Kapitál ako upír. Privatizácia a pôvodná akumulácia v postsovietskej východnej Európe

Jan Sowa13. augusta 2022685

Pojem pôvodná akumulácia patrí k menej rozpracovanému a len minimálne diskutovanému dedičstvu Karla Marxa. Narába sa s ním najmä ako s historickým konceptom: podmienkou kapitalizmu je kapitál a keďže sa kapitalistom nikto nerodí, stáva sa ním vo fáze akumulácie kapitálu. Táto fáza však nie je založená na „slobodnej“ trhovej výmene, pretože tá už predstavuje súčasť kapitalistickej formácie, ale na známych praktikách pôvodnej akumulácie, ako je prisvojovanie si území, otroctvo, koloniálne drancovanie a podobne. Historický prístup k pôvodnej akumulácii predpokladá, že vo všeobecnosti ide o fenomén minulosti: len čo sa rozvinul kapitalistický spôsob produkcie, funguje predovšetkým či výlučne na inom spôsobe apropriácie: privlastnení si práce prostredníctvom „slobodného“ trhu.

Niet pochýb o tom, že táto fáza pôvodnej akumulácie v dejinách kapitalizmu nastala. Množstvo bohatstva, ktoré vyprodukovali otroci na amerických plantážach a ktoré Európania vyrabovali zo svojich kolónií, je obrovské a zaiste výrazne napomohlo k rozbehu stroja kapitalistickej akumulácie. Bolo by však chybou predpokladať, že takýto spôsob apropriácie bol len historickým fenoménom. Práve tu si môžeme uvedomiť dôležitosť historickej analýzy, s ktorou prišli Immanuel Wallerstein a ďalší predstavitelia tzv. teórií svetového systému a závislosti. Wallerstein polemizuje s niektorými marxistami, napr. Robertom Brennerom, ktorí nástoja na nevyhnutnej väzbe medzi kapitalizmom a námezdnou prácou, pretože podľa nich nemožno hovoriť o kapitalistickom spôsobe výroby, ak jeho súčasťou nie je vykorisťovanie formálne slobodnej pracovnej sily. Wallerstein ukazuje, že kapitalizmus je do veľkej miery schopný do svojho vlastného fungovania zahrnúť rozličné typy predkapitalistických či nekapitalistických formácií. Úloha, ktorú vo vývoji kapitalizmu zohrávalo otroctvo až do neskorého 19. storočia (sic!), je toho najlepším príkladom. Ba čo viac: robustnosť, všestrannosť a prispôsobivosť, ktoré kapitalizmus historicky manifestoval, spočívajú práve v schopnosti integrovať sa do nekapitalistického okolia a čerpať z neho.

Ak prijmeme takúto diagnózu, už k samotnej otázke pôvodnej akumulácie je možné pristúpiť odlišne. Už totiž nemusíme predpokladať, že hneď ako je kapitál v prvotnej fáze naakumulovaný, sociálne fenomény späté s touto fázou sa pominú a nahradí ich buržoázna modernita so „slobodným“ trhom práce ako komodity. Kapitalizmus pôsobí skôr ako rizomatická asambláž spôsobov produkcie, ktoré najlepšie zodpovedajú jeho špecifickej podobe a… doslova všetkých ostatných: prisvojovania si území, drancovania, krádeží, otroctva, vydierania, korupcie, čohokoľvek, čo nám napadne. Pôvodná akumulácia je skôr stálym prvkom kapitalizmu než prekonanou dejinnou fázou jeho vývoja.

Namieste je predložiť ešte radikálnejšiu tézu. Množstvo bohatstva, ktoré vyprodukovali procesy pôvodnej akumulácie, ako sme ich načrtli vyššie, je obrovské: prírodné zdroje vyrabované na úkor životného prostredia, produkčné náklady externalizované do verejnej sféry, čo zodpovedá krádeži verejných zdrojov, lukratívne zmluvy podpísané vďaka korupcii, apropriované prírodné a nemateriálne verejné statky, zisk vygenerovaný v podstate otrockou prácou, ktorá zďaleka nie je javom minulosti, a podobne. Prirodzene sa núka otázka: Akú mieru zisku by bolo možné dosiahnuť bez týchto fenoménov? Bol by vôbec nejaký? Možno je pôvodná akumulácia štrukturálne stále prítomná preto, lebo nie je len podmienkou rozbehu kapitalistickej produkcie, ale aj samotného fungovania kapitalizmu v každej etape jeho existencie. Kapitalizmus sa vydáva za kúzelnú elektráreň, ktorá generuje bohatstvo zo slobodnej výmeny, avšak je skôr upírom, ktorý na prežitie potrebuje stály prísun krvi.

