Hľadá sa slovenčina: Za hranice rodného jazyka s Yoko Tawadou

V anglofónnom literárnom svete nedávno spôsobila rozruch zbierka esejí od známej japonsko-nemeckej spisovateľky Yoko Tawady (1960) žijúcej v Berlíne. Hoci zbierka v japončine vyšla už v roku 2003, v angličtine prvýkrát vychádza až v roku 2025 v preklade Lisy Hofmann-Kurody a s predslovom od írskej autorky Naoise Dolan, ktorá je takisto polyglotkou. Naskytá sa otázka – prečo teraz? Prečo nás čoraz viac zaujíma fenomén bilingválneho autorstva alebo viacjazyčnosti a publikácie ako Exophony: Voyages Outside the Mother Tongue sa dostávajú do popredia?

Exophony, exofónia, označuje voľbu umeleckej tvorby v inom ako materinskom jazyku. Slovo je kombináciou gréckych výrazov éxō (zvonku, mimo) a phōnē (hlas, zvuk). Tawada v úvodnej eseji Dakar spomína na chvíľu, keď pojem prvýkrát počula na literárnom sympóziu v Senegale – koncept „písania zvonku“ ju zaujal práve pre svoj širší význam než „imigrantská“ alebo „kreolská“ literatúra. Odkazuje totiž na všeobecnú skúsenosť existencie mimo materinskej reči, ktorá, ako sa ukáže, neraz ponúka nové tvorivé možnosti.

Zóna nikoho

Literárna tvorba Tawady sa naozaj neobmedzuje na jeden jazyk. Autorka sa narodila v Tokiu, no v osemdesiatych rokoch sa presťahovala do Hamburgu, kde neskôr vyštudovala súčasnú nemeckú literatúru. Jej diela vyšli v japončine aj nemčine, no nejde len o preklady. Tawada má k viacjazyčnému autorstvu nekonvenčný prístup – rukopisy píše najprv v jednom a potom v druhom jazyku. Vznikajú tak svojrázne dvojice textov s rozdielmi v obsahu, tóne či obraznosti a sú výsledkom prekvapujúcej kombinácie jazykov, medzi ktorými sa Tawada plynule pohybuje.

Medzipriestor je práve to, čo Tawadu zaujíma. Neuznáva koncept národného jazyka, často umelo okliešteného hranicami štátu, a odmieta dichotómiu materinského a cudzieho jazyka, z ktorých je jeden ten „pravý“ a druhý ten „naučený“. Prostredníctvom osobných anekdot počas cestovania a autorských skúseností skúma priestor medzi jazykmi, akúsi „zónu nikoho“, ktorá otvára nové sémantické možnosti. Dokáže si užívať hudobný potenciál jazykov, ktorým nerozumie, ako napríklad francúzštiny. Svojim študentom zadáva tvorivé cvičenia v cudzom alebo vymyslenom jazyku, aby sa sústredili na ich zvukové vlastnosti a oslobodili sa od zinternalizovaných konvencií. „Možno to, čo hľadám, je práve jazyk oslobodený od všetkého významu,“ priznáva. „Hľadám stav tesne pred tým, ako jednotlivé jazyky zmiznú, oslobodia sa od svojich významov a celkom zaniknú.“

Tawada poukazuje na to, že v cudzom jazyku nepíšu len imigranti – exofónia sa často týka aj pôvodných obyvateľov. Autori a autorky z kolonizovaných krajín sú neraz nútení osvojiť si iný literárny jazyk, ako príklad uvádza Senegal, kde doteraz dominovala francúzština, ktorá je úradným jazykom. Čoraz viac súčasných senegalských autorov sa však rozhoduje písať v pôvodnom jazyku wolof alebo v angličtine, nadobúdajúc tak slobodu a autonómiu (do istej miery preto, že angličtina je jazykom bývalých kolonizátorov). Tawadin pluralistický koncept „i/migrácie“ sa netýka len krajín a štátov, ktorých hranice prekračujeme, ale aj jazykov, medzi ktorými sa pohybujeme. V ideálnom svete podľa Tawady by splynuli do jedného: jazyk ako univerzálny vyjadrovací prostriedok stierajúci rozdiely medzi jednotlivými rečami, ktoré by sme si prestali uvedomovať. 

Udržať sa nad hladinou

Aké je to, naopak, tvoriť vo svojom rodnom jazyku v cudzine? Tawada tvrdí, že svoju vzdialenosť od rodného Japonska využíva ako „zdroj kreatívnej energie“. Do bodky súhlasím. Po takmer šiestich rokoch mimo Slovenska sa stále snažím písať aj v slovenčine a do mojich textov akosi automaticky preniká téma národnej identity, (spochybňovanie) vlastenectva a pátranie po stratenom jazyku. Odstup od Slovenska mi ponúka významovú rovinu, ktorú by som nemala, keby som ostala – písanie je v istom zmysle bojom udržať sa nad hladinou, neprísť o jazyk, podieľať sa na literárnej kultúre z diaľky. Rozhodnutie písať v slovenčine za hranicami vnímam ako politické.

Nie všetci autori však mali toto privilégium, niektorí si exofóniu osvojili ako mechanizmus prežitia. Kým Vladimír Nabokov si po nútenom odchode z Ruska do Spojených štátov ako literárny jazyk zvolil angličtinu, Milan Kundera v exile tvoril vo francúzštine. Aj vďaka týmto okolnostiam sa stali svetovými autormi. Rozšírenie čitateľstva či zvýšenie pravdepodobnosti uspieť – aj to patrí k dôvodom (alebo vedľajším účinkom?) exofónie. Ír Samuel Beckett začal strategicky písať vo francúzštine, keď si uvedomil, že na výslní je miesto len pre jedného mladého írskeho spisovateľa, ktorým bol v tom čase James Joyce.

Z histórie poznáme najmä príklady, keď sa to podarilo. No čo vieme o tých, ktorí neuspeli? Na exofónnu literatúru sa ľudia často dívajú so skepticizmom či nedôverou. Ako píše Tawada: na správne používanie jazyka často dohliadajú native speakers, pre ktorých je „imigrantská literatúra“ menej kvalitná, pretože môže obsahovať alternatívne podoby jazyka, s ktorými sa dosiaľ nestretli. V Nemecku ide o zástancov „čistej“ nemčiny a literatúry, ktorej vrchol predstavoval Goethe. Tawada však priznáva, že aj v Japonsku „mnohí doteraz neverili, že niekto, pre koho japončina nie je rodným jazykom, v nej môže plnohodnotne umelecky tvoriť“. Očakávania „dokonalého“ používania jazyka však stoja v ceste invenčnosti, ktorá je hnacím motorom literatúry. Tawada najvyššiu hodnotu vidí v experimentovaní s jazykmi, ktoré celkom – alebo vôbec – neovládame. Dobrodružstvá v nemčine, ako nazvala druhú časť zbierky, opisujú frázy alebo metafory, ktoré sa jej počas učenia „cudzieho“ jazyka zdali zábavné alebo ich používala nesprávne. Pomocou japončiny ich nasvecuje, prichádza na nové súvislosti, vzťahy alebo podobnosti medzi nimi, a naopak.

Hodnotu experimentovania s jazykmi si uvedomujú aj slovenské autorky. Etela Farkašová v bibliofílii O písaní/nepísaní opisuje svoj pokus písať v nemčine: „Obrovský rozdiel písať v materinskom a v (nedokonale) naučenom jazyku, nešlo iba o inú, jednoduchšiu štruktúru viet, chatrnejšiu opisnosť prispôsobenú slovnej zásobe, ale aj o inú hĺbku a šírku pohľadu, pochopiteľne, moja nemčina mi vymedzila značne zúžený horizont viditeľného, uchopiteľného aj vypovedateľného, bol to však pre mňa zaujímavý experiment.“ Použitie cudzieho jazyka pri tvorbe môžeme pociťovať ako limitáciu, no toto „odcudzenie“ nám rovnako pomáha uvedomiť si, na čo sa v rodnej reči automaticky spoliehame, po ktorých výrazových prostriedkoch siahame, aké vetné konštrukcie používame najčastejšie, bez premýšľania. Písanie v jazyku, v ktorom nie sme celkom „doma“, nám môže pomôcť oslobodiť sa od naučeného a znovu objaviť svoj autorský hlas.

