Turistika ako zmocňovanie sa krajiny

Občas sa potulujem mimo značky, lesmi a lúkami, kráčam po poľných cestách vysypaných jemným prachom, rozčesnutých pruhom stavikrvu, vedľa sa pomaly šúpe kôra prestarnutých čerešní a obďaleč suchým teplom sladko voňajú okruhličky, po klzkých kameňoch prekračujem vo vrbine ukrytý potok s hmýriacim sa vodným hmyzom, pozorovaný farebnými čermeľmi vstupujem do lesa, na zemi sa mihocú tiene listov a vo vzduchu cítiť hlinenú vlhčinu. Všetko je také obyčajné, no ja to musím opakovať zas a znova, sú to chvíle, keď môžem byť len tak, ba možno až len tak byť.

Nezabudnem

Nezabudnem, ako sme sa už po súmraku stratili kdesi v húštine a liezli sme z nej kolenačky zvieracou cestičkou; naše tiene v bielych svetlách čeloviek boli také hrdinské! Nezabudnem, ako si zlomil suchý konár smreku spadnutého naprieč chodníkom – nerobiac nič, čo by sme od detstva nerobili tisíckrát – a trieska ti vystrelila rovno do oka; tam, kúštik pod vrcholom Smrekovice, pred mrazivým súmrakom predposledného decembra. Nezabudnem na víchricu, čo ma ohrozovala na hrebeni Veľkej skaly, ani na snežnú búrku, čo nás v apríli prekvapila na Minčole. Nezabudnem na nožík, ktorý mi vypadol z vrecka, keď som ležiac na zemi fotil majestátny buk na severe Čergova, a už som sa poň nevrátil, lebo mi cestu späť skrížili diviaky; ani na to, ako som ho tam na jar v tlejúcom lístí znova našiel. Nezabudnem, ako sme sa traja pomaly a vyčerpane brodili v metelici, ktorá zo svahu nad nami vírila sneh do tvaru tancujúcich postáv a ja som konečne naplno pochopil, prečo dedko takýto nečas volal, že sa čerti ženia. Nezabudnem na tiahle voňavé lúky plné rozmanitých vstavačovitých nad Matysovou. Nezabudnem na to, ako sme sa do hlbokej, nezvykle temnej noci zhovárali pri ohni na Kráľovej studni a kúsok za útulňou sa celú noc pokojne pásla zver. A nezabudnem ani, ako som po náročnej zimnej túre zasneženým Braniskom konečne zišiel k dedine, no predsa len som sa ešte obzrel a hore, v závetrí pod kopcom, ktorý som práve opúšťal, sa v mieri pásla črieda sŕn.

Vďaka turistike sa v mojej pamäti usídľujú momenty, ktoré by som nikde inde nezažil, a miesta, ktoré mi vďaka nej už navždy tak trochu patria. Práve to ma čoraz viac fascinuje: ako sa cudzia krajina prežívaním stáva našou, ako sa navzájom prenikáme.

Naša lokalizovaná minulosť môže byť aj bolestná, no návraty, hoci najprv jatria, sú napokon hojivé. Zažil som to, keď si ma na kopci zaľúbeného odvrhol; v horách sa naozaj možno dolámať. No stúpal som na vrchol zas a znova, s inými aj sám, v každom ročnom období a počasí, až sa to napokon udialo – miesto, ktoré si mi symbolicky ukradol, sa opäť stalo mojím. Nánosy významu prekryli niekdajšiu bezvýchodiskovosť a ja som sa tam hore opäť naučil tešiť. Je málo silnejších pocitov, ako sa opätovne zmocniť miesta.

Spýtajte sa miestnych

Spod Bachurne utekám pred búrkou. Kým som vyše hodiny kráčal dolinou z Nižného Slavkova, obletovaný plachými dúhovcami, ticho sa nakopila za priľahlým hrebeňom, čo až na rozľahlej Mangľovej zisťujem vizuálne a potvrdzujem radarom; konečne aspoň 2G! Ani náhodou teraz nejdem na najvyšší vrch, radšej utekám späť, hádam to stihnem. Vtom mi na starom voze s ťažným koňom sčista-jasna pretne strmú, kamenistú cestu ujko, ktorý má ešte aj tie rozprávkové bajúzy a čiapočku, a úprimne sa zasmeje, že búrka nepríde. Neprišla. Podľa všetkého deus ex machina, treba počúvať lokálne božstvá.

„A nebojíte sa takto sám?“ pýta sa ma v tej istej doline o mesiac neskôr najstaršia z lesných robotníčok. „Ľudia, čo pracujú v lese, tu už videli všetko,“ vyriekne tónom zlej sudičky a chýba už len ten ostrý, rezavý zvuk, ktorým v hororoch dramatizujú strach. Hore na lúke, kúsok pod vrcholom Bachurne, zručne rekonštruujem rozpadnuté ohnisko a s výhľadom na Spiš a Levočské vrchy si šťastne pečiem klobásku na obed. Po neznačenej do Lipian to už sotva stihnem, reálnejšie sú Lipovce. V blate na vlhkej lesnej ceste zazriem až príliš veľké psie stopy, aj keď – čo je to oproti znepokojivému odtlačku šesťprstej bosej ľudskej nohy o rok neskôr? Kraj mäkne súmrakom a ja kráčam vyhriatou asfaltkou z Lačnova do Lipoviec. Taká malebná cestička, čo by sa mi tu mohlo stať? Pár desiatok metrov pred dedinou sa priamo na mňa niečo vyrúti a ako kričím „Nie!“, hnedastá kožušina sa mi, brrr, otiera o holé lýtko. Zvŕtam sa so zámerom identifikovať predátora, zazriem dlhé uši, ale možno ani nie; kričím stoj, lebo zvery nepochybne rozumejú po slovensky, no ono len mizne v temnejúcej diaľke cesty. Rozrušený spravím pár krokov a na briežku povyše cesty aj v šere rozpoznám strašiaka v montérkach. Ten sa však pohne; skoro ma omývali. Starý muž mi vraví, že ak som videl zajaca, tak mám „šcesce, bo tu už roky zajacoch ňit“ a rozhovorí sa o Božom hneve za civilizačnú hriešnosť, potencovanom pokusmi Američanov na Marse. V krčme syčí pivo od smädu a padá panák na nervy, zapadol som dokonale. Tu ma máte, pripraveného veriť miestnym mytológiám.

Chodiť sa báť

Rodičia nás odmalička brávali na výlety; túry, hríby, bylinky. Otec ma naučil postaviť drevený mlynček a ja dodnes nechápem, prečo každý horský potôčik nemá aspoň jeden. Nie som však žiaden zálesák, nechodil som bivakovať od strednej. Nie som ako môj dedko, ktorého jeho otec v noci nechával strážiť stavbu na samote na temnom Machnáči nad Teplicami. Bol som mestské decko, mojou džungľou boli kluby. V lese sa bojím, aj keď ma dávno presvedčil, že je bezpečnejší, než vyraziť v piatok v noci do mesta. A priznajme si, môj tajný obdiv k mužom, čo sa neboja, je zakaždým aj trochu sexuálny, je v ňom túžba stretnúť komplementárneho muža, s ktorým sa už nikdy nebudem báť.

V horách je pre nás mešťanov toľko nepoznaného, sú pre nás exotikou, a tej sa predsa bojíme. Samozrejme, jednoduchým riešením by bolo nikam nechodiť, zostať situovaní v domnelom betónovom bezpečí. No strach možno vziať aj ako výzvu a v lese, povedzme už v podvečernom príšerí a často aj osamote, poznávať samých seba, hľadať odpovede na to, čoho sa v skutočnosti bojíme.

Jeden druh strachu som si do hôr nosil s panickou poruchou a pred desaťročím sa mi ho tam kdesi podarilo stratiť. Pamätám sa na časy, keď som občas aj v lese dostal panický atak, tú malinkú smrť. Napríklad vtedy, keď príliš blízke husté kríčie lemujúce turistický chodníček kdesi medzi Drienovskou Novou Vsou a Ruskými Pekľanmi vystupňovalo moju úzkosť, alebo vtedy, keď som sa priveľmi upol na svoj pulz a dychovú frekvenciu v osamelom údolí povyše Vislanky v pohoríčku Hromovec. Čo ak to nestihnú? Čo ak ma nenájdu včas? Mám azda zomrieť na takomto obyčajnom mieste? Úzkostná myseľ je mimoriadne produktívna; v dobrom i zlom. V batohu žiaden rezervný alprazolam, aj tak by mu to aspoň štvrť hodiny trvalo, mojou jedinou možnosťou bolo – ak nie zošuchnúť sa na zem a kŕčovito plakať pod nechápavým dohľadom orešníc a veveríc – skrátka ísť ďalej. Znovuobjavovať fakt, že pri fyzickej námahe sa, obzvlášť v horúcom dni, srdce prirodzene rozbúcha a že sa zadýcham. Klásť si drobné ciele a postupne, svedomito ich napĺňať. Prejdem týmto hustým lesom na lúku a tam budem mať výhľad. A teraz prejdem okolo tejto divnej usadlosti a nič sa nestane. Pravda, riešenie bolo komplexnejšie, no aj turistika mi pomohla vymaniť sa z úzkosti. Vedomie, že sa v danom momente nemôžem spoľahnúť na nikoho iného, je desivé, jednako však môže byť veľmi oslobodzujúce. Ja predsa chcem žiť, už len kvôli tomu, aby som videl ďalšie a ďalšie pekné miesta. Vlastne nemám(e) na výber nič iné, než kráčať ďalej.

Strach v horách však nepramení len z nás samých. Odľahlé prostredie trvá na tom, aby osamelý turista všetko zvládol. Úraz, ktorý sa môže prihodiť kedykoľvek, počasie, ktoré sa mení omnoho rýchlejšie, ako stihnem reagovať, stretnutie so zvieraťom, ktoré nie je plaché, s neznámym človekom, ktorý nemusí byť priateľský – poradiť si musím sám. Ako vtedy poobede, rovno na žltej značke neďaleko sedla Stráže. Jéj, na chodníku sa pasie akési malé zvieratko! A druhé! Počkať, prečo sú páskované? A sakra, kde majú mamičku?! Alebo vtedy na ceste z Mindžovej do Uzovských Peklian. Prečo predo mnou nečakane zastavilo auto, keď som bol na málo využívanej asfaltke len pár sto metrov pred dedinou? Ťažko by ma zachránil hubársky nožíček zvieraný vo vrecku; pomohla by mi však znalosť miesta? Vzdialenosť k brodu potoka, povedomie o chodníkoch a skrýšach, cestičke do dediny na druhom brehu, kde som pred rokom zbieral materinu dúšku?

Pri zvládaní rozmanitých situácií v prírode je nenahraditeľná turistická skúsenosť. Najlepšie sa vraj učí na vlastných chybách, no ešte lepšie je chyby nerobiť a poučiť sa od ostatných. Aj preto so záujmom čítame turistické blogy a sledujeme turistické kontá na sociálnych sieťach. Hlavne však nevynechávame príležitosť vypočuť si zasvätené rozhovory na horských chatách, v útulniach a prístreškoch či v dedinských krčmách. Môžu byť veľmi obohacujúce, najmä ak dokážeme odfiltrovať večný sklon mnohých mužov k pomeriavaniu sa, kto bol na väčšom, maskulínne machrovanie notoricky stelesňované jednak chvastúňmi, čo nás pomaly zabíjajú svojím verbalizmom, jednak mĺkvymi mužmi s tajomnými pohľadmi upretými kamsi do stredobodu ohňa, ktorí v horách zažili takú temnotu, akú my radšej zažiť nechceme.

Komu patria hory

Tak ako my sami, tak ako akékoľvek objekty, aj hory sú priestory konštruované križovaním diskurzov. A takisto ako kdekoľvek inde, niektoré diskurzy sa dopĺňajú, paraziticky si preberajú koncepty, iné si konkurujú, navzájom sa vytesňujú. Koľko ľudí hovorí a koná s cieľom privlastniť si hory!

Chodím pešo a zazerám na cyklistov; no to mi je už len námaha, voziť sa, zatiaľ čo ja si cestu musím poctivo odšliapať! A tí bežci; ach, kde by som ja už bol, takto naľahko, iba s fľaštičkou v ruke, len si skús celý deň niesť ozajstný batoh, ty obtiahnutá nádhera! A tí bežkári, čo ma svižne obiehajú na čergovskom hrebeni, zatiaľ čo ja sa vyčerpaný zabáram po kolená, dochádzajú mi sily, v záveji v preliačine znova a znova padám do snehu, spomínajúc si, že práve na tento moment párnokopytných životov v „prírodopisákoch“ trpezlivo čakajú dravce. A ešte miestni sú moji obľúbení, tí, čo sa s celou výbavičkou za pol hodinky na dvakrát vyvezú hore na štvorkolke a obsadia mi ohnisko, takže dnes si neopekám; vyžarujú ten svoj lokálny nárok a ja si zašomrem, ale hneď aj prorodinne uznám, že pre ich deti je to zážitok a aj ja si pár neveľkých, no detsky významných výletíkov s našimi budem pamätať zrejme už navždy.

Nuž a takto im v duchu povýšenecky nadávam, aby ma nakoniec kamaráti aj tak vytiahli na cyklotúru. A ako subjektu vnorenému do rámcov „pešoturistickej“ exkluzivity sa mi javí, že okolitá krajina ma míňa prirýchlo, že ju už nestíham vnímať, komprimuje sa mi na švenknuté celky, nepreciťujem už detaily; kvety splývajú do farebných šmúh, nevidím už druhovú pestrosť fuzáčov. Prichádzam o tesný zážitok, o dojem bezprostredného zmyslového dotýkania sa, ale čo je horšie, nadobúdam pocit akejsi sprenevery; fuj, už som ako oni, ktorí krajinu hltajú a vôbec si ju neužívajú!

Lenže moja skúsenosť nie je nevyhnutne hodnotnejšia, akokoľvek by mi to diskurzivita pešej turistiky vsugerúvala. Krajinu každý prežívame po svojom a nemožno povedať, kto z nás je v tom autentickejší; alebo ak máme pocit, že to určiť možno, istotne za tým bude nejaký kultúrny rámec, ktorého účelom je nenápadne uprednostňovať určitú z možností na úkor iných, hoci by sme si ich aj museli vykonštruovať. Žiadna perspektíva vnímania krajiny nie je opravdivejšia, niektoré však parazitujú na jestvujúcich, pevne ukotvených a všetkým prestupujúcich diskurzoch, čím sa vedia rafinovane legitimizovať. Ak by som sa vybral do kopcov zarastený, vo flanelke a menčestrákoch, budem prosto uveriteľnejším turistom, než keby som na túru trebárs vyrazila v dragu. Ak pochádzam z regiónu, akoby som mal na priľahlé územie nárok, hoci mi nepatrí; prepáčte, miestni, možno ste sa narodili v dedine opodiaľ, no sotva ste prišli na svet vprostred lesných čistiniek. A ak pojmem turistiku spirituálne ako púť, nebudem o nič lepší, no zmysel, ktorý tým svojmu pohybu v horskom prostredí pripíšem, bude v religióznej kultúre akceptabilný.

Tým, ako o horách hovoríme, píšeme, aké oblečenie či rôzne predmety do nich nosíme, vyjadrujeme svoju príslušnosť k nejakej komunite ich návštevníkov a návštevníčok. Lycra, alebo tepláky? Desiata v papierovom vrecku, alebo v alobale? Ruksak univerzálny, či turistický? Trekingové paličky, alebo lieskovica? Hubársky košík, alebo ruženec? Skupina, alebo osamelý kráčajúci? Iba pozeráš, či aj fotíš? Prišla si autom, alebo hromadnou dopravou? Vraciaš sa posledným vlakom, alebo prespíš?

Či si to uvedomujeme, alebo nie, tieto a mnoho ďalších aspektov rozmanitosť turistických identít nielen vyjadrujú, ale aj vytvárajú: ak na kopci stretnem chalana, ktorý je od hlavy po päty oblečený v značkovom turistickom oblečení, asi pôjde o majetnejšieho športovca, zatiaľ čo chalan v montérkach zrejme bude miestny. Moje čítanie niečieho výzoru bude ako v meste, tak aj v lese formovať našu interakciu. Chtiac-nechtiac z neho budem usudzovať o autenticite pohybu dotyčného v horách.

Diskurzívne sa v horách a o hory bojuje neustále. Značkujú si ich turistické kluby aj gerilové hikingové partie. Majetní a vplyvní si kusy horskej samoty utŕhajú, vytyčujú, oplocujú parcely, a nevedno kde a na ako dlho zaznamenávajú pohyby okoloidúcich tiel, potenciálnych narušiteľov privatizovaného priestoru. Ďalší akoby v súťaži o Božiu priazeň hojne značkujú vrcholy a vyhliadky krížmi, podsýpajúc ich bielym kamenivom a zdobiac zaiste vkusným umelým kvietím.

A pre iných hory ostávajú skutočným nenahraditeľným zdrojom, no z rodinnej tradície či čírej nevyhnutnosti, nie v onom strednotriednom zmysle, keď si nasušíš vlastné dubáky do vianočnej kapustnice, aby si ich nemusela kupovať v supermarkete, alebo keď si na lúke nazbieraš bylinky, v podstate bio, ibaže bez certifikátu, a možno vlastne ešte hodnotnejšie, lebo lokálne. Keď stretneš chlapcov z blízkej osady, ako na vetchej kovovej káričke tlačia rozbitou asfaltkou dolu dolinou zviazané drevo, vieš, že tieto deti si nejdú opekať, ich rodiny prosto potrebujú mať nachystané drevo na zimu. Ty sa vraciaš z túry, oddýchol si si od práce, skoro si stihol odfotiť pasúcu sa laň, hore si zjedol pár ozajstných, prekvapivo kyslých brusníc… a títo skromní, slušní chlapci to zatiaľ otočili už štvrtýkrát a aj napriek súmraku, ktorý v úzkych údoliach prepadáva nečakane, sa chystajú ísť ešte raz. Nenosia bremená, aby mali výstavné bicepsy na instáč, od ich každodenného pohybu závisí, či nebudú o hlade a chlade. Ubezpečujú ťa, že z lesa vyťahujú len suché haluzie; istotne reagujú na schematické rámcovanie Rómov v televíznych správach ako tých, ktorí ničia „naše“ lesy. A ty si spomenieš na množstvo brázdami zničených turistických chodníkov, na nové a nové skladiská mohutných kmeňov, na zvuky píl a traktorov, na holorub, čo si videl hneď za kopcom.

Turistikou sčasti berieme hory ich obyvateľom, v horských osadách si fotíme cudzie predzáhradky, stodoly, úle a to všetko, katalogizujeme svoje mytologické rurálne sny, v ktorých raz opustíme hriešne a hlučné mesto a budeme splývať s tichom lesa, ktorý bude doslova na dosah ruky. Zabúdame na to, že tak ako tí a tie, čo tu naozaj žijú, nebudeme už viac chodiť na túry, nebudeme prahnúť po úniku do prírody, to ona sa bude snažiť prenikať do našich záhrad, do našich príbytkov, a my ju budeme musieť namáhavo krotiť, aby nás úplne nepohltila; bude taká všadeprítomná, až sa nám napokon bude cnieť za kaviarňou, v ktorej je priestor pre ňu starostlivo vyčlenený hranicami vintage vázičiek, rigorózne vymedzujúcich polia rozptylu nakrátko zostrihnutých bylí chryzantém.

Turistika ako produkt

Dnes už bezpochyby máme do činenia s konzumistickým rámcom, ktorý si v kapitalizme nemohol nepodmaniť aj turistiku, tak ako si podmanil všetky objekty našich každodenných vášní. Aj turistika sa u nás v posledných rokoch stala produktom. Kapitalizmus si túto strednotriednu kratochvíľu prisvojil, aby nám ju mohol predávať (p)označenú logom. V ukážkovej kooptácii ju nabalil výbavou za tisíce, no obsahovo vypitval. Hľadanie maxím, výkonových či percepčných, nám dnes hory čoraz viac odcudzuje, aj preto sa viacero z nás isto zaoberá tým, ako dať turistike opäť zmysel.

Najprv som chcel spoznávať nové miesta, lenže všade, kam som šiel, už niekto predtým bol. Kým ja som sa niekam teperil pol dňa, na webe o tom s ľahkosťou písali skúsení, ktorí mali v turistickom portfóliu už aj iné krajiny: tento kopček je nuda, treba aspoň Tatry; Tatry sú nuda, treba Alpy; Alpy sú… Potom som chcel prekonávať sám seba, porážať vlastné minuloročné štatistiky, no kým pre mňa bolo pár sto nazbieraných kilometrov ročne malým zázrakom, iní toľko prešli v priebehu leta na diaľkovej trase. A aké pritom majú oblečenie, nie „nefunkčné“ ako ja, ako málo im stačí mať zbalené, s akou ľahkosťou chodia a nefučia ani sa nepotia! A ako nebojácne všetci v prírode spia! Vezmú si do noci šeliem len pár vecí a nestrachujú sa, nie ako ja, čo v meste prejdem na druhú stranu, aj keď má niečí psík príliš dlhú vôdzku.

A tie ich high-definition hory sú také pekné, aké ich reálne nikdy neuvidím. Pýšim sa fotkou z najvyššieho vrchu na okolí, ledva som tam vyšiel, možno vôbec prvýkrát po postupnej fyzickej príprave, možno som tam poslednýkrát, možno zajtra dostanem porážku, možno sa zraním už dnes po ceste nadol; nikdy neviem. Ukazujem iným, kde som bol, chcem sa pochváliť, chcem ich nadchnúť… a potom uvidím ten istý kopec nasnímaný z dronu a v HDR režime a odrazu sa mi moja skúsenosť má zdať obyčajnou, všednou, nudnou. Kým ja obdivujem prchavosť motýľa na kvete, môžem si byť istý, že niekto iný už má z onoho prírodného výjavu na nete hojne olajkované „časozberko“.

Návrat k obyčajnosti

Postupne mi to však došlo. Prestal som súťažiť s inými, veď ani nepoznám ich limity, takže ich nikdy nemôžem dobehnúť ani predbehnúť, neviem, kde je ten referenčný bod. Chodím na obyčajné túry, volajme ich nevýkonovo výletmi, na tom nezáleží. Neženiem sa už, neusilujem sa prekonávať, na kopce a na lúky, do hôr, lesov a hájov chodím preto, aby som tam bol šťastný po svojom.

Opakované navštevovanie tých istých miest sa mojím uvedomením mení z nudy na radikálny akt: zas a znova poznávať tú istú krajinu, to isté, no zakaždým iné miesto, znamená zbaviť sa výkonového rámca stanoveného konzumnou kultúrnou logikou, ktorá nástojí, aby sme sa neustále posúvali – hlavne nestáť, neopakovať sa, neustrnúť.

Odhliadnuc od toho, že ako príslušník strednej triedy som „prirodzeným“ subjektom turistiky a toto situovanie som odjakživa učený prehliadať, nechcem sa nechávať bez reflexie formovať ideológiami – vrátane individualizmu – ktoré si nesiete v batohoch. Nechcem si nechať vziať seba, ktorého som v horách objavil, a tak osamelo hľadám osamelé, objavujem nepoznané, opatrne, no s túžbou po šťastí opúšťam chodníky a nachádzam chvíle a miesta, jedinečné konkretizácie časopriestoru, do ktorých – keď sa nedívate – starostlivo vkladám vlastné významy, robiac z nich body vlastnej životnej trajektórie, konštitutívne okamihy.

Autor učí mediálne štúdiá na Prešovskej univerzite, zaoberá sa mediálnymi reprezentáciami identít, predovšetkým minoritných sexualít a maskulinít. Dosť rád chodí.