2018 09 ŠkolaTematický KapitálOtrasy vzdelanostnej spoločnosti

Martin Makara11. septembra 2018147

Keď sa stal Marian Kotleba predsedom BBSK – a ešte vo väčšej miere potom ako sa jeho strana dostala do parlamentu –, vzdelávanie sa stalo jednou z hlavných tém v analýze volebných úspechov krajnej pravice. Reakciou na vysokú priazeň ĽSNS u prvovoličov sa stali vzdelávacie cykly diskusií a filmových projekcií, ktoré sa v posledných rokoch realizovali naprieč Slovenskom. Priebežné výsledky? V auguste 2018 má ĽSNS vyššiu mieru podpory než pri vstupe do parlamentu a do tesného závesu sa dostal Boris Kollár.

 

Keď pred rokom či dvomi vrcholila podpisová kampaň ĽSNS za vyhlásenie referenda o vystúpení z EÚ a NATO, na pár hodín si stánok tejto strany rozložili aj na námestí v Spišskej Novej Vsi. Pristavil som sa, aby som využil príležitosť pozhovárať sa s pánmi v poľovníckej zelenej a vypočuť si ich argumenty v prospech národnej suverenity (rozumej nezávislosti od Bruselu). Predložili zoznam dôvodov – od trpkej spomienky na zrušenie poľnohospodárskych družstiev cez nutnosť odchádzať za prácou do zahraničia až po „vnucovanie“ európskych zákonov do národnej legislatívy. Mojou inštinktívnou reakciou bola snaha o vyvrátenie mýtu o diktáte Bruselu a poukázanie na to, že vstup do EÚ počtom poľnohospodárskych družstiev bezprostredne takmer nijak nepohol.1 Zarazil som sa však: ľudí, s ktorými som sa zhováral, netrápia makroekonomické štatistiky, ale žitá skúsenosť z nenaplneného „európskeho neoliberálneho sna“, v ktorom je každý strojcom svojho šťastia a všetko, čo je k úspechu potrebné, je chytiť príležitosť za pačesy. Konrad P. Liessmann v odkaze na Petra F. Druckera o „vzdelanostnej spoločnosti“ ironicky konštatuje, že „kto sa ocitne naspodku spoločenského rebríčka, nemôže sa vyhovárať na vlastnícke pomery, násilie alebo vykorisťovanie. Proste sa učil buď málo, alebo pomaly, alebo niečo, čo sa nehodí. […] Nech už človek navštevuje akékoľvek kurzy a investuje do ďalšieho vzdelávania akékoľvek množstvo osobného kapitálu, v prípade potreby vždy možno povedať: ‚Bolo to málo.‘“2 Zakaždým sa nájde ktosi, kto do sebarozvoja investoval viac.

 

Precenené vzdelanie

 

Ani keby sa do škôl zaviedol predmet európske občianstvo a v osemhodinovej týždennej dotácii učil o slobodách, ktoré EÚ garantuje (pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu), nič to nezmení na skutočnosti, že tieto slobody môže priamo a naplno využívať len časť európskej populácie. Teoretická vedomosť o fungovaní EÚ a jej prínosoch bez citeľného dopadu na všedný život má v boji proti euroskepticizmu účinnosť Maginotovej línie. Konštantný akcent na nevyhnutnosť pracovnej, študijnej a akademickej mobility a tlak obstáť v celoeurópskej konkurencii tak môže v menej súťaživej a ambicióznej časti obyvateľstva paradoxne vytvárať viac frustrácie než motivácie.

 

Populizmus sa často chápe ako dôsledok nedostatku kritického myslenia a žalostného stavu vzdelávacieho systému. Pri pozornejšom skúmaní sa však viac zdá, že krajná pravica si týmito spoločenskými neduhmi len pomáha, ale nerastie výsostne na nich. Trump, Orbán aj Kotleba sú iba bleskozvodmi, ktoré spoločenské výboje hnevu a frustrácie zvádzajú najkratšou cestou na najslabších a najzraniteľnejších. Napätie sa rodí z diskrepancie medzi sľubovaným neustálym rastom materiálneho bohatstva a objektívnou nemožnosťou ho dosiahnuť.

 

Problémy menšie a väčšie

 

Milena Bartlová píše v súvislosti s bývalým režimom o hlase obyčajných ľudí ako o tom, ktorý v súčasnej spoločnosti začína fatálne chýbať. „Tvrdí sa im, že si pamätajú nedôležité veci alebo si ich pamätajú nesprávne. Skutočnosť, že sa týmto spomienkam dostávalo tak málo pozornosti a sú tak málo reflektované, súvisí s tým, že svedectvo o nejednoznačnosti doby sa na rozdiel od nostalgie a čiernobielych konštruktov nedá využívať k moralistickej pýche, odsudzovaniu, zosmiešňovaniu a zakrývaniu vlastných neistôt.“3 Situácia nie je iná ani v hovore o súčasných problémoch. Kvôli absencii ľavicovej žurnalistiky na poli domáceho novinárstva chýba aj jej základný atribút: dávanie hlasu tým, ktorých nie je počuť. Stále široko rozšírená nostalgia za minulým režimom (42,6 % opýtaných si myslí, že sa pred r. 1989 žilo lepšie)4 nevyplýva prioritne z nedostatku vzdelania, ale z chýbajúceho solídneho sociálneho zabezpečenia. Sentiment za minulým režimom má zotrvačnosť vďaka viacerým pozitívnym atribútom inak neprijateľného režimu. Sú to opatrenia ako napr. zaistenie dostupného nájomného bývania či výraznejšie zásahy do distribúcie bohatstva naprieč krajinou, ktoré by vykonali v zápase s veľakrát pofidérnym sentimentom viac než snaha liberálov presvedčiť ľudí, že nedostupnosť bývania je jednoducho menším problémom než nesloboda prejavu či cestovania. V nerovnováhe vyzdvihovania intelektuálnych slobôd na jednej strane a základných ľudských materiálnych práv na strane druhej spočíva nepochopenie z oboch strán. Primárnym problémom nie je chýbajúce vzdelanie, ale odlišné triedne perspektívy.

 

Mladí lídri a tí zvyšní

 

Efektívnejším nástrojom moci než násilie je zavše ideológia: preto je pre každú moc dôležité ovládnuť inteligenciu a získať kontrolu nad vzdelávacím aparátom. Pravicovo-liberálna verejnosť sa v náročnej spoločenskej situácii opäť chopila svojej domnelej mesiášskej úlohy a podujala sa šíriť osvetu a vychovávať „mladých lídrov“. To sa realizuje buď súkromnými snahami dostať sa k študentskej elite v štátnom vzdelávacom systéme (stačí si spomenúť na .týždeň distribuovaný na „najlepšie stredné školy“ z peňazí J. Haščáka), alebo vytváraním paralelných neformálnych vzdelávacích štruktúr v podobe líderských akadémií. Tie sú, ostatne, veľmi populárne: vzbudzujú pocit exkluzivity a združovania mládežníckeho crème de la crème – študentskej a podnikateľskej smotánky. Spôsobom sebaprezentácie sa tieto akadémie usilujú pôsobiť ako elitné intelektuálne think-tanky, avšak silená neformálnosť a absurdné ptydepe založené na bizarnej kombinácii startupovej slovglish a slovníka motivačných rečníkov vo výsledku produkujú komický dojem strojenej pózy bez obsahu. Je v poriadku, ak si podnikateľské „elity“ chcú vychovávať „svojich ľudí“, avšak nie je v poriadku, ak sa to deje pod zásterkou budovania občianskej spoločnosti. Líderské akadémie sú deklaratívne prístupné komukoľvek, kto splní formálne predpoklady a prihlási sa k hodnotám, ktorými sa tieto organizácie vystatujú. Sotva však možno predpokladať, že by prijali uchádzača, ktorý by napr. vyjadril zásadnú výhradu k nevyhnutnosti praxe v súkromných firmách na to, aby sa človek mohol vzdelávať pre službu verejnosti.

 

Liečba placebom

 

Výsledkom pravicovo-liberálnych intervencií do vzdelávania je rozdúchavanie konfliktu medzi novodobými patricijmi – samozvanými lídrami – a plebejcami, teda „lúzou“. Tú treba len skrotiť, aby sa k moci nedostal nikto, kto by prekročil rámec kozmetických úprav a pustil sa do zásadnej reformulácie (nebodaj zrušenia) nátlakovej zmluvy, ktorú Rousseau naivne nazýva „spoločenskou dohodou“. Že osvetové vzdelávacie projekty neprinášajú efekt v želanom rozsahu, nie je prekvapivé: ako to býva zvykom, reagujú na podružné symptómy namiesto príčin. Ich pochybnú stratégiu možno pozorovať už na bežnom scenári, keď sa najprv podá liek (vzdelávacia prednáška, film), až potom sa lekár opýta, čo vlastne lieči (diskusia s publikom zavše nasleduje po prednáške/filme, nie pred nimi, takže vzdelávací program môže byť sugestívnym a indikovať problém aj v tej-ktorej konkrétnej societe, kde sa nevyskytuje). Prekvapujúci ale nie je ani opak: fenomenálny úspech líderských akadémií, v ktorých nie je potrebné rozumieť zásadným spoločenským pnutiam a pohybom, a vlastne ani nič podstatné pochopiť: stačí sa „networkovať“, byť „proaktívnym“ a „celoživotne pracovať“ na svojich „soft skills“. Naostatok, samozrejme, nikdy nepísať o ľuďoch, pre ktorých sa pracuje, ale sústrediť sa len na činnosť a jej aktérov samotných. Nikto a nič neposkytuje na sociálny kapitál lepší úrok než altruizmus bez zbytočnej skromnosti. Neprimerané zdôrazňovanie významu vzdelávania pri analýze (a prevencii) pohybu tektonických dosák spoločnosti môže spôsobiť, že zemetrasenie príde v inom čase a inej intenzite, než je očakávané. Ak však na miesta seizmológov zasadnú univerzálni lídri a krízoví manažéri mysliaci viac na svoju reputáciu než na bezpečnosť ohrozených, katastrofa je neodvratná.

 

Poznámky:

1 Pozri Zelenú správu MP SR 2001 – 2017.

2 Liessmann, K. P. (2008). Teorie nevzdělanosti. Praha: Academia, 26-27.

3 Bartlová, M. (2018). Say No to the Devil. A2, 14(16), 2.

4 Pozri prieskum agentúry Focus z dní 24. – 30. apríl 2018.

 

Autor je poslucháčom literatúry na FF UPJŠ

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *