2019 08 ŠportTematický KapitálVýška a hmotnosť dávajú oveľa väčšiu výhodu ako testosterón

Kristína Kállay8. augusta 2019331

 

Anglická verzia

 

V októbri 2018 vyhrala Rachel McKinnon, profesorka filozofie, aktivistka a profesionálna cyklistka pôvodom z Kanady, majstrovstvá sveta v dráhovej cyklistike vo vekovej kategórii od tridsaťpäť do štyridsaťštyri rokov. Stala sa tak prvou transrodovou športovkyňou so svetovým titulom v dráhovej cyklistike. Napriek dlhoročnej prítomnosti transrodových a intersexuálnych športovcov a športovkýň v kompetitívnom športe je verejný diskurz stále preplnený nepresnými senzačnými príbehmi a znepokojenými úvahami o akomsi zásahu do ťažko vybojovaného priestoru pre ženy v atletike. Počas jej akademickej, aktivistickej a športovej kariéry sa Rachel podarilo výrazne zvýšiť povedomie o právach transrodových ľudí v športe. O svoje skúsenosti a poznatky sa s nami podelila v rozhovore pre Kapitál.

 

Minulý rok sa okolo vás na Twitteri rozvírilo veľa kontroverzie, vyvolanej najmä cisrodovými športovkyňami, ktoré súťažili v rovnakej kategórii ako vy. Aké boli ich námietky voči vášmu pôsobeniu v súťaži? Boli čo i len trochu opodstatnené?

 

Krátka odpoveď je nie. Myslím si, že je dôležité podotknúť, že tie námietky pochádzali z veľkej časti od dvoch konkrétnych športovkýň – Sarah Fader a Jennifer Wagner. Ich reakcie dostali veľa pozornosti, no médiá celú udalosť často opisovali nepresne. Prvou disciplínou v deň súťaže bola časovka na päťsto metrov. Skončila som štvrtá, zatiaľ čo Sarah Fader vyhrala a Jennifer Wagner skončila tretia. Obe ženy ma teda v prvej disciplíne porazili.

 

V šprinte, ktorý bol druhou disciplínou, som síce nedosiahla svoj najlepší čas, ale stačil na to, aby prekonal svetový rekord. Môj rekord však o desať minút neskôr prekonala Sarah Fader, ktorá ho momentálne stále drží.

 

V oboch disciplínach, v ktorých súťažím, ma teda porazila, ale zo šprintu odstúpila na protest proti tomu, že som transrodová žena. Tvrdila, že to nie je fér. Ak sa ma teda pýtate, či je toto opodstatnené, povedala by som, že nie. Jennifer Wagner skončila tretia v  časovke na päťsto metrov a neskôr na rovnakom mieste v šprinte, ktorý som ja vyhrala. Až do jarného turnaja ma porazila desaťkrát z dvanástich príležitostí, keď sme proti sebe súťažili.

 

Kompetitívne športy sú tradične doménou mužov. Ženy dlho a ťažko bojovali, aby si v týchto disciplínach vytvorili vlastný priestor. Dalo by sa povedať, že tieto prejavy sú zakorenené v iracionálnom strachu žien z toho, že im bude tento priestor opäť odcudzený?

 

Určite áno, tento strach je pomerne badateľný – a práve iracionálny strach z transrodových žien je slovníkovou definíciou transfóbie. Ak hľadáme dôvod na protest týchto športovkýň, je ním práve toto. Nazývame to aj transmizogýnia.

 

V čom spočíva transmizogýnia?

 

Špecificky v športe často obnáša aj aktívne zabúdanie, že existujú úspešní nebinárni alebo transrodoví športovci a športovkyne. Musíme si pripomenúť, že komerčne najúspešnejším transrodovým človekom v športe je muž – Chris Mosier. Pracoval na kampaniach so značkou Nike počas Olympijských hier v roku 2016. Porovnávať ma s ním je takmer nemožné, ak berieme do úvahy jeho sponzoring a publicitu. Boxerovi Patriciovi Manuelovi v roku 2018 venoval Rolling Stone vlastnú rubriku. Objektifikácia tiel a rozpitvávanie anatómie sa týka cisrodových aj transrodových žien rovnako.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *