V októbri 2018 vyhrala Rachel McKinnon, profesorka filozofie, aktivistka a profesionálna cyklistka pôvodom z Kanady, majstrovstvá sveta v dráhovej cyklistike vo vekovej kategórii od tridsaťpäť do štyridsaťštyri rokov. Stala sa tak prvou transrodovou športovkyňou so svetovým titulom v dráhovej cyklistike. Napriek dlhoročnej prítomnosti transrodových a intersexuálnych športovcov a športovkýň v kompetitívnom športe je verejný diskurz stále preplnený nepresnými senzačnými príbehmi a znepokojenými úvahami o akomsi zásahu do ťažko vybojovaného priestoru pre ženy v atletike. Počas jej akademickej, aktivistickej a športovej kariéry sa Rachel podarilo výrazne zvýšiť povedomie o právach transrodových ľudí v športe. O svoje skúsenosti a poznatky sa s nami podelila v rozhovore pre Kapitál.
Minulý rok sa okolo vás na Twitteri rozvírilo veľa kontroverzie, vyvolanej najmä cisrodovými športovkyňami, ktoré súťažili v rovnakej kategórii ako vy. Aké boli ich námietky voči vášmu pôsobeniu v súťaži? Boli čo i len trochu opodstatnené?
Krátka odpoveď je nie. Myslím si, že je dôležité podotknúť, že tie námietky pochádzali z veľkej časti od dvoch konkrétnych športovkýň – Sarah Fader a Jennifer Wagner. Ich reakcie dostali veľa pozornosti, no médiá celú udalosť často opisovali nepresne. Prvou disciplínou v deň súťaže bola časovka na päťsto metrov. Skončila som štvrtá, zatiaľ čo Sarah Fader vyhrala a Jennifer Wagner skončila tretia. Obe ženy ma teda v prvej disciplíne porazili.
V šprinte, ktorý bol druhou disciplínou, som síce nedosiahla svoj najlepší čas, ale stačil na to, aby prekonal svetový rekord. Môj rekord však o desať minút neskôr prekonala Sarah Fader, ktorá ho momentálne stále drží.
V oboch disciplínach, v ktorých súťažím, ma teda porazila, ale zo šprintu odstúpila na protest proti tomu, že som transrodová žena. Tvrdila, že to nie je fér. Ak sa ma teda pýtate, či je toto opodstatnené, povedala by som, že nie. Jennifer Wagner skončila tretia v časovke na päťsto metrov a neskôr na rovnakom mieste v šprinte, ktorý som ja vyhrala. Až do jarného turnaja ma porazila desaťkrát z dvanástich príležitostí, keď sme proti sebe súťažili.
Kompetitívne športy sú tradične doménou mužov. Ženy dlho a ťažko bojovali, aby si v týchto disciplínach vytvorili vlastný priestor. Dalo by sa povedať, že tieto prejavy sú zakorenené v iracionálnom strachu žien z toho, že im bude tento priestor opäť odcudzený?
Určite áno, tento strach je pomerne badateľný – a práve iracionálny strach z transrodových žien je slovníkovou definíciou transfóbie. Ak hľadáme dôvod na protest týchto športovkýň, je ním práve toto. Nazývame to aj transmizogýnia.
V čom spočíva transmizogýnia?
Špecificky v športe často obnáša aj aktívne zabúdanie, že existujú úspešní nebinárni alebo transrodoví športovci a športovkyne. Musíme si pripomenúť, že komerčne najúspešnejším transrodovým človekom v športe je muž – Chris Mosier. Pracoval na kampaniach so značkou Nike počas Olympijských hier v roku 2016. Porovnávať ma s ním je takmer nemožné, ak berieme do úvahy jeho sponzoring a publicitu. Boxerovi Patriciovi Manuelovi v roku 2018 venoval Rolling Stone vlastnú rubriku. Objektifikácia tiel a rozpitvávanie anatómie sa týka cisrodových aj transrodových žien rovnako. Je to hrozné, ale v určitom zmysle to slúži ako potvrdenie našej ženskosti, pretože práve toto sú veci, ktorým sú vystavené prevažne ženy. Je to kombinácia transmizogýnie a obyčajného sexizmu. Športová perspektíva o ženách, ktoré sú slabšie, menšie a menej agresívne, sa neuplatňuje len pri cisrodových atlétkach, ale aj proti transrodovým a lesbickým športovkyniam.
Vo verejnom diskurze sa často zmieňuje údajná zvýšená hladina testosterónu u transrodových žien, čo sa používa ako argument proti ich súťaženiu v ženských kategóriách. Na čom sú tieto predpoklady založené?
Tvrdenie, že transrodové ženy majú vrodenú vyššiu hladinu testosterónu a vďaka tomu majú kompetitívnu výhodu v športe, je empiricky nesprávne a navyše aj irelevantné v otázke práv transrodových športovcov a športovkýň. Je samozrejmé, že počas tranzície z mužského na ženské pohlavie hladina testosterónu klesá výsledkom hormonálnej liečby estrogénmi. Navyše je mnoho iných fyzických charakteristík, ktoré atlétom dávajú väčšiu výhodu, než nejaká hladina hormónov. A bežné tvrdenie o transrodových ženách, ktoré oplývajú svalovou pamäťou stimulujúcou predtranzičnú hladinu endogénneho testosterónu, nie je podporené vedeckými dôkazmi. Napriek tomu je mnoho ľudí, ktorí ho využívajú vo svojej argumentácii.
Bola niekedy hladina testosterónu u mužov športovcov témou v inštitučnom alebo verejnom diskurze?
Nikdy. Regulácia testosterónu sa týka len žien. Vidím v nej tri hlavné chyby. Prvou a najväčšou je, že otázka testosterónu je irelevantná, pokiaľ ide o ľudské práva. Druhou chybou je, že táto regulácia je založená na predpoklade, že ženy a muži sú vo svojej podstate iní svojimi telesnými charakteristikami, napríklad, že všetky ženy majú omnoho nižšiu hladinu testosterónu v krvi ako muži.
O estrogéne hovoríme ako o ženskom hormóne, zatiaľ čo o testosteróne hovoríme ako o mužskom hormóne. Pravda je však taká, že každý človek má vo svojom tele oba v rôznych koncentráciách. Slepo veríme tomu, že sa populačné grafy neprekrývajú, ale opak je pravdou. V štúdii skúmajúcej sedemsto vrcholových športovcov sa zistilo, že približne štvrtina mužov má prirodzene nižšiu hladinu testosterónu než je súčasné maximum pre ženy, ktoré určil Medzinárodný olympijský výbor na desať nanomolov na liter krvi.
Treťou chybou momentálnej regulácie je, že podľa najnovších štúdií neexistuje vzťah medzi hladinou endogénneho (prirodzeného) testosterónu a športovým výkonom u mužov. Keď hovoríme o testosteróne a výkone, mali by sme brať do úvahy exogénny testosterón, ktorý si do tela pridávame. Vtedy ide o doping. Keď si umelo zvýšite hladinu testosterónu, váš výkon pôjde hore. To je potvrdené. Neplatí to však pre prirodzené množstvo testosterónu v krvi. Pokiaľ hovoríme o endogénnom testosteróne, vrcholový športovec s tridsiatimi nanomolmi na liter krvi je štatisticky rovnako silný ako športovec s tromi nanomolmi na liter krvi.
Ľudia sa v tejto diskusii často odvolávajú na štúdiu od Stephané Bermon a Pierra Yves Garniera z roku 2018, ktorá síce tvrdí, že existuje spojenie medzi testosterónom a výkonom v niekoľkých vybraných disciplínach, no vôbec nespomína, že máme omnoho viac disciplín, v ktorých toto spojenie neexistuje.
