Čakanie na ľavicovú rockstar aj experimenty v demokracii

Najväčšie ľavicové podujatie vo Veľkej Británii – The World Transformed sa od roku 2016 konalo pravidelne pod záštitou labouristickej strany. Odkedy strana pod vedením Keira Starmera prebrala krajne pravicovú rétoriku, organizátori festivalu sa od labouristov dištancovali a podujatie tento rok zorganizovali v Manchestri samostatne, v spolupráci s niekoľkými nezávislými organizáciami. Čo festival vypovedá o budúcnosti britskej a koniec-koncov i globálnej ľavice?

Pred kultúrnym centrom Nias, starým divadlom, ktoré sa v 80. rokoch minulého stročia transformovalo na stredisko černošskej komunity, kde svojho času hrávali Fela Kuti či Nina Simone, stojí dlhý rad ľudí. Na podujatie som prišiel s polhodinovým predstihom, no i tak som to podcenil. Koniec radu je v nedohľadne. Kráčam popri zástupe trpezlivo stojacich ľudí, prejdem celú ulicu, zahnem za roh, na konci uličky pokračuje rad za ďalší roh, a to sa ešte niekoľkokrát opakuje. Človek by si pomyslel, že nekonečný zástup čaká na nejakú rockovú alebo hollywoodsku hviezdu. V Niase však bude diskutovať len skupinka ľavicových politikov: Peter Mertens z belgickej Strany pracujúcich, Janis Ehling z nemeckej Die Linke, Nathalie Oziol z La France Insoumise. Ale najmä: Jeremy Corbyn a Zarah Sultana z práve vznikajúcej strany Your Party. To kvôli nim stoja ľudia vonku aj v sychravom, jesennom anglickom počasí. Po polhodine sa rad pohne, a ja som posledný, koho vpustia dovnútra. Vonku zostávajú stovky ľudí, ktorí sa už do divadla nezmestili. Vitajte na The World Transformed.

V znamení Gazy

Pred dvomi rokmi sa festival konal v Liverpoole a začal sa 7. októbra, v deň útoku Hamasu na Izrael. Tohtoročné podujatie odštartovalo 9. októbra, v deň podpísania prímeria medzi izraelskou armádou, ktorá dva roky páchala genocídu v Gaze, a predstaviteľmi Hamasu. Fakt, že festival rámcujú tieto dve udalosti, je síce náhodný, avšak veľmi symbolický. Opakovane tu počúvam, od návštevníctva festivalu aj od účinkujúcich, že genocída v Palestíne zásadne zmenila britskú ľavicu. Padajú slová ako „oživila“, „nakopla“, „zobudila“. Preto sa nemožno čudovať, že festival začína veľkým protestným propalestínskym pochodom z All Saints Parku do štvrte Hulme, kde sa koná väčšina programu.

Palestína je všade, kam sa pozriete. Je jej venovaných niekoľko samostatných diskusných panelov, palestínski hostia a hostky debatujú aj v mnohých ďalších. Je takmer nemožné vypočuť si prejav akéhokoľvek aktivistu alebo aktivistky, politika či političky, v ktorom by nezaznela podpora Palestíne. V stánkoch s ľavicovou literatúrou sú desiatky kníh o Palestíne. Tričká, odznaky, šatky, vlajky, náramky, záložky do kníh. Pre mladých anglických ľavičiarov a ľavičiarky je oslobodenie Palestíny očividne zásadná téma.

„Žiaľ, až táto hrozná genocída oživila a prebudila nielen britskú ľavicu, ale aj širšiu britskú spoločnosť. Boli sme svedkami veľkej mobilizácie. Podľa mňa je však veľkým problémom britskej ľavice a celkovo progresívnych síl, že sú veľmi dobrí v mobilizácii – Veľká Británia to dokázala neraz, či už v roku 2003 počas vojny v Iraku alebo teraz, keď vyšli milióny ľudí do ulíc na podporu Palestíny. Problém však je, že to nevie premeniť do trvalejšej organizácie,“ povedala mi kurdská aktivistka Elif Sarican, ktorá na festivale moderovala panel o možnostiach ženských hnutí v boji proti rastúcemu fašizmu. Sarican tým myslí organizáciu na politickej úrovni, no už samotná organizácia tohto festivalu je veľmi pôsobivá. V priebehu troch dní sa konalo 120 diskusií, prednášok a panelov – to znamená, že každú hodinu prebiehalo niekoľko podujatí naraz. Nadšenie z bohatej ponuky sa tak mohlo u ľudí s tendenciou k fomo (môj prípad) miešať s úzkostným pocitom, čo všetko im uniká. Len pre ilustráciu: v rovnakej chvíli sa konali panel o odborárskom organizovaní v kultúre, diskusia o štrajkovaní, debata o EÚ a NATO, panel o džentrifikácii, diskusia o socialistických klimatických stratégiách, stretnutie s predstaviteľmi palestínskej diaspóry aj komentovaná prechádzka po Hulme. Vyberte si.

Étos protestu

Nech už ste si vybrali čokoľvek, všetky podujatia sa tešili vysokej návštevnosti, či už sa odohrávali vo veľkom modernistickom kostole Ascension church, divadle Nias alebo v menšom komunitnom centre Windrush. A často ste sa na vybraný program ani nedostali. Záujem (zväčša) mladých ľudí o ľavicové a politické témy bol enormný, pozitívna energia, s ktorou sa púšťali do diskusií, nákazlivá. Trochu som im závidel, že im chýbajú náš východoeurópsky cynizmus a skepsa.

K nádejeplnej atmosfére prispievala skutočnosť, že podujatie sa odohrávalo práve v Manchestri. Ak chcete pochopiť, kde sa bral étos protestu, ktorý rezonoval počas celého festivalu, odporúčam navštíviť manchesterské People’s History Museum. Na troch poschodiach predstavuje celé dejiny anglických protestných hnutí – od chartristov cez prvé odbory, štrajky, feminizmus a socializmus až po boje za práva trans ľudí. Múzeum je navyše koncipované tak, že zabaví deti a nenudí dospelých. Takže sa vám môže stať, že pri čítaní materiálov o socialistickom cyklistickom klube Clarion okolo vás behá skupinka malých dievčat s dobovými transparentmi sufražetiek, kričiacich: „Chceme volebné právo!“

Manchester bol v roku 1945 aj svedkom Piateho panafrického kongresu, ktorého sa zúčastnili napríklad slávny americký sociológ W. E. B. Du Bois či Kwame Nkrumah, neskorší prvý prezident nezávislej Ghany. Na festivale si túto udalosť pripomenuli viacerými panelmi a diskusiami, a tie patrili medzi to najlepšie, čo som videl.

Tradícia protestu a občianskeho aktivizmu sa silno spája aj so štvrťou Hulme, kde sa od 50. rokov minulého storočia viedlo veľa bojov za práva pracujúcich, migrantov a za dostupné bývanie. A je to cítiť na každom kroku. Jedno z komunitných centier, kde sa program festivalu odohrával, Kath Locke Center, je pomenované po významnej černošskej aktivistke z tejto lokality. A podobných stredísk je vo štvrti viacero. Veľké záhradné centrum pred divadlom Nias, v ktorom sa väčšinu času návštevníctvo združovalo, bolo zasa donedávna parkoviskom, no obyvatelia si vymohli jeho premenu na živú, zelenú, komunitnú plochu.

Lekcia pre Východoeurópana: občiansky aktivizmus sa nezrodí z roka na rok, kumuluje sa celé generácie, stáva sa organickou súčasťou myslenia a prežívania komunity. V Manchestri je očividne na čom stavať – základy by mali. Otázkou festivalu, niekedy nevypovedanou, no často aj explicitnou, bolo, ako a čo na tých základoch teraz budovať.

