Vasiľ Bajdak je ukrajinský stand up komik, ktorý vystupuje aj pred vojakmi na fronte. V septembri som sa s Vasiľom stretol pri reportáži o stand up komikoch v ukrajinskej vojne pre denník SME, ktorá vyšla aj v knihe Ľudia Ukrajiny. Teraz sme sa pre Kapitál rozprávali na diaľku o humore a o jeho ďalších aktivitách.
Ako zmenila vojna tvoj humor? Alebo ako ho zmenila na Ukrajine celkovo?
Neobmedzoval by som to na humor, všetko na Ukrajine sa zmenilo. Ale áno, ako všetko od invázie, aj humor sa zmenil. Aj ten môj. Napríklad predtým som sa venoval absurdnému humoru a od dvadsiateho štvrtého februára ide o komédiu, ktorá má korene v pozorovaní. Pozorovanie reality je bližšie k bežným ľuďom, hovoríte s ľuďmi podobným jazykom, jednoduchším na pochopenie. Humorom adresujete rôzne sociálne problémy. Ale na prvky absurdna som nezabudol, stále ich doňho vkladám a táto forma, tento druh humoru, je pre mňa prirodzený. Takže teraz je môj humor bližšie k ľuďom a zároveň k tvrdej realite Ukrajiny.
Čiže zameranie tvojho humoru sa zmenilo.
Určite sa zmenilo zameranie. Vojna je všade, vo všetkých aspektoch, vo všetkých otázkach, odpovediach a aj pointách. Či už sú to ruské rakety, protiletecké sirény alebo zničené budovy. Sú to ale aj ekonomické problémy, takže pokrývam rôzne témy. No, logicky všetky vo vzťahu k vojne. Vo svojom humore si kladiem otázky o tejto realite. Bavíme sa o problémoch. A keď sa pri tom smejeme, tak cítime tú bolesť o niečo menej.
Ale tu treba povedať, že naším hlavným problémom je Ruská federácia.
A aké sú tie ostatné sociálne problémy?
Ako vôbec žiť, ako vybudovať vlastnú budúcnosť, ako o nej rozmýšľame. Vojna je už v druhom roku a netušíme, kedy sa skončí. Hovorím a srandujem o tom, ako sa cítime, ako máme žiť deň po dni. Napríklad o tom, keď sme v zime po ruských útokoch nemali elektrinu. O tom, ako prežiť v tme – to boli aj desivé veci. Dnes vieme, aké to je, ale to je nateraz minulosť, opäť premýšľame nad víťazstvom. A vydýchneme si.
No zároveň je ťažké predstaviť si aj to, aké to bude po víťazstve. Už to bude úplne iný život. A možno, to bude podobné tomu životu pri sviečkach. Tak sa pýtam a rozprávam o tom, aké to asi a možno bude. A odpoveď neviem.
Ale podstatné je, že nad budúcnosťou rozmýšľate a zameriavate sa aj na život po vojne. Že príde jej koniec…
Presne tak. Stále veľa ľudí zomiera. Ruskí vojaci zabíjajú veľmi veľa ľudí, ničia veľa budov a domovov. Ale tá vojna sa skončí a otázkou ostáva, či nám víťazstvo prinesie šťastie alebo budeme žiť v bolesti. Budovy postavíme, ale čo tie obete. Napríklad môj bratranec, ten sa už nevráti. Ruskí vojaci ho zabili. A takých ľudí je naozaj veľa. A aj na toto sa vo svojich vystúpeniach zameriavam. Sú to ťažké otázky. Niektorým z nás prinesie víťazstvo úsmev a šťastie a niektorým nie, lebo tá bolesť len tak nezmizne.
Ako zomrel tvoj bratranec?
Nemáme bližšie informácie, oficiálne je nezvestný v boji. Ale takmer určite zahynul. Jeho telo sa nenašlo, ale na tom mieste prebiehali boje s ruskou armádou a tá žiadne informácie o padlých neposkytuje.
Takýto príbeh má v rodine väčšina Ukrajiniek a Ukrajincov, ale ty vystupuješ a verejne sa vyjadruješ, kde na to berieš silu a energiu. Ako to robíš?
