Zainvestovaná spoločnosť? Financializácia, privatizácia a Covid

Ak chceme hovoriť o privatizácii, musíme analyzovať aj súvisiace javy, ktoré z nášho sveta robia stále viac a viac zosúkromnený priestor. Jedným z takýchto javov je financializácia.

Investujete?
Pravdepodobne sa Vás to už niekto spýtal: úradníčka v banke, kamarátka na pive, kolega v práci. Prípadne ste sa o investovaní dozvedeli v niektorom z mienkotvorných médií: Denník N a SME prevádzkujú od roku 2019 ekonomické platformy (Denník E a Index), ktoré okrem iných tém pravidelne pokrývajú aj problematiku investovania. Nestratíte sa však, ak čítate ľavicovejšiu Pravdu alebo portál pre mladých Refresher. Ten v roku 2020 spustil startupovú sekciu Disrupter, v ktorej zistíte, ako vložiť vreckové do akcií a kryptomien.

Investovanie je jednoducho v móde, ktorú ešte popohnala pandémia Covidu. Paradox zatvorených služieb, bežiacich výplat (predovšetkým) strednej triedy a štátnych stimulov (najmä v USA) vytvoril v rozvinutých krajinách enormné hotovostné rezervy, ktoré ľudia – motivovaní strachom z inflácie aj fantáziami o finančnej nezávislosti – presmerovali z bankových účtov na finančný trh. Podľa Bank of America predstavovali investície do aktív na finančnom trhu len v prvom polroku 2021 až 576 miliárd dolárov, čo je o sto miliárd viac ako za predchádzajúcich 12 rokov dohromady. Populárna investičná platforma Robinhood, ktorá investovanie sprístupnila širokým vrstvám, si v priebehu roku 2020 pripísala miliónov nových účtov. Veci sa nemali inak ani na Slovensku: podľa Slovenskej asociácie správcovských spoločností vzrástli predaje podielových fondov v roku 2021 viac než trojnásobne (zo 400 miliónov eur na 1,5 miliardy). Slovenská platforma Finax si v roku 2021 pripísala pod svoju správu 200 miliónov eur (nárast o 262,5% oproti roku 2020) a takmer 18-tisíc klientov (nárast 58,6%). Prudký prílev zdrojov priniesol cenovú bublinu, ktorá ďalej (zhruba do decembra 2021) motivovala investičnú horúčku a živila vieru, že tentokrát k výraznej cenovej korekcii nedôjde. V skratke, akoby sa potvrdzovala dnes už klasická téza autorov ako Naomi Klein, že kapitalizmus sa živí krízami a systémovými šokmi – presne takými ako koronavírusová pandémia.

Na pozadí každodenných debát o financiách, učení sa nových slov („ETF“, „shorting“, atď.) či praktík („Mám vstúpiť do druhého piliera?“, „Ako si kúpim podielový fond?“) sa odvíja proces, ktorý sa v sociológii a politickej ekonómii nazýva financializácia. Politický ekonóm, Gerald Epstein, popisuje financializáciu ako „rastúci podiel finančných motívov, finančných trhov, finančných aktérov a finančných inštitúcií na fungovaní domácej ekonomiky“. Inak povedané, ide o nafukovanie finančného sektora, ktorý postupne odsáva zdroje z reálnej ekonomiky. Stále väčší podiel ziskov v ekonomike sa namiesto dlhodobých investícií a inovácií vytvára prostredníctvom obchodov na finančnom trhu a prostredníctvom finančných produktov (hypoték, pôžičiek, atď.).

Výsledkom financializácie nie je iba svet, v ktorom si každý vie vypočítať zložené úroky na svojich investíciách, ale komplexný a privatizovaný svet, v ktorom je každý absolútne zodpovedný za to, aby sa postaral o kvalitu svojho života a budúcnosti v sofistikovanom svete finančného trhu – stačí sa len zbaviť predsudkov o riziku a strachu zo straty prostriedkov a zveriť svoje zdroje inštitúcii podľa vlastného uváženia.