Naša strana

Vráťme sa však do prasknutia plného divadla Nias, v ktorom vystúpili Jeremy Corbyn a Zarah Sultana. Keď v júli Sultana ohlásila, že odchádza od labouristov a s Corbynom zakladá novú socialistickú stranu Your Party, takmer okamžite začali ľavicové kruhy vkladať do strany veľké nádeje. Tie však rovnako rýchlo pohasli, keď na povrch vyplávali vnútrostranícke konflikty, viditeľné už pri nezhodách týkajúcich sa prihlasovania nových členov. Hoci sa to strana snažila neskôr prezentovať len ako administratívnu chybu, bolo jasné, že ide o hlbší, ideologický vnútrostranícky rozpor. Aj preto sa do divadla Nias prišlo pozrieť toľko ľudí: boli zvedaví, ako sa k riešeniu sporov vyjadria obaja lídri, ktorí si dovtedy posielali odkazy najmä cez sociálne siete. A úprimne, bol som na to zvedavý aj ja.

V tomto ohľade sme však ostali sklamaní. Hoci sa Corbyn i Sultana dočkali vrelého prijatia a miestami až búrlivého potlesku, samotné prejavy toľko radostnej odozvy nepriniesli. Obaja zdôrazňovali, že dnes je najdôležitejšie zabrániť volebnému víťazstvu krajne pravicovej Reform UK. „Fašistov musíme poraziť vo volebných miestnostiach, ale keď bude treba, musíme s nimi bojovať aj v uliciach,“ vyhlásila na úvod Sultana. Potom spomenula viaceré body svojej agendy, okrem iného boj za práva trans ľudí či úmysel prerušiť všetky diplomatické styky s Izraelom. Jej slovník aj vystupovanie boli radikálnejšie než Corbynove, a zdalo sa, že u mladších ľudí má aj väčšiu podporu. Hovorí ich jazykom, vie pracovať s publikom.

Nakoniec však obaja zostali len pri viac-menej naučených politických frázach. Mal som pocit, akoby som bol na predvolebnom mítingu, na ktorom treba presviedčať potenciálne nové voličstvo, čo však v danom prípade určite neplatilo. V divadle Nias boli doma, tam im boli všetci naklonení. Zdá sa mi, že ľudia sem prišli na výživný obed, a dostali len obstojnú desiatu. Po diskusii som sa zhováral s viacerými účastníkmi a účastníčkami, a rozpačitý dojem prevláda. „V strane pretrvávajú hlboké rozpory, ktoré sa dlhodobo nedarí vyriešiť,“ poznamenal jeden člen strany, ktorý nechcel byť menovaný. „To, čo vyplávalo na povrch, je len výrazom týchto nezhôd. A pokiaľ ich nevyriešia, bude sa to opakovať, a pravdepodobne to bude oveľa horšie,“ uzavrel.

Po niekoľkých dňoch v Manchestri mám pocit, že víťazom týchto vnútorných rozbrojov je Zack Polanski, nový predseda The Greens, strany zelených. Ten sa zúčastní niekoľkých panelov, je veľmi uvoľnený, zábavný, sebavedomý. V jeden večer dokonca moderuje veľký festivalový pub kvíz. Jeho strana v prieskumoch rastie, v tom poslednom prvýkrát predbehla labouristov. Je očividné, že má momentum, a je si toho vedomý. Viacero ľudí mi potvrdilo, že po počiatočnom fiasku Your Party zvažujú voliť zelených. Do volieb je ešte ďaleko, ale už dnes je zrejmé, že jednou z alternatív pre ľavicové voličstvo môže byť nejaká forma tzv. červeno-zelenej spolupráce.

Experiment v demokracii

Roztrpčenie zo spôsobu vedenia novej strany je citeľné aj počas takzvaných General Assemblies, obecných zhromaždení. Konajú sa každý deň v kostole Ascension, trvajú niekoľko hodín a záujem o ne je obrovský. V sále sedia stovky ľudí, ďalší sa tlačia pri stene či sedia na zemi. Pod taktovkou známej britskej novinárky Ash Sarkar prebieha veľké plenárne stretnutie, kde má každý možnosť vyjadriť sa – nielen k fungovaniu Your Party, ale aj k všeobecným otázkam, budúcnosti britskej ľavice a budovanie širšieho spoločenského hnutia. Zaznieva množstvo príspevkov: niektoré pripravené, iné improvizované. Každý môže reagovať, ľudia sa trpezlivo hlásia a čakajú na svoju chvíľu. Organizačný tím všetko zapisuje a vždy v nasledujúci deň vydáva bulletin, v ktorom sumarizuje hlavné body zhromaždenia.

