Ekologické presahy v dramaturgii Matěja Nytru a Ivana Buraja v brnianskom HaDivadle
Ako divadelník nerád kopem do vlastných radov, ale teraz musím. Je priam alarmujúce, že v dobe, v ktorej „klimatická krize není hrozbou budoucnosti – už začala“, túto vetu citujem z webstránky HaDivadla, ktoré nesídli na Slovensku. Za mojou kritikou však nie je bezmyšlienkovité uprednostňovanie zahraničnej tvorby, ani „hysterickosť” brnianskych tvorcov. Faktom je, že žiadne tuzemské kamenné divadlo sa vo svojej tvorbe fenoménu klimatickej krízy systematicky nevenuje; a to ani nehovorím o potenciálnom hlbšom skúmaní spoločenských presahov súvisiacich s ňou.
Ako je už u nás zvykom, potichu šúchame nohami a dúfame, možno dokonca veríme, že nás niekto zvonku zachráni, bez toho, aby sme niektoré javy vôbec museli spozorovať. Klimatická kríza sa skrátka slovenskému divadlu (aj keď skôr ideovému smerovaniu ako samotnému fyzickému priestoru či telu tvorcov a divákov) úspešne vyhýba, až by sa mohlo zdať, že táto téma nie je dosť zaujímavá, a možno ani dosť atraktívna – dosť cool. Pritom Ivan Buraj – umelecký šéf HaDivadla, pochádza zo Slovenska. Aj napriek mnohým oceneniam, ktoré v Česku získal (napríklad Cena Divadelních novin za réžiu či Projekt roka na festivale Next Wave), ho domáce divadlá vytrvalo prehliadajú, dovolím si dokonca z mnohých osobných skúseností tvrdiť, že ho ani nepoznajú. Takto by som opísal môj slovensko-divadelno-klimatický žiaľ.
Príroda nie je za oknom. My sme príroda.
Brnianske HaDivadlo, ktoré sa profiluje ako „scéna progresivní dramaturgie“, vytvára od príchodu Ivana Buraja a neskôr i dramaturga Matěja Nytru inscenácie, či dokonca celé koncepty sezón, so zreteľom na koncepčnosť, vyhranenosť a progresívnosť. Preto je pochopiteľné, že v súčasnej dobe je klimatická kríza niečo, čo sa objavuje v ich tvorbe pravidelne. Z inscenácií, ale i z celkového prezentovania divadla na verejnosti (či už na sociálnych sieťach alebo z aktivít divadla – diskusie, prednášky, dramaturgické úvody k inscenáciám atď.) je zjavné, že Nytra aj Buraj si plne uvedomujú, koľko času nám zostáva (a to nenarážam len na projekciu zo záveru inscenácie Maloměšťáci, ku ktorej sa ešte vrátime). Dôležité však je, že len tak bezcieľne „nekričia“. Spoločne hľadajú, skúmajú a následne dostatočne nahlas artikulujú súvislosti prebiehajúcej klimatickej krízy s jej počiatkom, priebehom, ale aj súčasnými a budúcimi dopadmi na spoločnosť a naopak – dopadmi spoločenského správania na klímu. Uvedomujú si však kontraproduktívnosť potenciálnej hystérie.
To, akým spôsobom pristupujú Buraj s Nytrom ku klimatickej kríze jednoducho artikuloval Ivan Buraj v dramaturgickom úvode k inscenácii Naši – Studie rozhovoru o klimatické krizi, keď povedal, že príroda už nemôže byť vnímaná ako niečo vonkajšie, ale musíme si uvedomiť, že my sami sme vo vnútri prírody, teda sme jej súčasťou. Aj preto hľadajú iné – nové naratívy na pomenovanie tejto skutočnosti. Zároveň za dôležité považujú, aby diváci mohli v divadle uvidieť sami seba zvonku, očami, ktorými sa síce doteraz pozerali na svet, no nikdy nevideli svoje vlastné správanie. Tieto dva prístupy spájajú do akéhosi „vykĺbeného“ typu realizmu, ktorý dokáže veľmi sugestívne zrkadlovo odraziť a následne obrátiť pohľad diváka späť k sebe, priamo do vlastného vnútra – na vlastné konanie.
Divadlo ako súčasť rekonštrukcie spoločnosti
Takýto tvorivý prístup umožňuje tvorcom ohlodávať tému klimatickej krízy spôsobom, ktorý poukazuje na to, že ani táto kríza neprišla na Zem z inej planéty, ale je priamo vtkaná do fungovania spoločnosti. Taktiež môžu diváci HaDivadla od inscenácie k inscenácii vidieť výrazný posun premýšľania Buraja a Nytru o tejto téme. Nejeden divadelný kritik či teoretik by ich inscenačnú cestu mohol opísať takto: od upozorňovania na klimatickú krízu spojenú s klimatickým žiaľom cez kritiku kapitalizmu ako príčiny (nielen) klimatickej krízy až po vizionárske hľadanie možností adaptácie s adekvátnym využitím dostupných zdrojov.
Z toho môžeme vyvodiť záver, že v momente, keď je mladým a ambicióznym tvorcom umožnené dlhodobo rozvíjať svoje myslenie na mieste, ktoré je k nim aspoň čiastočne ústretové (finančne, poskytnutím zázemia, kvalitného súboru atď.), ich dlhodobá práca má tendenciu smerovať ku komplexnejšiemu náhľadu do problematiky. Takýto prístup má potenciál posunúť vpred nielen divadlo či umenie, ale i spoločnosť, a taktiež samotných tvorcov obohatí o skúsenosti, ktoré môžu neskôr pretaviť do ďalšej fázy tvorby (spomeniem predovšetkým nedávne Burajove inscenácie Stiller v Studiu Hrdinů a Kosmos v Národním divadle Praha). V nie tak dávnom období sa podobne dôležitým ukázalo byť aj pôsobenie Davida Jařaba a Dušana D. Pařízka v Divadle Komedie. V tomto kontexte sa prínosne javí i nedávna výmena vedúcich pozícií v celom Centre experimentálního divadla v Brne, ktorého je súčasťou nielen HaDivadlo, ale i Husa na provázku a novovznikajúca platforma v tejto inštitúcii – Terén, ktorú vedie umelecký šéf Matyáš Dlab.
„Společnost individualismu – Být (s) někým?“ – Prebytok vs. chvála ekológie
Je však dôležité upozorniť na to, že dramaturgia HaDivadla nie je len o klimatickej kríze, jej tematizácia je však prirodzeným vyústením myšlienkových tendencií, ktoré tvorcovia artikulujú už od sezóny 2015/16, ktorú nazvali „Společnost individualismu – Být (s) někým?“. Už tu, v inscenácii Paní Bovaryová, vidíme akési pubertálne „hľadanie sa“ hlavnej hrdinky, v ktorom potrebuje predovšetkým veľa všetkého – všetko skúsiť, všetko mať. Kým sa svet nehýbe, je to nuda. Dôležitý je pre ňu prebytok emócií, vecí, rýchlosti a neustály rast.
S tým kontrastuje aj inscenácia z rovnakej sezóny – Strýček Váňa, ktorú taktiež režíroval Ivan Buraj a výrazne ju ocenila i kritika. Čas sa vlečie, pomaly preteká javiskom i hľadiskom a zo žiadnej strany niet úniku z marazmu. Každá postava chce všetko, čo nemá, no nevidíme žiadny horlivý beh za snami, skôr pomalú, no o to istejšiu agóniu človeka vo vlastných myšlienkach. Minimalizmus v scénografii a v konaní postáv, spojený s pomalosťou, je miestami až deprimujúci a naznačuje ľudskú (ne)schopnosť konať.
Jeden z monológov Astrova (Robert Mikluš), ktorý je už v originálnom texte považovaný za jeden z prvých a najzásadnejších ekologických prehovorov v svetovej dráme, Ivan Buraj povyšuje na ešte vyššiu úroveň a dodáva mu zásadnejšie presahy, čím ešte viac podporuje jeho dôležitosť v kontexte celej inscenácie. Mikluš cez diapozitívy premieta obrazy krajiny na zadný plán scény, pred ktorým sedí Jelena (Lucie Andělová/Tereza Dočkalová). Na obrazoch vidí divák veľmi zreteľne, ako zásadne sa plynutím času zväčšuje (niežeby sa zväčšovala sama – my ľudia ju zväčšujeme) hospodárska krajina na úkor lesov. Sugestívny obraz, umocnený ohlušujúcou hudbou, je však následne sarkasticky zvrhnutý Jeleninou grimasou, ktorou zo seba spraví zviera s parožím. Inscenáciu na webových stránkach divadla tvorcovia uvádzajú slovami: „Vrcholné realistické drama A. P. Čechova jako chvála ekologie!“
Hneď po nástupe Ivana Buraja ako umeleckého šéfa HaDivadla teda vidíme jasný príklon ku klimatickým témam a k spoločenským presahom krízy, ktorej tematizácia ešte nebola v tomto období ani náhodou tak sexy ako dnes (s odkazom na úvod článku však musím opäť konštatovať, že v niektorých častiach sveta ani včera, ani dnes).
„MY a ONI“ – Niečo sa musí stať!
Nasledujúca sezóna (2016/17) s názvom „MY a ONI“ a s podtitulom „SEBAREXLEXE“, ktorá prebiehala počas vrcholiacej utečeneckej krízy, je definovaná popisom, ktorý začína takto: „Evropa stojí na rozcestí. Pragmatismus, beznaděj, narcismus, kapitalismus, uprchlíci, brexit, czexit, exit, storno!“ Svet sa rozdelil na pomyselné MY a ONI, chýba však pohľad na seba, na svoje správanie, konanie – pohľad dovnútra, ktorý však práve HaDivadlo programovo ponúka. Popis sezóny končí výzvou: „Je nejvyšší čas pochopit, že ke globálním problémům dneška musíme přistoupit MY VŠICHNI! Jak se ale povznést nad naše stereotypní pohledy na svět a uvidět falešnost hranic MY a ONI?!“ V tomto prípade nie je dôležité, o ktorej kríze tieto vety primárne sú, ale čo nás môžu, aj s ohľadom na vtedajšiu veľmi blízku budúcnosť (dnes už súčasnosť), naučiť aj o tej klimatickej.
Leitmotívom profilovej inscenácie spomínanej sezóny Náměsíčníci (imitace a tušení), ktorú taktiež režíroval Buraj, je veta: „Něco se musí stát!“ Postavy však cielene ostávajú zaseknuté v tzv. mŕtvom čase – nekonajú, len existujú v hodnotovom vákuu. Túto inscenáciu, a podobne i celú sezónu, môžeme teda opäť vzťahovať aj smerom k nášmu správaniu sa ku klimatickej kríze. Opäť však v komplexnejšom pohľade na daný problém a spoločnosť, ktorá sa v ňom nachádza. Po neustálom opakovaní vety „Něco se musí stát!“ príde jedna z postáv – Huguenau (Michal Skočovský/Tomáš Milostný) k Eschovi (Jan Lepšík) a len tak – akoby mimochodom – povie s hurónskym smiechom, že ho musí zabiť a aj tak urobí. Kto z tejto dvojice reprezentuje apatický ľud? A kto je obrazom jednoduchého riešenia? Román Hermanna Brocha – Námesačníci, ktorý sa stal jedným z myšlienkových zdrojov a predlohou pre túto inscenáciu, bol akousi predzvesťou druhej svetovej vojny. Je v dnešnej situácii „vytiahnutie“ tohto textu vizionárskym činom, alebo len utápaním sa v minulosti?
„Věčný návrat — Krize budoucnosti“ – Hľadanie spoločnej cesty
Už názov ďalšej sezóny – 2017/18 – „Věčný návrat — Krize budoucnosti“ naznačuje príklon HaDivadla k hľadaniu možných riešení a nielen k reflektovaniu stavu. Štúdiová esej K antropocénu, ktorú režíroval zakladateľ Chemického divadla Vojtěch Bárta a dramaturgoval Matěj Nytra, experimentálnou formou poukazuje na obsesiu v pojmoch, namiesto hľadania riešení klimatickej krízy. Zovšadiaľ sa valia značky, rýchlosť a viera v trh, ktorý určite do svojho portfólia pridá nejakú inováciu, ktorá nás zachráni, no sebareflexia a komplexné riešenia chýbajú.
Burajov Eyolf (viac ako sto rokov starý text H. Ibsena) vracia fokus diváka, takmer cez kľúčovú dierku, späť na jednotlivca a rodinu. Intelektuál, ktorý príde o ideály – v tomto prípade o syna, sa utápa vo svojom žiali a cestu k sebe zahatá aj pred najbližšou rodinou. Tvorcovia skúmajú cestu von „ze vzájemného konzumování se“ a nachádzajú ju v tzv. medziľudskej ekológii a utopickom realizme: posledný obraz inscenácie, v ktorom Rita Allmersová (Lucie Andělová) – manželka hlavného hrdinu, začne vynášať veci z vlastného domu a jej muž, Alfréd Allmers (Matěj Nechvátal), ju po čase začne napodobňovať, je hľadaním riešenia ako von z krízy individualizmu, materializmu, ale taktiež z klimatickej krízy. Spoločnosť je viac ako jednotlivec, nech to znie akokoľvek pateticky a utopicky.
„Práce“ – Čo budeme robiť o 12 rokov?
V inscenácii Maloměšťáci zo sezóny „Práce“ 2018/2019 už príroda nie je čosi vonkajšie – niečo, čo sa nás netýka, ale naopak, my sme jej súčasťou a čím skôr si to uvedomíme, tým väčšiu šancu máme. Vidíme realisticky zobrazený svet jednej rodiny z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia, v ktorom je jasne oddelená hranica toho, čo je vo vnútri a čo je vonku. V tomto kontexte možno až prvoplánovo vyznieva už spomínaná projekcia na konci predstavenia, ktorá divákom oznamuje: „A v takových nebo i jiných rozhovorech plynuly dny našim maloměšťákům. Dny, během kterých si nevšimli, že za jejich okny začala mizet příroda. 12 let. Maloměšťáci.“ Samotná sezóna a inscenácie, ktoré sú jej súčasťou, hľadajú možnosti práce vo svete, ktorý je, a ešte viac bude, zásadne zasiahnutý nielen klimatickou krízou. Kvôli práci, ktorá slúži len ako zdroj príjmu, nám podľa tvorcov uniká tá skutočná – práca na verejnom priestore, medziľudských vzťahoch či na sebe samom. „A kdo ji ohodnotí? A vůbec – bude mít komu budoucí práce sloužit?“
„Zdroje“ – Dá sa nič zobraziť?
Sezóna 2019/20 s názvom „Zdroje“ nám opäť už svojím názvom napovedá, že dramaturgia HaDivadla nie je len reakčná. Konštatovanie v úvode popisu sezóny: „Udržitelný rozvoj je nadále neudržitelný, zdroje se blíží vyčerpání“ strieda „Udržitelnost. Aktivismus a zpomalování. Nerůst“ na jeho konci. Rovnako tak v inscenáciách (nielen, ale možno najviac) v tejto sezóne môžeme vidieť odklon od divadla, ktoré predkladá predstavenia nabité nápadmi. HaDivadlo si dalo za cieľ predovšetkým zvýrazniť schopnosť umenia komunikovať. Emblémovým príkladom tejto tézy je až statická inscenácia režiséra Ivana Buraja Naši – Studie rozhovoru o klimatické krizi, ktorá zobrazuje rodinnú diskusiu, či možno skôr hádku, v nedeľu poobede. Tri generácie vedú rozhovor o klimatickej kríze, a v postavách sa určite spozná nejeden z divákov. Najmladšiu generáciu reprezentuje účastníčka klimatických protestov, ktorá kladie globálne problémy nad tie vlastné vetou: „Varujem aspoň pred planetárnou apokalypsou, keď už tá rodinná nejde zastaviť“. Strednú generáciu zastupuje jej sestra s manželom, ktorý pracuje v rodinnej firme na inštaláciu solárnych panelov a riešenie klimatickej krízy nachádza predovšetkým v technologických objavoch. A napokon ich matka, ktorej robí primárne radosť samotné rodinné stretnutie. Je to inscenácia, ktorá obracia divácky pohľad z veľkých – svetových problémov späť na zem – pred svoj vlastný prah, kde môže byť viac špiny ako na celej ulici a pýta sa: Nie je základ riešenia globálnych kríz vo vzájomných vzťahoch? Rovnako staticky pôsobí aj ďalšia Burajova inscenácia Vnímání, ktorá myšlienkovo vychádza z textov Georgesa Pereca, Lászlóa Krasznahorkaiho a Jeana-Philippa Toussainta. Inscenácia, ktorá kvôli koronakríze „pretiekla“ až do sezóny s názvom „Adaptace“, hľadá riešenie súčasného stavu v sebareflexii a následnom zastavení, pomalosti či v melanchólii. „Dá se Nic zobrazit?“ pýtajú sa tvorcovia a pokúšajú sa o to. Je toto cesta von z krízy? Alebo je nutné búšiť na zatvorené dvere a kričať, kým sa to ešte dá?
Preč od jednoznačnosti
Aj tento príklad ukazuje, aké dôležité je neukončiť svoje premýšľanie v bode, ktorý sa v istom čase zdá byť jednoznačným. HaDivadlo bezpochyby reflektuje súčasný spoločenský kontext a prostredníctvom tvorby nachádza možné cesty von a to nielen z klimatickej krízy. Zostáva len dúfať, že jeho pôsobenie bude nielen vzorom pre ďalšie divadlá, ale že svojou činnosťou bude podnecovať i divákov k ďalšiemu mysleniu a možno aj k následným riešeniam.
Toľko k môjmu utopicko-divadelno-klimatickému žiaľu.
Autor je divadelný režisér a dramaturg
