Ani budúcnosť už nie je tým, čím bola
Utópia neznámeho priestoru je v Star Treku zároveň utópiou neznámeho času; utópia budúcnosti je tým realistickejšia, čím viac sa opiera o minulosť. Skvelé nové svety socialistickej fantastiky trpeli nehodnovernosťou, keď budúcnosť vyhlasovali za prítomnosť, táto budúcnosť pritom bez kontaktu s prítomnosťou visela vo vzduchoprázdne.
Bezstarostný optimizmus
Klasická prvá séria Star Trek: The Original Series, pôsobí bezstarostne optimisticky v porovnaní s televíznymi seriálmi 90. rokov, ako sú Space Ranger, Space 2063 alebo temný Babylon 5. Keď bol veliteľom Enterprise kapitán Kirk, budúcnosť bola ešte mladá a v poriadku. Svetlá budúcnosť ľudstva, porovnateľná s víziami komunizmu v dielach socialistických autorov, potemnieva v sériách The Next Generation, Deep Space Nine a Voyager.
Kolektív zdanlivo dokonalých jednotlivcov poľudštili mimozemšťania Deanna Troi alebo Worf. Svojimi ľudskými nedostatkami oživujú utopicky dokonalú posádku a spolu s androidom Datom vytvárajú ďalšie zdroje dramatického potenciálu podľa doteraz neprekonaného vzoru pána Spocka. So schematicky jednostranným zobrazením posádky Enterprise v prvej sérii osviežujúco kontrastuje vypočítavá ziskuchtivosť Ferengiho Quarka, barmana v Deep Space Nine: „Chamtivosť je večná,“ znie desiaty zákon Ferengov („Prophet Motive”; „False Profits”).
Dvestoosemdesiatpäť Zákonov zisku rasy Ferengov (Rules of Acquisition) podrobne definuje sebectvo ako hybnú silu správania rozumných bytostí. Ferengovia aj iní mimozemšťania Star Treku sú realistickými protihráčmi hrdinov bez bázne a hany, čo nepoznajú iné ciele a motívy ako ušľachtilé záujmy ľudstva.
V socialistickej fantastike podliehali svojim osobným záujmom takmer výlučne záporné postavy. Individuálny záujem jednotlivca v nej bol znakom „nižších stupňov vývoja spoločnosti“ a „prežitkom minulosti“. V nížinách triviálnej fantastiky sa potulujú čiernobiele postavy už od čias arkadických a bukolických utópií. Ideál neľudskej dokonalosti straší čitateľa alebo čitateľku socialistickej utópie rovnako ako čitateľa vesmírnej kovbojky alebo diváka cukríkových televíznych seriálov.
Od žiarivých farieb po pochmúrne labyrinty
Star Trek sa nestal antiutópiou, no výrazové prostriedky autorských kolektívov stále intenzívnejšie vyjadrujú hrozbu premeny utopickej budúcnosti na distópiu. Pokojný tón vedeckého diskurzu v rozhovoroch posádky o odborných problémoch prerýva štekanie vojenských povelov v úsečnej klingončine a syčivej cardassiánčine. Kozmická stanica Deep Space Nine pôsobí znepokojivo cudzím dojmom oproti prehľadne funkčným, pravouhlo a kruhovo konštruovaným lodiam, stavbám a strojom Federácie. Herman Zimmerman, dizajnér sérií Star Trek: The Next Generation aj Star Trek: Deep Space Nine, vychádzal pri jej návrhu z predstavy, že Cardassiánci uprednostňujú elipsu pred kruhom i tupé a ostré uhly pred pravými. Čisté geometrické línie kulís v epizódach Original Series, plné žiarivých farieb a jasného svetla, sa menia na gigerovsky pochmúrne labyrinty bojových lodí Borgov a Romuláncov. Slávnostné fanfáry oslavy pokroku prehlušujú disonantné akordy zvukových efektov. Atletické postavy pozemských kozmonautov zatieňujú znetvorené masky mimozemšťanov. Tichý výboj phaserového lúča, nastaveného na omráčenie protivníka, prehlušili výbuchy kozmických krížnikov s tisíckami obetí v nemilosrdných vesmírnych vojnách.
Ideálny kolektív Star Treku namáhavo hľadá porozumenie v zložitých vzájomných vzťahoch galaktických kultúr a čoraz ťažšie sa mu dodržiava utopicky optimistická zásada: „Cudzinec je priateľ, ktorého sme doteraz ešte nestretli.“ Do deja vstupujú obavy spisovateľov science fiction od Wellsa po Neffa: „Ak prídu, tak len preto, aby nás zožrali,“ (Neff, Ondřej: A co mimozemšťané, snědí nás?, 1998).
Utópia mraveniska
Sny o najlepších budúcnostiach ľudstva by neboli dosť výrečné, keby sa k nim nepridružili aj hrozby tých najhorších. (Spomeňme si na ideály totalitných utópií 20. storočia, fašizmu a komunizmu, uskutočnené v praxi.) Kolektivistická utópia sa stáva dokonalou až vtedy, keď dokáže človeka olúpiť o jeho osobnosť a premeniť ho na súčiastku sociálneho stroja, ako je to v prípade kybernetických Borgov. Občania „Jednotného štátu“ v distópii Jevgenija Ivanoviča Zamjatina My, napísanej v počiatkoch sovietskeho režimu v Rusku, nemajú nijaké súkromie ani mená, sú označení číselným kódom a ich život je do detailov organizovaný. Vzbura jednotlivca nemá nádej na úspech, ale ani štát dokonalého útlaku ju nedokáže úplne vylúčiť. Najhlbšou príčinou individualistického protestu je sama existencia jednotlivca.
Mimozemšťania Star Treku sú čoraz cudzejší a hrozivejší. Kolektívne vedomie Borgov, nedosiahnuteľné nijakým terorom totalitného štátu, už nie je ľudské. Divák nadšený utópiou slobody vníma umelé mravenisko kyborgov ako antiutópiu, ale zo svojho hľadiska sú utopicky dokonalým kolektívom.
„Oslobodili sme ich od chaosu a dali im poriadok,“ hovorí kráľovná Borgov o asimilovaných rasách. „Nezabili sme ich, dali sme im dokonalosť,“ vysvetľuje v tej istej epizóde bývalej Seven of Nine, teraz opäť Anike Hansenovej, prednosti kyborgizácie jej rodičov a slabosť jedinečnej individuality ľudského jednotlivca (The Dark Frontier II). „Kedysi sme boli ako vy, slabí, poruchoví, organickí,“ hovorí Datovi o ľuďoch. „Vy, Dat, ste protirečenie, stroj, ktorý prináša chaos. Ja som Borg, začiatok a koniec, som jedna, ktorá je mnohými.“ „Veriť vo vlastnú dokonalosť býva znakom šialenstva,“ odpovedá Dat (Star Trek VIII: First Contact, 1996).
Smrť je irelevantná
Kontakt človeka so stelesnenou utópiou sa aj v prípade Borgov premenil na katastrofu. Na začiatku vojny s nimi Federácia stratila tridsaťdeväť lodí a oplakala 11 000 obetí. Picardova argumentácia proti asimilácii ľudstva civilizáciou Borgov pre nich nemá zmysel:
„Sloboda a sebaurčenie sú irelevantné. Musíte sa podriadiť!“
„Ľudia radšej zomrú!“ znie Picardova hrdinská odpoveď.
„Smrť je irelevantná,“ ľahostajne odvetia Borgovia (The Best of Both Worlds II).
Kapitána Picarda, ktorý je symbolom humanizmu Federácie, o niekoľko dní nato Borgovia zajmú a premenia na kyborga. Volá sa teraz Locutus a je poverený vyjednávať s vlastnou posádkou: „Odpor je zbytočný. Váš doterajší život sa skončil. Odteraz nám budete slúžiť.“ Locutus, meno, ktoré Borgovia dali svojmu „hlasu pre ľudí“, môže po latinsky znamenať „hovorca“. V angličtine zároveň pripomína výraz „locust“, názov žravej kobylky, ktorej mračná už v Biblii spustošili Egypt.
Ľahostajná cieľavedomosť, s ktorou si Borgovia podrobujú státisíce jednotlivcov, pripomína utopickú túžbu totalitných režimov zjednodušiť zložitý život v slobode na prostý poriadok väzenia, aj agresívnu ľahostajnosť fundamentalistických teroristov k ľudskému životu i k základným hodnotám západnej civilizácie, ku slobode, rovnosti a iným právam jednotlivca: „Rozdiel medzi generálmi a teroristami je len rozdielom medzi víťazmi a porazenými,“ („The High Ground”, 1990). Ak Borgovia považujú vedomosti a schopnosti iných rás za bezcenné, jednoducho ich ničia, lebo neuznávajú právo na iný spôsob života ako svoj vlastný. Slobodné civilizácie odsudzujú na zánik ako degenerované anarchie v mene geometrického poriadku utópie.
Ničivé lode Borgov majú tvar pravidelných geometrických telies, jednoduchej kocky a gule. Pri pohľade na lode zblízka a záberoch ich vnútra ich však oko kamery ukazuje ako hrozivo nepriehľadný labyrint. Zložitosť slobody a jednoduchosť poriadku sú propagandistické fikcie borgskej totality.
Borgovia v Star Treku predstavujú antiutópie nielen totalitných socialistických režimov dvadsiateho storočia, ale aj demokracií. Stelesňujú obavy utopického myslenia z víťazstva techniky nad človekom. Morbídnym symbolom víťazstva mŕtveho poriadku nad živým človekom je bozk kráľovnej Borgov s androidom Datom vo filme Star Trek VIII: First Contact (1996).
Najstrašnejšie na tejto distópii však je, že predstavuje porážku rozumu sebou samým. Borgovia asimilujú iné rasy pre ich poznanie. Picardovi na otázku, prečo to robia, odpovedajú: „Chceme sa zlepšiť.“ Utópia dokonalého človeka sa zmenila na svoj protiklad. Borgovia symbolizujú najhoršie obavy rozumu desiaceho sa premeny na svoj vlastný opak, na ničivé šialenstvo chaosu, ktorý predstiera, že je poriadok.
Vízia sveta
Idea sociálneho a vedecko-technického pokroku aj dejinný optimizmus a humanizmus Star Treku vychádzajú z rovnakých filozofických zdrojov osvietenského racionalizmu ako ideológia socialistickej fantastiky. Ľudstvo na Východe aj na Západe malo pred očami ušľachtilé ciele novovekých utópií: ideály pokroku, slobody a rovnosti, šťastie a blahobyt vďaka vede a technike, mier a jednotu na Zemi aj vo vesmíre. Vizionárske čaro Star Treku spočíva v tom, že ponúka utópiu, v ktorej sú všetky technické problémy riešiteľné, tak ako pomocou rozumu a dobrej vôle možno vyriešiť každý konflikt rozumných bytostí. Tento model je nepochybne utopický, ale povedzte, poznáte krajší?
Autor je zakladateľ slovenskej teórie fantastiky
