Vysokoškolská kultivácia neoliberalizmu

Kedysi bola škola inštitúciou s humanistickým posolstvom, odkazujúca k antickému ideálu kultivovania tela a duše. Dnes je hnacím motorom vysokoškolského vzdelávania ekonomický rast.

Začnem trochu nezáživne. Centrálny register evidencie publikačnej činnosti je systém, do ktorého si vysokoškolskí pedagógovia a výskumní pracovníci zapisujú svoje publikačné výstupy podľa rôznych kategórií. Záznamy sa po kontrole premieňajú na body a body na financie pre školu (v ideálnom prípade aj pre pedagógov). Už takmer desať rokov existuje aj Centrálny register evidencie umeleckej činnosti. Áno, tak ako máme vedecké monografie, kapitoly v recenzovaných zborníkoch či štúdie v karentovaných časopisoch, rozoznávame aj závažné, menej závažné a ostatné umelecké výkony. Ako sa dajú objektívne porovnať napríklad maľba a film? Alebo operná ária a dizajnové svietidlo? Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR sa svojou vyhláškou č. 456/2012 o centrálnom registri evidencie publikačnej činnosti a centrálnom registri evidencie umeleckej činnosti snaží dokázať, že vie vyriešiť to, o čo sa teória umenia usiluje stovky rokov – zadefinovať hodnotu umenia.

Niekoľkoročná prax ukázala, že systém, samozrejme, nefunguje a stanoviť jednotné kritériá pre také rozdielne umelecké druhy je sizyfovskou prácou. Aké prekvapenie! Smutným, či skôr tragickým konštatovaním je, že tento evaluačný nástroj sa stále používa a stále sa krvopotne upravuje. Nič to, že rozhádal niekoľko vysokých škôl a že pre niektoré je takmer likvidačným. Alebo že umelci a umelkyne začínajú vystavovať len tam, kde sa im to oplatí. Kolegyňa z jednej vysokej školy mi rozprávala, s akým nepochopením sa stretla jej účasť na výstave v galérii, ktorá sa nenachádza v zozname renomovaných inštitúcií. Skvelý priestor a výborný kurátorský koncept? Nemáš za to body, akoby výstava ani nebola. Zbytočne minutá energia. Niektoré pedagogičky a pedagógovia zas otvorene priznávajú, že pod tlakom tohto spôsobu hodnotenia začínajú menej učiť a viac úsilia investujú do písania grantov a výstavnej činnosti. Nemá byť pre školu náhodou najdôležitejšia jej primárna, vzdelávacia funkcia?

Ja zacitujem teba, ty zacituješ mňa

CREUČ je len jedným príkladom z celého radu nefungujúcich prostriedkov, ktoré na školy zaviedla neoliberálna politika. Nehmatateľné hodnoty premieňa na čísla a vtesnáva do tabuliek, ktoré im nesvedčia. Všetko sa potom lepšie počíta a rozdeľuje. Aby transformácia akademického na podnikateľské prostredie išla ešte plynulejšie, do vedenia sú dosadzovaní v prvom rade schopní manažéri a škola má fungovať ako dobre zabehnutá firma – s prepracovanými systémami evaluácie, dotazníkmi, projektovými súťažami, merateľnými ukazovateľmi výkonnosti, rýchlym kvalifikačným rastom zamestnancov, systémovými analýzami atď. Pedagógovia, aby prežili, sú nútení transformovať sa takmer na podnikateľov, minimálne však na grafomanov. „Ak by som mala naplniť kvóty na publikačnú činnosť, ktoré stanovila naša univerzita, musela by som každoročne vydať aspoň dve vedecké monografie a publikovať niekoľko štúdií,“ objasňuje pedagogička z univerzity na východnom Slovensku. Zrazu sa tzv. konferenčná turistika nezdá ako rozmar, ale ako číra nevyhnutnosť. Aj sebavykrádanie (tzv. self-plagiarism) a recyklácia vlastných textov a tém sú odrazu viac pochopiteľné. Nad existenciou citačných kartelov sa dnes už takmer nepozastavujeme. Pred pár rokmi mi istý profesor na autobusovej zastávke ponúkal ich cenníky a fiktívne pozývacie listy na neexistujúce konferencie v Kazachstane. Vtedy som ešte naplno nerozumela tej hre „ja zacitujem teba, ty zacituješ mňa“. Dnes sa ju usilujem nehrať, no môj ďalší akademický rast je tak v nedohľadne.

Sophia Howlett, ktorá sa už vyše dvadsať rokov zaoberá výskumom v oblasti vysokoškolského vzdelávania, dlhodobo upozorňuje na vytrácanie sa spoločenskej hodnoty univerzitného štúdia. Kedysi sa považovalo za privilégium, pre mnohých mladých ľudí bola možnosť študovať na univerzite odmenou. Pred rokom 1970 pokračovalo v štúdiu na vysokej škole v priemere len 4 – 5 % obyvateľstva. V krajinách OECD má vysokoškolský titul aktuálne cca 43 % ľudí vo veku 25 – 34 rokov, v Amerike vyše 48 %. Prečo tá prudká zmena záujmu? Podľa Sophie Howlett bola kedysi škola inštitúciou s humanistickým posolstvom, odkazujúcou k antickému ideálu kultivovania tela a duše. Dnes je hnacím motorom vysokoškolského vzdelávania ekonomický rast. A ak ním niečo kultivujeme, tak len neoliberalizmus.

