V poradí 22. ročník súťaže Poviedka priniesol viacero výrazných textov opakovane oceňovaných autorov a autoriek. Skvelá víťazná poviedka Jany Turzákovej Medzi dvoma vlakmi je v zborníku finalistov textom s najzávažnejšou témou. Osviežením nielen v kontexte aktuálneho ročníka súťaže je originálny rukopis Dominiky Moravčíkovej či Karlosa Kolbasa.
„K súťaži Poviedka mám citový vzťah,“ začína Svetlana Žuchová, predsedníčka poroty 22. ročníka Poviedky, svoje úvodné slovo v zborníku ocenených textov, a snáď mi odpustí, ak si túto jej vetu privlastním. So súťažou Poviedka som bol spojený už v niekoľkých ročníkoch a v dvoch rôznych polohách. To síce v istom ohľade komplikuje moju pozíciu ako autora tohto textu, ale na druhej strane som sa do zborníka ocenených poviedok za rok 2018 pustil s o to väčšou chuťou. Zhltol som ho.
Osem poviedok ôsmich rôznych autorov a autoriek nie je, samozrejme, nijakou „reprezentatívnou vzorkou“ tej najsúčasnejšej literatúry ako celku. Výber ocenených textov do veľkej miery podlieha vkusu poroty a bez pochýb je aj výsledkom kompromisov. Súbor ôsmich krátkych textov je pestrý. Oceňovanie a vytváranie rebríčkov v umení treba brať, myslím, s istou rezervou. Avšak to, že viaceré z víťazných mien sa objavujú v tejto anonymne hodnotenej súťaži opakovane, to, že ich texty vyzdvihli poroty v rôznom zložení, ba dokonca v rôznych súťažiach, ukazuje, že aj v takom odvetví ako literatúra môže mať súťaženie svoju relevanciu.
Posudzovať hodnotenie poroty mi vonkoncom neprináleží, napokon, nik okrem nej stovky textov prihlásených do súťaže nečítal. Rád by som sa však bližšie pristavil nielen pri víťaznej poviedke, ale pri celkovo štyroch textoch svojich píšucich spolupútnikov, ktoré podľa mojej mienky stoja za zvláštnu pozornosť. Poviedky Barbory Hrínovej, Karlosa Kolbasa, Dominiky Moravčíkovej a Jany Turzákovej sa v rôznych ohľadoch vymykajú kvalitatívnemu rámcu nastavenému poslednými ročníkmi súťaže.
Rozumieť slovu hanba
Texty viacerých autorov a autoriek sú zasadené do vidieckeho prostredia. Využívajú ho pritom funkčne, nielen na ozvláštnenie príbehov, ktoré by sa mohli pokojne odohrávať trebárs vo veľkomeste. Z prostredia dediny, resp. lazov čerpajú aj svoje motívy. Jedným z takýchto príkladov je Moravčíkovej poviedka Kríženie hliny.
Dominika Moravčíková, ktorej tvorbu vyzdvihlo už niekoľko literárnych súťaží, vychádza z rurálneho prostredia často. V Krížení hliny vystavala svet bez jasného ukotvenia v čase a priestore. Horské lazy síce nevisia vo vzduchoprázdne – so svetom ich spája napríklad skupina putujúcich hudobníkov –, ale jedinou časovou zákonitosťou akoby tu bolo striedanie ročných období, udávajúce rytmus prác na roli, a jediným priestorovým princípom lazy – a zvyšok sveta, blízka dedina a ďalej len neznámy priestor, do ktorého sa vydávajú nanajvýš potulní muzikanti.
