Veľký podmorský herbár, ktorý plienime

19. 6. 2025

Od púští až po morské priekopy priemyselná činnosť postupne rozkladá celú planétu. Neodolajú jej ani tie najizolovanejšie ekologické poklady. Platí to aj pre Saya de Malha – rozsiahlu morskú plošinu uprostred Indického oceánu. Tento rozľahlý a zároveň kľúčový aj krehký ekosystém ohrozujú vlečné siete aj ťažobné projekty.

Takmer nik o ňom nikdy nepočul, a predsa ide o jedno z najdôležitejších miest pre prežitie planéty. Medzi Mauríciom a Seychelami, viac než tristo kilometrov od pobrežia, sa v Indickom oceáne nachádza plošina Saya de Malha – rozlohou porovnateľná so Švajčiarskom – ktorá patrí k najväčším morským lúkam sveta. Niekedy ju nazývajú „neviditeľný ostrov“, keďže je súčasťou rozsiahlej morskej plošiny, ktorú miestami pokrýva len niekoľko metrov vody.

Pred viac než piatimi storočiami mu portugalskí moreplavci dali meno Saya de Malha – teda „retiazková sukňa“ – podľa kobercov morských tráv, ktoré sa im vlnili pod hladinou. Po dlhý čas sa tejto tajomnej oblasti vyhýbali obchodné lode aj objavitelia, odrádzali ich jej nepredvídateľné hĺbkové zmeny. Na starých mapách podobné miesta niesli výstražné označenie „Hic sunt dracones“ – „Tu žijú draci“. Dnes sa tam však objavujú iné tvory a hlavne plavidlá – od lovcov žraločích plutiev, cez zablúdených rybárov, dnové vlečné lode a ťažobné plavidlá, až po luxusné jachty a dokonca aj libertariánske projekty plávajúcich miest.

V roku 2012 UNESCO konštatovalo, že plošina Saya de Malha by mohla byť pre svoju mimoriadnu univerzálnu hodnotu zapísaná do zoznamu svetového morského dedičstva. Ekosystémové služby, ktoré nám poskytuje, sú totiž obrovské. Ako pľúca oceánov patrí k najväčším zásobárňam uhlíka na planéte. Morské trávniky absorbujú oxid uhličitý prostredníctvom fotosyntézy a ukladajú ho do sedimentu a koreňového systému – podobne ako stromy na súši, avšak tridsaťpäťkrát rýchlejšie. Keďže samy o sebe zachytávajú pätinu uhlíka z oceánov, zohrávajú významnú úlohu v boji proti okysľovaniu morí, ktoré ohrozuje koralové útesy a urýchľuje eróziu pobreží.

Tieto ekosystémy zároveň ukrývajú nesmierne bohatú biodiverzitu. Tisíce druhov – z ktorých mnohé ešte stále nepoznáme – sú od nich existenčne závislé. Korytnačky, vráskavce dlhoplutvé, modré veľryby a množstvo ohrozených živočíchov, ako sú žraloky, dugongy či morské koníky, nachádzajú tu útočisko, živia sa a rozmnožujú. Vedci preukázali ich zásadnú úlohu pri čistení znečistených vôd. V čase, keď sa do oceánov každoročne dostáva prinajmenšom osem miliónov ton plastov, tieto trávnaté porasty pôsobia ako obrovské siete s jemnými okami, ktoré zachytávajú mikroplasty a viažu ich do sedimentu.

Napriek tomu, že sú vzácne – odhaduje sa, že pokrývajú len 0,1 % oceánskeho dna – morské trávniky ostávajú „zabudnutým ekosystémom“, ako poznamená Ronald Jumeau, veľvyslanec Seychel pre otázky klimatických zmien¹. V praxi to znamená, že sa im dostáva podstatne menšej ochrany než iným oblastiam oceánu: len 26 % evidovaných morských lúk patrí do chránených území, zatiaľ čo pri koralových útesoch je to 40 % a pri mangrovových porastoch 43 %. Od konca 19. storočia prišla planéta približne o tretinu týchto trávnikov a ich plocha sa naďalej každoročne zmenšuje o 7 % – čo zodpovedá strate plochy veľkosti futbalového ihriska každú pol hodinu.

Osudová armáda

Dňa 23. mája 2022 Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu, ktorou vyhlásilo 1. marec za Svetový deň morských trávnikov. Mohan Pieris, stály zástupca Srí Lanky – krajiny, ktorá návrh iniciovala – označil tento krok za „významný posun“ smerom k ochrane jedného z najvzácnejších morských ekosystémov na svete.² No medzi slovami a skutkami býva často veľký rozdiel: práve v čase, keď Pieris prednášal svoj prejav v New Yorku, pätnásťtisíc kilometrov odtiaľ desiatky rybárskych lodí pod srílanskou vlajkou prečesávali ten istý obrovský morský trávnik, za ktorého záchranu sa zasadzoval.

Lebo práve v tom spočíva tragédia Saya de Malha: keďže sa väčšinou nachádza vo vodách mimo národnej jurisdikcie, ktoré do veľkej miery unikajú reguláciám, je vydaný napospas praktikám priemyselného rybolovu, ktorý čoraz viac ohrozuje jeho biodiverzitu. V roku 2015 vtrhla do tejto oblasti armáda viac než sedemdesiatich thajských vlečných lodí, ktoré ťahali siete po oceánskom dne a lovili žraloky, veľkorozmerných anolisov, vzácne ryby³ vrátane tuniakov a ďalších druhov z čeľade tuniakovitých. Všetok tento úlovok bol určený na spracovanie na vysokoproteínovú rybiu múčku, ktorá sa používa ako krmivo pre kurčatá, ošípané či chovné ryby.

Greenpeace následne podrobne opísal činnosť tejto flotily pôsobiacej mimo zákonný rámec.⁴ Podľa tejto environmentálnej organizácie sa približne tridsať lodí presunulo do tejto oblasti po sprísnení zásahov proti nezákonnému rybolovu v Indonézii a Papue-Novej Guinei. Správa thajskej vlády z roku 2016 uvádza, že najmenej dvadsaťštyri z týchto plavidiel sa dopustilo porušení zákona, najmä kvôli používaniu nepovoleného rybárskeho vybavenia. Thajské rybárske oddelenie následne verejne potvrdilo, že nad činnosťou týchto lodí nevykonáva žiadny dohľad.

V roku 2022 expedícia vedená inštitútom Les Explorations de Monaco, podporená vládami Seychel a Maurícia, dospela k záveru, že škody spôsobené nelegálnym rybolovom na ekosystéme Saya de Malha boli katastrofálne.⁵ Vo svojej správe vedci vyjadrili prekvapenie nad tým, že thajské úrady nekonali, hoci viaceré výskumy upozorňujú na ničivé dôsledky dnového vlečného rybolovu. Podľa jednej štúdie z roku 2008 môže tento typ lovu spôsobiť nezvratné poškodenie morských trávnikov a koralových biotopov, vrátanie vyhynutia niektorých druhov.⁶ Bolo to zanedbanie, alebo skôr zámerná stratégia, ako vyťažiť zdroje plošiny pred vstupom Thajska do Dohody o rybolove v južnom Indickom oceáne (APSOI), ktorá nadobudla platnosť v roku 2017?⁷

Thajské vlečné lode pokračovali vo svojich každoročných výpravách k Saya de Malha aj po roku 2015, no v menšom počte. Postupne ich nahradili lode z iných krajín. Z približne 230 lodí, ktoré sa v týchto vodách pohybovali medzi januárom 2021 a januárom 2024, viac než 100 pochádzalo zo Srí Lanky a lovili pomocou závesných sietí – ide o obdĺžnikovú sieť upevnenú na plaváky rozprestretú zvislo vo vode. Druhou najpočetnejšou skupinou (viac než 70 lodí) boli taiwanské tuniakové lode, využívajúce techniku dlhej šnúry, ktorá sa môže tiahnuť desiatky kilometrov a má v pravidelných rozstupoch pripevnené háčiky.

Ako je možné, že tento krehký ekosystém nechráni žiadny zákon ani zmluva? Existujú síce medzinárodné inštitúcie – regionálne organizácie pre riadenie rybolovu – poverené zabezpečovaním udržateľného využívania morských zdrojov na otvorenom mori vo svojich príslušných oblastiach, ktoré vo väčšine prípadov disponujú právomocou vydávať záväzné pravidlá. Ochranári oceánov ich však považujú za nedostatočné – jednak preto, že ich nariadenia sa vzťahujú len na krajiny, ktoré danú dohodu podpísali, a jednak preto, že fungujú na princípe konsenzu, čo ich vystavuje silným priemyselným a politickým tlakom. Saya de Malha je smutným príkladom: podlieha síce dohodám v rámci APSOI, no Srí Lanka, odkiaľ pochádza väčšina lodí, ktoré túto oblasť drancujú, túto dohodu nikdy neratifikovala.