V prvom rade je to moja práca a to, čo viem vo svojom živote robiť najlepšie. A tiež hovorím sebe aj ostatným, že sa nemôžeme zastaviť. Keď zomrieme, vtedy sa zastavíme. Ale ak sa poddáme a zastavíme, vyhrá Ruská federácia. A s tým rátali. Je to zároveň taká psychologická terapia. Humor a komédia kladú otázky a zároveň poskytujú odpovede. Odpovede potrebujeme, lebo máme veľa otázok. A ak aspoň jednu odpoveď nájdeme, aspoň na chvíľu môžeme byť šťastní a šťastné.
Zároveň mám radosť, keď sa ľudia zasmejú, cítim sa vtedy absolútne skvele. Publikum sa smeje v čase, keď je v tvojej krajine vojna? To je úžasné. I keď počuješ, ako sa s vami smejú vojaci rovno na frontovej línii.
Humor je pre ľudí terapia. Aj pre mňa. Normálne by išiel človek do zdravotníckeho zariadenia, kde mu niečo poradia, aby sa cítil lepšie. A potom zistí, koľko má platiť… S humorom ho z tých peňazí určite nezabolí hlava.
Vystupuješ aj pre vojakov, kúsok od frontu. Aké to je? Aké je to publikum? V čom je iné?
Na východe krajiny sme boli iba pár kilometrov od frontu, prakticky v zákopoch. Je ťažké to vidieť. Pre našich vojakov je to ťažké. Trochu sa ti zrovná perspektíva, pochopíš, že v Kyjeve vlastne až také veľké problémy nie sú.
Čiže takéto publikum je úplne iné. Možno si hovoríš, že by tam bolo vhodné vtipkovať o vojne, respektíve o tom, akí sú Rusi hnusní. Ale je to naopak. Vojaci na frontovej línii nechcú počúvať o Rusoch alebo o vojne. Chcú sa iba zasmiať, chcú sa aspoň na chvíľu cítiť dobre. Nechcú o tom počúvať, veď to majú pred sebou a všade navôkol.
Je také pravidlo: ak vidíš vojnu, nechceš o nej počuť. A ak ju nevidíš, tak ťa viac zaujíma, chceš o nej počuť viac.
Čo im teda hovoríš?
Vtipkujeme o úplne bežných veciach, napríklad o tom, ako som si dal ostrihať vlasy.
K tomu sa vrátime, veľké háro bolo vždy tvojou značkou, ale ešte k tým vojakom. Ako si sa vôbec k týmto vystúpeniam dostal? Asi je to aj nebezpečné.
Môže byť. V armáde majú na takéto veci špeciálny tím. Poznajú jednotky, v ktorých je situácia ťažká a pre ktoré by bolo takéto vystúpenie vhodné. Aj ako psychologická pomoc. Môže ísť o kultúrne vystúpenie, tanec alebo komédiu. Naložili nás do áut a robili sme niekoľkodňové komické turné po rôznych neďaleko zákopov – ja, Anton Tymošenko a Nasťa Zuhvala.
A ako to celé vyzerá? Máte napríklad nepriestrelné vesty?
Nie, sú tam predsa vojaci, ktorí zaistia tvoju bezpečnosť. Ale okrem tej deštrukcie a zákopov, to vyzerá ako stand up vystúpenie hocikde inde. Boli sme na miestach, kde je hrozba vysoká, dopadajú tam rakety a sú pod streľbou. Ľudia, civilisti, tam sú bez takéhoto obrnenia. Oni ich nemajú, vojaci ich na našich vystúpeniach nemajú a ani my ich nemáme. Ak by tam dopadla raketa, žiadna nepriestrelná vesta ťa aj tak nezachráni.
To je fakt…
Tak a si na mieste, kde sa explózie ozývajú každú chvíľu. Kedysi som to videl iba v apokalyptických filmoch. Vtedy si sa zasmial, to sú ale zaujímavé triky. A tam to je v realite. Explózie, streľba, neustále. Na východe Ukrajiny to takto je a je to desivé. Ale tí vojaci vás upokoja, že toto je dobré. Horšie by bolo ticho. To by bolo ako ticho pred búrkou.
Iný humor teda použiješ pred iným publikom – iný v Kyjeve a iný pri fronte. Ale sú nejaké vtipy, ktoré nepoužiješ nikdy? Témy, ktorým sa vyhýbaš?
Ako som povedal a čo som pochopil: na fronte nežartuješ o vojne. Vo všeobecnosti nemám zakázané témy, ale z jedného si predsa len vtipy nerobím. A tým sú osobné tragédie, smrť. Medzi tými desiatkami tisícmi ľudí, čo chodia na naše vystúpenia, sú takí, ktorí sú poznačení veľkými tragédiami. Môžem začať vtip napríklad deštrukciou, niečím tragickým ale nikdy to nebude pointa vtipu.
Takže vystúpenie si pripravíš aj podľa potrieb publika?
Až tak úplne nie, ale rozumiem, kam touto otázkou mieriš. Vystúpenia mám po celej Ukrajine a ich obsah sa mení napríklad podľa toho, na akom mieste sa nachádzaš. Keď si na mieste, kde nevybuchla ani jedna bomba, kde neboli explózie, je to iné, ako keď si niekde, kde je to na dennom poriadku. A samozrejme, aj vnímanie publika je iné. Kde vojna dopadla minimálne, tam ich to logicky zaujíma a v Charkove reagujú: Čo ty o tom asi tak vieš…
A toto musíš rešpektovať… Pamätám si, ako mi v Charkove povedali, že do krytov nechodia napríklad novinári, lebo ten obrovský útok na mesto na začiatku invázie nezažili…
Presne tak. Alebo inak, keď si robíme vtipy zo sirén. V Kyjeve alebo na západe ľudia do krytov nechodia, lebo veď to už poznáme. Ale na juhu a na východe, v Charkove, povedia: My nejdeme lebo siréna sa spustila až po explózii.
Pretože sú tak blízko k Rusku a ruským vojskám, že sa ani nestihnú aktivovať načas…
Áno, ale robím si vtipy aj z týchto vecí.
Povedal by si, že humor má dnes na Ukrajine ešte väčší zmysel alebo význam ako pred inváziou?
Humor má svoj zmysel a misiu v každej dobe. Samozrejme, doba a situácia sa touto vojnou zmenili, a to reflektuje aj humor. Niečo sa zmenilo, ale nie tá jeho základná misia.
Ale nepotrebujú ľudia obzvlášť teraz humor viac?
Pozri, to sa tiež mení. Na začiatku invázie boli ľudia veľmi nahnevaní a z toho hnevu sa chceli vysmiať. Chceli dať túto energiu hnevu do energie smiechu. Robiť si srandu z Rusov, akí sú to blázni. To bol čas veľkého hnevu. Keď si v správach počúval, ako ruskí vojaci zabíjajú a znásilňujú neďaleko Kyjeva. Túto energiu museli ľudia na niečo premeniť, napríklad na smiech.
Niekto sa stal dobrovoľníkom, niekto sa pridal k armáde, niekto sa vyjadroval na sociálnych sieťach a niekto tieto mesiace uvoľnil stres humorom, smiechom.
A potom to boli mesiace, kedy sa ľudia pýtali: Kedy sa to už skončí, kedy sa to už konečne skončí. A podliehali depresii. Sklamaniu, že možno sa to nikdy neskončí.
To sú tie stupne. Vtedy sme ako humoristi hovorili o vojne iba trochu. Ľudia prišli, aby sa začali zas cítiť o niečo lepšie.
Zabudnúť na to všetko…
Áno a na pár hodín sa cítiť ako keby viedli normálny život ako kedysi.
Teraz už máme viac ako rok od invázie a naše organizmy sú vyčerpané, chceme viesť normálny život, nežiť v neustálom strese. A naozaj veľa ľudí začalo aj viesť akýsi normálny život. Normálny vo vojne. Pre niektoré deti, ktoré ju úplne blízko nezažili, je to ako nejaká hra na vojakov a sirény sú toho súčasťou. A aj veľa starších to začalo tak vnímať. Ľudia musia a chcú pracovať lebo ekonomická situácia sa zhoršuje a čo bude potom. Nechcú myslieť na vojnu.
To je normálna reakcia, na veľa miestach vo svete je vojna, roky, viac ako desaťročie a ľudia v tých krajinách stále žijú a vedú normálne životy.
Ale vojna je stále tu a to je aj dôležitá úloha humoru: pripomenúť im ju. Aby ľudia nehovorili, že Rusi sa na to možno vykašlú. Možno, ale skôr až vtedy, keď Ukrajina už nebude existovať. A u nás sa ten ruský imperializmus nezastaví.
Svoje standupy využívaš aj na fundraising pre obrancov Ukrajiny. A teraz sa vrátim k tvojim vlasom. Tvoje dlhé vlasy sú tvoja značka. Aj v septembri si ich ešte mal dlhé, zmena účesu teda musela mať dobrý dôvod…
Keď je vo vašej krajine vojna, potrebujete veľa zbraní, munície a vojaci jej aj veľa dostávajú. Ale v realite, vojna je extrémne rýchla vec. Dáte vojakom vojenské auto a za dva dni môže byť zničené. Preto je veľa dobrovoľníkov, ktorí sa snažia obrancom dodávať aj ďalšiu techniku. Môžu to byť autá, drony a podobne. Na fronte mám veľa priateľov, známych a chcem im pomôcť s tým, čo práve potrebujú. A stalo sa, že potrebovali dron a ten stál pol milióna hrivien (asi 12 500 eur).
No a keď mám takúto veľkú prosbu, na veľkú vec, tak k tomu urobím nejakú kampaň: videá na instagrame a podobne, aby som získal peniaze. A tentokrát bol témou môj účes. Nechal som ľudí hlasovať finančnými príspevkami za alebo proti krátkym vlasom. Na moje narodeniny v januári mali ísť dole. Aj som si ich chcel ostrihať, tak som ľudí vlastne trochu vyzýval aby za túto zmenu hlasovali. Večer sme potom mali aj koncert stand up komikov a získali sme od ľudí až dva milióny hrivien (asi 50 000 eur) pre obrancov.
A keď sme sa bavili v septembri, hovoril si ako staviaš dom pre dôchodkyňu v Lukašivke pri Černihive, ktorej ruskí okupanti zničili dom. Medzičasom dokumentárny film o tejto tvojej misii zverejnil aj Guardian, už je postavený? A prečo si sa na to vlastne podujal?
Už je takmer hotový. A prečo? Pretože je to skvelé. Je to veľký dom pre človeka, ktorého som dovtedy nepoznal. Ani ja nemám vlastný dom, žijem v prenájme. Postaviť dom niekomu, koho ste ani nepoznali, nie je to cool?
V Černihivskej oblasti sme čistili domy, dvory a uvideli sme túto pani. Kedysi mala veľký dom a teraz bývala na dvore. Ruskí vojaci jej všetko zničili. Ruskí vojaci boli takí. Hodili do domu granát, niekde si zobrali nejaké zlato, peniaze, hodinky. A aj jej dom zničili.
A tak sme sa rozhodli, že jej ho pomôžeme znovu postaviť. Mám priateľa, ktorý sa v stavebných prácach vyzná, tak sme sa do toho hneď pustili. Na vystúpeniach sme potom popri fundraisovaní pre armádu robili aj menšie zbierky práve na jej dom, pomohli aj nejaké firmy. Naša práca a technika bola zadarmo, materiál na dom nás vyšiel asi na milión hrivien (asi 25 000 eur).pozn
Teraz opäť odbočím k niečomu, čo som už od ukrajinských umelcov počul. Ruskí umelci boli pred inváziou súčasťou kultúry či šoubiznisu. Po začiatku vojny sa ale obrátili k svojim ukrajinským kolegom chrbtom. Mnohí sa stali aktívnou súčasťou ruskej propagandy. Ako to bolo v prípade humoristov?
Pred inváziou tu chodili aj ruskí komici, mali tu nejaké vystúpenia a niektorí Ukrajinci ich mali naozaj radi. To je už minulosť. Od vojny už medzi nimi ani ja nemám žiadnych známych. Ide aj o to, že keď napríklad podporujete a sledujete vystúpenia ruských komikov, tak v Rusku tie zarobené peniaze aj tak skončia vo financovaní vojnového ťaženia.
Hovoril si s nimi? Čo ti povedali?
Túto otázku nemám veľmi rád, ale odpoviem a poviem tiež prečo ju nemám rád. Prvý mesiac som ich naozaj kontaktoval, veď ich za tie roky poznám viacero. A niektorí majú kontakty aj na vplyvných ľudí. Hovoril som im, že Rusko s tým musí prestať, s touto vojnou. Musia prestať nás zabíjať, zabíjať našich priateľov. Že vojna nie je vtip. A oni hovorili, že nedokážu nič urobiť. Že môžu vykrikovať na ulici a Putin ich hodí do basy. Stále nejaké ale, ale. Vedia, že nás tu zabíjajú. A oni nemôžu nič urobiť a ani povedať. Naozaj som nemal energiu ich presviedčať a aj preto túto otázku nemám rád. Žiadal som ich, vysvetľoval im, aby túto bolesť videli a chápali. Aby Rusko prestalo. A na toto už nemám jednoducho energiu. Radšej ju použijem na niečo zmysluplnejšie.
Takže žiadna empatia ani súcit…
Nie, je to ako v tých kreslených filmoch, keď si postavička zavrie oči, že ten svet okolo neexistuje. Dá ako pštros hlavu do piesku. Oni sa tam vyškierajú, zabávajú, ale aj za tými ich úsmevmi je niečo nervózne.
Vieme ako obvykle skončia tie postavičky so zatvorenými očami v kreslených filmoch, zvalcuje ich kamión. Nemajú v tých filmoch nejaký dobrý život.
A aj v hororoch zomrú ako prví.
Tento rozhovor je pre slovenské čitateľstvo, chcel by si využiť príležitosť a niečo im odkázať?
V prvom rade poďakovať všetkým, čo pomáhajú. Poďakovať tým, ktorí nás podporujú. Lebo vidia a chápu, čo sa na Ukrajine deje. Je tu vojna.
Pre niektorých to nie je vojna so zbraňou v ruke. Je to totiž ruská vojna aj proti celému nášmu civilnému životu. Keď sa bavím s ľuďmi zo zahraničia, snažím sa im vysvetliť, že my nie sme od vás až takí odlišní. Sme si veľmi podobní. Pijeme kávu, pozeráme netflix, sledujeme seriály. No v tejto realite nám v domoch pristávajú rakety. V domoch našich susedov, našich príbuzných a môžu zomrieť. Aj zomierajú.
Takže aj ľudia na Slovensku si vyberajú, ktorú realitu chcú chápať, vnímať a vidieť. Je to voľba. Vidíte realitu alebo si zavriete oči?
Tí, ktorí pomáhajú a podporujú Ukrajinu, majú oči otvorené a snažia sa našu realitu vidieť. A závisí od toho naša aj vaša budúcnosť.
Takže tým všetkým chcem hlavne povedať ďakujem.
A úplne nakoniec, máš nejaký obľúbený vtip v týchto časoch?
Hm, to je ťažké. Čo tak tento… že Rusko zvíťazí.
(smiech)
Vasiľ Bajdak, 32-ročný ukrajinský stand up komik, pochádza z Charkova. Je komikom v kyjevskom stand up klube Underground Stand Up a tiež hercom Medzinárodného absurdného divadla Vorobušek v Charkove. V roku 2021 spolu s týmto divadlom zvíťazil v ukrajinskej Lige smiechu. Okrem komédie na Ukrajine pomáha aj fundraisingom pre ozbrojené sily či s opravou domov a upratovaním trosiek spôsobených ruskou okupáciou. Vystupuje aj pred vojakmi na fronte. Dokumentárny film o tom, ako rekonštruoval zničený dom v Černihivskej oblasti nedávno zverejnil Guardian.
Autor je novinár na voľnej nohe
