Michal Šumichrast ešte nesníva o práci. Celý čas som sa nevedela zbaviť ničím nepodloženého pocitu, že jeho výstava Still not dreaming of labor v modranskej blu : gallery by sa dala chápať ako voľné pokračovanie výstavy Ivany Šátekovej s názvom Mám 30 a nemám plán z roku 2014.
Michal Šumichrast v nej spracúva predstavu, ktorú kdesi vo vytesnených zákutiach vedomia ako ultimátny back-up plán nosíme všetci, ktorí a ktoré sa motáme v kultúre, a síce, že skôr či neskôr skončíme v korporáte. V tej predstave je zmes cynizmu, pocitu morálnej nadradenosti nad korporátnou kultúrou, ktorý sa mieša so sebairóniou, že tam aj tak smerujeme. Lenže toto pohŕdanie sa na Šumichrastových plátnach odohráva súčasne s neskrývanou fascináciou kódmi korporátnej kultúry, jej znakmi a mimikrami. S plastovými bandaskami na vodu, dress codom a selfie pózami „dynamických kolektívov“ aj so statusovými hobby narába autor ako s fetišmi: Sú trochu odporné a lepkavé, ale v niečom aj podivne kinky a príťažlivé. Veľkoformátové maľby mobilizujú presne túto nejednoznačnosť, ktorá nás dostáva aj odpudzuje. A navyše sú vtipné, vďaka čomu neupadnú do lacného moralizovania. Esteticky pripomínajú akúsi retro propagandu: mohli by to byť náborové plagáty do Microsoftu, ktoré sa snažia nenápadne vykrádať Davida Lyncha, ale mohli by to byť aj sorelácke fresky na železničnej stanici, akurát zobrazujúce súčasné podoby práce.
Druhá časť výstavy, ktorú tvoria printy a kresby menších formátov inštalované na nástenke, už explicitne zobrazuje komplicitu medzi ekonomickou a sexuálnou dominanciou. Voči plátnam nie sú v žiadnom kontraste, skôr len potvrdzujú, čo plátna iba nechávajú tušiť. Priamo zobrazujú perverzitu (ale aj príťažlivosť) moci, ktorá cez plátna presakuje ako čosi zle alebo nedbalo maskované. Tu naopak dostávame naservírované rovno do tváre, že každým vynúteným nadčasom, každou neplatenou stážou, každým odovzdaním sa neviditeľnej ruke trhu prikyvujeme na BDSM pravidlá hry súčasnej práce. S tým rozdielom, že v sexuálnej sfére musí byť prijatie submisívnej roly konsenzuálne, kým v práci sa nikto nepýta. Ale nebaví nás to náhodou? V dnes už klasickej eseji Resisting Left Melancholy si úplne rovnakú otázku kladie americká politologička Wendy Brown, keď popisuje paralyzovanosť súčasnej ľavice a jej neschopnosť odpútať sa od predmetu straty a smútenia (ktorým môže byť beztriedna spoločnosť, sociálna spravodlivosť, mier a pod.). Popisuje, ako sladkotrpká melanchólia spôsobená stratou postupne prevládne nad strateným objektom a ovládne nás v zacyklenom loope predvídateľnej kritiky. Kresby a printy z tejto časti výstavy sa mi zdajú zvlášť znepokojivé práve v tomto zmysle: Nezvykli sme si náhodou na pozíciu vykorisťovaných pracovníkov a pracovníčok do tej miery, že sme sa s ňou masochisticky zžili a vlastne ju nevieme opustiť?
Kritika kapitalizmu nie je v tvorbe Michala Šumichrasta ničím novým, jeho mačky v kuklách poznáme z kapitálových komiksových stripov, ale aj z ulíc a výkladov, kde sa objavujú na protest, nie na výstavu. Výstava Still not dreaming of labor v kurátorskej koncepcii Beaty Jablonskej odolala pokušeniu vystaviť trochu zo všetkého, výber veľkoformátových „korporátnych“ malieb v kombinácii s BDSM printmi a kresbami je funkčný konceptuálne aj esteticky. Cenovky pod vystavenými maľbami sú vlastne dokonalým rozvinutím témy, ale zároveň poukazujú na celú ďalšiu rovinu, ktorá na výstave zostala úplne mimo rámca pozornosti. Michal Šumichrast síce nesníva o práci (v korporáte), ale už pracuje ako umelec, priamo pred našimi očami. Navyše, ide o kontext súkromnej komerčnej galérie, ktorej majiteľkou je HR konzultantka a headhunterka Katarína Janáková. Strašne som chcela, aby sa vystavené diela dotýkali aj témy práce v umení, nielen práce v korporáte, ktorú je v niečom jednoduchšie kriticky zhodiť, pretože od nej máme odstup. Aspoň zatiaľ. Na aké formy submisivity prikyvujeme, keď spolupracujeme so súkromnými zberateľmi a galeristami, a akým sme vystavení a vystavené, keď spisujeme ďalšiu grantovú žiadosť? To by som si rada pozrela. Ale možno sú to len moje sklony k ľavicovej melanchólii a trochu diváckeho voyeurizmu.
Autorka je kultúrna antropologička
Michal Šumichrast: Still not dreaming of labor. Kurátorka: Beata Jablonská. blu : gallery, Modra, 1. 10. – 20. 11. 2022.
