Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Umenie a príšery. Úvaha nad Neilom Gaimanom

Počet zhliadnutí:
Foto: nrkbeta, CC BY-SA 2.0, via Wikimedia Commons

Nový rok, nové potvrdenie frázy never meet your heroes. Neil Gaiman je nielen populárny autor, navyše mal aj povesť feministu. Odhalenie jeho sexuálne predátorského správania vyvolalo všeobecné pobúrenie a znechutenie. A u ľudí, ktorí majú radi jeho knihy, aj zúfalstvo a pocit, akoby ich niekto olúpil o obľúbené umelecké diela. 

Gaimanov prípad je bohužiaľ jedným z mnohých, ktorý otvára dôležité otázky mocenských vzťahov a toho, akým spôsobom sa obete sexuálneho násilia vyrovnávajú s traumatickou skúsenosťou, a akým spôsobom sa vôbec učia pochopiť, že boli obeťami sexuálneho násilia. Na riešenie týchto otázok nemám expertízu. Ako niekto, kto sa venuje filozofii umenia, však viem konfrontovať iné, aj keď pravdepodobne menej dôležité otázky, ktoré sa v takýchto prípadoch cyklicky vracajú, a to otázky vzťahu autorstva a ich diel. Je možné oddeliť autora od diela, alebo sú jeho osobnosť, charakter a postoje vpísané do diela? A je správne pri vnímaní, interpretácii a hodnotení diela ignorovať, kto ho vytvoril?

Monštrá, ktoré nás fascinujú

Umelecký svet je plný nadaných či dokonca geniálnych príšer, ktoré sa dopustili ohavných skutkov, zastávali ohavné postoje alebo oboje. Zároveň sú autormi diel, ktoré nás fascinujú a od ktorých sa nevieme oslobodiť. A to napriek tomu, že niekedy ich ohavné postoje prenikajú aj priamo do ich tvorby.

Mnohí z nás by vedeli dodať vlastné príklady. Za mňa dám dva. Dôležitými umelcami pre mňa sú Richard Wagner či H. P. Lovecraft, ktorí boli zároveň odpornými rasistami a antisemitmi. V závere Wagnerovej opery Majstri speváci z Norimbergu počujeme nádhernú „Waltherovu Preislied“, ktorou opantá zhromaždený ľud aj svoju milú Evu. Nasleduje však bojovo naladený monológ Hansa Sachsa, v ktorom sa v pochodovom rytme chvália prednosti „nemeckého svätého umenia“ a vystríha sa pred cudzími vplyvmi (čím sa mienia, okrem iného, židia). Nacisti sa nemuseli veľmi namáhať, aby túto pasáž propagandisticky využili.

V prípade Lovecrafta prichádza Michel Houllebecq s presvedčivým argumentom, že jeho kozmický horor je vlastne estetickou sublimáciou jeho paranoidného, až komicky extrémneho rasizmu. Ako dôkazový materiál predkladá Lovecraftove dojmy z návštevy multikultúrnych štvrtí New Yorku: „Boli to monštruózne, nejasné odtiene pitekantropoidného a amébického; neurčito vytvarované z páchnuceho tekutého slizu vyvrhnutého z útrob skazenej zeme, plaziaceho sa a vytekajúceho na špinavé ulice z okien a dverí spôsobom, ktorý pripomínal hmýriace sa červy či nepomenovateľné podmorské hrôzy.“ Stačí vlastne len pár úprav a dostávame sa k pasážam z Hôr šialenstva.

Je teda možné vnímať umelecké diela oddelene od ich autorov? Moderné filozofie umenia, od fenomenológie po štrukturalizmus, v skutočnosti väčšinovo dokazujú, že diela sú vždy zo svojej povahy oddelené od ich reálnych autorov. Umelecké dielo sa osamostatňuje od autora dokonca nie až po vytvorení, ale ako upozorňoval napríklad ruský literárny teoretik Michail Bachtin už v priebehu tvorby, keď kladie umelcovi prekážky, ktoré pri pôvodnom zámere nepredpokladal a ktoré usmerňujú jeho tvorbu. Poľský filozof Roman Ingarden tvrdil, že každé umelecké dielo projektuje svojho „intencionálneho autora“, avšak len preto, že každé umelecké dielo vnímame z definície ako ľudský výtvor. Takýto intencionálny autor však nie je reálny – je to autor, ktorého povaha je daná povahou a logikou diela.

