To sa s Českom nedá porovnať

M. M. Šimečka na potulkách Slovenskom a civilizácia ako stav mysle

Cestopis M. M. Šimečku Príhody tuláka po Slovensku vyvolal medzi čitateľmi a čitateľkami veľký ohlas. Je to však skutočne výnimočná správa o slovenskej spoločnosti?

V lete 2022 sa Martin Milan Šimečka, unavený prívalom správ o ruskej agresii na Ukrajine, vydal na dlhú cestu po Slovensku. Výsledkom tohto „putovania“ či “púte”, ako svoju anabázu sám nazýva, je cestopis Príhody tuláka po Slovensku, ktorý vydal jeho domáci Denník N. Podľa šéfredaktora Matúša Kostolného ide o „výnimočný“ text, v ktorom Šimečka „nepíše… o vládnej kríze, ani nerieši Matoviča, Sulíka, Fica či Kotlebu, v skutočnosti však povie viac ako oni prezradia v rozhovoroch alebo denne napíšeme v novinách.“ Šimečkova cesta je viac ako len terapia. Je to „výprava za krásou našej krajiny a k podstate našich problémov“. Niet preto divu, že Denník N Šimečkov cestopis vydal na jeseň 2022 ako samostatnú knihu, ktorá čitateľstvo zaujala natoľko, že sa na krátky čas zaradila medzi jeho bestsellery.

Rozhodnutím vydať Príhody ako samostatnú publikáciu však Šimečka vystúpil z domény efemérnej publicistiky, ktorá zriedka vyžaduje reflexiu, a vykročil do sveta recenzovateľnej literatúry. Explicitne reportážny rozmer textu a pokus poskytnúť očité svedectvo či dokonca „zeitdiagnose“ súčasného Slovenska sa tak otvára možnosti kritiky. Aké sú problémy, o ktorých Šimečka píše? Z akej pozície k nám prehovára? A napokon, je jeho diagnóza Slovenska po tridsiatich troch rokoch demokracie a troch dekádach samostatnosti presná?

Turisti a pútnici

Význam je vždy hrou kontrastov: medzi dobrým a zlým, mimoriadnym a každodenným či, ako kedysi písal Lévi-Strauss, surovým a vareným. Jedno bez druhého nemá žiaden význam – symboly nachádzajú svoj obsah vždy len vo vzťahu k iným znakom v poli možností. Tak je to i v prípade Šimečkových Príhod, v ich základoch nájdeme, ako napokon píše v predslove Petr Koubský, kľúčový významotvorný kontrast medzi „putovaním“ a „turizmom“.

Zatiaľ čo turizmus je vyprázdnená konzumná aktivita, vedená túžbou po vopred pripravenom zážitku, putovanie, ako Šimečka nazýva svoju cestu, je existenciálny výkon, prostredníctvom ktorého sa pútnik dotýka základných problémov všeľudskej skúsenosti. „Putovanie“, píše Šimečka, „je najstaršia ľudská činnosť, takto sme obsadili planétu.“ Turista okúša okúsené (ako v DeLillovom románe Biely šum fotografuje najfotografovanejšie stodoly v Amerike), zatiaľ čo pútnikova cesta má „mystickú povahu“ – napokon, aj preto Šimečka v predposlednej vete Príhod premenuje svoju cestu priamo na „púť”, so všetkými jej náboženskými konotáciami. Turizmus a putovanie, povrchnosť a hĺbka, sú navzájom sa odpudzujúce protiklady: „Som teda pútnik… Neláka ma Krížna ani Nízke Tatry, lebo tam som už bol a sú tam turisti.“

Prečo je tento kontrast dôležitý? Práve vďaka nemu totiž Šimečka nachádza svoj autorský hlas a rozprávačskú autoritu. Ak by vystupoval z pozície turistu, mohol by nám ponúknuť len ďalšiu verziu prevareného zážitku. Ako pútnik má však prístup k hlbšej rovine skúsenosti a múdrosti – čerpá totiž  z existenciálnej roviny nadhistorickej skúsenosti, zo spojenia s esenciou krajiny a kultúry. Zblížený „fyzicky… so slovenským drotárom, ktorý kedysi putoval peši po strednej Európe“, stáva sa súčasťou historickej kontinuity a nachádza múdrosť „v tekutej povahe samotného bytia“.

Zaujímavé je, že Šimečka sa v polovici textu odhalí ako fundamentálny, životný pútnik – teda niekto s prístupom k benefitom putovania bez ohľadu na to, či aktuálne putuje. Ako píše, putovanie je „vychýlenie zo životného plánu, ktorého sa držíme v hrôze pred nepredvídateľnosťou“. On sám mal to paradoxné „šťastie, že z môjho životného plánu ma hneď na začiatku vychýlili komunisti a odvtedy sa moje cesty vetvia nečakanými smermi“. Či už je na ceste alebo nie, Šimečka je iný ako ostatní, ktorí žijú v hrôze pred nepredvídaným, pretože „nepredvídateľnosť a náhoda sa stali mojimi vítanými istotami“. To je odvážne narcistická sebaštylizácia, žiada sa povedať. Hoci sa Šimečka miestami snaží získať od tejto štylizácie ironický odstup, akoby sa jej nevedel zbaviť: „Keby som bol skutočný tulák, zmieril by som sa s osudom ľahko…, lenže ja sa na tuláka len hrám.“ Radšej v sebe zaprie tuláka, než by mal spochybniť pútnika.

Táto štylizácia je, žiaľ, nepresvedčivá. Azda najväčšou prekážkou je tu fakt, že Šimečkove pútnické múdrosti sú v skutočnosti neobratne maskovanými banalitami. Charakterizácie typu „putovanie je najstaršia ľudská činnosť“ či „putovanie je príbehovou osnovou mnohých rozprávok, mýtov vrátane antických či moderných románov“, majú len jednu funkciu – zdôrazniť gnómickú povahu Šimečkovho vlastného podniku. Nie je za nimi nič viac, než upozornenie na závažnosť textu a pútnickej štylizácie. Treba však povedať, že niekedy tieto mudrovačky aspoň pobavia: napríklad, keď nám autor dôležito oznámi, že aj „zablúdenie je rovnako ako putovanie jedna z najstarších ľudských skúseností” (napokon, činnosti mladšie ako najstaršie by pútnik predsa nevykonával), pretože „v jednom okamihu prídete o základnú istotu o tom, kto a kde práve ste“. Kde, o to by som sa neprel. No ak cestovateľ zabúda, „kto“ je, máme tu asi jeden väčší problém, než prosté zablúdenie.

Odkazy na mystickú povahu putovania, náhody či bytia v skutočnosti zakrývajú, že mnohé časti Šimečkovho textu neobsahujú nič čitateľsky príťažlivé. Príhody nezriedka pripomínajú klasický konceptuálny text Fidget amerického básnika Kennetha Goldsmitha, ktorý dokumentuje všetky Goldsmithove pohyby medzi 10. a 11. hodinou na Bloomsday v roku 1997. Ako Goldsmith, aj Šimečka nás pravidelne oboznamuje so skutočnosťami typu „uvaril som si čaj a ľavou rukou si nakrájal slaninu s cibuľou“. Podľa slávnej Čechovovej poučky však puška v príbehu vždy musí vystreliť – a tak sa o niekoľko strán dozvieme, že „cibuľa sa mi minula“. Prípadne, „pršalo, ale vody nikde“, čo ale dobre dopadne a „prestalo pršať“. Šimečka väčšinu času akoby nemal o čom písať, a tak iba vŕši fakty. Zlomyseľná čitateľka si môže pomyslieť, že autorská kreativita sa asi vyčerpala v podnadpisoch ako „Dobrí ľudia v Dobrej Vode“ či „Strašidlo zlého ducha“.

Pomyslel si pútnik

Šimečkovu štylizáciu najväčšmi badať pri stretnutiach s pocestnými a domácimi, ktorí mu obvykle ponúknu pomoc, ubytovanie či aspoň kúsok zo svojho svetonázoru. V týchto konverzáciách vystupuje obvykle, konzistentne s pútnickou identitou, v pozícii mudrca, ktorý okolie častuje dobre mienenými radami. Holandskému cestovateľovi so spisovateľskou ambíciou (kapitola Bludný Holanďan) priskočí hneď na pomoc: „Zapisoval si každú knihu, ktorú som mu poradil.“ Muža v Hornej Porube, ktorý zúfa nad osudom Ukrajiny, bez vyzvania uteší, že vojna potrvá len „do jesene“ – hoci sám ako mudrc predsa vie, že mu ponúkol len „milosrdnú lož“. Ale čo, „už nikdy sa nestretneme“. Staršiemu páru sa za pohostenie odvďačí poučením „držte sa dobrých ľudí“. Tínedžerku, ktorá má navzdory svojim štrnástim rokom „postavu už dokončenú“, dovzdelá, že „na živote je najdôležitejšie zvládnuť veci, ktoré nám nejdú… to, že sme sa stretli, ber ako znamenie.“ Potetovanému oknárovi, ktorý sa mu zverí so svojimi milostnými dilemami, dokonca poslúži ako vzťahový poradca: „Vieš, že to nemôže vydržať.“ Keďže je bytostný pútnik, limity Šimečkovej schopnosti poradiť druhým sa zhodujú s hranicami aktuálneho všeľudského poznania: „Moje znalosti z geopolitiky boli nanič, lebo som im nemohol povedať ani to, o koľko bude o rok elektrina drahšia. Nikto na svete to nevie.“

V prípade domácich s problematickými názormi (povedzme podpora Putina či Kotlebu) sa pútnická štylizácia prevracia do sokratickej, keď Šimečka múdrymi slovami privádza pomýlených sympoziantov (tieto rozhovory sa odohrávajú popri pití) k čriepkom poznania. Keď hasič Braňo s priateľmi nadávajú na nespravodlivý systém, spýta sa Šimečka, „či vedia o niekom v dedine, kto sa má tak zle, že nemá na jedlo“. Zúfalo „pátrali v mysliach, no nikto im neprišiel na um“. Na náhlu disonanciu reaguje Braňo iracionálne a hystericky: „‚Ale prečo musím platiť doplatky za lieky? To za komunizmu nebolo,‘ zrúkol Braňo.“ Šimečka má viac šťastia u chlapov pod Zliechovom, ktorí vravia, že „Západ nás vykorisťuje“ a vychvaľujú komunizmus. Šimečka ich však dobehne, keď sa spýta, prečo sa v Česku majú lepšie. Robotníci, „osvietení mojím argumentom“, sa potom predháňajú v odpovediach na Šimečkovu didaktickú otázku „čo z toho vyplýva“. „Sme debili,“ zhodnú sa napokon.

Iste, nie všetky konverzácie v Príhodách nasledujú túto osnovu. Týka sa to najmä efemérnych rozhovorov, v ktorých sa pútnikovi nestihne rozvinúť príležitosť distribuovať múdrosť, prípadne tých, kde Šimečka cíti vysokú mieru vnútornej podobnosti medzi sebou a konverzačným partnerom či partnerkou. Preto napríklad v príhode, kde stretáva sympatického učiteľa („bol to môj človek“) so skupinou žiakov, svoje poučenie nesmeruje k pedagógovi, ale k jeho sprievodu: „Ja som vo vašom veku žiadneho takého učiteľa nezažil. Máte obrovské šťastie. ‚Ďakujeme,‘ odpovedali zborovo.“

Sen o (českej) civilizácii

V akom stave nachádza Šimečka Slovensko? Nuž, v neradostnom. Na jednej strane „oligarchovia obsadzujú územie“, na druhej na ňom žijú „nahnevaní muži“. Medzi nimi vládne ľahostajnosť, stelesnená bačom, ktorý miesto plnenia svojich povinností necháva kravy „prírode napospas“, čo vábi medvede, spoločného nepriateľa slovenského ľudu. Spoločnosť je v hlbokej anómii. Ľudia „hovoria rovnakým jazykom, ale pojí ich len akási abstrakcia menom štát, spoločný strach z medveďov a hnev na vládu“. Alternatívu nachádza Šimečka v susednom Česku, kam sa na deň zájde pozrieť. Odvtedy sa Česko stáva všadeprítomným meradlom hanby, prízrakom nenaplnených prísľubov. Ako píše, „nedá sa to porovnať… tam by bačovi nedovolili nechať kravy hynúť na lúke“. Keď mu slovenský hotelier odporučí pozrieť sa na „dramatický“ rozdiel medzi kúpeľmi v Trenčianskych Tepliciach a Luhačoviciach, Šimečka jeho slová ani nemusí overiť a aj bez návštevy Luhačovíc hoteliera hneď v duchu poučí, že už nejde o rozdiel dramatický, „v skutočnosti už začína byť civilizačný“. Slovami jedného z jeho pocestných: „Prečo nemôžeme byť ako Česi?“

Tu sa zastavme. Pomenovávať javy a procesy ako civilizačné je totiž tendencia, ktorú nemá len Šimečka. Tento termín sa rozšíril naprieč slovenským (a nielen slovenským) verejným priestorom. Presný význam termínu „civilizácia“ je však nejasný. Posúďte sami: ešte v roku 2000 Inštitút pre verejné otázky skúmal tzv. „civilizačné kompetencie“ – vrátane schopností ako štylizovať životopis či telefonovať z mobilu. Zuzana Čaputová zase hovorí o „civilizačnom pokroku“ v kontexte vstupu SR do EÚ, „civilizačných hodnotách“, ktoré ubránilo SNP, či „civilizačných hrozbách a výzvach“, ktorých dôsledkom „je klimatická či energetická kríza“. Miroslav Kollár zasa svoju prehru v samosprávnych voľbách 2022 komentoval ako „istým spôsobom ‚civilizačnú voľbu‘“, pretože neskrýva „názory na očkovanie, vojnu na Ukrajine, práva LGBTI+ komunity“. A Michal Havran nedávno napísal, že futbal „je s celým svojím karnevalom radosti, piva, chorálov, vlajok a eufórie v hlbokom civilizačnom rozpore s myšlienkou spoločnosti, akú vybudoval fundamentalistický Katar“. Medzi konzervatívcami zase nájdeme obavy o osud západnej civilizácie v súvislosti s kodifikáciou práv kvír ľudí či migračnej politiky. Obľúbený je tento termín aj medzi fašistami (napríklad Putin hovorí o ruskej civilizácii).

Problémom slova civilizácia a odvodených adjektív je to, že v jazyku plnia primárne ornamentálnu funkciu, ako znak používaný na vyvolanie dramatického efektu. Vytvárajú vágny akcent na význam alebo šírku problému, vyjadrujú nepreklenuteľnosť rozdielov (často medzi spoločnosťami). Nahrádzajú pritom (aspoň o čosi) precíznejšie, no ošúchané prívlastky ako „morálny“, „spoločenský“ či „politický“. Fascinovaní pátosom a váhou slova civilizácia potom zabúdame na problematické dejiny tohto výrazu, ktorého hlavnou historickou úlohou bolo kvázi objektívne legitimizovať rozdiely medzi „nami“ a „nimi“ a denunciovať (či priamo dehumanizovať) druhých ako necivilizovaných, civilizačne odlišných či, naopak, príliš civilizovaných.

Tento deficit jednoznačného významu (a prebytok estetickej a morálnej hodnoty) je zjavný napokon aj u Šimečku, ktorý sa ani nenamáha objasniť, prečo rozdiel medzi Českom a Slovenskom nie je iba „dramatický“ (či ekonomický, politický, atď.), ale „civilizačný“. Jednoducho týmto slovom ukončí odstavec a počká si na potlesk. Veľa sme sa síce nedozvedeli, no motor múdrosti beží ďalej – akurát opäť naprázdno.

Vzad hľaď!

Otázkou zostáva, prečo je na tom Slovensko, vo vnímaní autora i jeho pocestných, tak mizerne. Iste, Šimečka sa k jej zodpovedaniu vopred nezaväzuje, predsa len by však meritom cestopisu malo byť, čo o krajine prezradí, čomu pútnik porozumie a čo odkomunikuje čitateľstvu – okrem toho, že „sa naučil prenášať váhu na stehná a menej na achilovky“. Šimečka sám túto otázku formuluje o čosi infantilnejšie, keď sa pocestných pýta, či „túto krajinu posadol zlý duch“. Odpoveďou mu je neprekvapivá paleta názorov od „Západ nás vykorisťuje!“, „my sami sa necháme“ až po „chamtivosť, závisť a neprajnosť“.

Sám Šimečka sa k čomusi, čo pripomína úvahu o dôvodoch neradostného stavu Slovenska, dostane len raz, celkom na záver textu, keď sa „vo vláčiku do Tisovca“ díva na „hrdzavejúci skelet“ sprivatizovanej fabriky Petrochema Dubová. Konštatuje, že stelesňuje „bezradnosť spoločnosti, ktorá sa odmieta zaoberať svojou minulosťou. Až kým jej hnijúce odpadky neotrávia naše duše a vody, ako tie jedy z Petrochemy…“ Ak teda Slovensko údajne zaostáva, je to podľa Šimečku preto, že sa nevyrovnalo so svojou minulosťou. O akú minulosť konkrétne ide, to sa čitateľky a čitatelia nedozvedia. O Veľkú Moravu, Uhorsko, Slovenský štát či štyri dekády vlády komunistickej strany, alebo o privatizáciu, ktorej výsledky vidí Šimečka pred sebou na príklade budovy, postavenej ako štátny podnik ešte za prvej ČSR? A čo to vlastne znamená „zaoberať sa“ minulosťou? To sa nedozvieme.

Kritická reflexia minulosti je zaiste dôležitá. Je však vhodné pýtať sa, či je to skutočne nedostatok retrospektívnej analýzy, ktorý na Slovensku vytvára pocit beznádeje. Nakoniec, netvrdí to nik zo Šimečkových pocestných. Autor akoby vlastne vôbec nepočúval, čo mu hovoria ľudia, ktorých stretne – tých totiž trápia najmä medziľudské vzťahy, obavy z energetickej krízy, ekonomické a sociálne dôsledky privatizácie, nízke mzdy, ľahostajnosť atď.

Natíska sa otázka, či by odpoveď nemala byť opačná. Nemalo by sa Slovensko, popri zaoberaní sa minulosťou, prioritne zaoberať svojou prítomnosťou a budúcnosťou? Knihy a filmy o fašizme a komunizme sú napokon stabilnou súčasťou našej každodennosti, máme zákon o zločinnosti oboch režimov, a dokonca i špeciálnu inštitúciu na ich výskum. Iste, vždy sa dá spraviť viac. Nedostatky v tejto oblasti sú však asi ťažko dôvodom, prečo, ako som citoval z Príhod vyššie, oligarchovia obsadzujú územie.

Spravme si ešte test tou „civilizačne“ odlišnou Českou republikou. Na rozdiel od Slovenska bola v Česku komunistická strana až do roku 2021 súčasťou parlamentu. Čo sa týka fašizmu, až donedávna bol na mieste rómskeho koncentračného tábora Lety chov ošípaných, s jeho likvidáciou sa po rokoch zápasu o dôstojnosť tohto pamätného miesta začalo až v lete 2022. Ak je český príbeh o čosi úspešnejší ako náš, asi to nebude tým, že by sa tam svojou minulosťou zaoberali viac alebo lepšie.

Na záver

Vráťme sa ku Kostolného slovám, ktorými čitateľkám a čitateľom Šimečkove Príhody predstavoval – teda, že ide o text „výnimočný nielen rozsahom, ale najmä schopnosťou inak premýšľať o najdôležitejších témach súčasnosti“ a „podstate našich problémov“. Šimečkovi slúži ku cti, že sám explicitne takéto súdy o svojej knihe nevynáša (naopak, v závere vraví, že „neprišiel… na nič, čo by dávalo nejaký zmysel“). Predsa však vnímanie jeho cestopisu ako originálnej diagnózy dnešného Slovenska vytvára hlavný rámec literárnej kvality jeho textu a faktický dôvod, prečo vôbec vyšiel v podobe knižného titulu.

Problém je, že v Príhodách žiadne „iné” uvažovanie nenájdeme. Skôr naopak. Nájdeme tu evergreeny: oligarchiu, nahnevaných ľudí, nostalgiu za socializmom či ustavičné lamentovanie nad tým, že v Česku sú veci lepšie. Na to, aby nám poskytol originálny vhľad do slovenských problémov či zaujímavé interpretácie je Šimečka príliš zaujatý exponovaním vlastnej pútnickej skúsenosti. Príhody napokon nezachraňuje ani literárny štýl. Keď skúsený spisovateľ Šimečka píše o „bludných Holanďanoch“ či „rumových vílach“, ťažko si neklásť otázku, či to naozaj myslí vážne. Jednoducho povedané – takto dobrý cestopis nevyzerá.

Autor je sociológ