O športe často premýšľame ako o sfére, ktorá je apolitická, nestranícka a férová. Pre veľa ľudí to znamená akúsi rovnakú štartovaciu čiaru. Vy vo svojej prednáške hovoríte o intuitívnom a filozofickom chápaní férovosti.
V športe neexistuje rovnaká štartovacia čiara. Niektorí ľudia na toto odpovedajú aj tvrdením, že v športe neexistuje férovosť. S tým však nesúhlasím. Myslím si, že vrodené kompetitívne výhody sú súčasťou definície férovosti. Celou pointou trénovania je predsa získať určitú výhodu.
Aj ja mám sponzorov, a patria medzi najlepších na svete, no každého jedného z nich som sama oslovila. Vybrala som si výbavu, ktorú som chcela a dostala ju zadarmo práve vďaka sponzorom. Samozrejme, že na vrcholovej úrovni majú tú najkvalitnejšiu výbavu všetci, ale kým sa tam dostanete, je takáto výbava obrovskou výhodou. Vyhodila som trénera a začala som pracovať s novým, neskôr som zamestnala druhého a zúčastnila sa tréningov pod vedením ďalších odborníkov, aby som získala čo najviac perspektív a opäť, aby som získala istú výhodu. Mám nutričného poradcu, ktorý má doktorát vo svojom odbore, a to zas len preto, aby som mala určitú výhodu. Jednoducho šport takto funguje. Buď usúdite, že férovosť neexistuje, alebo výhodu zahrniete vo svojej definícii férovosti. Férovosť teda nemôže zahŕňať rovnakú šancu vyhrať pre všetkých. Participácia v športe je ľudským právom, no sama o sebe negarantuje výhru pre všetkých. Rovnako ju negarantuje ani férovosť.
Ako je férovosť rámcovaná vo filozofických debatách o férovosti v športe?
Kedykoľvek niekto príde s jasnou definíciou férovosti, premýšľam, či tá definícia naozaj funguje a či existujú príklady, ktoré sa z nej vymykajú.
John Rawls v roku 1985 nazval svoje dielo Spravodlivosť ako férovosť, pretože práve férovosť bola jeho definíciou spravodlivosti. Keď som sa vo svojej akademickej práci venovala filozofickým pohľadom na férovosť v športe, zistila som, že väčšina filozofov sa odvoláva práve na Rawlsa. Úplne im to však s Rawlsom nesedí, pretože používajú každý jeden z jeho konceptov okrem závoja nevedomosti, ktorý tvorí kľúčovú časť jeho chápania spravodlivosti. Závoj nevedomosti je myšlienkový experiment, ktorý má pomôcť určiť férové usporiadanie spoločnosti. Za závojom nevedomosti, kde nevieme nič o svojom pôvode a identite, ľahšie odhalíme skutočne nezaujaté a férové princípy pre spoločnosť. Ak do existujúcich teórií a nášho zmýšľania zahrnieme závoj nevedomosti, pre šport a jeho pravidlá to znamená aj inklúziu transrodových ľudí. Nemyslím si, že ktokoľvek, kto pozná Rawlsovu teóriu závoja nevedomosti, by protestoval proti inklúzii transrodových športovcov a športovkýň.
V Texase štátna legislatíva dovoľuje športovcom a športovkyniam súťažiť len v kategórii pohlavia, ktoré im bolo pripísané po narodení. V roku 2017 bol Mack Beggs, stredoškolák a transrodový zápasník, kritizovaný za podstúpenie hormonálnej liečby exogénnym testosterónom počas jeho pôsobenia v súťažiach gréckorímskeho zápasenia v kategórii žien. Môže byť podstúpenie hormonálnej liečby počas participácie v kompetitívnych športoch považované za doping?
