Zmenila pandémia habitus osadenstva vo vysokohorských útulniach?
Tento text vznikol ako sumár autorkiných impresií z vysokohorských útulní, ktoré zozbierala počas turistiky za dva roky pandémie a predtým minimálne dve desiatky letných prázdnin strávených pod hrebeňom Nízkych Tatier.
„Vitajte medzi horskou sedlačou!“ víta nás na útulni Ďurková jeden z chatárov. Mišo, kamaráti a turisti-štamgasti ho poznajú aj pod prezývkou Ryba, žije pod hrebeňom Nízkych Tatier už od detstva. Vie, kde sa schovávajú svište, ďalekohľadom spred chaty ukazuje kamzíka, a pomyje z chatovej kuchyne necháva miestnej líške „na hebkejší a lesklejší kožuch“. Je chladná, ale slnečná februárová sobota a v útulni je hneď pri vchode postavený tranzistor, ktorý vysiela prenos záverečnej tretiny hokejového súboja o olympijský bronz. Signál je síce roztrasený a zachrípnutý, ale také je aj nadšenie komentátora, ktorý ohlasuje, že Slováci sú na najlepšej ceste získať olympijskú medailu. Ešte vydržať pár minút švédskeho tlaku. Snáď vydrží aj signál rádia. Mobilný signál je dosť slabý, najlepšie sa telefonuje pred chatou. Ale tam je približne mínus pätnásť stupňov Celzia a navečer sa má ešte schladiť.
Slovensko vyhráva bronz, pije sa prvá oslavná runda horca. Na bronz, veď. Ale aj na pekný výšľap hore na hrebeň. Zatiaľ sme s chatármi sami, ale ohlásení sú približne sedemnásti Česi, skauti od Prahy. Ach, to bude, smejú sa chatári, aj tí si budú musieť pripiť na náš bronz. Len či budú chcieť! Približne o hodinu, spolu so západom slnka, prichádzajú Česi. Idú na snežniciach už od Štefáničky, čo je skoro dvadsať kilometrov. Nejakých 1 200 metrov vystúpali, niečo klesli, kráčali celý deň, takže vypiť horca si určite chcú. Pripiť na bronz už menej. Chatári sa ale tešia, lebo väčšia skupina vždy dobre padne, najmä v zime.
Na samote nad lesom
V zime je život na horskej útulni výrazne osamelejší. Turisti, najmä skialpinisti, chodia skôr cez víkendy. Cez týždeň je ticho a hlavná náplň celého dňa býva často banálna. Napríklad treba ísť odhrabať sneh zo studničky, nabrať do bandasiek vodu, navariť šošovicovú polievku. A to je všetko. Nič iné sa bez ľudí vo výške 1 620 metrov nad morom robiť nedá. Chatári sa striedajú väčšinou po týždňových turnusoch. Okrem inventára kuchyne a skladu si odovzdávajú aj informáciu o tom, na ktorej strane knihy si nechali záložku, pretože na rovnakom mieste by ju radi našli po ďalšom návrate hore na chatu. V polke februára je knihou, ktorú majú rozčítanú hneď niekoľkí, rozsiahla historická monografia o dejinách Uhorska. Chatár Paľko ostal zaseknutý na meruôsmych rokoch, rád by sa tým obdobím prehrýzol čo najskôr.
Druhá zima pandémie je našťastie lepšia ako tá prvá. Lockdowny sú menej prísne, na hrebeň príde prespať viac ľudí. Skialpinizmus zažíva nový boom, o zaujímavých trasách už informuje aj sobotná rozhlasová relácia Rádiovíkend. Prvý rok sa z hygienických dôvodov prespávať nesmelo, hore na hrebeň chodili najmä turisti z okresu Brezno. Vraj jedna stála partička z Predajnej chodieva hore v nedeľu po kostole. Na horec a polievku. Už aj v pásme alpínskych lúk sa robia vegánske verzie polievok. Novodobá klientela si to vyžaduje. Tá sa so svojimi návykmi, samozrejme, nezmenila zo dňa na deň. Transformácia návštevníkov a návštevníčok vysokohorských chát ide ruka v ruke so zmenou životného štýlu dolu v doline. V posledných dvoch rokoch však postupuje výrazne rýchlejšie.
Preplnené hory
Je teplý pracovný deň v polovici septembra, no keďže na tento týždeň vyšiel sviatok Sedembolestnej Panny Márie a ešte aj dobré počasie, červená značka vedúca hrebeňom Nízkych Tatier sa mení na akúsi turistickú diaľnicu. Kráčajúc touto diaľnicou od Kráľovej hole už štvrtý deň, prichádzame k Ďurkovej. Útulňa síce má byť plná na prasknutie, aspoň tak nám to do telefónu pred pár dňami povedal chatár, ale matrace máme rezervované. Dokonca vieme, kto nás tam bude okrem chatárov čakať. Za posledné štyri dni sme sa na hrebeni zoznámili s ďalšími turistami, ktorí kráčajú po tej istej trase, a keďže nie sú oveľa rýchlejší ako my, večer sa pravidelne stretávame na miestach nocľahu. Už vieme, kto je odkiaľ, či má zmysel pre humor, či pije alebo fajčí, či je pravičiar-ľavičiar.
Predchádzajúci večer sme na Štefáničke pri pive rozoberali s jedným všetky drahé „light-weight“ vychytávky, vďaka ktorým vie prebehnúť hrebeň iba za tri dni. My ostatní sa s preplnenými batohmi plahočíme päť dní, a to vôbec nie sme nejakí začiatočníci. Tých stretneme na druhý deň na mieste, kde lanovka z Jasnej priváža turistov takmer až na vrchol Chopku. V pevných vibramkách obchádzam ľudí nie v sandáloch, ale v šľapkách. Títo sa na útulňu práve nechystajú, ale žoviálne zisťujú, kde tá útulňa je, vraj ďalšie leto sa tam možno vyberú tiež. A nie je to vylúčené. Za posledné dva covidové roky sa do slovenských hôr dostalo nielen výrazne viac, ale najmä rôznorodejších ľudí.
Jeden horský habitus?
V jednej z prvých prednášok zo sociológie ma oslovil veľmi jednoduchý, ale zároveň dosť popisný graf – model Pierra Bourdieuho znázorňujúci priestor sociálnych pozícií a životných štýlov, habitov. Podľa Bourdieho sa životný štýl a predispozícia k určitému konaniu jedného aktéra dá identifikovať na základe dvoch princípov diferenciácie – ekonomického a kultúrneho kapitálu. Tieto kapitály tvoria dve osy grafu – horizontálnu a zvislú – medzi ktorými sa dajú zakresliť pozície aktérov do akejsi „mapy“ sociálneho poľa. Hoci Bourdieu hovorí, že mapa odráža francúzsku spoločnosť konca sedemdesiatych rokov, ja v ňom aj o štyridsať rokov neskôr stále nachádzam veľa známych pozícií. Napríklad pozíciu vysokoškolského pedagóga, teda habitus rodiny, v akej som vyrastala. Ten má v priestore modelu pozíciu definovanú relatívne vysokým kultúrnym kapitálom, zároveň však nižším ekonomickým. Neďaleko pozície pedagóga, ale napríklad aj štátneho úradníka či pracovníka v sociálnych službách, sa nachádza chôdza, cykloturistika… a hory! Kým ľudia s vyšším ekonomickým kapitálom, a povedzme nižším kultúrnym, by mali inklinovať k jazde na koni a hraniu bridžu, môjmu domácemu habitu dlhé roky dominovali prechádzky, bicykel a turistika. Na letných výletoch do hôr s rodičmi sme sa často stretávali s podobnými rodinami. A v septembri sme si v škole opisovali podobné zážitky podľa toho, aké zamestnanie mali naši rodičia: či sme boli v tábore, v Tatrách alebo pri mori.
Dnes príležitostne sledujem turistické výzvy na „storkách“ a v príspevkoch na sociálnych sieťach najmä od bývalých spolužiakov a spolužiačok, ktorí sa zamestnali v korporáte. Algoritmami ma nachádzajú reklamy na značkové funkčné oblečenie a v newsletteroch internetových turistických klubov sa dozvedám o crowdfundingu na nové turistické útulne. Architektonicky prepracovanejšie útulne a reklamne nápaditejšie newslettery. Tieto výzvy cielia jednak na ľudí, ktorí už v horách párkrát boli a chcú si najbližší zážitok v nich ešte vylepšiť, ale najmä na ďalších, ktorých chcú do hôr prilákať. Veď prečo nie, symbolický zážitok z pobytu vo vysokohorskom prostredí nie je vyhradený iba pre jeden typ habitu, ani Bourdieu by na tom nenástojil. Čo sa však v posledných dvoch rokoch rozšírilo, sú typy habitov, ktoré sa na turistických chodníčkoch a v spoločných nocľahárňach vysokohorských útulní stretnú. Vedľa vatového spacáka staršieho poľského turistu s pumpkami, aké nosievali chatári vo filme Medená veža (1970), si svoj ľahký páperový spacák rozbalí finančník z Bratislavy. S členmi turistického klubu z Ružomberka si pripije horcom instagramová influencerka. Potenciálnych sociálnych konfliktov v malej útulni by mohlo byť viac, aj o politike by sa krátkodobí spolubývajúci a spolubývajúce vedeli určite pohádať, keby na to prišlo. Hlavným konfliktným bodom v turistickej útulni však býva to, či niekto chrápe.
Mení sa teda habitus vysokohorského turistu? Od „horskej sedlače“, ako sa familiárne nazývajú sami chatári, žijúci pri tranzistore a knihách značnú časť roka, k návštevníctvu dizajnových útulní, od štátneho zamestnanca vyhľadávajúceho symbolické zážitky za relatívne menej peňazí k strednému podnikateľovi vystrojenému ako z katalógu? A je to zmena dočasná, alebo trvalá? Toto zamyslenie nemá byť nostalgickým ohliadnutím sa za tranzistorom a poloprázdnou nocľahárňou na vysokohorskej útulni. Chce byť skôr pozvánkou sledovať tieto nové stretnutia symbolických svetov na rozsiahlych chrbtoch slovenských hôr, kde sú síce jednotlivé turistické kóty od seba niekedy nepríjemne vzdialené, ale ľudia, či chcú alebo nie, majú k sebe až priveľmi blízko.
Autorka je sociologička, publicistka a redaktorka RTVS
