Meno filozofa a disidenta Milana Šimečku sa v poslednom čase spomínalo často. K jeho dielu sa mnohí a mnohé vracali kvôli autentickému zobrazeniu procesu normalizácie, ku ktorému sa dajú prirovnať praktiky súčasnej vlády. Jej vrcholní predstavitelia navyše často dezinterpretovali aktivity nadácie nesúcej Šimečkove meno ako neziskovej organizácie, ktorá zneužíva kultúrne fondy na politické aktivity. Do tohto kontextu vychádza komiks Michala Hvoreckého, Matúša Vizára a Adriána Hnáta Súdruh disident, ktoré sa zameralo hlbšie na Šimečkov život v čase normalizácie (začína sa v roku 1968 a končí v 80. rokoch minulého storočia).
Odhliadnuc od spoločenských súvislostí, ktoré v diele nachádzame a o ktorých by sa dal napísať samostatný text, zameriam sa skôr na kvalitu komiksu. Hvorecký má s médiom viaceré skúsenosti, spomeňme napríklad jednu časť série Nežný komiks, ktorá mala mladým pripomenúť odkaz novembra 1989. Text Súdruha disidenta je oveľa mnohovrstevnatejší a aj jeho hlavný hrdina je uveriteľnejší. Vďaka Hvoreckému sa vieme detailne a do hĺbky zorientovať v spoločenských pomeroch. A to napriek tomu, že nie všetky spomenuté udalosti môžu byť čitateľstvu známe, a tak sa môže dozvedieť i mnohé nové informácie. Bonusom historického exkurzu do minulosti je, že nepôsobí ako náučná literatúra. Hoci sa príbeh odvíja na pozadí ťaživej spoločenskej situácie, ktorú nám dejepis na školách dostatočne nevysvetľuje, vďaka komiksu si dokážeme vytvoriť realistický obraz dobovej skutočnosti. V centre príbehu je dramatický a v niečom aj tragický osud hlavnej postavy. Šimečkova dezilúzia z komunistickej strany vedie k rebélii a ku konfliktu s režimom. Nadšenie z utopickej vízie spoločnosti sa mení na strach zo zlovôle moci komunistickej diktatúry. Zlomovou udalosťou sa pre Šimečku stáva jeho uväznenie.
Hvorecký vynikajúco pracuje s niekoľkými symbolickými dejovými motívmi, konkrétne často odkazuje na Orwellov román 1984 a tiež používa metaforu s tigrom, ktorú nebudem podrobnejšie vysvetľovať, no silným spôsobom rámcuje dej. Dôležitou časťou textu sú aj úderne napísané monológy a snové scény dopovedajúce prežívanie postáv. Ilustrácie možno iba chváliť, keďže ich pripravil jeden z našich popredných karikaturistov Matúš Vizár v spolupráci s Adriánom Hnátom. Ich štýl z môjho pohľadu odkazuje na zahraničné animované filmy z 80. a 90. rokov minulého storočia, no hlavne aj na estetiku normalizačnej sivoty a ťažoby. Kresbu kombinujú aj s fotkami a autentickými dokumentami vrátane archívnych materiálov koministickej tajnej polície – ŠtB. Materiál tlače a väzba zas odkazujú na samizdatovú literatúru.
Za Súdruhom disidentom vidno veľa práce a výsledok zanecháva silný dojem. Práve v týchto tristných časoch otvára oči, hoci sa nemusí príjemne čítať.
Michal Hvorecký, Matúš Vizár, Adrián Hnát: Súdruh disident. Nadácia Milana Šimečku, 2024, 211 strán.
Marek Hudec
