Čas je základnou substanciou našich životov a ako taký by mal byť kľúčovým predmetom nášho spoločného boja, tvrdí teoretička feminizmu Helen Hester. Nasledujúci text vznikol formou rozhovoru, ktorý s ňou viedli výskumníčky Sasha Shestakova a Anna Engelhardt, a Helen Hester v ňom predstavuje svoj xenofeministický pohľad na starostlivosť, politiku odporu a emancipačné kultúry práce.
Neabsolútny univerzalizmus zdola nahor
Myslím si, že pozornosť voči univerzáliám je mimoriadne dôležitým nástrojom pri každom pokuse o (politické a filozofické) vyrovnanie sa s klimatickou katastrofou. Uznať to však neznamená ponechať voľný priechod všetkým formám univerzalizmu. V Xenofeministickom manifeste vychádzame z pozície, v ktorej sa pokúšame artikulovať, že univerzálnosť zvyčajne viedla k posilneniu „nafúknutých, neoznačených partikulárností“, čo znamená, že „muž sa mylne chápe ako bezpohlavný; biely človek ako bez rasy; cisrodový človek ako ten skutočný atď“. K dedičstvu univerzalizmu môžeme zaradiť aj modernistické chápanie prírody ako (nekonečného) zdroja. Vzhľadom na túto históriu nie je prekvapujúce, že akýkoľvek pokus o potvrdenie, že univerzálnosť môže priniesť politický úžitok, sa ukázal ako kontroverzný; nad opätovnými pokusmi o takéto emancipačné využitie univerzálnosti prevládla tendencia kritizovať falošné univerzálie.
Kritika falošných univerzálií bola dôležitá a užitočná. Z pohľadu xenofeminizmu však pretrvávajúca dominancia partikulárneho univerzalizmu nesvedčí o zásadnej nefunkčnosti pokusov [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
