Problém zobrazenia intimity vo filme Touch Me Not (Adina Pintilie, 2018)
Rôzni ľudia sa stretávajú v prostrediach domácnosti, nemocnice a sex klubu, aby sa dotýkali. Niektorí z nich sú zdravotne znevýhodnení či transrodoví, iní majú celkom bežné zábrany, stud a obavy z blízkosti. Film Nedotýkaj sa ma (Touch Me Not) prostredníctvom svojich protagonistov a aj režisérky, ktorá participuje v samotnom sujete filmu, ohmatáva hranice intimity a možnosti citových prienikov medzi ľuďmi, ktorí sa zúčastňujú zvláštnych terapií. Svojou žánrovou ambivalenciou a zobrazením neobvyklých odtieňov sexuality sa Touch Me Not pokúša o radikálny umelecký tvar, ktorý však nakoniec nedokáže sformovať. Prečo je film, ktorý prekonáva filmové konvencie a odhadzuje najrôznejšie tabu, vo výsledku banálny?
Film, ktorý si nečakane z Berlinale 2018 odniesol Zlatého medveďa (kritik Peter Bradshaw z denníka The Guardian tvrdí, že ide o pohromu pre celý festival), je koprodukciou piatich krajín a nakrútila ho debutujúca režisérka Adina Pintilie pôvodom z Rumunska. Je neľahké určiť žáner filmu Touch Me Not. Môže ísť o filmovú esej, báseň, (doku)drámu, experiment, ale aj kombináciu predošlých možností. Hoci by bolo zaujímavé zistiť, ktoré scény vznikli pozorovaním, ktoré boli improvizované a ktoré inscenované, Touch Me Not pre diváctvo kľúč k takejto orientácii neposkytuje a všetky scény spája do konzistentného tvaru. Sústredí sa na miešanie perspektív a vstupovanie prvkov, ktoré sú v tradičnom rozprávaní cudzorodé. Rozhovory protagonistky s režisérkou navodzujú dojem, že celý film je dokumentovaný experiment, avšak iné jeho časti sú rozvíjané mimo viditeľného sledovania štábom.
O čo teda vo filme ide? Jeho dej je asymetrický a do istej miery nepochopiteľný, skúsim však v rámci možností pretlmočiť jeho základ: protagonisti Laura a Tomas zažívajú konfrontácie s rôznymi ľuďmi a ich inakosťou (staršia transrodová žena, muž s atrofiou chrbtice a ďalší). V prostrediach nemocnice a domácnosti s nimi vstupujú do zvláštnych dialógov o intimite a komunikácii, rôznymi spôsobmi sa ich dotýkajú alebo sa ich dotykom bránia a svoju skúsenosť okamžite reflektujú. Napokon si tajomným spôsobom Laura a Tomas k sebe nájdu cestu a prejdú podobným procesom zbližovania, aký absolvovali s ostatnými.
Karlovarské výčitky
Aký má význam sledovať experimenty v dotýkaní sa a voľné konverzácie v dvojhodinovej stopáži? Kamil Fila (ktorý podľa môjho názoru film po pozretí v Karlových Varoch trochu podcenil a navyše nazval transrodovú postavu transvestitom) tvrdí, že Touch Me Not vyvoláva pousmiatie nad tým, ako sa snaží byť zásadný a ako „ukazuje absolútnu slobodu západného liberárneho sveta, ktorý je taký zhýčkaný, až vlastne nevie, čo so sebou“ (videoreportáž na Aktualne.cz, 2018). Podobnú líniu kritiky deja sleduje iný karlovarský komentár od Veroniky Havlovej v blogu Lázeňské dvojhránky: Touch Me Not „vykadilo“ velké pravdy: „Ľudia, ktorí sú úplne materiálne zabezpečení, majú čas pitvať svoje vnútro. V spojení s vymiznutím tradičných prechodových rituálov a podstatou fungovania kapitalizmu vytvárajú stav, v ktorom sa obrovská masa ľudí môže živiť výrobou a následnou liečbou pseudoproblémov.“ (Fullmoonzine.cz, 2018). Myslím si, že oba kritické komentáre z Varov (ten Filov nebol myslený celkom vážne) míňajú podstatu problémovosti filmu Touch Me Not, ktorá netkvie v zbytočnej terapii zhýčkaných ľudí, ale v tom, že sledovanie tejto terapie nie je vo filme formálne dostatočne ukotvené.
Sexualita ako téma je v Touch Me Not naozaj slabá. Čiastočne preto, že postavy nemajú výstavbu, ktorá by umožnila pochopiť ich problémy s emóciami a intimitou. Dá sa však povedať, že ide o ideologický film, ktorý pretláča komercionalizáciu duševnej nepohody prostredníctvom zbytočných terapií? Nemyslím si, že by film ponúkal doktrínu sexuality, ktorá je nabitá splošťujúcim politickým odkazom. Skôr sa domnievam, že film nevie nájsť polohu, v ktorej by vypovedal o svojich témach a zobrazil svoje postavy spôsobom, ktorým by obstál ako umelecká výpoveď.