Medzi organizovanosťou a flexibilitou

Vzostup financializácie je úzko spätý so vznikom neoliberálneho ekonomicko-politického poriadku, ktorý sa v krajinách západnej Európy a v Amerike presadil v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Tento spoločensko-ekonomický model charakterizuje snaha o absolútnu dereguláciu trhu, jeho oslobodenie od štátneho vplyvu, ako aj viera v jeho prirodzenosť a morálnosť. Organizovaný kapitalizmus veľkých korporácií, prevládajúci do 60. rokov 20. storočia, sa v tomto období mení, slovami Davida Harveyho, na systém „flexibilnej akumulácie“, ktorý sa odvracia od rigidnosti dlhodobých investícii, regulovaného pracovného trhu pod kontrolou silných odborových organizácií a veľkého byrokratického štátu. Model flexibilnej akumulácie naopak ťaží z krátkodobých aktivít, globálne prepojeného sveta, rýchlych informačných technológií a deregulovaného trhu práce, ktorý vytvára triedu neorganizovaných pracovníkov a pracovníčok, vhodných na rýchly personálny obrat v nových, dynamických podmienkach.

Súčasťou prechodu k flexibilnej akumulácii bolo historicky aj zmiernenie regulácií finančného trhu a finančných inštitúcií. Prvým signálom bol už kolaps brettonwoodskeho menového systému, ktorý fixoval medzinárodné menové kurzy vo vzťahu k americkému doláru, krytému zlatom. Svetová ekonomika bola viazaná k fiškálnej a menovej politike USA, ktorej dolár fungoval ako svetová rezervná mena. Rozklad „brettonwoodu“, ktorý si vyžiadali rastúce sociálne a vojenské výdavky USA, viedol k presadeniu systému pohyblivých menových kurzov, a tým aj k zvýšeniu pohyblivosti finančného kapitálu. Ako píše historik Adam Tooze, „prvýkrát v dejinách peňazí sa stalo, že žiadna svetová mena nebola krytá žiadnou formou cenného kovu“. Nadväzujúca vlna deregulácií, ktorými sa (sprvu najmä) britské a americké vlády pokúšali v 70. a 80. rokoch udržať ekonomický rast, drvené ekonomickou krízou a infláciou, viedli k rapídnemu rozvoju finančných inštitúcií a zvýšenému apetítu na špekulácie. Rozvoj prestal byť pre firmy mottom – naopak, stalo sa ním zvyšovanie akcionárskej hodnoty, teda zvyšovanie ceny akcií a rast dividend, ktoré obohacujú akcionárov.

Ruka v ruke s rastúcim objemom a ekonomickým významom finančného sektora rastie aj miera technologickej vyspelosti a komplexnosti finančných produktov, dizajnovaných na maximalizáciu zisku. Výsledkom tejto komplexnosti bola napríklad ekonomická kríza v rokoch 2007 a 2008, ktorú v USA odštartoval, okrem iných faktorov (spolu s dereguláciou finančného prostredia, napr. Gramm-Leach-Bliley Act, ktorá zrušila rozdiel medzi investičnými a bežnými bankami), proces „sekuritizácie“ hypoték, teda balenie úverov do (netransparentných) balíkov a ich premena na cenné papiere, obchodovateľné na burze. Dlh sa tak stal dvojako ziskovým – aj prostredníctvom úrokov, aj ako cenný papier. Kríza, ktorú museli obrovskými stimulmi stabilizovať centrálne banky, ukázala problémy rastúcej komplikovanosti a abstraktnosti finančného systému. Komplexnosť vytvára neprehľadnosť, netransparentnosť a mimoriadne riziko – spolu s ním však aj možnosť zisku, ktorý nie je viazaný na skutočné priemyselné investície alebo inovácie.

Okrem vnútornej technologickej premeny, ktorá viedla k tomu, že väčšinu operácií na finančnom trhu dnes vykonávajú počítače a najcennejšími zamestnancami sú programátori a matematici, priniesol tento vývoj aj radikálne zníženie prahu vstupu na trh. Masové rozšírenie smartfónov a aplikácií ako Robinhood a eToro, ktoré vďaka prívetivému užívateľskému prostrediu zjednodušili komplexné rozhodovanie na finančnom trhu na úroveň bežného hazardu, prinieslo možnosť vstúpiť na finančný trh do každého vrecka. Ako upozorňuje finančný novinár Spencer Jakab, obchodovanie s nulovými poplatkami zároveň odstránilo psychologické bariéry a motivovalo amatérskych investorov freneticky obchodovať a podstupovať vysoké riziko – eufemicky sa tu hovorí o „demokratizácii“ Wall Street. Práve počet obchodov, najmä tých vysoko rizikových, pri ktorých mikroinvestori nakupujú „na páku“ (teda za – na úrok – požičaný kapitál), prináša zisk najmä platformám, ktoré nekapitalizujú na transakčných poplatkoch, ale na platbách za tok objednávok, teda ako províziu od tretích firiem, ktoré obchod v skutočnosti realizujú. V každom prípade – financializácia v posledných rokoch premohla aj posledné bariéry a našla si cestu potenciálne ku každému z nás.

Finančný trh si v priebehu niekoľkých desiatok rokov našiel cestu od „uzavretého klubu“, ako burzu nazval Max Weber, ku každému, kto vlastní počítač alebo smartfón. Demokratizácia má však svoje pre aj proti. Na jednej strane sprístupňuje zisky z finančného trhu aj tomu, komu doteraz bránili finančné a inštitucionálne limity (minimálne investície, znalosť maklérov, atď.), teda najmä strednej a nižšej strednej triede. Na druhej sa však nový trh, plný neskúsených investoriek a investorov, otvára ako pole zisku finančným inštitúciám a novému fintechu, pre ktorý je jednoduché vytvoriť procesy, prinášajúce logicky zisk najmä im a nie širokému spektru zainvestovaných.

Demokratizácia je fantastická, no azda nie vždy a všade – napríklad demokratizovať profesionálny šach asi nepovedie k tomu, že sa z nás všetkých stanú skvelí šachisti, ale môže to na turnajových poplatkoch priniesť slušné príjmy šachovým asociáciám. Podoba, do ktorej zmenili finančný trh aplikácie ako eToro však trochu pripomína demokratizovaný profesionálny šach, akurát kombinovaný s aditívnosťou konských pretekov a férovosťou hazardu. Akurát sa tu, rovnako ako aj pri hazarde, hrá s vlastnými úsporami a zodpovednosť za nepredvídateľné a komplexné procesy, ktorým zveruje stále viac ľudí prostriedky vlastnej budúcnosti, je len na vás. Investovali ste zle? Veľa šťastia nabudúce.

Od spoločnosti vlastníkov k spoločnosti investorov

Aby som parafrázoval Marxa, financializácia nikdy nechodí sama – svet flexibilnej akumulácie, ktorý sa vynoril v 70. a 80. rokoch je nielen komplexným svetom kapitálových väzieb a sofistikovaných finančných nástrojov, ale aj spoločensky privatizovaným svetom dlžníkov, vlastníkov a investorov. Dochádza v ňom k redistribúcii spoločných statkov, napríklad privatizácii štátnych podnikov či bytových fondov, ako k tomu dochádzalo v západnej Európe i vo východnej po páde socializmu. Prepojenie financializácie a privatizácie môžeme ukázať na troch príkladoch: transformácii britskej spoločnosti pod vládou Margaret Thatcher, československej kupónovej privatizácii a privatizácii dôchodkového systému na Slovensku.

Thatcherovej cieľom bolo, ako je pomerne známe, vytvoriť plne trhovú „spoločnosť vlastníkov“ – pod jej vládou došlo v priebehu 80. rokov k privatizácii mnohých kľúčových podnikov, zväčša prostredníctvom predaja ich akcií na finančnom trhu veľkým aj individuálnym investorom. Medzi privatizované firmy patrili napríklad: Jaguar, British Telecom, Britoil, neskôr British Petroleum, British Airwaves či Rolls Royce. Pre individuálnych investorov to bol často prvý kontakt s finančným trhom, ktorý z nich spravil akcionárov firiem ako British Gas (s predajom jej akcií sa viazala známa kampaň Tell Sid!, ktorá lákala drobných akcionárov). Paralelne s privatizáciou štátnych podnikov došlo k rozpredaju časti britského bytového fondu za priaznivé ceny, ktorý z mnohých rodín britskej nižšej strednej a strednej triedy spravil prvýkrát vlastníkov bývania. Tento celkový privatizačný pohyb bol veľkým transferom bohatstva, motivovaným utopickou predstavou o spoločnosti, v ktorej existujú len jednotlivci, ich majetky a racionálne rozhodnutia. Zároveň však, ako upozorňuje britská novinárka Grace Blakeley vo svojej knihe Stolen (2019), išlo aj o obrovský akt politického marketingu, pri ktorom si britskí konzervatívci prevedením spoločných statkov na jednotlivcov za dumpingové ceny zabezpečili novú generáciu voličov.