Ivana Dobrakovová, slovenská spisovateľka a prekladateľka žijúca v Turíne, vníma svoju jazykovú „dvojdomosť“ ako zdroj obáv, spojených s pocitom neukotvenosti a neustáleho balansovania medzi dvoma jazykmi. O taliančine píše: „Nikdy si ten jazyk celkom neosvojím, lebo prioritou je pre mňa uchovať si aj v Turíne slovenčinu. A nie je to najľahšie.“ Uznáva, že zachovať si slovenskú autorskú identitu je na jednej strane vopred prehratá bitka. „Boj je, ostať slovenskou spisovateľkou a prekladateľkou. Neocitnúť sa na území nikoho. V situácii, že po slovensky už dobre neviem, ale po taliansky sa perfektne tiež nikdy nenaučím.“

Objavovať nanovo rodnú reč

Dobrakovovej dilema je mi ako bilingválnej autorke vlastná. S písaním v oboch jazykoch som experimentovala už od detstva, no až počas štúdia literatúry v Glasgowe som mala možnosť skutočne sa ponoriť do pôvodných anglických textov z rozličných období a vyprofilovať sa. Chcela som sa v angličtine cítiť ako doma, sebavedome sa pohybovať za jej hranicami – byť „vnútri“ a nie „vonku“. Po neistých začiatkoch prišli prvé úspechy, moju tvorbu uverejnilo pár časopisov. No kým sa moja angličtina dostávala na úroveň native speakera, moja slovenčina, vypiplaná v literárnych súťažiach, nepoužívaná ochabovala. Všimla som si, že po slovensky sa mi píše čoraz ťažšie, vyjadrujem sa nemotorne a do mojich viet sa dostávajú kalky, anglicizmy či krkolomné súvetia. Ako udržať nažive oba jazyky a neprísť ani o jeden? 

Na môj akútny stav mi mentorka Miroslava Vallová naordinovala liek – súčasnú slovenskú literatúru. V balíkoch teda za mnou okrem horaliek a tatranského čaju putovali aj Pupala, Kucbelová či Hrínová. O čerstvo vydaných tituloch som tak mala prehľad bez toho, aby som bola čo i na jednej čítačke alebo uvedení knihy. Byť na tepe súčasnej literatúry a nenachádzať sa v krajine, je zvláštny pocit. „Trochu ti aj závidím ten odstup od toho všetkého,“ priznal sa mi kamarát, ktorému na Slovensku práve vyšla debutová zbierka poézie.

Do zmesky som nedávno pridala holandčinu. Keď v hlave prepínam medzi svojimi jazykmi, nevzniká len chaos, ale aj plodné prostredie na tvorbu, pretože čerpanie z cudzích lexík prináša nové a prekvapivé obrazy. Rada hľadám doslovné preklady z holandčiny do slovenčiny, ktoré by v angličtine nefungovali, a tým akoby vylučujem jazyk, ktorý bol doteraz mojím „sprostredkovateľom“. Keď sa na dlhší čas vzdialim od slovenčiny a potom priplávam naspäť, niektoré výrazy sa mi zdajú až exotické, nanovo intímne. Všimla som si, že ak chcem dosah niektorých slov zmierniť, radšej použijem angličtinu. Ide o pomerne častý jav – zahraniční Slováci siahajú po angličtine napríklad  vtedy, keď rozprávajú o svojich pocitoch, sexualite alebo traume. Je to čiastočne preto, že sme dospeli v inom jazyku a jednoducho nám chýba slovná zásoba, no aj preto, že podobné témy v slovenčine stále do istej miery vnímame ako tabu.  

Aj pre Tawadu je používanie cudzieho jazyka jednou z metód, ako sa zbaviť zábran a sebacenzúry. Náš rodný jazyk neplní len komunikačnú funkciu, no ohraničuje naše vnímanie sveta a určuje, čo je vhodné povedať a čo musí ostať zamlčané. „Keď píšem v japončine, automaticky sa aktivuje moje nutkanie vyhýbať sa určitým tabu témam,“ všíma si Tawada. „Zato keď píšem v iných jazykoch, som odvážnejšia a dokážem vyjadriť veci, ktoré by mi inak nikdy nenapadlo napísať.“ Ako príklad uvádza nemecky píšucu autorku Libušu Moníkovú, ktorá priznala, že najťažšie a najdôležitejšie časti svojho románu by nikdy nebola schopná napísať v rodnej češtine.

