Sieť ľudí a predmetov: Tri prípadové štúdie z Ľubľany
Slovinské etnografické múzeum (SEM) v Ľubľane je hlavným múzeom etnológie v Slovinsku a zodpovedá za domáce aj mimoeurópske zbierky.
Zbierky z mimoeurópskych území sa síce nachádzajú aj v niekoľkých regionálnych múzeách, SEM však jednoznačne určuje smer v tom, ako uvažovať o zbieraní a interpretovaní „iného“. Výrazným podnetom pre tieto úvahy sa stali dva nedávne projekty spolufinancované z programu Kreatívna Európa: SWICH – Sharing a World of Inclusion, Creativity and Heritage (SWICH – Zdieľanie sveta inklúzie, kreativity a dedičstva, 2014 – 2018) a Taking Care. Ethnographic and World Cultures Museums as Spaces of Care (Starostlivosť. Etnografické múzeá a múzeá svetových kultúr ako priestory starostlivosti, 2019 – 2023).
V týchto projektoch múzeum skúmalo, akým spôsobom sa jeho archív a zbierky zostavovali, formovali a menili v priebehu času. Čelilo aj úvahe o svojej úlohe v riešení súčasných spoločenských problémov a možnosti prispieť k udržateľnejšej a spravodlivejšej budúcnosti. Ako stručné predstavenie nedávnej činnosti SEM uvediem tri prípadové štúdie, ktoré ilustrujú historickú rolu slovinského územia v globálnej cirkulácii rasovej logiky v devätnástom a na začiatku dvadsiateho storočia, ako aj pálčivú potrebu toho, aby múzeum využívalo svoje zbierky na adresovanie naliehavých globálnych výziev, ako migrácia a rasizmus.
Komunikácia ako nástroj imperializmu
V roku 2016 hosťovalo SEM umeleckú rezidenciu juhoafrickej vizuálnej umelkyne Biancy Baldi (nar. 1985 v Johannesburgu). Počas výskumu v zbierkach múzea zaujal Baldi najmä príbeh rakúsko-uhorského inžiniera a vynálezcu Antona Codelliho a jeho slovinského kolegu Lea Poljanca, ktorí rokoch 1911 – 1914 pracovali pre nemeckú telekomunikačnú spoločnosť Telefunken na výstavbe rádiotelegrafickej stanice Kamina v Togu, vtedajšom protektoráte Nemeckej ríše. Výsledkom ich práce bola prvá rádiová komunikácia na dlhých vlnách medzi Afrikou a Európou. Vo svojom diele eyes in the back of your head (oči v zátylku, 2016) Baldi využila zbierku technických fotografií zobrazujúcich výstavbu rádiotelegrafickej stanice a tiež zbierku islamských talizmanov na ochranu pred zlými silami, čím medzi týmito objektmi vytvorila spojenie. Komunikáciu zobrazila ako mocný, no neviditeľný nástroj imperializmu.
Napriek tomu, že slovinské územie ako súčasť Rakúsko-uhorskej monarchie nikdy nebolo dôležitým aktérom koloniálnej politiky, výskum a dielo Biancy Baldi jasne ukázali, že na projektoch vedených inými koloniálnymi impériami sa zúčastňovali aj Slovinci. Codelliho a Poljanca síce Nemci pozvali ako inžinierov, napomáhali však nemeckým záujmom v zámorskej koloniálnej expanzii. Tento projekt tak pripravil pôdu pre širšiu debatu o slovinských misionároch, cestovateľoch, diplomatoch, moreplavcoch a ďalších, ktorí prispeli k európskemu koloniálnemu projektu dôležitými informáciami o prírodných zdrojoch, hospodárskom potenciáli a možnostiach európskych politických a hospodárskych aktivít v kolóniách. Títo aktéri sa významne podieľali aj na zhromažďovaní poznatkov o neeurópskych národoch, niektorí aj prostredníctvom predmetov, ktoré získali a následne darovali alebo predali slovinským múzeám vrátane SEM. Ukázalo sa, že naše zbierky nevypovedajú len o národoch, ktoré mali tieto predmety reprezentovať, ale najmä o účasti Slovincov na koloniálnych praktikách.
Hnutie nezúčastnených krajín
O dva roky neskôr sa v múzeu konala výstava Africa and Slovenia: A Web of People and Objects (Afrika a Slovinsko: Sieť ľudí a predmetov, 2017 – 2018, o nadnárodných prepojeniach medzi bývalou Juhosláviou, predovšetkým Slovinskom, a rôznymi africkými krajinami, ktoré boli v šesťdesiatych až deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia podobne ako Juhoslávia členmi Hnutia nezúčastnených krajín. Výstava približovala na jednej strane príbehy slovinských zberateľov afrických artefaktov z tohto obdobia, ktoré sú v zbierkach SEM, a na druhej strane osobné predmety a úvahy ľudí, ktorí prišli do Slovinska ako študenti z rôznych afrických krajín a rozhodli sa zostať a vybudovať si tu kariéru a rodinu. V tomto projekte sa múzeum riadilo princípom spoluvytvárania múzejných naratívov s tzv. nositeľmi dedičstva, čo bol dôležitý krok k demokratizácii diskurzu o dedičstve v rámci SEM. Prostredníctvom dvoch navzájom sa dopĺňajúcich perspektív sa výstava snažila o nuansovanejšie chápanie migračných procesov, za nositeľov kultúry považovala ľudí aj objekty.
