Západnému Balkánu hrozí koloniálna závislosť. Ľudia blízki Trumpovi plánujú veľké investície od Belehradu až po Tiranu

Syn amerického prezidenta, Donald Trump mladší, priletel 7. apríla do Republiky srbskej v Bosne a Hercegovine. Okázalým spôsobom vyjadril podporu Spojených štátov Miloradovi Dodikovi, bývalému prezidentovi tejto entity, v ktorej má naďalej veľkú moc. Dodik návštevu Trumpovho syna považoval za demonštráciu sily voči centrálnej moci v Sarajeve.

Vďaka dobrým vzťahom s Bielym domom (sprevádzanými viacerými ústupkami) sa Dodikovi podarilo dosiahnuť zrušenie amerických sankcií, ktoré proti nemu platili už niekoľko rokov. Bývalý prezident bosnianskej Republiky srbskej bol v septembri 2023 obvinený z nerešpektovania rozhodnutí Christiana Schmidta, vtedajšieho vysokého predstaviteľa OSN pre Bosnu a Hercegovinu a skutočného prokonzula krajiny.¹ Dovtedy neprestajne spochybňoval súdne rozhodnutia. Zákonodarné zhromaždenie autonómnej republiky dokonca prijalo zákony, ktoré zakazovali uplatňovanie rozhodnutí ústredných justičných inštitúcií v Sarajeve, čo prokuratúru v hlavnom meste viedlo k začatiu trestných stíhaní. Dodik bol v auguste 2025 odsúdený v odvolacom konaní na jeden rok trestu odňatia slobody s odkladom a šesť rokov zákazu kandidovať vo voľbách. Napriek medzinárodnému zatykaču vydanému na jeho osobu (ktorý však napokon nevstúpil do platnosti – pozn. prekl.) sa stretol s Benjaminom Netanjahuom v Izraeli a následne s Vladimírom Putinom v Moskve.

Po eskalácii napätia došlo k upokojeniu situácie. Národné zhromaždenie Republiky srbskej zrušilo kontroverzné zákony, Dodik odstúpil z funkcie prezidenta, uznal legitimitu ústredných súdnych orgánov, ktorú predtým odmietal akceptovať, a zaplatil pokutu, čím sa vyhol nástupu do väzby. „Nie je dobré takto odstaviť prezidenta republiky,“ vyhlásil v predvečer stretnutia s Trumpom mladším. „Ale ak to pomôže dlhodobému boju za Republiku srbskú, potom to môže mať zmysel.“

Odvtedy sa Dodik čoraz častejšie objavuje v Spojených štátoch po boku ľudí z okolia prezidenta Trumpa, medzi inými aj Michaela Flynna, bývalého poradcu pre národnú bezpečnosť počas Trumpovho prvého funkčného obdobia. Flynn sa neskôr stal Trumpovým lobistom. Dodik po návrate z USA deklaroval svoje sympatie k hnutiu MAGA (Make America Great Again) a poukázal aj na neúspešný projekt vybudovania štátu v Bosne, aby tým potvrdil, že Republika srbská „môže spolupracovať s Američanmi, ale nie so Severoatlantickou alianciou,“ ktorá „nás dvakrát bombardovala ochudobneným uránom na území Republiky srbskej aj Srbska.“ O niekoľko dní neskôr sa však vyjadril, že nateraz zaujíma voči NATO „neutrálny“ postoj. Skutočnosť je taká, že sa Bosna a Hercegovina s Alianciou nenápadne zbližuje, čo dokazuje aj prijatie programu spolupráce (október 2025) štátnou komisiou, v ktorej má zástupcov aj Dodikova strana. Tento kľúčový krok smerom k užšej spolupráci s NATO bol schválený týždeň pred zrušením sankcií proti jeho osobe.

Po tom, ako 11. mája 2026 Schmidt odstúpil a Bezpečnostnej rade OSN odovzdal správu o „konsolidovaní právneho štátu“ a „riziku rozkladu“ inštitúcií v Bosne, Európania trvali na tom, aby bol čo najskôr vymenovaný jeho nástupca. Rusi, naopak, požadovali zrušenie samotného úradu vysokého predstaviteľa, ktorý môže prijímať zákony a odvolávať politických predstaviteľov, a označili ho za „hlavný zdroj nestability“ v krajine.

Na zasadnutí Rady na implementáciu mieru (PIC), ktoré sa konalo 4. júna, vznikol spor ohľadom mena budúceho vysokého predstaviteľa. Washington a Rím sa pokúsili presadiť Antonia Zanardiho Landiho, bývalého talianskeho veľvyslanca v Moskve a Belehrade. Paríž, Berlín a Londýn podporovali Francúza Reného Troccaza, osobitného vyslanca Francúzska pre západný Balkán. Spojené štáty následne ostro kritizovali „neschopnosť Európanov dosiahnuť konsenzus ohľadom európskeho kandidáta“ a oznámili, že zvažujú „prehodnotenie svojej pozície v súčasnej medzinárodnej prítomnosti v Bosne a Hercegovine.“ Chcú, aby právomoci vysokého predstaviteľa boli „oveľa obmedzenejšie“, keďže sa domnievajú, že v Bosne „sa schyľuje ku koncu medzinárodného zasahovania“. Skutočnosť je však taká, že Schmidtove rozhodnutia boli v rozpore s ich záujmami, najmä pokiaľ ide o otázku transferu plynu.

Závislosť od amerického plynu má geostrategický význam

Washington chce využiť situáciu spôsobenú vojnou na Ukrajine a posilniť svoj vplyv v energetickom sektore na Balkáne, konkrétne výstavbou plynovodov a s nimi prepojených tepelných elektrární (projekt v hodnote 1,3 miliardy eur), ktorou bola poverená spoločnosť AAFS. Ide o spoločnosť riadenú Jessem Binnallom, bývalým právnikom prezidenta Trumpa, a Josephom Flynnom, bratom vyššie spomínaného Michaela Flynna. Obaja boli zapojení do kampane spochybňujúcej výsledky amerických prezidentských volieb v roku 2020. Plynovod má prepravovať skvapalnený zemný plyn (LNG) z chorvátskeho terminálu na ostrove Krk. „Dostávame sa tým takmer do koloniálnej závislosti. Tento projekt má pre Spojené štáty predovšetkým geostrategický rozmer,“ domnieva sa Damir Kapidžić, profesor na Fakulte politických vied v Sarajeve.

Cieľom je postupne nahradiť uhoľné elektrárne elektrárňami napojenými na americký plyn. Veľvyslanec Európskej únie v Sarajeve adresoval premiérke Borjane Krišto list, v ktorom jej pripomenul, že Bosna musí ako signatár Zmluvy o Energetickom spoločenstve dodržiavať pravidlá Európskej únie – najmä v oblasti verejných obstarávaní a hospodárskej súťaže. „Dlhodobé nedodržiavanie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy zo strany Bosny a Hercegoviny (…) predstavuje jednu z hlavných prekážok procesu európskej integrácie,“ zdôraznil veľvyslanec.

Pre Washington je odstavenie ruských zdrojov v regióne kľúčové: z Grécka, Albánska či Chorvátska môže prúdiť americký plyn do Bulharska, Rumunska, západného Balkánu, Maďarska či Ukrajiny. Albánsko už koncom apríla podpísalo dohodu o výstavbe tepelnej elektrárne vo Vlore, ktorá bude nasledujúcich dvadsať rokov zásobovaná cez Grécko americkým skvapalneným plynom LNG.

Začiatkom apríla predstavil Joseph Flynn v Sarajeve projekt plynovodu, ktorý má byť ďalším krokom k trvalému zbližovaniu USA s Federáciou Bosny a Hercegoviny. O mesiac skôr jeho brat Michael označil Daytonskú mierovú dohodu (1995) – zásadný dokument pre Bosnu a Hercegovinu, ktorej podpísanie USA sprostredkovali – za „zastaranú“.² V Banja Luke sa Flynn zasadil za decentralizáciu umožňujúcu získať väčšiu nezávislosť od Bruselu. V odpovedi na otázku, ako si bosnianska Republika srbská predstavuje svoju „slobodu“, spomenul príklad rozdelenia Československa, čím nepriamo naznačil myšlienku jej nezávislosti.

Transakčný prístup uplatňuje Trumpova administratíva aj pri Srbsku. Srbský prezident Aleksandar Vučić sa dlho snažil vychádzať s demokratmi aj republikánmi, napokon sa však rozhodol orientovať na hnutie MAGA. Jeho zahraničná politika „štyroch smerov“, ktorej cieľom bolo udržiavať rovnováhu medzi Moskvou, Washingtonom, Bruselom a Pekingom, viedla k sérii ústupkov: energetická závislosť od Ruska, zverenie strategických baní a infraštruktúry čínskym firmám, dohody s Európskou úniou.

Vučić si chce získať Trumpovu priazeň podporou hospodárskych projektov spojených s ľuďmi z okolia amerického prezidenta. Začiatkom roka 2024 ohlásil Trumpov zať Jared Kushner investície v Belehrade aj v Albánsku, ktoré má realizovať spoločnosť Affinity Global Development prepojená s jeho investičným fondom Affinity Partners, financovaným prevažne kapitálom zo Saudskej Arábie, investormi z Kataru a Spojených arabských emirátov. Táto spoločnosť spolupracuje so srbskou vládou s cieľom vybudovať luxusný komplex vrátane hotela Trump International na mieste bývalého veliteľstva armády, čiastočne zničeného pri bombardovaní vojskami NATO v roku 1999. Zmluva počíta s demoláciou budov aj s bezplatným nájmom na deväťdesiatdeväť rokov, ktorý bude možné neskôr prepísať na vlastníctvo. Srbské úrady v tejto veci vyvíjajú tlak na inštitúcie s cieľom zrušiť pamiatkovú ochranu bývalého sídla armády, čo vyprovokovalo občianske demonštrácie aj trestné oznámenia. Kushner sa napokon z projektu stiahol, zatiaľ čo Vučić zaútočil na sudcov a presadil zákony obmedzujúce ich nezávislosť.

Obchodné záujmy pritom neodradili Washington, aby uvalil na Srbsko clá vo výške 35 % (jedny z najvyšších vo svetovom meradle), čo zrejme súvisí s hospodárskou spoluprácou medzi Srbskom a Čínou. K ochladeniu vzťahov došlo aj na ruskej strane, keďže Vučić nezískal od Moskvy očakávané záruky ohľadom dlhodobej dohody o dodávkach plynu, pritom srbský energetický systém je od Ruska závislý. Srbsko sa tiež musí vyrovnávať s americkými sankciami proti spoločnosti NIS, jedinej rafinérii v krajine, v ktorej má väčšinový podiel Gazprom. Belehrad podpísal 16. júna dohodu s maďarskou ropnou spoločnosťou MOL o budúcom prevzatí NIS, avšak odkúpenie ruského podielu sa zatiaľ nerealizovalo, navyše to ani nie je možné bez schválenia USA.

Pokiaľ ide o Albánsko, vláda socialistického premiéra Ediho Ramu podporila projekt Jareda Kushnera a jeho manželky Ivanky Trump, ktorí plánujú výstavbu luxusných turistických komplexov v hodnote 1,6 miliardy dolárov (1,4 miliardy eur). Tieto komplexy majú byť vybudované v chránených oblastiach neďaleko obce Zvërnec a na ostrove Sazan. Okrem spoločnosti prepojenej s Kushnerom stoja za výstavbou rezortu aj katarskí investori a viacerí albánski oligarchovia spriaznení s miestnou vládou. Projekt vyvolal masové protesty v uliciach Tirany, ktoré vošli do povedomia aj pod označením „revolúcia ružových plameniakov“, čo je odkaz na emblematického vtáka žijúceho v lagúne Narta – jednej z ohrozených lokalít. Protesty patrili k tým najväčším od pádu komunizmu v roku 1991. Podobne ako v Srbsku je aj mládež v Albánsku citlivá na environmentálne problémy a sociálne nerovnosti a v túžbe po spravodlivosti sa pokúša o ľudový odpor proti netransparentným dohodám, ktoré uzatvárajú politické elity, miestni oligarchovia a zahraniční investori.

Susedné Kosovo je výrazne poznamenané intervencionizmom amerických demokratov z čias Billa Clintona, ktorý pripravil pôdu pre to, aby Albánsko mohlo v roku 2008 vyhlásiť nezávislosť. Vzhľadom na sporný status Albánska je však táto nezávislosť naďalej obmedzená: takmer polovica členských štátov OSN Albánsko neuznáva a bezpečnosť jeho územia naďalej závisí od vojenských síl NATO, ako aj od amerických jednotiek umiestnených na základni Bondsteel medzi Prištinou a Severným Macedónskom.