V kontexte nedávnej minulosti východnej Európy je v panteóne pôvodnej akumulácie jedna zvlášť zaujímavá technika: privatizácia verejného majetku. Po páde Sovietskeho zväzu v raných 90. rokoch podstúpil celý región radikálnu transformáciu majetkových vzťahov. V každej jednej krajine došlo k masívnemu transferu verejného bohatstva do súkromných rúk, niekedy za bizarne nízke sumy. Celý proces bol hnaný neoliberálnou ideológiou, ktorá predpokladá, že súkromná správa majetku je vždy efektívnejšia než tá verejná a že z privatizácie – bez ohľadu na spôsob jej realizácie – profituje napokon každý. Je len ironickým či cynickým prekrútením skutočnosti, že samotný spôsob privatizácie bol odprezentovaný ako dôkaz, že privatizácia funguje a následne poslúžil jej spätnej legitimizácii: najlepšie fungujúce verejné podniky boli privatizované ako prvé a tie, ktoré zisk nevytvárali alebo dokonca generovali stratu, ostali v štátnych rukách, keďže o ne nijaký súkromný investor nemal záujem. Samozrejme, výborne fungujúcim štátnym podnikom sa rovnako darilo aj v súkromných rukách, zatiaľ čo nefungujúce, nesprivatizované podniky skrachovali. Nepriestrelný dôkaz, že súkromné vlastníctvo je lepšie než verejné, nie?

Celý ideologický rámec, na ktorom bola privatizácia postsovietskeho majetku postavená, v skutočnosti môže slúžiť ako príklad reality postavenej z nôh na hlavu. Tvrdilo sa, že radikálna privatizácia nasledovaná úspornými opatreniami je nevyhnutná z dôvodu nápravy zlyhaní zo sovietskeho obdobia. Sovietske režimy mali nepochybne množstvo fundamentálnych ekonomických nedostatkov. Neoliberálna politika šetrenia však bola vo východnej Európe 90. rokov možná jedine vďaka tomu, čo sa v sovietskom období podarilo vybudovať. V privatizovaných firmách bolo možné udržať smiešne nízke mzdy a minimálne daňové zaťaženie jedine vďaka dedičstvu zo sovietskych čias v podobe rozvinutej siete verejných inštitúcií. Školy boli bezplatné, základná zdravotná starostlivosť dostupná každému, krajiny disponovali hustými železničnými sieťami a aj keď diaľnice chýbali, infraštruktúra spevnených ciest bola dostatočná pre zaistenie pracovnej mobility a distribúcie tovaru. Medzinárodné firmy, ktoré sprivatizovali pôvodne verejné firmy, tak zároveň získali prístup ku kvalitne vzdelanej pracovnej sile. Základné potreby pracujúcich napĺňal verejný systém, pracovná sila dokázala prežiť a reprodukovať sa aj pri veľmi nízkych mzdách. Keďže bola dopravná infraštruktúra a ďalšie náležitosti potrebné pre hladké fungovanie kapitalistickej ekonomiky dostupné zadarmo, neoliberálny kapitalizmus dokázal operovať na pozostatkoch zo sovietskeho obdobia a prevádzať obrovské množstvá bohatstva späť do ústredí nadnárodných korporácií.

Zaujímavý príklad ideologickej clony zahaľujúcej privatizáciu z 90. rokov a jej roly v dejinách ponúka Poľsko (krajina, ktorú vzhľadom na svoju národnosť a odborný záujem poznám najlepšie): tvrdí sa tu, že prevod verejného majetku do súkromných rúk naplnil ciele a ambície protisovietskej opozície z 80. rokov, ako ich formulovala Solidarność. Z odborovej organizácie pracujúcich, ktorá vznikla v roku 1980, sa stalo masové sociálne hnutie s 10 miliónmi členov (sic!), ktorí predstavovali štvrtinu celej poľskej populácie (a to je reč len o formálne registrovaných členoch, nie o sympatizantoch). Na jeseň roku 1981 – len pár mesiacov pred vyhlásením stanného práva – zorganizovala v Gdańsku Solidarność kongres, na ktorom predstavila šesťdesiatstranový program s názvom Samosprávna republika (poľsky Samorządna Rzeczpospolita). Obsahoval náčrt fundamentálnej reformy režimu, ako si ju táto odborová organizácia predstavovala. Už len letmý náhľad do tohto programu vyvracia mýtus o prokapitalistickej a proliberálnej povahe Solidarnośći. V celom texte sa slovo „kapitalizmus“ neobjaví jeden-jediný raz. Nešlo pritom len o akýsi šikovný rétorický manéver na oklamanie cenzorov. Nenájdeme tu nijaké iné slovo či pojem, pod maskou ktorých by sme odhalili kapitalizmus. Párkrát narazíme na „trh“ (nikdy však nie s prívlastkom „slobodný“), zakaždým je však opísaný ako podporný prvok v rámci decentralizovanej a spoločensky spravovanej ekonomiky. Detto to platí pre ďalšiu posvätnú kravu rétoriky neoliberálneho kapitalizmu: súkromný majetok a privatizáciu. Slovo „súkromný“ (či jeho odvodeniny) sa na šesťdesiatich stranách objavuje len štyrikrát a iba dvakrát odkazuje na súkromné podniky. Niet tu ani zmienky o privatizácii štátneho či verejného majetku. Program explicitne a konzistentne požaduje opak. Najfrekventovanejším slovom v tomto dokumente (napočítal som 144 výskytov) je „sociálny“ – vo všetkých možných podobách a spojeniach: sociálna spravodlivosť, sociálny blahobyt, sociálne protesty, sociálne hnutie, sociálna obroda, sociálna iniciatíva, sociálne náklady ekonomických reforiem. A čo je pre spätosť s otázkami politickej ekonómie najdôležitejšie: sociálne podniky, sociálna správa ekonomiky a sociálne vlastníctvo výrobných prostriedkov – naozaj veľmi prekvapivá požiadavka, keďže je par excellence komunistická. Veľmi príznačným spôsobom zašla Solidarność ešte ďalej: na komunistickú stranu sa obracia so žiadosťou o „skutočnú socializáciu správy ekonomiky“. Ide o vskutku lacanovský moment, keďže strana tu je v opačnom garde adresátom svojho vlastného posolstva.

Druhým najdôležitejším a najčastejšie zmieňovaným slovom v rámci programu je „samospráva“. Vyskytuje sa tu štyridsaťštyrikrát, teda takmer na každej strane. Nejde však len o požiadavku miestnej samosprávy, ktorú by bolo možné poľahky spacifikovať ako súčasť liberálnej občianskej spoločnosti. V stávke je „samospráva“ pracujúcich na pracovisku kontrolovať mocensky produkčný proces. Dokument ponúka príklad takzvanej Siete – skupiny priemyselných závodov v správe a prevádzke výborov pracujúcich – ako modelu praktickej organizácie produkčného procesu. Problematika sa tu nasvecuje z troch strán: pragmatickej – pracujúci sami najlepšie vedia, ako organizovať a prevádzkovať fabriky; politicko-ekonomickej – kolektívna kontrola produkčného procesu je správnou formou sociálnej organizácie ekonomiky; a „hegeliánskej“ – režim nerešpektuje dôstojnosť práce a pracujúcich.

Podujmime sa teda na sumár programu Solidarnośći z roku 1981: nesmeruje ku liberálnemu kapitalizmu a nevyzdvihuje súkromný majetok nad iné formy vlastníctva. Základný postoj vyjadrený v programe možno korektne nazvať emancipačným: smeruje k decentralizácii moci vrátane práva na sociálnu kontrolu ekonomického procesu a výrobných prostriedkov, ktoré vzišlo z kolektívnej vôle. Takéto požiadavky nie sú v súlade s liberálnou víziou, ktorá zámerne a konzistentne vyníma ekonomiku spod akejkoľvek kolektívnej kontroly, ako na úrovni pracoviska, tak aj celej spoločnosti. Sociálna správa výrobných prostriedkov tu je definovaná ako schopnosť spravovať svoje pracovisko a sociálne kontrolovať päťročnice. Myšlienka plánovanej ekonomiky ostáva zachovaná,  a tak je úplne jasné, že zmienky o trhu, ktoré v programe nájdeme, nemožno interpretovať v duchu privatizácie a povýšenia chaotického kapitalistického slobodného trhu nad skutočnú správu ekonomiky.

Ako je možné z takejto radikálne socialistickej či dokonca komunistickej (sic!) pozície dôjsť v raných 90. rokoch k masívnej privatizácii? Navzdory populárnemu mýtu nebola pôvodná mobilizácia, z ktorej v roku 1980 vzišla Solidarność, dielom intelektuálov, ale samotných pracujúcich. Ich požiadavky je potrebné vnímať ako pokračovanie dlhého zápasu okradnutých, ktorý sa zvádza už prinajmenšom dve storočia od čias Babeufovho spiknutia rovných počas Francúzskej revolúcie. Niet divu, že sa privatizácia na zozname ich priorít neocitla. Stanné právo vyhlásené v tejto podobe v roku 1981 Solidarność zlikvidovalo – odborová organizácia bola postavená mimo zákon, jej lídri boli uväznení a masový odpor sa rozsypal pod tlakom policajných represií. Keď sa v druhej polovici 80. rokov Solidarność znovuzrodila, už to bolo odlišné hnutie, v ktorom mali intelektuáli omnoho väčšiu váhu. Charakter Solidarnośći ako hnutia pracujúcej triedy sa z veľkej časti vytratil.

Medzičasom došlo k dvom ďalším dôležitým procesom: po prvé, prostredie liberálnych intelektuálov sa v Poľsku rýchlo rozvíjalo a ich najdôležitejšie skupiny sa koncentrovali v Krakówe na juhu a v Gdańsku na severe (práve s týmto okruhom bol od polovice 80. rokov v spojení Donald Tusk). Kým v roku 1980 zohrávali intelektuáli v Solidarnośći len vedľajšiu rolu, v roku 1989 v nej už boli protagonistami a zásadne prispeli k jej posunu smerom k protrhovému liberalizmu, o ktorý sa opierala privatizácia zo začiatku 90. rokov.

Po druhé, k liberálnym pozíciám sa paralelne posúval aj stranícky aparát. Ekonomický prepad na začiatku 80. rokov, následné protesty a mimoriadne nákladné (finančne aj symbolicky) zlyhanie Sovietov v Afganistane – to všetko presvedčilo nielen opozíciu, ale aj vládnych predstaviteľov krajín sovietskeho bloku, že nastal „čas na zmenu režimu“. Bol to práve tento ideologický posun v rámci samotných komunistických strán, ktorý bol posledným dielikom do mozaiky podmienok neoliberálnej transformácie prostredníctvom masívnej privatizácie v raných 90. rokoch. Zmenu postojov zrkadlil radikálny posun v smere k liberálnemu ekonomickému modelu, ku ktorému pod vedením strany dochádzalo v Poľsku už v druhej polovici 80. rokov. Nazývalo sa to „ekonomická reforma“ a „marketizácia“; strana sa pokúšala procesy prezentovať ako pozdvihnutie socialistického systému (v tejto etape sa už ani samotné „komunistické“ režimy komunistickými nenazývali). Dobový slogan znel: „Socializmus – Áno! Chyby – Nie!“ V skutočnosti sa však už akákoľvek spätosť so socializmom vytratila. V dejinách poľskej transformácie sa často vynecháva či prehliada skutočnosť, že k prvým ekonomickým zmenám, ktoré štát naviedli na trajektóriu kapitalistického vývoja a privatizácie, došlo ešte koncom sovietskych čias, v období rokov 1986 až 1989. Ich súčasťou bola liberalizácia cien, zrušenie centrálneho dohľadu nad ekonomikou, vytvorenie legislatívneho rámca pre súkromné podnikanie, úprava bankových regulácií za účelom vytvorenia finančného trhu, reforma daňových zákonov a množstvo ďalších menších legislatívnych úprav. Ironicky, bola to práve marxistická strana, ktorá koncom 80. rokov priviedla Poľsko do Medzinárodného menového fondu.

Dobrým príkladom straníckeho aparátnika, z ktorého sa stal popredný neoliberálny guru privatizácie, je Leszek Balcerowicz, minister financií prvej poľskej vlády po roku 1989. Balcerowicz do strany vstúpil v roku 1969, len rok po tom, čo antisemitské čistky prinútili intelektuálov ako Zygmunt Bauman či Leszek Kołakowski emigrovať. Balcerowicz sa zblížil s vládou a na prelome 70. a 80. rokov pracoval v Inštitúte základných problémov marxizmu-leninizmu a bol hlavným ekonomickým poradcom premiéra. V tomto období strávil množstvo času v zahraničí, na Saint John’s University v New Yorku získal titul MBA a istý čas strávil aj na univerzitách v Sussexe a Marburgu.

Balcerowicz je oslavovaný ako autor tzv. Balcerowiczovho plánu – neoliberálnej „šokovej terapie“, prostredníctvom ktorej sa v Poľsku inštalovala voľnotrhová ekonomika. V skutočnosti by sme v tomto pláne len ťažko vystopovali akýkoľvek zásadný prínos Balcerowicza (navrhol jeho detailnú implementáciu a dozeral na ňu, ale nebol autorom celého rámca). Genealógia tohto plánu náleží ku globálnej neoliberálnej vlne 80. a 90. rokov. V lete 1989 sa Balcerowicz stretol s dvoma zahraničnými ekonomickými poradcami, ktorí do Poľska prišli na pozvanie poľskej vlády a so sponzoringom Sorosovej nadácie: šlo o Jeffreyho Sachsa a Davida Liptona. Do Poľska priniesli balík reforiem, ktoré sa nápadne ponášali na to, čo dnes poznáme ako Washingtonský konsenzus. Balcerowicz tieto reformy poznal vďaka skúsenostiam zo západných univerzít a sám veľmi podobne uvažoval o tom, ako „opraviť“ poľskú ekonomiku. Spolu s tromi ďalšími ekonómami vytvoril detailný plán „šokovej terapie“ pre poľskú ekonomiku, ktorý na jeseň toho istého roku Lipton a Sachs v článku uverejnenom v poľskom finančnom magazíne Gazeta Bankowa verejnosti odprezentovali ako „skok do trhovej ekonomiky“. Poľský parlament tento plán hneď v decembri schválil a uviedol do praxe. Poľsko sa stalo výkladnou skriňou neoliberálnej privatizácie.

Privatizácia verejného a štátneho majetku v Poľsku v raných 90. rokoch – svojou povahou podobná tomu, čo sa dialo v celom sovietskom bloku – má univerzálny rozmer, ktorý by som rád zdôraznil. Genealógia neoliberalizmu ako množiny myšlienok súvisí so strednou Európou len minimálne alebo vôbec. Spomenúť tu možno jedine rakúsku národnosť Friedricha von Hayeka, ale táto skutočnosť nemá pre našu tému nijaký zvláštny význam. Genealógia neoliberalizmu ako spoločenskej a ekonomickej praxe je však s nedávnou minulosťou strednej a východnej Európy spätá podstatne užšie. Práve kolaps socialistických štátov a nekritické osvojenie si neoliberálnej privatizácie v bývalom sovietskom bloku umožnili neoliberalizmu nadobudnúť globálnu hegemóniu a podnietili intelektuálov ako Francis Fukuyama k vyhláseniu konečného víťazstva nad akýmikoľvek inými možnými spoločenskými usporiadaniami. V hegeliánskej perspektíve dejín a spoločnosti je opakovanie prvou podmienkou univerzalizácie. Z tohto hľadiska je osud štátov niekdajšieho sovietskeho bloku, ktoré podstúpili privatizačnú „terapiu šokom“ navrhnutú v juhoamerickom kontexte, presne takýmto opakovaním a je nutné považovať ho za bod obratu v dejinách neoliberálnej praxe. Ak by sa tieto spoločnosti vydali iným smerom a zachovali by si aspoň časť z myšlienok, ktoré vo svojom programe v roku 1981 predložila Solidarność, alebo by napríklad rozvinuli životaschopný model „tretej cesty“, nebolo by možné vyhlásiť, že „alternatíva neexistuje“. V tomto zmysle bola privatizácia v bývalom sovietskom bloku (ako ideológia a prax) pre neoliberalizmus tým, čím bola haitská revolúcia v rokoch 1791 – 1803 pre myšlienky Francúzskej revolúcie: opakovaním, ktoré vydláždilo cestu k univerzalite.

Preložil Martin Makara

Jan Sowa je sociálny teoretik a výskumník a docent na Akadémii výtvarných umení vo Varšave

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: