Uvedenie privatizácie do sociálnych vied a nemecká Národnosocialistická strana

V roku 2006 som v Journal of Economic Perspectives vydal článok s názvom Uvedenie „privatizácie“ a nemecká Národnosocialistická strana. Dnes sa preň viac hodí názov Uvedenie „privatizácie“ do sociálnych vied a nemecká Národnosocialistická strana. Kým dejiny predstavujú relatívne statický problém, ich štúdium je dynamické, keďže sa neustále zjavujú nové zdroje, informácie a dáta. Poďme si ich predstaviť, krok po kroku.

Pojem „privatizácia“ v zmysle, v akom sa používa v sociálnych vedách, má svoj pôvod s najväčšou pravdepodobnosťou v Nemecku, kde sa používal už od 19. storočia (ako to dokumentuje J. A. Kämmerer v publikácii Privatisierung (2001)). Výraz privatisierung odkazoval ako na prevod vládneho vlastníctva do súkromných rúk (ide teda o význam, aký privatizácii pripisujeme dnes), tak aj na prevod do sféry súkromného práva, kde sa jeho význam týkal majetkových práv (teda procesu, kedy sa čosi stáva vlastníctvom jednotlivca). Stojí za pozornosť, že tento druhý význam výrazu privatisierung bol v spojení s anglickým výrazom privatization v obehu už od 30. rokov minulého storočia.

Pri importe slova privatizácia ako „prevodu vládneho vlastníctva do súkromných rúk“ do angličtiny nastal kľúčový moment na prelome 30. a 40. rokov minulého storočia, kedy vyšlo množstvo štúdií venovaných analýze nemeckej ekonomickej politike počas vlády Národnosocialistickej strany.

Prvou – a podľa mňa najkomplexnejšou – z týchto štúdií bola The Structure of the Nazi Economy (Štruktúra nacistickej ekonomiky; ako rozpracovaná dizertačná práca vyšla v roku 1941 vo vydavateľstve Harvard University Press) autorky Yaple Sweezy. Vo svojej práci konštatovala, že priemyselníci napomohli Hitlerovmu vzostupu k moci a podporovali jeho ekonomickú politiku: „Výmenou za ich pomoc nacisti agilne preukazovali svoju dobrú vôľu tým, že množstvo monopolov pod štátnou kontrolou opätovne integrovali do súkromného kapitalizmu“. Táto politika predstavovala veľkoformátový program, prostredníctvom ktorého „vláda previedla svoje vlastníctvo do súkromných rúk“. Jedným z hlavných cieľov tejto politiky bolo motivovať ľudí k šetreniu, keďže vojnová ekonomika potrebovala nízku súkromnú spotrebu. Výška úspor sa považovala za závislú od príjmových nerovností, ktoré zasa mali prehlbovať majetkové nerovnosti. Práve to mala podľa Sweezy „zaistiť ‚reprivatizácia‘“ (aj vo zvyšku knihy Sweezy používa toto slovo). Možno ide o vôbec prvé použitie slova „reprivatizácia“ v anglickojazyčnej akademickej literatúre – minimálne v oblasti sociálnych vied.

Ďalšie príspevky k téme na seba nenechali dlho čakať. Napríklad Hans Wolfgang Singer použil slovo reprivatizácia v článku The German War Economy – VII (Nemecká vojnová ekonomika – VII), ktorý vyšiel v Economic Journal – vtedy najvplyvnejšom európskom ekonomickom časopise – v roku 1942. O rok neskôr Sidney Merlin publikoval v Quarterly Journal of Economics – vtedy aj dnes jednom z najvplyvnejších ekonomických časopisov – text Trends in German Economic Control Since 1933 (Trendy v riadení nemeckej ekonomiky od roku 1933). Je pozoruhodné, že Merlin štúdie Yaple Sweezy poznal, ale namiesto „reprivatizácie“ používal slovo „privatizácia“ – ide zrejme opäť o prvý prípad, kedy sa toto slovo z oblasti sociálnych vied vyskytlo v anglickojazyčnej literatúre.

Prečo pojmy „privatizácia“ a „reprivatizácia“ vzišli z diskusií o nemeckej ekonomickej politike v 30. a 40. rokoch minulého storočia? Hlavná hypotéza spočíva v relevancii privatizácie pre ekonomickú politiku implementovanú prvou nemeckou nacistickou vládou v rokoch 1933 až 1937. Vo februári 1934 sa v novinovom článku Heinza Marschnera Zur Neugestaltung des deutschen Nahverkehrs (K novej organizácii nemeckej mestskej dopravy) publikovanom v Der Deutsche Volkswirt objavilo nemecké slovo Reprivatisierung, ktoré možno preložiť ako „reprivatizácia“: „V tomto článku sa objavuje zaujímavý návrh: reprivatizácia mestskej dopravy, ktorá by sa po období inflácie vrátila pod verejnú správu, najmä do rúk lokálnych samospráv“. Len o niekoľko mesiacov neskôr použil Hans Baumgarten slovo Reprivatisierung vo svojom článku vydanom v Der Deutsche Volkswirt, ktorý sa venoval nemeckej bankovej politike: „Len čo sú splnené kľúčové podmienky pre budúcu reprivatizáciu a distribúciu dividend, je potrebné dodať, že reprivatizácia napokon tiež závisí od samotnej možnosti distribúcie dividend.“

V tomto období bol Der Deutsche Volkswirt považovaný za tlačový orgán Hjalmara Schachta, ktorého Adolf Hitler vymenoval za kancelára Ríšskej banky a následne ministra ekonomiky. Vo vydaní Der Deutsche Volkswirt z 9. 4. 1936 je úvodná strana venovaná článku Umschau: Reprivatisierung (Prieskum: Reprivatizácia). Nemecká vláda vtedy predala podiely verejných podnikov súkromníkom a článok sa zaoberal očakávaniami, ktoré predaj vytvoril medzi zainteresovanými stranami týkajúcimi sa všeobecnejšej privatizačnej politiky.