Washington prispel v období prvej Trumpovej administratívy k pádu prvej vlády ľavicového premiéra Albina Kurtia tým, že podporoval jeho oponentov. Líder strany Vetëvendosje sa však rýchlo vrátil k moci vďaka svojej nacionalistickej a protikorupčnej agende a pre Západ ostáva náročným partnerom – najmä kvôli svojej neústupnosti voči kosovským Srbom a snahe o zjednotenie s Albánskom.³ Perspektíva „veľkého Albánska“ je po toľkých úsiliach zabrániť vzniku „veľkého Srbska“ či „veľkého Chorvátska“ naďalej ťažko zlúčiteľná so západným projektom multietnického Kosova. Kurti sa teraz pokúša nadviazať dobré vzťahy so Spojenými štátmi (ktoré počas prvých volieb v roku 2020 podporovali jeho protivníkov), preto sa prispôsobuje americkým postojom voči Gaze, Iránu alebo Venezuele.

Región v zajatí súperiacich veľmocí

„Pre Kosovo sú vzťahy so Spojenými štátmi kľúčové, ba dokonca existenčné. Vzhľadom na to, že päť členských štátov EÚ Kosovo neuznáva a v oblasti európskej integrácie nedochádza k pokroku, každá vláda sa snaží tieto vzťahy udržať. Spojené štáty sú okrem toho stále kľúčovou oporou v oblasti obrany,“ vysvetľuje Agon Maliqi, nezávislý kosovský politický analytik. Koncom apríla predložili v americkom Kongrese traja poslanci rezolúciu na podporu vstupu Kosova do NATO. Táto iniciatíva je v súlade s kontinuálnou stratégiou USA rozširovať Severoatlantickú alianciu, ktorú Američania začali v 90. rokoch – bez ohľadu na mätúcu rétoriku Donalda Trumpa. Rozširovanie tejto vojenskej organizácie vo východnej Európe pokračovalo aj počas jeho prvého funkčného obdobia, keď sa členom aliancie stalo Severné Macedónsko. Na Balkáne ostávajú mimo NATO už len Bosna, Kosovo a Srbsko, aj keď posledný menovaný štát udržiava s alianciou úzku spoluprácu, ktorú demonštrovali aj prvé spoločné cvičenia z mája 2026 realizované na juhu krajiny.

Návrh predložený v americkom Kongrese je vnímaný ako odmena pre Kosovo, ktoré pár dní predtým spolu s Bosnou oznámilo, že je ochotné vyslať vojakov do Gazy v rámci medzinárodných síl Trumpovej „Rady mieru“. Táto rada bola založená v januári 2026 v Davose a okrem USA združuje ďalších dvadsaťšesť krajín, vrátane Kosova. Svoju účasť na vojenskej operácii v Gaze potvrdili aj Albánsko, Kazachstan, Maroko a Indonézia. Kosovský premiér Kurti prirovnal túto misiu k misii NATO v Kosove po vojne v roku 1999, hoci vtedy bolo nasadenie vojakov kryté súhlasom Bezpečnostnej rady OSN. Americká iniciatíva za vstup Kosova do Severoatlantickej aliancie má za cieľ ovplyvniť postoj európskych štátov, ktoré neuznávajú Kosovo, pričom štyri z nich sú zároveň členmi aliancie (Španielsko, Grécko, Slovensko, Rumunsko).

„Západný Balkán je ihriskom súperiacich veľmocí,“ konštatuje Boštjan Udovič, profesor medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych vied v Ľubľane. „Európska únia prichádza ako posledná. Nerozumie tomuto regiónu a zanechala tu voľný priestor, ktorý využili iní.“ To, že sa albánske elity v Kosove prispôsobili prioritám Washingtonu, súvisí s rezervami európskej diplomacie, ktorá si myslela, že dokáže presadiť svoju víziu, no pritom dlhodobo odkladala integráciu balkánskych krajín.

Autorka je srbská novinárka a dokumentaristka

Preložil Peter Žiak

1. Pozri « De Dayton au protectorat occidental », Le Monde diplomatique, máj 2022. ↩︎
2. Porovnaj « Flynn : One must be fearless about one wants in future », agence de presse de la Republika Srpska (SRNA), 3. marec 2026. ↩︎
3. Pozri Philippe Descamps a Ana Otašević, « Au Kosovo, deux nations dos à dos », Le Monde diplomatique, apríl 2023. ↩︎