Výstava sa konala v roku 2017 uprostred mnohých búrlivých diskusií o migrácii v súvislosti so zvýšeným počtom utečencov využívajúcich balkánsku trasu. Mnoho ľudí v tom čase prechádzalo aj cez Slovinsko s cieľom žiadať o azyl v európskych krajinách. Keďže tieto debaty boli často poznačené diskurzmi nenávisti, xenofóbie, strachu a úzkosti, prostredníctvom výstavy a sprievodných podujatí sa SEM snažilo zvýšiť povedomie o rôznorodosti migračných procesov, o spôsobe, akým história formuje súčasnosť, a o prínose migrantov pre rozvoj slovinskej spoločnosti. Cieľom výstavy bolo tiež oživiť odkaz Hnutia nezúčastnených krajín vo vytváraní kultúrnych sietí a podporovaní kultúrneho pluralizmu, okrem iného prostredníctvom putovných výstav a študentských výmen. Hnutie nezúčastnených krajín prinieslo alternatívne siete a nové predstavy o svete. Dnes, keď čelíme viacerým globálnym krízam, môže byť ich princíp solidarity kľúčom k tomu, ako si predstaviť lepší svet pre nás všetkých.
Inštitucionálna zodpovednosť
Tento rok zorganizovalo SEM v rámci projektu Taking Care sériu troch debát o rasizme, ktorých cieľom bolo prehodnotiť úlohu vedy, múzeí, médií a vzdelávania v podporovaní rasistických myšlienok o nadradenosti bielej rasy, ale aj ich úlohu pri presadzovaní solidarity, spravodlivosti a rovnosti. Vo všetkých troch diskusiách rečníci rôznymi spôsobmi poukázali na to, ako pseudovedecké predstavy o rase a „prirodzených“ rozdieloch medzi ľuďmi – ktoré šírili a posilňovali výskumníci, muzeológovia, novinári, pedagógovia, misionári a ďalší v priebehu posledných sto päťdesiatich rokov – mali skutočne škodlivý vplyv na životy rasovaných ľudí. Upozorňovať na spôsoby, akými rasizmus pôsobil v minulosti a dnes, aby sme mu mohli čeliť a utvárať spravodlivejšiu a rovnejšiu spoločnosť pre všetkých, nie je len individuálnou, ale ešte viac inštitucionálnou zodpovednosťou a táto séria diskusií bola prvým krokom múzea k uznaniu tejto zodpovednosti.
Tak ako mnohé podobné múzeá v Európe, aj SEM sa prezentuje ako múzeum kultúrnych križovatiek a stretnutí, ako miesto interkultúrneho porozumenia a tolerancie. Napriek tomu sa v minulosti SEM nikdy priamo nezaoberalo kontroverznejšími otázkami rasy a rasizmu a ich históriou. Počas série debát teda SEM prvýkrát spochybnilo rozšírené domnienky, že Slovinci sa nepodieľali na globálnom formovaní konceptu rasy. Tým, že si SEM zobralo na mušku mlčanie spoločnosti a jej domnelú nevinnosť vzhľadom na rasu, prelomilo svoje vlastné spriahnutie s týmto mlčaním. Online podujatia (z dôvodu pandemických opatrení) pritiahli veľkú pozornosť a ich bohatá virtuálna návštevnosť ukázala, že takéto debaty sú nielen potrebné, ale aj oceňované publikom.
V rámci projektu Taking Care SEM pokračuje v prehodnocovaní vlastnej roly v súčasnej spoločnosti, najmä v súvislosti so zmenou klímy a následkami kolonializmu, ktoré sa dotýkajú všetkých častí sveta, hoci rôzne a nerovnomerne. Projektové aktivity v SEM sa aj naďalej sústredia na spoluprácu s tzv. zdrojovými komunitami, od ktorých exponáty pochádzajú, a na spoluvytváranie alternatívnych naratívov, ktoré spájajú minulosť so súčasnosťou a prinášajú nové možnosti pre budúcnosť.
Až keď budeme schopní opustiť domnienku, že nenesieme historickú zodpovednosť za širší európsky koloniálny projekt, lebo sme nemali vlastnú koloniálnu ríšu – ale naopak, sami sme boli v područí, budeme schopní vidieť svoju históriu i súčasnosť cez novú, úplnejšiu a jemnejšie rozlišujúcu optiku.
Autorka je etnologička, kultúrna antropologička a pedagogička, dlhodobo spolupracuje so Slovinským etnografickým múzeom
Z anglického originálu preložila Magdaléna Kobzová