Autori v zahraničí však majú jednu výhodu. Svoju rodnú reč môžu nanovo objavovať, prepisovať jej asociácie a vytvárať si k nej nový vzťah, tentokrát za svojich vlastných podmienok. Bez rodičov a učiteľov, ktorí diktujú, čo sa „môže“ a „nemôže“ písať či hovoriť, vzniká priestor na preskúmanie citlivých či inak kontroverzných tém. Netvrdím, že na Slovensku tento priestor neexistuje, no pohľad zvonka nás dokáže zbaviť nánosov dlhoročných skúseností a názorov, ktoré si vo forme implicitných úsudkov nezriedka nájdu cestu do nášho písania. Pre slovenských autorov preto môže byť hodnotné skúsiť občas niečo napísať v cudzom jazyku, aj keď ide len  o experiment. Pre mňa sa týmto jazykom v období najväčšieho odcudzenia paradoxne stala slovenčina. Skutočnú slobodu v rodnom jazyku som nadobudla až za hranicami.

Mohli by sme špekulovať o tom, či expat autorom ich rodný jazyk ešte stále prislúcha. Dá sa plnohodnotne zúčastňovať na literárnom dianí aj zvonku? Myslím si, že áno, a skúsenosť Yoko Tawady, no aj Ivany Dobrakovovej či Ireny Brežnej to len potvrdzuje. Exophony poukazuje na to, akým fluidným konceptom dokáže byť jazyk, ktorý považujeme za „rodný“: vie nás spútať rovnako ako oslobodiť. Tak, ako ľahko sme v ňom nadobudli schopnosť plynulého vyjadrenia, ju môžeme aj stratiť, prešmyknúť sa do iného lingvistického systému, až sa v tom rodnom staneme návštevníkom. Toto rozmazávanie hraníc, prenikanie a vzájomné ovplyvňovanie, je práve to, čo robí z exofónie cennú autorskú skúsenosť a spôsob života.

Tawada sa v nemčine udomácnila. Jej diela získali viacero literárnych ocenení a u nemeckého čitateľstva sa tešia veľkej obľube. No jej cieľom nie je ani zďaleka „byť doma“ v čo najviac jazykoch a dokonale ich ovládať – túži „sa nachádzať v tej poetickej úžľabine medzi nimi“. Územie nikoho, o ktorom hovorí, dôverne poznám: priestor, ktorý môžem tvarovať tým, v akom jazyku práve viac čítam, píšem a komunikujem. Nechávam priestor raz angličtine, raz slovenčine. Počúvam obe. Viem, že dočasné ochabnutie jedného jazyka neznamená jeho stratu navždy, no príležitosť znova si ho osvojiť. Slovensko-zahraničná autorka, spojovník vymedzujúci hranicu medzi jazykmi, ich priesečník, intersekciu, kde často vzniknú tie najzaujímavejšie nápady. 

Tawada na problematiku tvorby v cudzom jazyku neponúka odpovede, no jej zbierka esejí stimuluje diskusiu. Ukazuje nám, že literárna viacjazyčnosť nemusí byť len o pocite straty, rozpoltenosti či dezorientácie, no i o tvorivej slobode a otvorených možnostiach. Pripomína, že dokonalosť, za ktorou sa (bilingválni) autori tak často ženú, je preceňovaná a namiesto nej nás učí vidieť prínos v hre a experimentovaní. Územie nikoho, na ktorom sa ocitneme, nás môže nečakane obohatiť – ako ľudí, čitateľstvo, autorstvo.

Yoko Tawada: Exophony: Voyages Outside the Mother Tongue. Preklad Lisa Hofmann-Kuroda. Dialogue Books, 2025.

Autorka je editorka a prekladateľka žijúca v Holandsku.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.