Športu sa dnes nedá vyhnúť. Je to fenomén, ktorý zľahka pretiekol zo zadných stránok novín do oceánu mainstreamových, globálnych, zosieťovaných, nadfinancovaných a propagovaných prejavov. I keď sa pozornosť zakaždým ujde len niekoľkým športovým disciplínam založeným na výkonnosti a olympijských hodnotách, športový život je omnoho bohatší a zároveň omnoho zvrátenejší, ako by sa mohlo zdať.

 

Napriek svojej nezastupiteľnej role v našich každodenných životoch (alebo možno práve vďaka nej) šport nedostáva okrem povrchného žurnalistického spracovania žiaden výraznejší priestor. Zaoberať sa niečím takým zbytočným, hravým a absolútne neserióznym by malo znamenať vkročenie do intelektuálneho ofsajdu. Akademici sa všeobecne zaoberajú už nekonečne omieľaným bádaním v oblasti fanúšikovského správania vrátane vďačného chuligánskeho násilia, preafektovaného nacionalizmu alebo nič nehovoriaceho prehlasovania športu za nové ópium ľudstva.

 

Oslnivý preexponovaný svet športového divadielka ale vo svojich tieňoch a temných zákutiach skrýva omnoho podstatnejšie tajomstvo o našich životoch. Úvodný text Vojtěcha Ondráčka poodhalil, ako vyzerajú tvrdé, a pritom neviditeľné dopady športu v globálnej mierke. Centrum určuje, koho vylúčia na perifériu. Tou fyzickou, odvrátenou stranou sveta úspechov a svalmi pretkaných tiel je diskriminácia všetkých telesných nedostatkov. Mytologizáciu fyzickej normálnosti búra v rozhovore profesorka filozofie Rachel McKinnon, ktorá ako cyklistická majsterka sveta a transrodová športovkyňa zažíva trestanie za inakosť na vlastnej koži. Ďalší subjektívny náhľad na to, ako vyzerá normalizačné zaobchádzanie s telesnosťou, ponúka osobná skúsenosť zdravotne znevýhodnenej basketbalistky Danielle Peers. Subjektívne prežívanie športu môže vyvrcholiť aj v celkom originálnom skrášľovaní či estetizovaní tela, alebo vznikom boxerskej poézie, ako svojím textom dokazuje Kristína Országhová.

 

Skrytá hierarchia v mnohých športových svetoch pomáha centralizovať spoločenské nerovnosti. Proti nim sa ale stavajú sily sabotáže. Očistu futbalu od negatívnych nánosov modernizácie sleduje Zuzana Botiková. Road reportáž Barbory Matysovej našla v prostredí koženej lopty sociálny výťah pre rómske deti vo vylúčenej lokalite Ústeckých Předlic. Svoj pohľad na športové a futbalové zápasenie s nami tiež zdieľajú tri výnimočné futbalové tímy a kluby – brnianska Prohra, trenčiansky Futbal a bratislavský FK Kozmos.

 

Eurocentrické tvarovanie moderného športu funguje na báze postkoloniálneho násilia. Minimálne svet cyklistiky sa v texte Vojtěcha Jírovca vyfarbuje ako svet bieleho úspešného muža, v ktorom africkí cyklisti nemajú ustlané na ružiach. Kapitalizujúcu sa povahu športovej architektúry, pôvodne verejného statku, vo svojom texte rozoberá Michal Janák. Prostredníctvom prenikania kickflip-skejterskej subkultúry do mainstreamu a späť sa Erik Vilím pozerá na históriu a komplexné vzťahy centier a periférie skejtbordingu, hľadá možnosti pre opätovné oživenie pôvodne undergroundového potenciálu skejtbordovania.

 

Dúfame, že aktuálne číslo prispeje k tomu, aby šport nezostal na periférii intelektuálneho záujmu. Paradoxne, pokiaľ sa dostane do centra pozornosti, môže prispieť k tomu, aby sa jeho jednotlivé periférie stali viditeľnou silou a možnou zmenou bez moralizujúceho mlátenia prázdnej slamy údajnej apolitickej a nekomerčnej podstaty športu.

 

Športu zdar a jeho perifériám zvlášť!

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *