Západ nezomiera, ale pracuje na tom

Pestrá skupinka centristických odborníkov v Európe, na globálnom Juhu a po volebnom víťazstve Donalda Trumpa aj v Spojených štátoch sa domnieva, že Západ upadá. Je zrejmé, že na Západe sa ešte nikdy nekoncentrovalo toľko moci v rukách tak malého počtu ľudí (a adries), ale znamená to samo osebe, že moc Západu je odsúdená na zánik?

V Európe existuje dobrý dôvod na to, aby sme si osvojili naratív o úpadku. Tak, ako Rímska ríša presunula hlavné mesto do Konštantínopolu, aby predĺžila svoju hegemóniu o ďalšie tisícročie a nechala Rím napospas barbarom, tak aj ťažisko Západu sa presunulo do Spojených štátov a Británia a Európa boli ponechané napospas stagnácii, zotrvačnosti, zaostalosti a čoraz väčšej bezvýznamnosti.

Pochmúrne nálady odborníkov však majú hlbší dôvod: tendenciu zamieňať si úpadok záväzku Západu voči vlastnému hodnotovému systému (všeobecné ľudské práva, rozmanitosť a otvorenosť) s úpadkom Západu. Podobne ako had, ktorý sa zbavuje svojej starej kože, Západ získava moc tým, že sa zbavuje hodnotového systému, ktorý udržiaval jeho vzostup v 20. storočí, no v 21. ho už nepotrebuje. 

Demokracia nikdy nebola predpokladom vzostupu kapitalizmu, a to, čo dnes považujeme za hodnotový systém Západu, tiež nie je jeho predpokladom. Moc Západu nebola vybudovaná na humanistických princípoch, ale skôr na brutálnom vykorisťovaní na domácej pôde spojenom s otrokárstvom, obchodom s ópiom a rôznymi genocídami v Amerike, Afrike a Austrálii.

Počas svojho vzostupu nebola moc Západu v zahraničí ničím kontrolovaná. Európa vyslala milióny kolonistov, aby si podrobili národy a ťažili zdroje. Európania predstierali, že domorodci, ktorých videli, nie sú ľudia, a vyhlásili ich krajinu za terra nullius, krajinu bez ľudí, určenú pre osadníkov túžiacich po nej – prvý akt každej genocídy od Ameriky, Afriky a Austrálie až po dnešnú Palestínu.

Hoci bola moc Západu v zahraničí neotrasiteľná, doma ju spochybňovali jeho zúbožené nižšie vrstvy, ktoré povstali v reakcii na hospodársku krízu spôsobenú neschopnosťou väčšiny spotrebovať dostatok tovaru, ktorý sa vyrábal v továrňach patriacich menšine. Tieto konflikty prerástli do priemyselných vojen medzi západnými mocnosťami bojujúcimi o trhy, ktoré vyvrcholili dvoma svetovými vojnami. 

V dôsledku toho museli západné elity urobiť ústupky. Na domácej pôde pristúpili na zavedenie verejného školstva, zdravotného zabezpečenia a dôchodkov. Na medzinárodnej úrovni viedlo rozhorčenie nad krutými vojnami a genocídami Západu k dekolonizácii, deklaráciám všeobecných ľudských práv a medzinárodným trestným súdom. 

Niekoľko desaťročí po druhej svetovej vojne sa Západ vyhrieval v oblažujúcom svetle distribučnej spravodlivosti, zmiešanej ekonomiky, rozmanitosti, právneho štátu doma a medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. Z ekonomického hľadiska týmto hodnotám mimoriadne dobre slúžil centrálne plánovaný globálny menový systém navrhnutý Spojenými štátmi, známy ako Bretton Woods, ktorý Amerike umožnil recyklovať svoje prebytky do Európy a Japonska, čím v podstate „dolárovala“ svojich spojencov, aby si udržala vlastný čistý vývoz. 

V roku 1971 sa však Amerika stala krajinou s deficitom. Namiesto toho, aby si v nemeckom štýle utiahli opasok, USA rozvrátili Bretton Woods a zvýšili svoj obchodný deficit. Nemecko, Japonsko a neskôr aj Čína sa stali vývozcami, ktorých dolárové zisky smerovali na Wall Street na nákup amerického štátneho dlhu, nehnuteľností a akcií spoločností, do ktorých USA umožnili investovať cudzincom.

Vtedy americká vládnuca trieda pochopila: načo vyrábať doma, keď sa možno spoľahnúť, že zahraniční kapitalisti pošlú do USA svoje výrobky aj doláre? Preto vyviezli celé výrobné linky do zahraničia, čím spustili deindustrializáciu amerických priemyselných oblastí.

V centre tohto odvážneho nového recyklačného mechanizmu bola Wall Street. Aby mohla plniť svoju úlohu, musela byť bez zábran. Veľká deregulácia však potrebovala ekonomiku a politickú filozofiu, ktoré by ju podporili. Dopyt vytvoril vlastnú ponuku a zrodil sa neoliberalizmus. Onedlho bol svet zaplavený derivátmi surfujúcimi na cunami zahraničného kapitálu, ktorý zaplavil newyorské banky. Keď sa táto vlna v roku 2008 zlomila, Západ sa takmer zlomil spolu s ňou.

Západní lídri v panike povolili vytlačiť 35 biliónov dolárov, aby tak podporili finančníkov, a zároveň uvalili úsporné opatrenia na svoje obyvateľstvo. Jediná časť týchto biliónov, ktorá bola skutočne investovaná do strojov, išla na vybudovanie cloudového kapitálu, ktorý dal veľkým technológiám všadeprítomnú moc nad srdcami a mysľami obyvateľov Západu.

Kombinácia socializmu pre finančníkov, kolabujúcich vyhliadok pre spodných 50 percent a odovzdania našich myslí do rúk cloudového kapitálu Big Tech zrodila Odvážny Nový Západ, ktorého panovačné elity už nepotrebujú hodnotový systém minulého storočia. Keď už voľný obchod, protimonopolné pravidlá, demokracia, otvorenosť migrácii, rozmanitosť, ľudské práva a Medzinárodný súdny dvor neboli užitočné, začali byť posudzované s rovnakým opovrhnutím, s akým USA zaobchádza so spriatelenými diktátormi, svojimi „vlastnými bastardmi“, ktorí pre Ameriku stratili význam. 

Keďže Európa sa stala bezmocnou, pretože nedokázala federalizovať politickú moc po tom, čo federalizovala svoje peniaze, a rozvojový svet je zadlžený viac ako kedykoľvek predtým, Západu stojí v ceste už len Čína. Iróniou však je, že Čína nechce byť hegemónom. Chce len nerušene predávať svoj tovar.

Západ je však teraz presvedčený, že Čína predstavuje smrteľnú hrozbu. Podobne ako Oidipov otec, ktorý zomrel rukou svojho syna, pretože uveril proroctvu, že ho zabije, aj Západ sa neúnavne snaží dotlačiť Čínu k tomu, aby sa postavila moci Západu, napríklad premenou BRICS na systém podobný Bretton-Woods. 

V roku 2024 Západ naďalej posilňoval. Ale keďže jeho hodnotový systém bol v troskách, rástla aj tendencia ku konštruovaniu svojho vlastného úpadku.

Autor je bývalý grécky minister financií, je lídrom strany MeRA25 a profesorom ekonómie na Aténskej univerzite.

Preložil Tomáš Hučko 

Vychádza v spolupráci s Project Syndicate, 2024