencie do nej nevloží žiadnu výraznejšiu investíciu na opravu alebo modernizáciu, stane sa o niečo menej vyhľadávanou, to však nie je argumentom na jej zbúranie. Stále tam navyše sídli divadlo Wustenrot, takže de facto využívanou je. Námestie pred Istropolisom naozaj neplní svoju funkciu, ale to je vo všeobecnosti problém povojnovej architektúry a znova to nie je dôvod búranie, keďže návrh námestia v rámci rekonštrukcie by tento problém vyriešil.

Navyše, prístup založený na dvoch alternatívach – Istropolis zbúrať, alebo ponechať – je zjednodušený. Existuje aj kompromis, v rámci ktorého developer môže zachovať oceňovanú časť komplexu a budovať len na skutočne nevyužívaných a zanedbaných častiach pozemku, ako v prípade Cvernovky alebo Sky Parku. Tento vyspelý prístup má však svoje časové a finančné implikácie a pri dnešnom neexistujúcom tlaku verejnosti sa Immocap nemá prečo touto alternatívou zaoberať. Samozrejme, že Pradiareň a Jurkovičova tepláreň sú vyhlásené za národné kultúrne pamiatky, a teda chránené zákonom. Istropolis chránený nie je a developer má pravdu, keď tvrdí, že jeho postup je zákonný. To ale neznamená, že je správny.

Čo sa týka potreby kongresového centra – áno, hlavnému mestu by určite nejaké prospelo, ale prečo práve na Trnavskom mýte, a nie tam, kde je plánované podľa územného plánu mesta? Teda vo veľmi tesnej náväznosti k letisku M.R. Štefánika alebo diaľnici D1, v blízkosti Incheby, ktorá Bratislavu spája s viedenským letiskom a kde je plánovaný priestor pre občiansku vybavenosť celomestského alebo celoštátneho významu? Doprava už teraz zahlcuje centrum mesta a nápor tisícok účastníkov kongresu by mohol byť fatálny. Dobudovanie Incheby má svoje výhody z urbanistického aj prevádzkového hľadiska, kde je takéto funkčné „predĺženie“ logické. Blízkosť Starého mesta a vybudovanie lagúny na brehu Dunaja by Bratislave určite pomohli, aby sa z mesta pri Dunaji konečne stala mestom na Dunaji. Aj Nové Lido má podobné výhody. V každom prípade, v Bratislave nájdeme mnoho oveľa výhodnejších polôh pre kongresové centrum a samotnú prípadnú „potrebu“ podobného priestoru nemôžeme prijať ako argument na zbúranie Istropolisu.

A konečne, priam nehorázny argument „verejného záujmu a kultúrno spoločenskej potreby“. Iróniou je, že v mene verejného záujmu nahradíme Dom odborov, postavený za socializmu pre ľudí, kongresovým centrom jedného z najbohatších Slovákov.

Súťaž developera vyhral projekt, ktorý z pozemku vyťažil maximum – nie však z hľadiska úžitku pre obyvateľstvo, ale z pohľadu výnosnosti, podľa rovnice pozemok x povolená výška. Veľa naznačuje aj odôvodnenie, že developer už na Trnavskom mýte postavil Central a obnovil podchod, takže je to vlastne prirodzený postup. Potom sa však neskrývajme za verejné blaho a kultúrno-spoločenskú potrebu, ale nazvime veci pravými menami – páni si Trnavské mýto kúpili a môžu si s ním robiť, čo chcú. Pritom podľa portálu yimba.sk bývalá vláda prisľúbila prispieť na stavbu šesťdesiatimi miliónmi eur. Kedy naposledy padla taká suma – alebo akákoľvek iná – na verejné stavby ako školy či nemocnice? A keď už štát takto investuje, prečo jednou z jeho podmienok nie je ochrana historicky a architektonicky významných stavieb Slovenska? A navyše, údajne takou sumou prispeje firme spojenej s jedným z najbohatších Slovákov, a to v čase koronakrízy, keď bežní slovenskí podnikatelia dostali jednu z najnižších pomocí v Európe.

Čerešničkou na torte teda je, že zbúranie ikonickej kultúrnej stavby Istropolisu tvoriacej identitu hlavného mesta a jej nahradenie priemerným kongresovým centrom – pozor, žiadnym kultúrnym stánkom – zaplatíme my všetci, daňoví poplatníci a poplatníčky.

Autorka vyštudovala architektúru a urbanizmus na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, Bartlett School of Planning, UCL v Londýne a na Kráľovskom technickom inštitúte v Štokholme. V súčasnosti pôsobí v renomovanom švédskom ateliéri LLP, Larsson Lindstrand Palme Arkitektkontor, ktorý sa špecializuje na navrhovanie verejných stavieb a bol jedným z troch nominovaných na Kasper Salin-priset 2019, švédskeho CE ZA RA.