„Škola prestala byť miestom pohody, sústredenia sa, kontemplácie, prestala byť školou. Stala sa len miestom životnej nutnosti,“ píše Konrad Paul Liessmann v knihe Teorie nevzdělanosti. Študovať kedysi znamenalo nepracovať, a teda vymedziť sa voči kapitalistickému systému. Aj grécky výraz scholé znamenal „prerušenie práce“ (Liessmann). Dnešok je však vekom výkonu, nie záhaľky. Všetko je práca alebo je vykonávané s ohľadom na prácu. Prestávka je určená len na regeneráciu pracovných síl, vo voľnom čase si kontrolujeme pracovné e-maily na smartfóne a na vysokú školu ideme preto, aby sme mali po jej skončení lepšie vyhliadky na uplatnenie sa na trhu práce. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa humanitné odbory ocitli v kríze: „Všetko, čo nejakým spôsobom nesúvisí s praxou, sa nemusí učiť,“ píše Liessmann. „Preto taká nenávisť k odborom, v ktorých sa poznávajú a precvičujú formy myslenia, k odborom, ktoré nemajú žiaden bezprostredný vzťah k praxi, teda ku klasickej filológii, filozofii, matematike, klasickej literatúre, umeniu a hudbe.“

V područí kapitálu

Ak sme si kedysi volili medzi prácou a štúdiom, dnes sa tieto dve oblasti zliali. Vzdelávanie, kedysi situované mimo kapitálu, je dnes v jeho područí podobne ako zdravotníctvo či súdnictvo. Už nemá hodnotu samo osebe, ale vo výkone, ktorý treba vedieť vykázať. Z pedagógov sa tak stávajú vyhorení jedinci a zo študentov unavení konzumenti služby. Mení sa aj vzájomný vzťah medzi nimi. Mark Fisher vo svojej knihe Kapitalistický realizmus opisuje súčasného učiteľa ako „asistenta – baviča“ a súčasne „autoritatívneho nositeľa disciplíny“. Navyše sú dnes učitelia a učiteľky konfrontované s nárastom rozmanitých neduhov – dyslexiou, hyperaktivitou, poruchami pozornosti… Fisher ich považuje za patológie neskorého kapitalizmu a tiež aj za dôsledok hypermedializovanej konzumnej kultúry. Digitálne dáta produkované systémom majú prevažne podobu obrazov a mladí ľudia tak nie sú nutení čítať. „Kapitalizmus je bytostne negramotný,“ odkazuje Fisher na knihu Anti-Oedipus od Deleuzea a Guattariho. „Na učiteľov sa teraz kladie nerealistická úloha, aby vytvárali prepojenie medzi postgramotnou subjektivitou neskorokapitalistického konzumenta a nárokmi disciplinárneho systému.“ Prispôsobiť sa musela aj metóda výučby – prednáška bez powerpointovej prezentácie je nudná a nezrozumiteľná, poznámky sa už nepíšu a školy sú tlačené zavádzať do prevádzky e-learning. Pretože, ako poznamenáva Liessmann, táto didaktická pomôcka prevzatá z lacných podnikateľských kurzov sa stala znakom vysokého stupňa inovácie! Nikoho nezaujíma, či so zmenou formy prišla aj zmena obsahu. Hlavne, že sa všetky školy postupne transformujú na excelentné pracoviská, aj tie, čo ani nevedia, čo presne ten pojem znamená. V tom totiž spočíva vyprázdnená a uniformná estetika neoliberálnych reforiem. Spektakulárna navonok, prázdna vnútri.

Máme vôľu a silu navrátiť školám hodnoty, ktoré im neoliberálny systém odňal? Alebo nám neostáva iné ako nekonečné reformy reforiem? Byung-Chul Han to v knihe Vyhořelá společnost nevidí optimisticky. „Nie je tu žiadne ,my‘, ktoré by bolo schopné spochybniť kapitalistický systém.“ A ktoré by bolo schopné generovať dostatočnú politickú energiu. Je tu iba egoistické ja. Digitálne médiá síce vytvárajú ilúziu masy, reálne ju ale nezhromažďujú. Ľudia v nej sú v skutočnosti izolovaní – každý prežíva sám so svojím pocitom vyhorenia. „Sme pánmi a podnikateľmi vlastného ja.“ (s. 129). Každý každého kontroluje (benthamovský model panoptika sa premenil na panoptikum aperspektívne) a transparentnosť, ktorá sa stala novodobým spoločenským imperatívom, je v skutočnosti len maskovaním morálneho zlyhania spoločnosti. Zdá sa, že neoliberalizmus to vyhral na plnej čiare – zžili sme sa s ním do takej miery, že si ani neuvedomujeme, že sa ničíme sami a dobrovoľne. Či už na akademickej pôde, alebo mimo nej.

Literatúra:

Liessmann, K. P. (2009). Teorie nevzdělanosti (Omyly společnosti vědění). Praha: Academia.

Fisher, M. (2010). Kapitalistický realismus. Praha: Rybka Publishers.

Han, B.-Ch. (2016). Vyhořelá společnost. Praha: Rybka Publishers.

Autorka je vysokoškolská pedagogička