K spúšti spôsobenej nadmerným rybolovom sa pridávajú škody spôsobené ťažobným priemyslom – preň je morské dno novým „horizontom“ dobývania. V niektorých oblastiach sa totiž na oceánskom dne nachádzajú bohaté ložiská vzácnych kovov: hydrotermálne sírany v blízkosti podmorských prieduchov a polymetalické konkrécie, prezývané aj „oceánske hľuzovky“, ktoré obsahujú minerály nevyhnutné na výrobu batérií pre smartfóny a notebooky.

Ťažba týchto konkrécií sa realizuje pomocou obrovských bagrov, ktoré sú až tridsaťkrát ťažšie než bežné buldozéry. Tieto zariadenia, umiestnené na lodiach, spúšťajú žeriavmi na dno oceánu, hlbokého päť až šesť kilometrov. Na morskom dne nasávajú a drvia kamene, a následne túto zmes konkrécií a sedimentov cez sústavu potrubí dopravujú na povrch. Po oddelení minerálov sa zvyšková voda, sedimenty a jemné častice z rozdrvených konkrécií vypúšťajú späť do mora.

V tejto honbe za vzácnymi kovmi sa okolie Saya de Malha stáva atraktívnym cieľom. A to aj napriek tomu, že väčšina plošiny je na takúto ťažbu príliš plytká. Maskarénska panva, ktorej je súčasťou, ponúka sľubnejšie vyhliadky. Štúdie z roku 1987 identifikovali v tejto oblasti možné ložiská kobaltu na ploche približne 12 000 km² a viaceré spoločností uzavreli dlhodobé dohody o prieskume zameranom na titán a nikel. V roku 2014 Medzinárodný úrad pre morské dno udelil Južnej Kórei pätnásťročnú zmluvu na prieskum hydrotermálnych systémov na Stredoindickom oceánskom chrbte, asi 400 km východne od Saya de Malha. India a Nemecko získali podobné povolenia na prieskum oblasti vzdialenej 1 300 km juhovýchodne od plošiny.

Podľa oceánografov bude mať táto ťažobná činnosť na ekosystém „retiazkovej sukne“ katastrofálne dôsledky. Je známe, že prieskum a ťažba minerálov vytvárajú obrovské oblaky sedimentov, ktoré môžu blokovať prirodzené svetlo nevyhnutné pre existenciu morských trávnikov. Tieto oblaky sa môžu šíriť stovky až tisíce kilometrov a narušiť celé potravinové reťazce v stredných hĺbkach oceánu vrátanie prežitia kľúčových druhov, ako je tuniak.

Nepríjemná bilancia „čistých“ technológií

Ani jeden z týchto zásahov nie je ľahké zvrátiť. V roku 2022 vedci vyslali podmorský dron k pobrežiu Charlestonu v Južnej Karolíne a objavili stále zreteľné stopy po testovacej ťažbe spred polstoročia. Medzery medzi brázdami neboli len bez konkrécií, ale aj bez akéhokoľvek živočíšneho života. Japonská štúdia z roku 2023 ukázala, že už rok po experimentálnej ťažbe kobaltových krúst klesla koncentrácia rýb, kôrovcov a medúz v okolí o polovicu.

Apetít je však príliš veľký na to, aby sme mohli dúfať v spomalenie týchto projektov. Svetová banka v roku 2020 odhadla, že do roku 2050 bude potrebné zvýšiť globálnu produkciu grafitu, kobaltu a lítia o viac než 450 %, aby sa pokryl dopyt po „čistých“ energetických technológiách. Niektorí aktéri, ako napríklad kanadská prieskumná banská spoločnosť The Metals Company, sa už ani nesnažia odvolávať na ekologické argumenty – namiesto toho zdôrazňujú vojenské využitie, najmä pri výrobe rakiet.

Pokiaľ ide o bezprostredných susedov oblasti Saya de Malha – Seychely a Maurícius – tí si zatiaľ nevybrali stranu. Hoci ich vlády tvrdia, že zostávajú „opatrné“, zároveň čoraz aktívnejšie podnikajú kroky na využitie bohatstva svojho podmorského územia.⁸ V roku 2021 Maurícius v spolupráci s Africkou úniou a Nórskou agentúrou pre rozvojovú spoluprácu organizoval seminár o perspektívach ťažby v afrických vodách. V septembri 2024 sa maurícijské a seychelské orgány dohodli na partnerstve zameranom na prieskum ropných zdrojov na podmorskom maskarénskom šelfe, ktorý spoločne spravujú.

Autor je novinár, zakladateľ investigatívnej platformy zameranej na morské prostredie The Outlaw Ocean Project (www.theoutlawocean.com), ktorej redaktori Austin Brush, Joe Galvin, Maya Martin a Susan Ryan prispeli k realizácii aj k samotnému spracovaniu tejto reportáže.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)