Úvodnému textu Der Deutsche Volkswirt sa v stĺpčeku z 18. 4. 1936 venoval korešpondent The Economist v Nemecku: „Otázka predaja priemyselných a bankových podielov v období od krízy z roku 1931 je predmetom diskusie v tlačovom orgáne doktora Schachta.“ V tomto vydaní The Economist slovo „reprivatizácia“ nenájdeme. O niekoľko mesiacov neskôr sa vo vydaní The Economist z 1. 8. 1936 objavuje nasledujúca veta: „K ‚re-privatizácii‘, ako sa tomuto procesu hovorí, došlo v prípade všetkých troch bánk.“ Mohlo ísť o zásadný krok k uvedeniu pojmu „reprivatizácia“ do angličtiny. Zdá sa, že „reprivatizácia“ do angličtiny vošla v topánkach nemeckého slova Reprivatisierung, ako jasne ukazujú príklady článkov z The Economist. Sweezy pri príprave svojej práce využívala množstvo nemeckých časopisov, periodík a novín, zatiaľ čo Singer (1942) vychádzal výhradne z nemeckých časopisov a periodík. Patril medzi ne aj Der Deutsche Volkswirt, čiže nemecký pojem mohol byť do angličtiny importovaný aj z týchto zdrojov.

Používanie slova „reprivatizácia“ v The Economist v roku 1936 nepochybne zvýšilo vplyv pojmu prenikajúceho do angličtiny a sociálnych vied. Možno však nešlo o prvý prípad, kedy sa tento pojem vyskytol v písanej angličtine v ekonomickom význame, ako som sa domnieval v čase, keď vyšiel môj článok v Journal of Economic Perspectives.

Začiatkom roku 2022 ma ktosi na sociálnej sieti upozornil, že slovo „privatizácia“ sa v angličtine použilo už o viac než desaťročie skôr, ešte pred rokom 1936, v The Miami Herald. Overil som to a naozaj – vyskytuje sa v článku vydanom 28. 4. 1924, ktorý sa zaoberá súdobými diskusiami o ekonomickej politike v Nemecku: „Hugo Stinnes opakovane požadoval privatizáciu železníc tvrdiac, že pod byrokratickou správou nebudú nikdy fungovať uspokojivo a ziskovo.“ Mal tým Hugo Stinnes (v čase vydania článku už zosnulý) na mysli prevod vlastníctva železníc do súkromných rúk alebo transformáciu nemeckých železníc na vládny podnik, ktorý by fungoval v rámci obchodného práva? Ide o zaujímavú otázku, na ktorú nedokážem odpovedať. V každom prípade sa tu opäť ukazuje, že kým dejinná skutočnosť ostáva statická, jej analýza je vskutku dynamická.

Rád by som text uzavrel tým, že tieto zistenia sú (alebo prinajmenšom pred 16 rokmi boli) vo svetle dovtedajších informácií v anglickojazyčných encyklopédiách prevratné. Napríklad Oxford English Dictionary (OED) zaznamenával prvý písomný výskyt slova „privatizácia“ až v roku 1959. Random House Dictionary of the English Language situoval prvý výskyt slov „privatizovať“ aj „reprivatizovať“ do obdobia rokov 1945 – 1950 a Websterov slovník vystopoval prvý výskyt slova „reprivatizácia“ v roku 1948. Medzeru v poznaní pôvodu pojmu interpretujem tak, že po konci druhej svetovej vojny slovo „privatizácia“ na čas vypadlo z používania, keďže sa tento pojem v dlhom období konsenzu vo verejnom záujme stal ako prostriedok ekonomickej politiky v podstate irelevantným. Hoci sa koncom 50. rokov minulého storočia stala nemecká ekonomická politika opäť hlavným prameňom inšpirácie pri používaní slova „privatizácia“, ako to v OED naznačuje datovanie jeho pôvodu do roku 1959, až obnovený záujem o privatizáciu od 80. rokov pritiahol pozornosť verejnosti ako k tejto politike, tak aj k samotnému pojmu.

Medzera v poznaní sa však netýkala len samotného pojmu, ale aj príslušnej politiky. Až donedávna boli privatizácie Pinocheta (v 70. rokoch v Čile) a Thatcher (v 80. rokoch vo Veľkej Británii) považované za priekopnícke politiky tohto druhu. V skutočnosti však nimi neboli. Rozsiahla privatizácia za prvej nacistickej vlády v rokoch 1933 – 1937 bola po roku 1947 úplne zabudnutá a zmenilo sa to až po vydaní môjho článku v JEP v roku 2006 (ďalšiu dokumentáciu a analýzu som dodal v článku Economic History Review v roku 2010). Podobne ostala z veľkej časti zabudnutá rozsiahla privatizácia počas prvej fašistickej vlády v Taliansku, ktorá prebehla v rokoch 1922 až 1925. Je len pôsobivým zvratom, že prekvapivý výsledok môjho pátrania po pôvode pojmu „privatizácia“ ma nečakane priviedol k novým zisteniam o samotnej privatizačnej politike, ktoré ponúkajú nové vhľady a perspektívy pre analýzy ekonomických politík z ostatného obdobia.

Preložil Martin Makara

Germà Bel je profesor na Barcelonskej univerzite