Videnie sprostredkované rozprávačom je zvláštne zastrené, pričom niekoľko momentov poviedku odpútava od striktnej realistickosti. Skôr než magickorealistické sú v čomsi tieto okamihy azda kafkovské – zakrpatené kuracie krídla, ktoré hlavnej hrdinke Alici narástli namiesto ľudských rúk, sú pevnou súčasťou inak realistického sveta – deti na prvom svätom prijímaní či Miro, Alicin milý, sa krídelkám síce čudujú, ale kuracie krídelká vyrastené namiesto rúk sú v tomto svete v princípe považované za postihnutie ako každé iné. Na rozdiel od hlavnej hrdinky inej autorkinej poviedky Kozlina, Magdy Krčiarovej, ktorá „si v detstve zlomila chrupavku pri tanci“, v prípade Kríženia hliny je telesné postihnutie hrdinky vrodené a v poviedke nie je iba akousi okolnosťou, ale témou. Absurdnosť tohto hendikepu autorke umožňuje zachovať od postihnutia odstup – neľutuje, nedojíma; rozprávačke poviedky dokonca uveríme, že takmer všetky bežné úkony zvláda pomocou chodidiel. „Povedala som, že neviem, čo by som s rukami robila. Najskôr by sa mi len hojdali vedľa tela, plieskali o nábytok a vôbec, boli by mi na oštaru.“ (str. 119). Motív hendikepu autorka ďalej rozvíja aj na postave mentálne postihnutého syna hlavnej hrdinky. Tak ako absurdita Alicinho postihnutia poslúžila na získanie odstupu, vnesenie detského hrdinu a detskej perspektívy zas Moravčíkovej umožňuje byť ešte priamejšou. V najintímnejších momentoch je citlivá, ale dôrazná: „Nerozumel slovu ,hanba‘, aj keď ju musel cítiť, pretože sa zakrýval, keď sa mal kúpať a bol nahý, a nechápal podstatu slova ,amen‘, používal ho namiesto ,áno‘ a ako nadávku, keď mu niečo vypadlo z rúk.“ (str. 112).
Prostredie lazov je stvárnené minimalisticky, ale uveriteľne. Rozprávačkou príbehu v ich-forme je Alica, ktorá v dome žije so staršou sestrou Marikou a svojou matkou: „,Ona je od tých ježibáb, čo bývajú na lazoch,‘ prezradil ma ktosi, kto poznal Mariku. ,Sú tri a najmladšia je bezruká, to bude táto. Bývajú v strašidelnom dome, na dverách im visia jelenie parohy a varia si v kotle polievku z kostí.‘“ (str. 102).
Poviedka je rozdelená na tri kapitoly. V prvej, najdlhšej a v istom ohľade rozprávkovej, sa rozkrýva rodinná história a Alicin predčasný príchod na svet, súvisiaci s otráveným poľom, na ktorom pracovala jej tehotná matka. Alica sa tajne schádza s potulným muzikantom Mirom – až Alica jedného dňa otehotnie a Miro sa vyparí. V druhej časti sa Miro opäť objaví v dedine a Marikin muž ho zmláti tak, že Miro následkom podľahne. V tretej časti do poviedky prvýkrát významnejšie vstupuje mužská postava v pozitívnej role – ujo Dušan vypaľuje otrávené pole. Oheň pôsobí ako očisťujúci element – odstraňuje krovie, hady a buriny, ktoré otravujú pôdu, a očistiť má aj Alicu, keď sa bosá prechádza po uhlíkoch: „Chcela som prehlušiť ťažobu, ktorá sa mi usadila v hrudi z toho, že muž, ktorý do mňa položil dieťa, už zanikol v hline“ (str. 118), prebíja autorka zbytočným vysvetlením inak vydarený katarzný okamih v závere poviedky.
Filmový mikroromán
Z rurálneho prostredia vychádza i ďalšia z ocenených poviedok, Klebety. Barbora Hrínová svoj obratne napísaný text vystavala na premyslenom pôdoryse s viacerými dejovými líniami a s presne rozvrhnutými bodmi obratu.
Autorka funkčnými skratkami už na začiatku nastaví základné východiská osobného sveta hlavnej hrdinky Maríny: konflikty v rodine kvôli dedičstvu, manžel Ľuboš, ktorý je skôr jej dobrosrdečným spolubývajúcim než partnerom a ktorý stále pracuje ako pedagóg, kým Marína je už niekoľko rokov na dôchodku. Podobne ako Lujza z poviedky Naša, s ktorou Hrínová získala prémiu v predošlom ročníku Poviedky, čelí v istom zmysle opustenosti, osamoteniu – jej komunikácia s manželom a synom je povrchná, vzťahy ploché. V konflikte o obraz svätej Juliany z rodinného dedičstva sa jej pred zvyškom rodiny nezastane ani Ľuboš. Marína sa síce nemá komu zdôveriť, ale svoje problémy sa snaží sama v sebe neriešiť. Prázdno potláča horúčkovitou fyzickou prácou, irituje ju, že jej manžel leňoší, Marínu by totiž ničnerobenie priviedlo do úzkosti. „Nechápala, prečo si Ľuboš namiesto všetkých týchto činností vyberal spánok. Zahĺbila sa do jednej krížovky, v ktorej ju zaujal začiatok citátu: ,Lenivosť k vám prichádza ako cudzinec, potom ako hosť a nakoniec…‘“ (str. 48). V anekdotických fragmentoch z manželského života sa síce občas dozvedáme stále to isté (Ľuboš rád je, Ľuboš je lenivý), ale autorka ich plochu využíva aj na „klebetenie“ o súvislostiach významných pre ostatné dejové línie a väčšinou ich inovuje pointičkou. Z tohto pohľadu názov poviedky dobre vystihuje štruktúru celého textu.
Postupným nabaľovaním jednotlivých fragmentov sa z pôvodne epizodickej stareny Mervule, ktorá Maríne pravidelne prináša domáce vajcia, stáva jedna z kľúčových postáv. Mervuľa má vďaka susedstvu ich domov prehľad o Maríninom dennom aj nočnom režime a zasypáva ju intímnymi otázkami. Raz dokonca porušuje dedinskú zvyklosť a čaká Marínu s vajíčkami na dvore pred prázdnym domom. Marína ju najprv rozoznáva len ako tieň, chvíľu sa takmer zdá, že ide o prízrak. Aj keď autorka v závere práve Mervulinu líniu vyzdvihne prekvapivou pointou, poviedka by v princípe mohla pokračovať pribaľovaním ďalších drobných celkov tej alebo onej línie. Ak si odmyslíme, že niektoré fragmenty sa javia ako nadbytočné, samoúčelné, napr. pristihnutie Ľuboša pri chladničke (str. 54), poviedka plynie hladko. Rozprávačstvo je živé a filmové, až kým dialóg občas nezašuští papierom alebo kým sa láskavý humor neprechýli do rozpačitosti.
A ja tam len stojím a hľadím
Úplne odlišné postupy využíva vo svojej poviedke Oceľová kolíska ďalší z finalistov, Karlos Kolbas. Kto ešte má v pamäti autorovu poviedku Fall Street z predošlého ročníka súťaže, určite si vybavuje Kolbasovho vtipného a výrazného, zároveň nevtieravého rozprávača a živé, presvedčivé postavy, predovšetkým bezdomovca Groteska či „jedného super chlapíka“, ktorý sa udomácnil v opustenom vojenskom objekte. Svojské a súčasne uveriteľné postavy sa autorovi podarilo stvoriť opäť – napríklad v podobe stavebného robotníka a recidivistu Pravítka, ktorý má vždy na všetko nepriestrelnú teóriu. „Doslova ho iritujú otvorené témy, neznáša, ak veci nie sú jasne zadefinované, ak niečo nie je hneď na prvý pohľad čierne alebo biele.“ (str. 73).
Centrálne postavenie má však v Oceľovej kolíske rozprávač, ktorý sa v kategóriách čierne/biele nepohybuje. Na rozdiel od Fall Street Kolbas upustil od rozsiahlych dialógov a poviedku vystaval prevažne z reči rozprávača v ich-forme a vnútorného monológu hlavného hrdinu, mladého murára. Rozprávač z úvah a (kvázi)impresionistických reflexií vstupuje priamo do dejov, rozpohybuje postavy a vzápätí už aj zalieza na svoje pozorovateľské stanovište, zaznamenáva a glosuje, unášaný voľným plynutím vedomia. To všetko sa Kolbasovi darí s ľahkosťou a medzi jednotlivými polohami varíruje, ako mu to práve najviac vyhovuje, niekedy na ploche jedinej rozvitej vety: „Možno tuší zradu, ale istý si nie som. Ja tuším nahú Janu u mňa na pohovke, dúfam, že ešte dnes večer, nervózne žmolím servítku medzi prstami a rozprávam zas len o sebe.“ (str. 72).
Výrazový diapazón rozprávača je široký – tak ako vie byť s ľahkosťou sebe vlastnou vtipný, hravý („Pórobetónové tvárnice sú ako z kameňa, lebo v noci pršalo a namokli“, str. 74), tak vie byť metaforický a invenčne vystavať závažné obrazy (napr. smrť psíka), inokedy zostáva priamym, chladným („Cestou hore stúpim na zdochnutú žabu“, str. 77), pokiaľ sa mu, pravda, rozprávanie nevymkne spod kontroly („Vlak z neznámych príčin zastal pred akousi vidieckou stanicou kdesi na Žitnom ostrove. Pole zlatožltých slnečníc bolo toho jasným indikátorom.“, str. 88) a nestane sa úmorne popisným a plochým, neveľmi uveriteľne „hĺbavým“, bez citu pre mieru, s akútnou potrebou vyvolať tajomno alebo samoúčelne ohurovať lexikou. V pomerne rozsiahlych pasážach naplnených banalitami, zdanlivo náhodne filtrovanou každodennosťou je rozprávač presvedčivý. V závere poviedky sa o „náhodnosti“ svojho písania dokonca snaží presvedčiť explicitne: „A potom, ani neviem prečo, spomenul som si na príhodu zo svojho detstva, takú banálnu príhodu bez pointy.“ (str. 89). V banalitách sa Kolbas vyžíva, no „ani neviem prečo“ či „bez pointy“ pre postup, ktorým autor sleduje/imituje prúd vedomia hrdinu, neplatí.
V jadre celého rozprávania akoby bola jedna z Pravítkových teórií: „Pravítko vraví, že žiaden ženatý chlap nemôže byť šťastný, to predsa nejde. A ak niekto tvrdí, že je šťastný napriek tomu, že je ženatý, tak klame. Buďto ostatných alebo sám seba.“ (str. 73). Po Jane, žene, ktorá na rozdiel od iných ľudí „niečo hľadá“ v hrdinových očiach, sa v poviedke objavuje Verča, matka jeho dvoch synov. Nefungujúci vzťah s partnerkou Verčou ani viaznuca komunikácia s chlapcami hrdinu nerozhadzuje. S postupne sa nabaľujúcim rozprávaním pribúda dôvodov na jeho frustráciu, no hrdina okolnostiam neprepadá, neútočí smerom von, ani sa nepokúša uzavrieť pred svetom; na svoju bezmocnosť sa neponosuje, svoju bezmocnosť iba z vlastného rýdzo pozorovateľského stanovišťa konštatuje a pokojne prijíma, nevyžíva sa v nej, ani ju nezakrýva: „Ja tam len stojím a hľadím, ako sa to úbohé zviera trápi, stará mať sa zvrtne na päte a ide si po svojom, hrdzavá brána zaškrípe a ona kráča hore ulicou a ja tam len stojím ako taký poľný stĺp a neviem, čo si počať. A šteňa piští a piští, až kým nezdochne.“ (str. 90).
Obrnenosť citlivosťou
Víťazný text Poviedky 2018, Medzi dvoma vlakmi Jany Turzákovej, v mnohých ohľadoch nadväzuje na autorkinu poviedku Ponesiem tvoj vlas, s ktorou v predošlom ročníku súťaže získala jednu z prémií. Poviedka Medzi dvoma vlakmi stále nesie Turzákovej výrazný rukopis, pritom je ešte čistejšia, takmer bez nadbytočných slov a viet. V zborníku finalistov predstavuje predovšetkým z hľadiska témy a jej uchopenia vôbec najzávažnejší a najvyzretejší text.
Rámcom pre rozprávanie v oboch poviedkach je prechádzka či putovanie mladej ženy s dieťatkom, batoľaťom. V jednej aj druhej poviedke pritom autorka plynulo prechádza z realistického písania do snového, ireálneho sveta; v prípade poviedky Ponesiem tvoj vlas je médiom pre tento posun vidiecky dom naplnený ženami a deťmi, v Medzi dvoma vlakmi túto úlohu plní budova opustenej železničnej stanice, ktorú sa podarí otvoriť záhadne sa objavivším kľúčom. V oboch poviedkach taktiež vystupuje „môj dobrý manžel“ a na pozadí materstva a detstva sa tematizuje smrť, ľudská pominuteľnosť, malosť existencie. V poviedke Medzi dvoma vlakmi nachádzame v druhom pláne reprodukčný kolobeh, zázrak a zároveň bezútešnosť tohto kolobehu: „Koľko zadržiavaných vzdychov, nenápadných pohľadov a dotykov a spotených vlasov prilepených na krk je za každým z nich, zamknutých sĺz, a predsa každý deň vstávajú, natierajú deťom chlieb, vytriasajú piesok z topánočiek, platia účty, dokola, bez prestávky, bez vydýchnutia, do smrti. A potom ide všetko ďalej, len bez teba, noviny vychádzajú, ľudia sa milujú, len ty už o tom nevieš.“ (str. 168). Kým na začiatku poviedky „môj dobrý manžel“ opúšťa domov a odchádza do práce, v závere poviedky sa vracia, vystupuje z vlaku a „batoľa sa mu so smiechom vrhne do náručia“; jeden obyčajný pracovný deň, článok kolobehu do neurčita plynúcej každodennosti sa uzatvára.
Sympatické na Turzákovej písaní je, že napriek závažnosti riešených otázok autorka problematizovanému plne neprepadá, univerzálne mieša a konkrétnym, chladné pozorovania okolitého sveta prekladá intimitou: „Batoľa sa raz ožení, splodí dieťa, po tridsiatke ho začne pobolievať chrbát, ešte neskôr zošedivie a raz bude vypratávať moju knižnicu v prázdnom dome pri stanici a nájde ho (Heideggera – pozn. recenzenta).“ (str. 165). A ak sa práve potrebuje priamo odvolať na filozofické diela, urobí to s voskovkou v ruke: „Doma beriem do ruky voskovku, ktorou batoľa kreslí trávu, a podčiarkujem pasáže o prechode z každodenného spôsobu existencie k ontologickému, že po určitom prebúdzajúcom zážitku, napríklad po smrti blízkeho, sa prestaneš znepokojovať vzhľadom, majetkom a prestížou, ale zmieriš sa so smrteľnosťou a uvidíš ten krehký dar každej minúty, pocítiš všeobjímajúci súcit so všetkým živým.“ (str. 165).
Nekonkrétny a všeobjímajúci, pokojný a láskyplný súcit je pre rozprávačku skôr vnútorným stavom, východiskom než vonkajším prejavom, dôvodom na exhibíciu: „Pokojné tiché úsmevy mníšok, pozerajú z okna a vidia Božie dielo, ja vidím rozbité cesty, opustený vlak v Ivanke na stanici a ľudí v domoch za hradbami z tují, všade samé tuje, ako na cintoríne, lenže už zaživa.“ (str. 165). V iných momentoch Turzáková zachádza ďalej – k pozorovaniu a záznamu videného pribaľuje implicitne vyjadrený postoj. Neukazuje pritom prstom, nevysvetľuje, nemoralizuje, jej zbraňou je decentný humor a, dalo by sa povedať, obrnenosť citlivosťou: „… hanbím sa pred ostatnými príbuznými, ktorí distingvovane študujú chorobopis zavesený pri nohách, ukladajú nakúpené ovocie do plechovej skrinky pri posteli, tíšia deti a ich nevhodné otázky a boja sa toho neviditeľného závoja medzi nami, ktorí vyjdeme na slnko, večer si otvoríme fľašu vína, s tými, čo sú ešte tu, ale už vlastne úplne sami.“ (str. 167). Ani autorka tie „nevhodné otázky“ v poviedke nevyslovuje. Pretože načo.
Radovan Potočár
Autor je porotca predošlého ročníka súťaže Poviedka.