Musím povedať, že je pre mňa naozaj absurdné vidieť fotografie Macka zaradené medzi obrázkami transrodových športovkýň, ktoré médiá používali proti nemu. Ľudia si dodnes mylne myslia, že Mack je transrodová žena a že proti dievčatám súťaží nespravodlivo. Tie dievčatá proti nemu nechceli súťažiť o nič viac, ako on proti nim. Ani jeho rodičia a rovnako ani jeho tréneri nechceli, aby proti nim súťažil. Ale zastaralá legislatíva mu to neumožnila vyriešiť inak. Rada dodám, že Mack je teraz na univerzite a zápasí tam za mužov, medzi ktorých aj patrí.
V tejto situácii to bola teda platná legislatíva, ktorá má na svedomí výsledok, aký nik nechcel. Štandardný postup pri tranzícii transrodových mužov je liečba exogénnym testosterónom, čo môže predstavovať problém pre transrodových športovcov. Transrodoví muži majú však právo požiadať o terapeutickú výnimku. Národnej antidopingovej asociácii môžu poslať žiadosť a lekári následne vysvetlia, prečo je potrebné, aby podstúpili hormonálnu liečbu. Asociácia napokon rozhodne, či im výnimku udelí. Mack Beggs má terapeutickú výnimku, takže v jeho prípade určite nie je správne hormonálnu liečbu nazývať dopingom.
Je testosterón jedinou fyzickou charakteristikou, na základe ktorej niektorým ženám nie je dovolené participovať v kompetitívnom športe?
Áno, testosterón je jedinou takouto charakteristikou a z toho vyplýva aj dôvod, prečo je táto regulácia neopodstatnená. Iné fyzické charakteristiky ako výška či hmotnosť totiž ponúkajú oveľa väčšiu výhodu než testosterón.
Existuje štatistika o výškach atlétok, ktoré v roku 2016 súťažili počas Olympijských hier v disciplíne skok do výšky. Priemerná výška bola 188 centimetrov a najvyššia atlétka súťažiaca v tejto disciplíne merala cez 192 centimetrov. A aj vyhrala. Atlétka, ktorá skončila na desiatom mieste, mala 167 centimetrov. Medzi prvou a desiatou umiestnenou je viac ako desaťcentimetrový rozdiel, a to práve v športe, v ktorom do veľkej miery záleží na výške. Vysokí ľudia majú teda obrovskú výhodu v porovnaní s nižšími, no stále sa všetci bavia len o testosteróne.
Na vašej prednáške „Inklúzia transrodových atlétok v športe“ na Humboldtovej univerzite v Berlíne v júli 2018 som sa veľa naučila. Okrem iného tam hovoríte aj o tom, ako je rod určovaný a uznávaný v rôznych právnych poriadkoch. V krajinách, ktoré sú nevľúdne voči LGBTQ hnutiu, je niektorým atlétom a atlétkam participácia v športe vopred zakázaná. Toto sa však nezhoduje so stanoviskom Medzinárodného olympijského výboru (MOV), ktorý charakterizoval šport ako ľudské právo. Ako sa k tejto nezhode postavil MOV?
Svet športu sa rapídne mení, a bohužiaľ sú tieto zmeny málokedy predvídateľné. Medzinárodný olympijský výbor to nezaujíma. Pre mňa to znamená, že robiť prácu, ktorú robím, je stále ťažšie a ťažšie. V roku 2015 Medzinárodný športový súd v prípade šprintérky Dutee Chand rozhodol, že pohlavie súťažiacich je otázkou právneho uznania. No v prípade intersexuálnej bežkyne Caster Semenye rozhodol Medzinárodný športový súd opačne – rod športovcov charakterizoval ako kombináciu chromozómov a testosterónu.
Je bizarné sledovať Medzinárodný športový súd, ako úplne opačne rozhoduje v prípadoch, v ktorých ide o to isté – či pohlavie, za ktoré súťažíte, je aj vaše právne uznávané pohlavie.
