Román Majster a Margaréta mal pohnuté osudy. Michail Bulgakov ho začal písať v roku 1928 a prvú verziu textu v roku 1930 spálil. K písaniu sa vrátil v roku 1931, posledné úpravy na rukopise románu autor urobil mesiac pred smrťou v roku 1940. Po smrti autora jeho manželka ďalej redigovala román, ktorý vyšiel v rokoch 1966 a 1967 na pokračovanie v časopise Moskva. Už dva roky po jeho prvom publikovaní ho do slovenčiny preložila Magda Takáčová a v roku 2019 vyšiel nový preklad Jána Štrassera.
Zaiste, prekladateľ mal viacero motivácií nanovo preložiť román, avšak možno predpokladať, že medzi nimi dominujú dve. Prvá sa zakladá na fakte, že jazyk prekladov starne a preto sa robia nové preklady. Druhá spočíva v tom, že prekladateľka Takáčová román prekladala ešte z cenzurovaného vydania a v ňom bolo vynechaných až dvanásť percent pôvodného textu. Našťastie, Štrasser už mohol prekladať z úplného textu, vďaka čomu dnes môžeme čítať román v úplnosti.
Recyklovaná legenda
Príbeh románu je komplexnou zmesou absurdných príhod. Do Moskvy v čase Novej ekonomickej politiky zavíta diabol so svojimi spoločníkmi – veľkým kocúrom menom Hroch, krpatým Azazellom, extravagantne oblečeným asistentom či prekladateľom Koroviovom a čerticou Hellou, reprezentujúcou ženský prvok. Okamžite spôsobia veľký chaos, aký Moskva dovtedy nezažila. Dá sa povedať, že každý, kto sa s diablom menom Woland a jeho spoločníkmi stretne, dopadne zle. Woland, napríklad, predpovie do detailu smrť Berlioza, ktorá následne naozaj nastane, svedok Berliozovej tragickej smrti Bezdomovec skončí v blázinci, zamestnanec divadla sa nepochopiteľne ocitne na Jalte a na seanse čiernej mágie v divadle Varieté Woland obyvateľov Moskvy usvedčí z pokrytectva a chamtivosti. V blázinci sa ocitne aj majster, ktorý napísal román o Ježišovi a Pilátovi, kritika však jeho dielo rozniesla na kopytách. Zachráni ho družka Margaréta, z ktorej sa následne stane bosorka, pretože Woland si ju vytypuje ako partnerku na veľký ples, kde sa stretne s bizarnou spoločnosťou zlopovestných indivíduí. Za odmenu Woland Margaréte zachráni majstra. Majster a Margaréta sa rozlúčia s Wolandom, ktorý so svojou suitou opúšťa Moskvu a ide, nevedno kam, robiť to, čo má od nepamäti v náplni práce, teda páchať zlo.
Už názov románu odkazuje na stredovekú nemeckú legendu o doktorovi Faustovi, ktorý zapredá svoju dušu Mefistovi a svojím nezodpovedným správaním spôsobí smrť Margaréty. Legenda bola výdatne exploatovaná mnohými autormi, z tých starších sú najznámejšie spracovania Christophera Marlowa a Johanna Wolfganga Goetheho, v dvadsiatom storočí jej pôdorys využili pre svoje romány Thomas Mann a Klaus Mann. Využíva ju aj Bulgakov, avšak zásadne iným spôsobom. Jednoducho povedané, k legende zaujíma postoj modernistu, čo znamená, že ju „recykluje“ ironickým spôsobom. Legendu využíva na kritiku ateistickej spoločnosti, v ktorej síce jedinci deklarujú, že neveria ani v Boha, ani v diabla, ale komunistickej propagande veria (aspoň na verejnosti) tak silne, že nie sú ochotní uveriť ani tomu, čo vidia a počujú. Svojím spôsobom román taktiež predstavuje ironickú, miestami až sarkastickú kritiku nezmyselných boľševických inštitúcií, ktorých jediným zmyslom je kontrola jej členov. Na jednej strane sa oficiálne deklaruje výstavba kvalitatívne novej spoločnosti, na druhej strane v krajine prekvitá korupcia, rozkrádanie a udávanie. Nový človek jestvuje iba na papieri a príbeh nám predstavuje čudesné panoptikum starých figúrok oblečených do nových šiat, hovoriacich komunistickým newspeakom.
Modernistické postupy
Zásadná zmena oproti predchádzajúcim spracovaniam legendy spočíva v prevrátení hierarchie medzi majstrom a Margarétou. Bulgakov z majstra urobil pasívnu postavu bezbrannú voči intrigám a podlým kritikám, Margarétu zase povýšil na aktívnu postavu, ochotnú v mene lásky kolaborovať aj s nečistými silami a hlavne pripravenú vziať svoj aj majstrov osud do vlastných rúk. Takáto hierarchická zmena predznamenáva aj súčasné rodovo vyvážené uchopenie literárnych postáv.
Modernistický strih románu znásobuje aj jeho diskurz. Autor využíva originálne umelecké postupy, dovolím si upozorniť aspoň na neprehliadnuteľné využitie analógie filmového strihu, využívanú pri tvorbe filmových flashbackov a flashforwardov. „Strih“ umožňuje v rozprávaní príbehu skočiť z prítomnosti do minulosti a zároveň predvídať budúcnosť. Svojou troškou k originalite prispieva aj striedanie pozície rozprávača. Väčšinu príbehu rozpráva skrytý rozprávač, miestami však zhadzuje svoju masku a odkrýva svoju (pravú alebo predstieranú?) identitu, totožnú s identitou pisateľa románu. Silnou stránkou románu sú plasticky vymodelované postavy a ich reč. Bulgakov sugestívne a neuveriteľne dynamicky graduje dialógy, ktoré kombinuje s presnými opismi prostredia. Kombinuje ich tak účelne, že ich vzťah pripomína vzťah figúry a pozadia, jedno synergicky podporuje druhé. Bohatá symbolika najmä pre ecovských vyznávačov zahalenosti priam vyzýva k interpretácii či dokonca zvádza k nadinterpretácii, čo však v tomto prípade rozhodne nie je na škodu, pretože obohacuje zmysel románu.
Ľahko sa o románe píše, avšak viem si predstaviť, ako ťažko sa prekladal, či skôr transformoval do slovenčiny, a preto vysoko oceňujem výkon prekladateľa Jána Štrassera. Jednoducho, tento preklad predstavuje kultúrnu udalosť, a tak by sme ho mali aj prijímať. Nepomôže to len prekladateľovi, pomôže to skvelému textu, ktorý si zaslúži našu pozornosť.
Autor je filozof
Michail Bulgakov: Majster a Margaréta. Z ruštiny preložil Ján Štrasser. Bratislava: Slovart, 2019. 381 strán.
