Už ako dieťa som cítil, že útlak, ktorý v Palestíne zažívame, by sa nemal diať

Palestínčan Omar B. žije na Slovensku viac ako desať rokov. O tom, aké je vyrastať v okupovanom Západnom brehu, kedy sa mu podarilo zbaviť sa strachu, v ktorom žil, a prečo by sme udalosti v Gaze nemali vnímať ako niečo vzdialené, čo sa nás netýka, hovorí v úprimnom rozhovore.

Pracuješ ako súkromný učiteľ angličtiny a si teda v istom zmysle súčasťou mnohých slovenských rodín. Pýtajú sa na tvoj pôvod?

Takmer nikdy. Učil som dohromady približne dvesto detí a v niektorých domácnostiach si stále myslia, že som z Pakistanu, inde zase, že som z Anglicka, lebo hovorím anglicky. Zopár rodičov odo mňa vyslovene žiadalo, aby som sa s ich deťmi rozprával o našej kultúre a tradíciách, ale takých bolo málo.

Poďme ho teda viac rozobrať. Narodil si sa v utečeneckom tábore v Jordánsku, po dvoch rokoch ste sa mohli vrátiť do Západného brehu v Palestíne. Aký to bol návrat?

Nemohli sme sa vrátiť do dedín, odkiaľ pochádzajú naši predkovia, pretože Izrael ich zničil počas nakby v roku 1948 a nedovolil ich nanovo vybudovať. Veľa Izraelčanov žije v domoch, ktoré sú staršie ako samotný štát, preto nemajú veľký záujem o návrat, hoci je to medzinárodne uznávané právo. Moji rodičia sa tiež narodili v utečeneckých táboroch, takže ani oni nemali vzťah k nejakému určitému miestu, ktoré by pre nich predstavovalo domov. Navyše, kvôli otcovej práci sme sa počas môjho detstva sťahovali dvadsaťtrikrát. Istý čas pracoval pre vtedajšiu vládu, neskôr pomáhal vybudovať hasičské stanice v Západnom brehu.

Aké máš spomienky na detstvo v Západnom brehu?

Dva roky sme žili v kresťanskej dedine. Bolo to odľahlé miesto, náš dom bol na ulici posledný. Tam sme cítili pokoj. Vždy som si uvedomoval prítomnosť vojakov, zbrane a tanky, ale tam som ich nevidel. Ako dieťa som sa nemusel tak často báť.

Prišiel som na to až o veľa rokov neskôr – že ten pocit, ktorý som neustále cítil, je strach. Žil som v ňom dvadsaťšesť rokov. Akceptoval som ho, lebo som sa s ním musel naučiť existovať.

Raz, keď som mal šesť rokov, hral som sa so sestrou na ulici a zrazu pred náš dom prišiel tank. Mama začala kričať, nech utekáme dnu. Cez okno sme sa pozerali, ako vojaci strieľajú na psa, ktorý žil na našej ulici. Našťastie to prežil. Kričali sme na nich, nech idú preč. Potom začali strieľať na náš dom. Schovali sme sa pod posteľami. Mama nás držala za ruky, kým sme nezaspali.

Neskôr sme obzerali náš dom na miestach, kde boli stopy po streľbe, na zemi bola munícia. Ľudia nevedia, čo všetko sa v Palestíne deje. Toto bola jedna z najpokojnejších dedín. Až keď sme sa začali sťahovať na rôzne miesta v Západnom brehu, zistili sme, že sme dva roky mali obrovské šťastie, pretože realita je oveľa horšia. Nehovoriac o tom, čo sa dialo v Gaze.

Ako sa o tom s vami rozprávali rodičia? Vysvetľovali vám, čo je okupácia?

Každý Palestínčan od samého začiatku rozumie tomu, že dom, v ktorom sa narodil, nie je jeho domovom a nikdy nebude. Uvedomoval som si, že som z iného miesta a musím sa doň vrátiť. Hoci som mal iba päť rokov, chápal som, že útlak, ktorý zažívame, by sa nemal diať.

Môj otec asi doteraz verí, že jedinou cestou k mieru je to, aby sme žili všetci pohromade. Preto ku nám domov tajne chodievali Izraelčania. Oni síce môžu chodiť do palestínskych dedín, ale armáda nechce, aby sme sa prepájali. Izraelčania by totiž zistili, že ich existencia znamená, že ten „druhý“ národ musí byť automaticky pod útlakom.

Na stretnutiach sa preberalo, čo by sa dalo urobiť, aké organizácie možno osloviť, aby sme mali spolu kontakt. Bolo to veľmi fascinujúce. Na jednej strane som u nás doma videl Izraelčana, ktorý hovorí o mieri a o tom, že musí byť spôsob, vďaka ktorému by existoval aj Izrael, aj Palestína bez toho, aby bol jeden z nich utláčaný. A na druhej strane som videl ozbrojených Izraelčanov, ktorí by to riešili úplne inak. Už v detstve som sa naučil, že ich nemôžem všetkých hádzať do jedného vreca.

Máš taký pocit aj teraz?

To je veľmi zaujíma otázka. Stále verím, že mier je jediný spôsob. Čítal som veľa o genocíde v Rwande a apartheide v Južnej Afrike. Teraz sledujem genocídu v Gaze a chcem veriť, že ľudia, ktorí ju podporujú, nevedia, čo sa deje. Chcem veriť, že to je menšina a väčšina sa o to jednoducho nezaujíma. Keby vedeli, aké podmienky musia existovať pre Palestínčanov na to, aby mohli oni žiť na okupovanom území, tak by genocídu nepodporovali. Je to náročné, lebo každý deň vidím fotky a videá z Gazy.

Osadníci v Západnom brehu často zabíjajú ľudí z Palestíny, napádajú ich dediny, ničia ich majetky, farmy a stromy. Napriek tomu, že môžu beztrestne robiť, čo chcú, majú strach a sú veľmi paranoidní. Ani ich život nie je pokojný. Pretože pod okupáciou sa nikto nemôže mať dobre.

Si zástanca tvrdenia, že naše životy sú odmalička politické. Súhlasím s tým, ale veľa ľudí na Slovensku to tak nemusí vnímať.

Ľudia na Slovensku sa rozhovorom o politike vyhýbajú. Pre mňa je zaujímavé to pozorovať, pretože v Palestíne to je takmer jediná téma – čo sa dnes varí a ako oslobodíme Palestínu. Hovoria o tom všetci, dospelí, seniori aj deti. Keď sme mali výtvarnú výchovu, kreslili sme naše dediny, more, ktoré som nikdy nevidel, aj keď bolo odo mňa asi štyridsať kilometrov. Niekedy som ho cítil vo vzduchu, no nemohol som sa k nemu dostať.

Raz som otcovi povedal, že keď budem veľký, chcem byť vtákom. Čudoval sa, veď vtáky sú špinavé a nevedia rozmýšľať. To je síce pravda, povedal som mu, ale vták sa vie dostať za múr, vie, čo je na druhej strane, a ja to neviem.

Nebolo to tak, že by nám rodičia takéto myšlienky vtlačili do hláv. Ani v škole. Hovorili sme o živote našich predkov a o častiach Palestíny, ktoré nepoznáme. Nemohli sme chodiť na výlety, na jednej strane bol múr, na druhej checkpointy, inde zase ozbrojení vojaci. S takými obmedzeniami ako dieťa o inej realite iba snívaš.

Vráťme sa do skutočnej reality. Spomínal si checkpointy aj múr. Ako často si musel prichádzať do kontaktu s izraelskými vojakmi?

Ak bývaš v jednom meste alebo dedine a tam sa pohybuješ, viac-menej ich nevnímaš, hoci často robia razie. Keď ideš do iného mesta, vidíš ich vždy. Je ich veľmi veľa. Na to, ako prejsť checkpointom, neexistujú žiadne tipy a triky.

Vždy, keď som prechádzal cez checkpoint, v tele sa mi pravidelne spúšťal stres a strach. Všetko závisí od nálady vojakov. Ak majú dobrý deň, púšťajú aj bez pozerania dokladov, ak nie, môžu ťa odviezť. A nevieš, či je to na jeden deň, rok a či vôbec prežiješ. Štyridsať percent palestínskych mužov bolo počas svojho života aspoň raz uväznených. To je neuveriteľne vysoké číslo.

Raz ma na checkpointe jeden vojak vyzval, aby som vyšiel z minibusu. Mal som pätnásť rokov, on mohol byť starší asi o tri roky. Prezeral si môj doklad a ja som pred ním mlčky stál a hľadel na zem. Uvedomil som si, že moja budúcnosť závisí od človeka s obrovskou zbraňou, ktorý sa môže rozhodnúť, ako sa mu zachce. Bolo to veľmi ponižujúce.

Žiť v dlhodobom útlaku a navyše s kvír identitou muselo byť veľmi náročné. Ako si sa s tým vysporiadal?

Mal som jedenásť rokov, keď som začal objavovať svoju sexualitu. Vygooglil som si, čo to znamená. Odmalička som miloval internet, vtedy ho mal iba otec v práci, kam som za ním chodil po škole. Keďže som mal veľmi obmedzený pohyb, aspoň som o svete čítal. Zisťoval som, čo znamená byť gejom v moslimskej komunite a dočítal som sa, že slovo „gej“ je v arabčine jedným z najhorších slov, aké sa dá použiť na človeka. Nevedel som, čo robiť, či ostanem ticho, alebo to niekomu poviem. Uvedomil som si, že mám dva problémy, jedným bol život pod okupáciou, ten druhý bol to, že som gej.

Bola okupácia väčším problémom než to, že si gej aj počas tohto sebaobjavovacieho obdobia? 

Určite, pretože to, že som gej, nebolo vidno. Vtedy som naozaj veril, že som jediným gejom v celej Palestíne. Myslel som si, že gejovia žijú len v nordických krajinách, ktorých sme ako deti videli v telke. Všetci boli bieli a mali svetlé vlasy. Mamina nám hovorila, aby sme si zakryli oči a nedívali sa na to. To bolo jediný raz, kedy sme videli dvoch mužov bozkávať sa. Bola to vzácna vec, nevedel som, že existujú aj iní gejovia. Rozhodol som sa, že o tom do svojich sedemnástich rokov nikomu nepoviem. Potom som to povedal rodičom.

Obom?

To je zaujímavý príbeh. Bol to dlhý proces, ale dospelo to do štádia, že už som nevedel, čo ďalej. Vzdal som sa a rozhodol, že sa zabijem. Napísal som rodičom veľmi dlhý email, že som gej a musím to akceptovať, ale oni s tým nemusia žiť, lebo ďalej už nechcem pokračovať. Zhltol som tabletky a išiel som spať. Prišiel po mňa môj otec a zobral ma do nemocnice. V Palestíne je samovražda nelegálna, takže moji rodičia sa museli veľmi snažiť, aby na mňa nezavolali políciu, keďže som ešte žil.

Ako reagovali tvoji rodičia?

Moja mama rozhodla, že musím ísť k psychológovi. Pôvodne som tam nechcel ísť, lebo som sa bál, že mi povie, že byť gejom je choroba. On však začal riešiť okupáciu, a to, aké som mal detstvo, pretože rozumel tomu, že život v okupácii prináša veľmi veľa tráum.

Pýtal sa ma, či mi vojaci niekedy robili niečo zlé, či zabili niekoho v našej rodine, ako vnímam to, že stále vidím zbrane a premýšľal, ako sa s tým dá ďalej pracovať. Čítal totiž email, ktorý som rodičom poslal a z ktorého vyplynul najmä strach z okupácie. Neviem, čo by som spravil, keby som s ním nemal sedenia. Doma som cítil veľký tlak, aby sme riešili to, že som gej. On im však povedal, že by ma mali akceptovať takého, aký som.

Akceptovali to?

Áno. Mama na mňa postupne prestala tlačiť a radšej o mojej kvír identite nechcela vedieť. Otec ma zobral do jednej veľmi krásnej tradičnej dediny. Povedal mi, že toto je naša komunita a ako gej by som v nej nemohol žiť. Žili sme síce vtedy v Ramalláhu, a tam sme liberálni, lenže ani to nie je pre mňa bezpečné.

Vysvetlil mi, že izraelská armáda si vyhľadáva gejov moslimov. Keby sa o mne dozvedeli, nútili by ma stať sa ich špiónom alebo by ma vyautovali. Trpela by kvôli tomu aj moja rodina. Po pár mesiacoch som preto odišiel na Slovensko.

Si s rodičmi v kontakte?

Snažím sa, ale je to náročné. S tým, že som gej, boli okej viac než desať rokov. Lenže potom zavraždili Juraja a Matúša. Veľmi som sa hneval, a ja sa takmer nikdy nehnevám. Bola to zlosť, pretože som opäť cítil strach, v ktorom som žil dvadsaťšesť rokov.

Na Slovensku sa mi ho podarilo postupne zbaviť. Som tu doma, rozprávam po slovensky a konečne som sa cítil v bezpečí. Ten strach sa po vražde zo dňa na deň vrátil. Juraja som poznal, zavraždili mi kamaráta. Ako som mohol byť ticho? Chodil som na každý protest, postoval som o tom na sociálnych sieťach, hovoril s ľuďmi. Rodičia detí, ktoré doučujem angličtinu, ich posielali za mnou, lebo nevedeli, ako k tomu pristupovať.

Byť gejom je jedna vec, ale byť gejom a verejne o tom hovoriť a bojovať za naše práva, bolo pre mojich rodičov už príliš. To bol rozhodujúci moment, keď sa so mnou prestali rozprávať. Sem-tam sme v kontakte a snažím sa ho priebežne obnoviť. Verím, že raz sa to podarí.

Na Slovensko si prišiel vďaka študijnému štipendiu. Ako vyzeral tvoj odchod, keďže samotný pohyb v Palestíne je veľmi obmedzený?

Slovenská ambasáda mi napísala, že som prijatý na štúdium, ale potrebujú ma osobne vidieť v Tel Avive. Dovtedy som ani raz nebol vnútri. Keď Palestínčan povie „vnútri“, znamená to v tých častiach, ktoré sú za múrom. Keďže som nemal povolenie prejsť za múr, poslali mi oficiálnu pozvánku.

Na hranici s múrom sú centrá s vojakmi, kde sa podávajú žiadosti, keď chce niekto ísť do vnútra. Je to istá forma checkpointu. Podal som vojakovi pozvánku a vysvetlil mu svoju žiadosť. Pozrel sa na mňa a povedal: „Vieš čo? Myslím, že ti tu je dobre.“ Moju žiadosť neprijal. To, koho nechajú prejsť, veľmi závisí od ich nálady a na koho narazíš.

Na druhýkrát sa mi to podarilo, ale bol to strašidelný zážitok, pretože všetko bolo v hebrejčine, ničomu som nerozumel a zbrane mali aj civilisti, nielen vojaci. Zo slovenskej ambasády ma neskôr zavolali druhýkrát, takže som celý ten stresujúci proces musel absolvovať znova. Nakoniec mi udelili víza. Odišiel som cez Jordánsko, pretože nemáme povolené letieť z Izraela a v Západnom brehu nie je letisko.

Žiješ tu už vyše desať rokov. Keď sa obzrieš späť, čo ti po príchode na Slovensko utkvelo v pamäti?

Už som nemal problémy ako v Palestíne, ale bol som sám, bez rodiny, známych a podpory. Pamätám sa, že som s ďalším Palestínčanom išiel do supermarketu. Vygooglili sme si, ako sa povie po slovensky bravčové a čítali sme jednu etiketu za druhou.  Zaskočilo nás, koľko rôznych druhov chleba a pečiva tu je. Boli sme zvyknutí na jeden druh arabského chleba.

Chvíľu sme pozerali, ako s tým ľudia interagujú. Nikto z nich si nebral rukavice, pečivo si brali sáčkami. Keď som to išiel urobiť rovnako aj ja, prišla ku mne jedna pani a začala na mňa kričať po slovensky. Nerozumel som, čo sa deje a opakoval som I don’t understand. Išla po rukavice, podala mi ich a stále niečo hovorila. Nasadil som si rukavice, zobral pečivo a červenal sa od hanby.

Chcela by som, aby čitateľstvo počulo, s akým humorom mi to hovoríš a spätne sa na tom bavíš, hoci správanie tej ženy bolo rasistické.

Prvé roky som sa snažil rasizmus nevnímať a nahováral som si, že to nie je kvôli tomu, ako vyzerám. V podstate mi to však bolo jasné od začiatku, pretože podobné veci sa stávali veľmi často. Mal som bieleho frajera, Slováka. Keď sme po nákupe odchádzali z obchodu, zastavil ma SBS-kár, nech otvorím ruksak, jemu však nepovedal nič. Občas sú to aj jemné prejavy rasizmu, keď vidím, že ľudia radšej prejdú na druhú stranu chodníka alebo si v preplnenom autobuse nikto vedľa mňa nesadne.

Nechcem však, aby sme hovorili o tom, aké je žiť na Slovensku len z pohľadu rasizmu. Mám okolo seba komunitu fantastických ľudí. Myslím, že je tu viac dobrých ľudí než rasistov.

Reagovala som na to, pretože mám pocit, že v našej spoločnosti je hovoriť o rasizme stále tabu. Prípadne, ak sa aj hovorí, zľahčujeme také správanie napríklad tým, že ľudia to tak nemyslia a je to skôr nevedomosť. Pre mňa je to vedomá ignorancia.

Viem pochopiť, prečo to tak niektorí ľudia vnímajú, pravdepodobne je to kvôli tomu, že nemajú osobný kontakt. Vo Vígľaši mám úžasnú slovenskú (tradičnú) rodinu, ktorú navštevujem každý rok. Nehovoria po anglicky, iba ich dcéry, moje kamošky, ale prijali ma ako svojho vlastného syna, za čo som im veľmi vďačný.

Spočiatku som sa na Slovensku bál hovoriť po arabsky. Mame som v električke do telefónu ticho povedal, že zavolám, keď budem doma. Mal som pocit, že je to jazyk, ktorý spôsobuje strach a nesmie sa ním hovoriť nahlas. Ten strach ma opustil až pred pár rokmi. Uvedomil som si, že arabčina nie je zlý jazyk, len preto, že tu nie je populárna. Práve naopak, je to krásna reč.

Keď sme pri jazyku, čítaš po útoku zo siedmeho októbra slovenské médiá?

Dlhé roky som čítal liberálne médiá, ale prestal som. Na to, aby fungovala kvalitná žurnalistika, musíme hovoriť aj o veciach, s ktorými nesúhlasíme. V Izraeli sa stali hrozné veci a chcem o nich počuť. Rovnako však chcem, aby ste vy vedeli, v akom útlaku sme žili predtým, lebo to nezačalo siedmeho októbra.

Neskončí to tým, že zabijú všetkých z Hamasu, to je nereálne. Ak by sa to Izraelu predsa len podarilo, vznikne nový odboj. Hamas je symptóm, ale okupácia je príčina.

Slovenské aj zahraničné médiá o tom dlhé roky píšu zaujato. Mám pocit, že teraz už píšu viac úprimne, no stále je problém, aký druh jazyka používajú. Palestínčania sú len nejaká neurčitá masa, ktorá zomrela. Nepomenujú priamo napríklad fakt, že izraelská armáda zavraždila pätnásťtisíc detí. Určite nie na Slovensku. Rozumiem, že takto píšu, lebo musia.

Musia?

Pozitívny obraz Izraela je pre Európu, vrátane Slovenska, dôležitý. Prevláda tu pocit viny, pretože počas druhej svetovej vojny ste zabili a nechali zabiť veľké množstvo ľudí, najmä židovské obyvateľstvo. Ako vyriešiť krvavú históriu Slovenska, ktoré poslalo do koncentračných táborov sedemdesiattisíc Židov? Tak, že akceptuje existenciu Izraela a aj to, čo pácha. Do určitej miery to viem pochopiť, hoci je to nesprávne a nespravodlivé. Naučil som sa to ignorovať. Preto, keď vidím nejaký zaujatý článok, pošlem ho ľuďom, ktorých mám rád a vyzvem ich, nech sa o tom rozprávame. To je jediný spôsob, ako môžem bojovať s dezinformáciami.

Je o to záujem?

Po siedmom októbri som zistil, že mám dve skupiny priateľov. Jednej veľmi záleží na tom, čo sa deje vo svete a považujú ľudské práva, a zdôrazňujem, VŠETKY ľudské práva za dôležité a nielen pre vybraných.

Tej druhej skupine záleží hlavne na ich ľudských právach. Mnohí nemajú kapacitu a empatiu vcítiť sa do iných ľudí. To, že som gej, znamená, že chcem, aby mal aj gej v Indonézii rovnaké práva ako ja. Nemôžem očakávať, že len moje práva sú tu a teraz dôležité.

Viem, že niektorí z prvej skupiny kamarátov prerušili kontakty s okolím a rozumiem prečo. Na druhej strane, nemôžem očakávať, že každý zastaví svoj život, pretože v Palestíne je genocída. Je to brutálne vôbec povedať a ešte brutálnejšie to akceptovať.

V jednej diskusii si raz s humorom povedal, že Slováci nechcú chodiť na protesty, Slováci chcú chodiť na zmrzlinu.

To určite. Je to pre mňa veľmi zaujímavé, že v hlavnom meste sú málokedy protesty. Myslím, že ľudia na Slovensku sa musia naučiť, že žiaden politik im nedá práva zadarmo. Musíme si ich vybojovať, či už ide o rodovú rovnosť, LGBTI+ práva, ochranu prírody a podobne.

Prekvapilo ťa ticho a nezáujem o situáciu v Gaze a Západnom brehu v politickom spektre?

Bol som veľmi sklamaný, že PS genocídu úplne odignorovalo. Rozumiem, že sa riešia najmä domáce problémy. Lenže ani ako progresívna strana ani raz nepoukázala na to, že zabiť pätnásťtisíc detí je problém. Aktuálne učím asi štyridsať alebo päťdesiat detí. Sú to úžasní malí ľudia, poznám ich záujmy, viem, čím chcú byť, keď vyrastú. Keď si pomyslím na deti v Gaze, som v nemom úžase, že nikto z liberálov ani raz neodsúdil to, čo sa tam deje. Pre mňa sú vládne aj opozičné strany ľudia, ktorí sa o genocídu v Palestíne nezaujímajú.

Ľudia na Slovensku občas majú pocit, že sa nemusia zaujímať o krajinu, ktorá je tak ďaleko. Lenže Izrael existuje kvôli tomu, čo sa stalo počas druhej svetovej vojny a Slovensko má na tom výrazný podiel. Niektorí preživší holokaustu ešte stále žijú, takže to nebolo až tak dávno. Nemôžete tvrdiť, že s tým nemáte nič spoločné. Chcel by som, aby ste pochopili, že náš každodenný život má vplyv aj inde, aj keď to nevidíme. Nie ste úplne vinní, ale nie ste ani nevinní. Neviem, či to môžem povedať takto priamo, lebo ľudia o tom nechcú ani počuť.

Autorka je novinárka a pracuje v kultúre

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V rámci projektu Perspectives si k téme identity môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Jonas Baltakis: Breathing in the meadow air, I return to Onuškis from Montreal (NARA)
Martyna Ratnik: Freeing suppressed minds (NARA)
Karolis Vyšniauskas: „I felt like I was lying.“ Lithuanian pop star Monique finds her true self (NARA)
Rasa Milerytė: Love Has No Gender, But Men in Love Fear Holding Hands in Public (Bendra.lt)
Aurelija Babinskienė: Muslim woman Alaa: it hurts when people are sorted by nationality or religion (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „I feel like a brother to the people who died.“ Rafael Gimlestein on the war in Israel and Gaza (NARA)
David Laufer: „Chci být Fight club týpek i David Bowie.“ Příběhy o vypořádávání se s vlastní maskulinitou (revue Prostor)
David Laufer: Maskulinita na prodej. Kdo vydělává na českých mužích a co dnes stojí být pravý chlap? (revue Prostor)