Vízia päste, ktorá vás namočí do tekutiny, a vy sa rozplyniete na molekuly

Snažím sa predstaviť si slovenskú hudbu o tridsať rokov… Ale čo bolo pred tristo, tritisíc či tromi miliónmi rokov? A čo bude o ďalšie tri? Od vzniku po možný zánik… Neviem, ako to bolo s hudbou ďaleko v minulosti, v budúcnosti nám možno bude evolučne pišťať v ušiach. To je málo. Alebo by sme mohli byť o tri milióny rokov zrastení nohami do akejsi päste, ktorá by nás namáčala do sústavy špeciálnych nádob s tekutou substanciou obsahujúcou rôzne znenia. Hudbu by sme vnímali cez fyzické vnorenie sa do tekutiny, v ktorej by sme sa rozplynuli, a to by bol meta- alebo nový metal-fyzický zážitok. Skoro ako kyselina, ale nič fatálne. Skrátka, počúvanie a vnímanie hudby by znamenalo rozplynúť sa na molekuly, spojiť sa so znením, stať sa jeho súčasťou, a svojou osobitosťou sa pričiniť o výnimočnú podobu tekutino–skladby. Lenže, stále by tu bola veľká zovretá päsť, ktorá by nás vytiahla naspäť a nejako by sme sa dali znova dokopy. A šup do inej nádoby s tekutinou.

Ešte raz pripomeniem, že vízia je naprojektovaná na dnešné územie Slovenska. Myslím, že ani o tri milióny rokov sa nevzdáme v tomto regióne viery vo Veľkú Päsť, ktorá nás prevyšuje, alebo vo vyvoleného lídra či líderku, teda niekoho, kto nás vnorí alebo vytiahne. A nemajte mi za zlé tie molekuly. Inšpiroval som sa myšlienkou urýchľovača. Však koľko času, peňazí a ľudského úsilia sa dnes investuje do skúmania štiepenia atómov a molekúl? Možno tam hľadajme inšpiráciu pre predstavu vnímania hudby v ďalekej budúcnosti na Slovensku. Je to utópia a moja viera v molekuly, lenže cez apokalyptický náhľad do budúcnosti mi nič inšie nenapadá. Tu ma aspoň obrovská päsť držiac za nohy prehadzuje z jednej hudobnej tekutiny do druhej. Už nepotrebujem telo, som len zhluk molekúl.

Vráťme sa však k vízii hudby o tridsať rokov. Netvrdím, že nám o tridsať rokov nebude všetkým pišťať v ušiach. S tou päsťou a rozpúšťaním sa na molekuly to bude asi nereálne, skôr pôjde o mafiánsko-vražedné praktiky. Napríklad keď nám niekto bude chcieť ublížiť za to, čo počúvame alebo hráme. To už je reálnejšia predstava, bližšia dnešku…

Musel prísť raz ten čas

Skúsim to rozvinúť. Dobre sa mi rozmýšľa nad budúcnosťou, keď sa pozriem o rovnaký časový úsek naspäť. Je rok 1993, na čele štátu stojí Vlado Mečiar. Bývalý boxer, právnik a premiér. Spomínam si na jeho spevácky výkon v televízii a zovretú päsť na mítingoch. O tridsať rokov bude mať stodesať rokov. Keď sa vedia v Japonsku dožiť takého veku, prečo nie aj on? (K tejto myšlienke sa ešte vrátim.) Mečiar sa okrem roztrhnutia Československa pričinil prostredníctvom svojho mimoriadneho hudobného vkladu aj o potvrdenie východiska, na ktorom bude možné stavať v budúcnosti. Prinajmenšom už dnes je zberateľskou relikviou – a v budúcnosti sa môže stať ikonickou – kazeta s nahrávkou piesne Vivat Slovakia v podaní poslancov a poslankýň za HZDS.

„Vivat Slovakia
Maličká krajina, ale rásť začína
Ľudia v tej krajine ľuďom blízko sú
Musel prísť raz ten čas, keď môže voľne rásť
a všetci dar srdca pre ňu prinesú

Vivat Slovakia, v láske môžeš rásť
Vivat Slovakia, dozrel nám ten čas
Vivat Slovakia, máš takú mladú tvár
Vivat Slovakia, už nikdy žiadny svár.“

Národné hymnické piesne tu budú o tridsať rokov, nech sa udeje čokoľvek. O básnikov ako Kamil Peteraj, skladateľov ako Gabriel Dusík, či zadávateľov ako Fedor Flašík asi núdza nebude. Však aj oni sa pokúsili predpovedať budúcnosť. Poďme sa pozrieť, či sa im to podarilo:

„Maličká krajina, ale rásť začína“ – podarilo aj nepodarilo. K územnej expanzii Slovenska stále nedochádza, i keď sme súčasťou EÚ a s niektorými krajinami máme voľný pohyb v rámci schengenského priestoru. Ale nie vďaka predstaviteľom legendárnej nahrávky Vivat Slovakia.

„Ľudia v tej krajine ľuďom blízko sú“ – ako kto a ako komu. Podľa posledných prieskumov o postoji k migrácii sme pomerne odmeraný národ, a keď vezmeme do úvahy napríklad rozšírené správanie ku kvír menšinám, ktoré vyústilo až do vraždenia, sme súčasťou pomerne nenávistného národa. Ešte raz – ľudia k ľuďom – ako kto a ako ku komu.

„Musel prísť raz ten čas, keď môže voľne rásť“ – historicky sa preukázalo, že tento verš znel z úst ľudí, ktorých politiku charakterizovali znaky totality.

„A všetci dar srdca pre ňu prinesú“ – to je ako s tými molekulami, ale trochu inak. Zatiaľ čo vyššie bola popísaná vízia rozplynutia sa v molekuly (tiež to môžeme brať ako obetu), tu sa daruje ľudský orgán – srdce, i keď metaforicky. Lenže všetci ho musia obetovať, priniesť ho. Všetci. Ako?

Ak to zhrniem: niekto nás bude chcieť namočiť do kyseliny a iný nabádať, aby sme odovzdali dar srdca. To môže byť realita dnešných dní, pre hudbu, akú počúvame alebo hráme. A tu narážam na zásadný problém v tridsaťročnej prognóze. Čo ak sa dožijem toho, čo bude o tridsať rokov? Alebo inak, čo ak to už dneska žijem?

Antivízie alebo toto už bolo

Na vlastné uši som neraz počul to na Slovensku často prízvukované: „Toto už bolo, zase tvoríš, počúvaš alebo hráš, čo už niekto iný dávno vymyslel. Chceme skutočne súčasnú hudbu! Ona, on, ty, oni, my znieme, znie, znejú, znieš ako XY z minulosti.“ Alebo: „My na Slovensku žijeme pozadu oproti zahraničiu. Sem príde všetko o niekoľko desaťročí neskôr.“

Čo s takými antivíziami? V jednej rovine je to celkom príjemné. Budúcnosť nikdy nebude patriť hudbe od Slovákov a Sloveniek. Nebuďte smutní, vizionársky ambiciózni autori-rodáci, má to svoje výhody! Vďaka tomu máme predsa o jeden kolektívny stres menej. Úspechom je už to, keď sa dorovnáme prítomnosti. A tú môžu spoluobčania vnímať ako sprítomnenú budúcnosť.

Na Slovensku môže byť takýmto vizionárom ktokoľvek. Stačí priniesť nejaký trend zo zahraničia, málokto ho tu bude poznať. Trend sa vďaka nemu u nás rozvinie, o desiatky rokov neskôr než v zahraničí. Slobodne a pomerne presne tak môžeme predpovedať budúcnosť už len vďaka tomu, čo hráme dnes.

Máme schopnosť predpovedať samých seba! Kto iný to dokáže? Kde sa mnohí ženú dopredu, nám na Slovensku stačí iba načúvať, a vieme, čo sa bude u nás diať o desiatky rokov.

Glóbus na móle

Aké ľahké je teda predpovedať budúcnosť hudby na Slovensku? Veľmi. Postavme sa napríklad na kopec na Dlhých dieloch v Bratislave a uvidíme ďalšie dve krajiny. Rovnako to môžete spraviť v iných, najlepšie však pohraničných mestách. Počujete ten zvuk budúcnosti v ušiach? Tie nápady, ktoré sa o tridsať rokov zjavia u nás? A to načúvame iba k Maďarom a Rakúšanom. Čo tak dopočuť sa do Nemecka, Anglicka, Južnej Afriky, Nigérie, Južnej Kórey, Čile alebo Kanady? Myslím, že usadeným Slovákom, ktorým sa nechce cestovať, stačí pozrieť na glóbus, roztočiť ho a pichnúť doň prstom na náhodnom mieste. Trafili ste oceán? Nevadí. Možno sa tam nachádza plachetnica s burácajúcim dídžejským setom, ktorá k mólu na našej rieke dopláva o niekoľko rokov.

Alebo nie je jedným z problémov predpovedania hudobnej budúcnosti Slovenska to, že niektoré osoby prítomné v dnešnej dobe budú naďalej hrať a produkovať hudbu? Poznáme jedincov či kapely, ktoré pred tridsiatimi rokmi hrali alebo nahrali albumy a stále hrajú a nahrávajú albumy. Niektorým sa to môže podariť aj o tridsať rokov, keď budú mať okolo osemdesiatky. Ak pred tridsiatimi rokmi dokázali zaujať a vedia sa presadiť ešte aj dnes, prečo by to nedokázali o ďalších tridsať rokov? Na základe ich dominancie môže vznikať mylný dojem, že tu nemôže existovať iná budúcnosť, než tá ukotvená v pár jedincoch, skladbách a médiách.

Prehodenie výhybky

Treba dodať, že tým, čo majú široký prehľad o hudbe súčasnosti (koľkých sa to týka?), je vízia budúcnosti nanič. Nemajú čas sa nad ňou zamyslieť, pretože sa na nich valí nekonečné množstvo novej hudby, ktoré sa nedá obsiahnuť. Oboznámiť sa s ňou vyžaduje veľa času a energie. V ľudských silách je zamerať sa na niekoľko morfujúcich žánrov a po desiatkach rokov, po desaťtisícoch albumov si môžete povedať, že to alebo iné obdobie bolo lepšie či horšie, ale nie je možné neuznať vznik rôznych hudieb.

To zároveň popiera všetko, čo bolo napísané vyššie, pretože v hudbe, ktorej je umožnené vzájomne sa ovplyvňovať, neustále vzniká reťazec nových súvislostí. Aj v našej krajine, kde sa môže zdať, že sa v tomto reťazci nič nové nedeje. Dokážeme objavovať niečo iné a nežiť v zovretí zúženého načúvania hudobnému svetu?

Autor je hudobný skladateľ a zvukový dizajnér