Ľudia často navrhujú vytvoriť samostatnú kategóriu pre transrodových ľudí. Vo svojej práci tomuto návrhu oponujete. Prečo?
Ak vytvoríme transrodovú kategóriu, budú proti sebe súťažiť transrodové ženy a transrodoví muži? Keď toto niekto povie, nemá to dobre premyslené. Jedna spoločná transrodová kategória nedáva zmysel.
Aj keby sme chceli byť trošku štedrejšími a vytvoriť samostatné kategórie pre cisrodové ženy, transrodové ženy, cisrodových mužov a transrodových mužov, existuje niekoľko dôvodov proti. Prvým je, že v rôznych právnych poriadkoch, napríklad aj v USA, je segregácia považovaná za nespravodlivú. Nemôžete oddeliť cisrodové a transrodové ženy – transrodové ženy nemôžu súťažiť ako „iné“ ženy. Nie je to spravodlivé a v USA to je nelegálne. Museli by ste dokázať, že medzi rôznymi skupinami je dostatočne veľký rozdiel. To je etická stránka veci. Existuje však aj praktická stránka. S kým preboha budem súťažiť? Na mojej úrovni nie je žiadna iná transrodová žena. Vytvorenie transrodovej kategórie by porušovalo moje právo vykonávať šport.
Má zmysel ľudí v športe rozdeľovať do mužských a ženských kategórií?
Na toto väčšinou odpovedám protiotázkou: prečo sa zamýšľame práve nad týmto problémom v diskusii o inklúzii transrodových žien v športe? Je to legitímna otázka, ale je nespravodlivé ju klásť v tomto kontexte. Naznačuje, že by sme mali prehodnotiť spôsob, ktorým šport vykonávame, len preto, že nevieme vyriešiť problém inklúzie transrodových žien.
Kvôli tomu, že stále žijeme v patriarchálnej spoločnosti, v ktorej sa k dievčatám a chlapcom správame inak ešte predtým, než sa vôbec narodia, dáva zmysel rozdeľovať mužov a ženy v športe do dvoch kategórií. Naše zaobchádzanie s deťmi často ovplyvní aj ich fyzický výkon. Na rozdiel od chlapcov, dievčatám nedávame od útleho veku do ruky bejzbalovú loptu a pálku.
Samotný koncept „hádžeš ako dievča“ je len sociálny konštrukt vytvorený tým, ako sa správame k chlapcom a ako k dievčatám. Kým naša spoločnosť takto funguje, rozdeliť mužov a ženy v športe je dobrá vec. Táto diskusia a diskusia o inklúzii transrodových ľudí sú však úplne samostatné.
Opakovane ste sa vyjadrili, že sebaidentifikácia je jediný legitímny spôsob určenia rodu športovca či športovkyne. Prečo je to podľa vás tak?
Dôvodov je niekoľko. Prvý sa týka legislatívy. Ak majú športové orgány rešpektovať niekoho právne uznané pohlavie, nastáva problém, ktorý som už spomenula: ak má niekto šťastie a narodí sa v progresívnej krajine, má možnosť súťažiť ako transrodový človek, zatiaľ čo niekto iný to šťastie nemá a to je samo o sebe nefér. Riešenie by mohli ponúknuť športové organizácie, ktoré by športovcom a športovkyniam poskytli uznanie rodu na športové účely.
Som Kanaďanka a myslím si, že Kanada je jednou z najprogresívnejších krajín sveta, čo sa týka otázok transrodovosti. Rodné listy sú provinčné, nie federálne. V Britskej Kolumbii, odkiaľ pochádzam, nemusí človek podstúpiť ani hormonálnu liečbu ani genitálnu plastiku na to, aby mu bolo uznané jeho pravé pohlavie. Kanadské športy oficiálne uznávajú sebaidentifikáciu. Niektorí ľudia sa boja, že dôjde k podvodom alebo neférovosti. Akoby zabúdali, že žijeme v hlboko transfóbnej spoločnosti, kde je sociálna a ekonomická cena, ktorú za transrodovosť platíme, stále veľmi vysoká. Neviem o žiadnom prípade podvodu týkajúceho sa rodovej identity v športe.
Myslím si, že by sme mali dôverovať športovcom a športovkyniam a ich úsudku ohľadom kategórie, v ktorej by mali súťažiť. Väčšina ľudí jednoducho túži po férovej súťaži.
Myslíte si, že v USA, kde pôsobíte, sa verejná mienka o participácii transrodových športovcov a športovkýň zmenila v posledných desaťročiach k lepšiemu?
V posledných štyridsiatich rokoch sa práva transrodových ľudí masívne posunuli vpred, aj keď stále zaostávajú za právami LGBTQ ľudí. Máme právo na manželstvo pre páry rovnakého pohlavia a mnoho ľudí si myslí, že tam to končí. Transrodová komunita však dáva jasne najavo, že sme ďaleko od cieľa. Vytvorili sme hashtag #MoreThanMarriage, lebo boj za práva LGBTQ ľudí presahuje manželstvo. Myslím si, že kedykoľvek istá marginalizovaná skupina získa občianske práva, nastane moment, keď sa proti nim zdvihne vlna nesúhlasu. Videli sme to už veľakrát.
Mám pocit, že opozícia proti právam transrodových ľudí prichádza práve teraz. V mnohých to prebúdza pocit beznádeje, pretože veci sa doteraz celé roky zlepšovali. Administratíva Donalda Trumpa aktívne odoberá práva transrodovým ľuďom a vytvára pocit, že sa nikdy nič nezmení. No veci sa menia, a to hlavne vďaka aktivizmu a tvrdej práci. Verím, že sa cez toto obdobie dostaneme, napriek tomu, že mnoho ľudí momentálne trpí.
Aké stratégie odporu sú podľa vás najefektívnejšie?
Nemyslím si, že existuje niečo, čo zaručene funguje najlepšie. Efektívnych stratégií je veľa a pre každého človeka je vhodná iná. Sú ľudia, ktorí sa svojou trpezlivosťou podobajú na svätcov a pravidelne čelia tvárou v tvár zúrivým transfóbom. Ja toto nedokážem. Trpím posttraumatickou stresovou poruchou a fyzicky to nezvládam. Radšej sa venujem spracovávaniu a prezentovaniu dát a argumentov, bez toho, aby som na ľudí priamo reagovala.
Mojou výhodou je, že ma absolútne nezaujíma, kto je kto a na akej pozícii pôsobí. Skrátka, ak sa niekto správa alebo vyjadruje nevhodne, ozvem sa. Takto to bolo aj s Martinou Navratilovou. Priamo som na ňu nereagovala, ale retweetla som jej príspevok a vyjadrila sa o nej ako o transfóbke, za čím si stále stojím. Jej správanie to naďalej potvrdzuje. Veľa slávnych ľudí očakáva, že sa k nim bude pristupovať v rukavičkách, no ja to nikdy nerobím.
Ďalšou mojou výhodou je to, že mám stabilný príjem. V USA je priemerný príjem transrodových žien desaťtisíc dolárov, a to hovoríme o príjme na domácnosť. Ja zarábam oveľa viac, navyše v pracovnom prostredí, na ktoré sa môžem spoľahnúť a v ktorom mám akademickú slobodu. Mám obrovské sociálne privilégium, ktoré mi príde vhod vždy, keď sa proti niekomu postavím. Nezaujíma ma, aký má spoločenský status alebo renomé, pretože ma to nemôže ohroziť – a to je silný nástroj, ku ktorému má prístup žiaľ len málokto.
Rozhovor viedla Kristína Kállay
Z anglického originálu preložila Simona Stopková