Inakší sú na tom lepšie
Postava zdravotne znevýhodneného a vizuálne unikátneho Christiana, ktorého zastupuje rovnomenný muž a pravdepodobne sa pre film nijako neštylizuje, nemá vonkoncom žiadny problém so svojou sexualitou. To je na filme Touch Me Not pozoruhodné – sú to práve telesne normatívni protagonisti, ktorí trpia a hľadajú odpovede, kým transrodová Hannah a zdravotne znevýhodnený Christian sú vyrovnaní s každou komunikáciou alebo pozíciou, v ktorej môžu byť obnažení alebo zraniteľní. Toto rozloženie môže naznačovať istý stereotyp – telesne inakší a marginalizovaní jedinci oplývajú zvláštnou múdrosťou a sú učiteľmi pre normatívnych protagonistov, ktorí naopak vlastným telám nerozumejú.
Odpoveď na otázku, prečo je to tak, Touch Me Not neponúka. Môžeme sa len domnievať, prečo sú Hannah a Christian takí spokojní a oblažujúci pre druhých, zatiaľ čo Laura sa vyhýba dotykom a Tomas sa bojí, že niečo nebezpečné z jeho vnútra vyjde na povrch. V horšom prípade takýto pozitívny obraz o nenormatívnych ľuďoch prevažuje preto, že ich životy sú z hľadiska rozprávania filmu zredukované na jednoduché tézy, ktoré vychádzajú z ich inakosti –postava Hannah je chtiac či nechtiac v súlade s klišé exaltovanej transrodovej ženy, u ktorej nie je žiadne zákutie jej tela a túžob tajomstvom (hoci rozhovory s ňou považujem za vydarenejšie časti filmu), a Christian je síce veľmi zaujímavá postava, ale tiež pôsobí bezbreho vyrovnane a pokojne. Telesne normatívni ľudia sú vo výsledku zobrazení ako komplikované bytosti na rozdiel od tých inakších, ktorých bytie je z pohľadu filmu centrované na radosť zo zážitkov súvisiacich s ich inakosťou.
Nemocnica, sex klub a film
Z istého pohľadu sa dá povedať, že snímka Adiny Pintilie je založená na predpoklade existencie sféry dokonale autonómneho prežívania seba a kontaktu s inými. Adina Pintilie ponúka pohľad na sexualitu a jej variácie v rámci BDSM a terapeutických praxí ako niečo emancipačné a pozitívne v každom filmovom prejave. Vnútorné rozpory v emancipácii aj útlaku, či spôsoby, akým rôzne spoločenské mechanizmy tvarujú erotické prežívanie (patologizáciou, trestaním, kapitalizovaním), pre ňu nie sú témou. Práve v tomto odpolitizovaní je dielo rumunskej filmárky politické – strháva z deja rozličné kontexty skutočného sveta, aby sa mohol sústrediť na meditáciu a výjavy nekonvenčného sexu, ktoré majú presvedčiť o umeleckej rázovitosti snímky.
Členenie spektra prostredí v Touch Me Not vnímam ako jednu z jeho najbanálnejších zložiek: sexuálna a emocionálna terapia majú svoje pridelené inštitúcie, ktoré sú nielen bezchybné, ale aj bezkrvné – predstavujú len generické pozadia ku konfrontáciám a úvahám postáv. Zároveň však definujú povahu kontaktu, ktorý ľudia medzi sebou majú. Kým v nemocnici je každý dotyk pod drobnohľadom a racionalizovaný (biele prostredie a odevy v kombinácii s bezvlasým hrdinom Tomasom pripomínajú estetiku dystopickej sci-fi Georgea Lucasa THX 1138 z roku 1971), v sex klube sa naopak všetko deje bez organizácie a v tlmenom osvetlení. Sex klub dokonca predstavuje egalitariánsky priestor, v ktorom sa ľudia môžu slobodne sexuálne prejavovať. Práve to je podľa Petra Bradshawa naivné – Pintilie vníma sex klub ako miesto „úprimnosti a autenticity, avšak v sex kluboch je rovnaké množstvo predstierania a rovnaká koncentrácia sexuálnej politiky úniku a zatajovania ako hocikde inde“.
Napokon ostáva ešte jedna inštitúcia, ktorá vládne nad ľudskými telami – film a jeho voyerizmus. Adina Pintilie časť zodpovednosti za sledovanie intímnych chvíľ iných ľudí prenáša na svojich protagonistov Lauru a Tomasa, ktorí toto sledovanie majú v povahe či z nejakého dôvodu na práci (opäť, film odpovede neponúka). Týmto sledovaním intímnych momentov sa možno pokúša o zrovnoprávnenie zobrazovania sexuality telesne normatívnych a telesne inakších. To však veľmi neobstojí, pretože zobrazenie sexu tu nie je rozprávačsky motivované a ani vizuálne prevratné. V tejto súvislosti stojí za zmienku francúzsky film Sauvage (Camille Vidal-Naquet, 2018), ktorý rozpráva o živote mladého prostitúta a vo výjavoch sexu s telesne znevýhodneným, starcom alebo s násilníkmi ukazuje momenty nevýslovného poníženia aj nečakane dojemného súladu.
Z Touch Me Not nakoniec vyvstáva dojem, že tvorcovia sa snažia diváctvo presvedčiť o vlastnej veľkodušnosti, s akou doprajú zobrazenie nahých tiel a ich sexuality všetkým. Umelecká vízia filmu sa však pri tejto veľkodušnosti začína aj končí. Touch Me Not sa krkolomne snaží ukázať čosi iné a nové, a súčasne esteticky civilné aj voyersky pasívne. V niekoľkých zábleskoch sa mu to darí, ako celok však nemá silný nápad, ktorý by odôvodnil jeho posadnutosť analyzovaním dotykov.
Autorka vyštudovala filmovú vedu