Vnášanie znalostí o reálnych autoroch do diel je naprieč analytickou aj kontinentálnou filozofiou umenia vnímané ako chyba či znečistenie. Francúzsky filozof Roland Barthes z tohto dôvodu hovoril o „smrti autora“; analytickí filozofi William Wimsatt a Monroe Beardsley v dnes už klasickej štúdii nazývali hľadanie významu diela v úmysloch jeho reálneho autora „intencionálnym klamom“. Talian Umberto Eco v knihe Limity interpretácie označoval zmiešavanie diela a biografických detailov „používaním“ diela, čo je protikladom poctivej interpretácie.

Uvedená filozofia umenia vlastne predpisuje akýsi ideálny spôsob vnímania umenia ako takého. Prístup, ktorý vyžaduje asketické odosobnenie sa, aby sme sa otvorili kritike; čisté sústredenie sa na dielo, ktoré sa tak stáva v podstate miestom, v ktorom ľudstvo skúma samé seba. Umelecké dielo v spomínaných koncepciách nie je niečím, v čom nachádzame samých seba, ale niečím, čo stojí proti nám, čo nám kladie prekážky a konfrontuje nás.

So Schubertom na pive

Takýto spôsob vnímania umenia je však veľmi náročný a mnohí túžime po niečom hmatateľnejšom, zemitejšom. K prvej deformácii, respektíve akémusi „znečisteniu“ diela, dochádza na našej strane, na strane recipienta – vnášame samých seba do diela, napájame ho na naše aktuálne nálady a životné udalosti, robíme ho konkrétnou súčasťou nášho života. Odtiaľ vedie prirodzená cesta k „znečisteniu“ intencionálneho autora biografickým autorom. Predstavujeme si, že dielo prehovára k nám, no keďže komunikácia, po ktorej túžime, si vyžaduje reálneho človeka, predstavujeme si, že skrz dielo k nám prehovára konkrétny autor. Ten nás už dôverne pozná, lepšie, ako sa poznáme my sami – čoho dôkazom sú jeho diela, tak ľahko integrované do nášho života. Autor je vlastne naším priateľom. Nie je to v skutočnosti reálny autor – je to obraz, ktorý si vytvárame na základe biografických čriepkov, rozhovorov, klebiet, anekdot a jednoducho našich predstáv či snov. Avšak veríme, že tento obraz je živým autorom.

Tento spôsob vnímania umenia, v ktorom dochádza k zmiešavaniu životopisného a umeleckého, by zrejme Theodor Adorno – ktorý nikdy nič publiku neuľahčoval – pejoratívne nazval „regresívnym“. Ja to nazývam „fanúšikovstvom“, a samozrejme sa nejdem tváriť, že k umeniu takisto nepristupujem fanúšikovsky. Tiež rád čítam životopisy umelcov a umelkýň, predstavujem si – pri žijúcich aj mŕtvych umelcoch – s ktorými by som išiel na pivo, napríklad s Wagnerom, Ludwigom van Beethovenom alebo Johannom Sebastianom Bachom by som nešiel, ale šiel by som s Franzom Schubertom či Georgom Friedrichom Händelom. V každom prípade zúfalstvo, aké cítia tí, ktorí majú radi Gaimanove diela, sa spájajú práve s fanúšikovským spôsobom vnímania umenia, respektíve prístupu k umeleckým dielam. Nami vytvorený obraz o autorovi sa dostane do konfliktu s realitou, a my máme zrazu pocit zrady.

Pocity zrady, sklamania či rozčarovania však nemusia byť dôvodom na odvrhnutie diela – dajú sa vnímať ako dôvody na odvrhnutie fanúšikovstva a opätovné vnímanie diel v novom svetle. Čo ostane z diel, keď zistíme, že nás so skutočným autorom nemôže ani hypoteticky spájať priateľstvo, že sme ho vlastne nepoznali a on nepoznal nás? Čo môžeme vidieť v jeho dielach a ako k nám prehovárajú?

Niektoré diela skolabujú, iné zažiaria v novom svetle. Napríklad pre filmy Woodyho Allena sú jeho osobné hriechy istou coup de grâce. Nie bezvýznamná časť ich čara bola v tom, že si človek za nimi predstavoval Allenove osobné neurózy, akéhosi divného, no nie úplne nesympatického týpka; keď sympatie stratil, čaro opadlo. Alebo stratíme motiváciu brániť nedokonalosti – Sachsov monológ v Majstroch spevákoch bol vždy nezmyselnou štylistickou päsťou na oko, napokon ide o najslabšiu Wagnerovu operu aj bez ideologicky odpornej batožiny. 

Iné diela zas konfrontáciu vydržia. Najlepšie Lovecraftove poviedky sú fascinujúcou, psychotickou prózou, ktorá napína limity ľudského porozumenia a otvára priestor pre nové ontológie.

Démonom neunikneme

Môžeme teda naďalej čítať Gaimana? Ak jeho diela obstoja aj bez fanúšikovstva, tak samozrejme áno, rovnako ako ľudia naďalej čítajú Lovecrafta a počúvajú Wagnera. Ak sa dokonca stále jedná o diela nabité významami a provokujúce, dalo by sa povedať, že dokonca Gaimana aj treba naďalej čítať.

Dilema, ktorá však ostáva, je dilema o Gaimanovej budúcnosti. Má Gaiman naďalej tvoriť? Jeho projekty sú totiž postupne rušené. Dilema sa dá vyšpičkovať aj v podobe kontrafaktuálnych otázok: Mali Wagner či Lovecraft tvoriť? Mali by sme chcieť svet, v ktorom sú ľudia hlásiaci sa k zavrhnutiahodným ideám ako Wagner a Lovecraft zavrhnutí, ale nie sú v ňom ich nadčasové diela, alebo svet s Lovecraftovými poviedkami a Wagnerovými operami?

Pri tejto dileme viem poskytnúť len predbežné riešenie. Naša morálna intuícia nám vraví, že ľudia, ktorí otrasným spôsobom ubližujú druhým, by nemali byť odmeňovaní. Túto intuíciu je možné nasledovať. V neskorom kapitalizme sa umelecká hodnota podvedome vyjadruje v peniazoch, ale to je opäť niečo, čo je nepôvodné a čo môžeme v takýchto chvíľach prehodnotiť. Gaiman by podľa takého prístupu mohol ďalej tvoriť, ak by z tvorby nemal materiálny prospech, kým neoľutuje, čo napáchal, neodpyká si trest a nenapraví škody. Prakticky povedané by sa mal napríklad vzdať honorárov a podobne. Diela, ktoré sú už „vonku“, existujú nezávisle na autorovi, tie môžeme čítať ďalej, ak za to stoja. Ideálne však hľadať spôsoby, na ktorých autor nezarobí.

Ešte znepokojujúcejšia otázka však je, či by niektoré nadčasové diela vôbec mohli vzniknúť bez ohavných autorov. Ak aj je umenie seba-skúmaním ľudstva, čo ak kľúče k niektorým jeho podstatným zákutiam držia len príšery? Sme v umení odsúdení neustále nachádzať našich démonov? Alebo musíme v mene progresu drasticky vyčistiť aj svet umenia?

Tu je potrebné zmieriť sa s prvou možnosťou. Je možné, že v nejakej veľmi vzdialenej utópii sa umenie premení na číre rozptýlenie, pretože už nebude dôvod, aby nás znepokojovalo. No dejiny nás učia, že utópie sa urýchľovať nedajú, a aj preto je dôležité – aj v rámci umenia – naďalej sa konfrontovať s démonmi.