Ak hovoríme o privatizačnom populizme, treba spomenúť aj československú privatizáciu, ktorou si chcel nehynúcu medzinárodnú slávu a domácu politickú moc zabezpečiť vtedajší minister financií a premiér Václav Klaus. Tá redistribuovala pôvodne štátne firmy vyše 800-tisíc dychtivým investorom a investorkám, ktorí za relatívne ľudový poplatok 1035 korún mohli nadobudnúť kupónovú knižku, vstúpiť na vznikajúci trh a pasívne bohatnúť na rozvoji privatizovaných firiem či prostredníctvom nových privatizačných fondov. Platilo to pre tých, ktorí mali pri alokácii kupónov šťastnú ruku alebo spoľahlivé informácie o stave firiem, z ktorých mnohé transfer do trhovej ekonomiky nezvládli už pre rozpad plánoveného modelu, ktorý ich držal nad vodou, alebo v dôsledku privatizačného tunelovania. Mnohí tiež nemali dosť skúseností a kritického myslenia, aby neuverili podvodným entitám, z ktorých azda najznámejšie sú Harvardské fondy (v ktorých figurovali Viktor Kožený, Juraj Široký a Boris Vostrý) s ich sloganom „istota desaťnásobku“, ktorý efektne zhrnul kľúčovú financializačnú fantáziu – vy nemusíte robiť nič, nechajte peniaze pracovať a počkajte si na zaslúžené bohatstvo.

Do tretice môže byť príkladom čiastočná reforma dôchodkového systému, ktorá na Slovensku od roku 2005 otvorila takzvaný druhý, kapitalizačný pilier, v rámci ktorého dostali občania a občianky možnosť previesť časť budúcich dôchodkových úspor zo Sociálnej poisťovne pod správu súkromných dôchodkových správcovských spoločností (DSS), ktoré ich investujú na finančných trhoch. Na jednej strane tak súkromné spoločnosti získali prístup do predtým verejného dôchodkového systému a na strane druhej sa z pôvodne jednotného balíku vydelili súkromné účty budúcich dôchodcov, resp. investorov na finančnom trhu. Tí si mohli vybrať spomedzi rôznych typov fondov a sledovať, ako toto rozhodnutie, ktorému pravdepodobne väčšina z nich príliš dobre nerozumela, ovplyvňuje budúcu výšku ich dôchodkov (ako napokon podotkol jeden z autorov reformy, dnes predseda Asociácie DSS, ani špičkoví právnici „nevedia, čo majú v druhom pilieri robiť“). Treba tiež dodať, že krok smerom k financializácii spôsobil v dôchodkovom systéme značný deficit, ktorý bol vykrývaný prostredníctvom ziskov z privatizácie štátnych podnikov.

Tieto tri príklady spoločne ukazujú, že privatizácia a financializácia nie sú politicky neutrálne, prirodzené procesy. Naopak, nemôžu dobre fungovať bez spolupráce ideologicky motivovaných politických elít (apropo, nezabudnime, že Ľudovít Kaník privatizáciu dôchodkového systému vymyslel na prednáške konzervatívneho filozofa Michaela Novaka), ktoré finančnému trhu aktívne vytvárajú priestor. Zo spoločnosti vlastníkov sa pod ich taktovkou postupne stáva investujúca alebo „zainvestovaná“ spoločnosť, v ktorej má stále viac členov osobný záujem na zachovaní existujúceho ekonomického modelu – či dokonca ďalšom uvoľňovaní kapitálu spod regulácií.

Neinvestovať je ako nevera: Paradoxy financializovanej identity

Financializácia by nemohla fungovať ešte bez jedného piliera, ktorý pracovne môžeme nazvať ideologickou účinnosťou – bez presvedčivosti schopnej zasiahnuť jadro našej identity a zmeniť naše správanie a spôsoby, akými sami sebe, ako subjekty či „obyvatelia“ financializujúcej sa spoločnosti rozumieme. Nová, financializovaná identita „každodenných investorov/iek“, ako ju nazýva vplyvný sociológ Paul Langley, sa utvára medzi dvomi paradoxnými kultúrnymi pólmi: racionálnou disciplínou a hedonistickou fantáziou o finančnej slobode.

Disciplinačný pól dobre zhrnul titulok inzertného rozhovoru s analytičkou Lenkou Buchlákovou Mať viac ako 2-tisíc eur na bežnom účte je ako nevera. Každá sranda niečo stojí, ktorý sa začiatkom júna objavil (korektne označený ako inzercia) na titulke Denníka N. Nechávať si voľné finančné prostriedky, ktoré nie sú priamo potrebné na prežitie, je tu do jazyka morálky preložené ako zlyhanie. Exces nie je povolený, každá strata (aj nepriama, vďaka inflácii), hoci by sa aj mohla zdať ako triviálny úlet alebo chyba („každá sranda“), je v skutočnosti zradou na rodine a najbližších („nevera“) – je to podvod. Ak subjekty reálneho socializmu kedysi hovorili, že neokrádať štát znamená okrádať rodinu, financializácia toto motto premenila na – „kto neinvestuje, okráda rodinu“. Extrémnu podobu moralizácie investovania jasne vidíme napríklad v nedávnej kampani Denníka N „Predplatitelia Denník N robia svet lepším“, kde sa investovanie do cenných papierov stalo jedným z kritérií zlepšovania sveta.

Len na okraj, takmer na deň presne po zverejnení tohto textu – dávno po historickom prepade cien na burze – napísala tá istá Lenka Buchláková pre Disrupter stĺpček, v ktorom uvádza, že „treba mať finančnú rezervu vo výške minimálne šiestich mesačných výdavkov, ideálna suma je 6 až 12 mesačných výdavkov“. Ak 2000 eur, ktoré odporúčala vyššie, vydelíme 12, vyjde nám zhruba 167 eur mesačne – Lenka Buchláková, zdá sa, šetriť vie. Konzistentnosť nadovšetko.

Dôležitým aspektom disciplíny financializovaných identít je vzťah k riziku. Zatiaľ čo bežný svet nás často nabáda, aby sme svoje financie riziku nevystavovali a naopak, strážili ich (napríklad hazard vnímame často ako morálne problematický), financializácia tento vzťah k riziku prevracia – tzv. „garantované“ fondy a stabilné nástroje (ako dlhopisy) majú ďaleko horšiu návratnosť ako rizikové akcie. V prospech zmysluplných ziskov na finančnom trhu (ktoré pokryjú zdanenie, poplatky a infláciu) sa musia každodenní investori naučiť – napriek vlastnej intuícii – prijať riziko spojené s možnou stratou finančných prostriedkov (to je zväčša rétoricky minimalizované poukazom na dlhodobý horizont, v ktorom akcie vždy zarobia). Ako píše Slovenská sporiteľňa v nedávnej správe o (zlej) situácii na akciových trhoch, „emócie vždy hrajú proti vám“. Každodenný investor či investorka musí v prospech zisku absolútne ovládnuť sám seba a zdroje z trhu nestiahnuť v zlom momente – či ako vraví Warren Buffett, „ideálne nikdy“.

Disciplína nie je v kapitalizme ničím novým – ako systém organizácie práce a obchodu má svoj zdroj v kalvínskej morálke askézy a sebakontroly, ktorá viedla prvých kapitalistov v západnej Európe a Amerike k absolútnemu odovzdaniu sa podnikaniu a reinvestícii ziskov (namiesto ich užívania si). Úspech v podnikaní, vydretý absolútnou odovzdanosťou práci, bol v tom čase signálom vyvolenosti a cestou k šťastiu na druhom svete.

V čase financializovaného kapitalizmu sa ale horizont večnosti skracuje a vynára sa druhý pól, kváziutopická vízia finančnej slobody a nezávislosti od zamestnania. Prečo si neužiť ešte na zemi? Vo financializovanom prostredí sa však zväčša neviaže na schopnosť skutočne vymyslieť niečo nové, ale dobre investovať – prípadne, investovať do čohosi prvý a predať akcie na vrchole bubliny (Facebook, Tesla, Bitcoin). Dobrý príklad nájdeme (ako vždy) na Refresheri, kde mladým na ceste k finančnej nezávislosti poradí už nezávislý Roman Závodský. Závodský pritom symptomaticky nie je bežný podnikateľ alebo inovátor, ale bývalý manažér, ktorý na „anglických a amerických diskusných fórach“ objavil koncept FIRE (Financial Independence, Retire Early – Finančná nezávislosť, skorý dôchodok), vďaka ktorému „zveľaďoval svoje portfólio“, až kým sa stal finančne nezávislým.

V jadre identity každodenných investorov a investoriek sa tak ukrýva zaujímavý paradox. Na jednej strane stojí absolútna disciplína a sebaovládanie, vďaka ktorým sa naučia absolútne potlačiť prirodzené reflexy v prospech zisku. Len vďaka tomuto ovládnutiu samých seba však napokon prídu k sekulárnemu osvieteniu – finančnej nezávislosti a slobode (v zamestnaní). Zvláštna verzia slobody, chce sa človeku podotknúť.

Jeseň veľmocí alebo vrchol kapitalizmu?

Taliansky ekonóm Giovanni Arrighi už v 90. rokoch upozornil, že tendencia trhových ekonomík k financializácii nie je jedinečný historický jav, ale sprievodný jav dozrievania kapitalistických spoločností. Arrighi identifikuje financializáciu v stredovekom Janove, novovekom Holandsku, imperiálnej Británii a napokon v Amerike. V každom prípade signalizuje nástup financializácie úpadok ekonomickej a politickej moci – a spolu s ním aj presun ťažiska globálneho kapitalizmu do nového svetového centra. Rozmach finančného systému je pomyselným vrcholom ekonomického modelu, z ktorého zatiaľ viedli cesty predovšetkým dolu.

Niet sa čo diviť. Ako upozorňujú experti a expertky minimálne od finančnej krízy v rokoch 2007 – 2009, financializácia nad určitou mierou prestáva byť pre ekonomický systém prínosom a stáva sa, naopak, príťažou. V roku 2018 napríklad v správe pre Európsku komisiu vysvetľujú Battison, Guerini, Napoletano a Stolbova, že financializácia v EÚ ohrozuje ekonomický rast, znižuje mieru produktívnych inovácií a vedie k nestabilite ekonomických a finančných štruktúr. Na veľmi konkrétny odliv investícií z reálnej ekonomiky naprieč krajinami G7 vďaka financializácii upozornili nedávno aj Martin Sandbu z The Financial Times alebo Annie Lowrey z The Atlantic, podľa ktorej boli zdroje v čase nízkych úrokových sadzieb, ktoré, zdá sa, skončili, namiesto užitočných projektov vyplytvané na neproduktívne investície. Napokon, ako pred niekoľkými týždňami vo svojom priebežnom reporte uviedla Banka pre medzinárodné platby, enormná miera nestability a frenetická špekulácia, ktorá sa v tomto období rozmohla, zvyšuje pravdepodobnosť tvrdého dopadu ekonomiky, ktorý v súčasnosti hrozí. Ak by som to zvulgarizoval, namiesto nemocníc a infraštruktúry máme bitcoin a hroziacu krízu…

Práve hrozba ďalšej veľkej recesie by mohla byť príležitosťou pre politikov a političky, aby začali uvažovať o tom, čo ďalej s financializáciou. Ako sa vyrovnať s jej negatívami: odsávaním zdrojov z reálnej ekonomiky, zvyšovaním nerovnosti (napríklad daňovými úľavami, keďže cenné papiere ako akcie podliehajú v mnohých krajinách vrátane Slovenska nízkemu až nulovému zdaneniu), rozkladom kolektívnych inštitúcii a atomizáciou spoločnosti? Ako zmierniť dopady „boom and bust“ (horúčka a krach) cyklov finančného trhu, ktoré periodicky prinášajú chudobu a politickú radikalizáciu? Práve to budú – či mali by byť – otázky najbližších mesiacov a rokov.

Autor je sociológ