Priestor dostávajú rôzne prejavy: od radikálnych po umiernené, od idealistických po pragmatické. Mnoho z nich sa týka vedenia Your Party – viacerí a viaceré sú nespokojní, volajú po širšom hnutí, ktoré by sa nespoliehalo len na pár zvolených predstaviteľov. Často sa naráža aj na problém reprezentácie. „Akú výpovednú hodnotu majú závery z tohto stretnutia, ktoré síce pôsobivo zaplní veľkú sálu, no stále ide o len o niekoľko stoviek ľudí? Čo ľudia so znevýhodnením, ktorí nemohli prísť?“ pýta sa jedna účastníčka. „A je tu zastúpených dosť trans ľudí?“ zisťuje iná.

V jednej chvíli sa prihlási muž, ktorý sa predstaví ako utečenec zo Sýrie. „Hovorí sa tu veľa o právach migrantov, utečencov či ľudí čakajúcich na azyl. Avšak je treba vypočuť si náš skutočný hlas. Ale koľko je nás dnes na tomto zhromaždení?“ Zo stoviek ľudí sa zdvihne jedna nesmelá ruka. Mám tušenie, že ak by sa niekto spýtal na reprezentáciu ľudí z working class, odpoveď by bola podobná.

Napriek týmto nedostatkom, ktorým sa asi žiadne veľké zhromaždenie nevyhne, je fascinujúce sledovať celý proces. Komunikácia prebieha veľmi slušne, väčšinou aj konštruktívne. A najmä vidno, že ľudí tento spoločenský dialóg skutočne zaujíma. Pozorne sa počúvajú. Učia sa formulovať svoje myšlienky a dostávajú spätnú väzbu. Snažím sa predstaviť si niečo podobné, v takýchto rozmeroch, na Slovensku, ale príliš sa mi to nedarí.

Na východnom fronte kľud?

Diskusie sa striedajú jedna za druhou, otvára sa mnoho tém, neustále sa akcentuje podpora Palestíne. Jedna téma však úplne absentuje: vojna na Ukrajine. Spolu s mojimi východoeurópskymi novinárskymi kolegami a kolegyňami sme z toho najprv zneistení, neskôr rozladení a sklamaní. Na žiadnom podujatí, nech by bolo akokoľvek veľké, samozrejme nie je možné rozobrať všetky témy. Vojna na Ukrajine je však stále natoľko zásadným konfliktom, ktorý má globálne implikácie, že jeho absencia bije do očí. A o mnohom vypovedá. Žiadni ukrajinskí hostia ani hostky, žiadne panely, nulová podpora.

Akoby Ukrajina v prostredí britskej ľavice proste neexistovala. Čo sa však ozýva často, je vystúpenie z NATO. „Na celej akcii sa hovorilo veľa o imperializme a boji proti fašizmu. V tomto kontexte však nikde nezaznelo, že okrem západného imperializmu existuje imperializmus a fašizmus východný. Ten, ktorý napadol Ukrajinu a proti ktorému sa treba brániť. V diskusiách o demilitarizácii nebol jediný človek, ktorý by poznal kontext východnej Európy. Všetci hovorili o tom, aké dôležité je demilitarizovať. Nikoho však nenapadlo hovoriť o tom, čo to znamená pre našich kamarátov a kamarátky na Ukrajine. Hosť jedného panela dokonca naznačil, že Ukrajina si môže za napadnutie sama, pretože zbrojila, čo bol moment, keď som odišla zo sály,“ popísala mi svoju skúsenosť reportérka Alarmu Magdalena Dušková.

The World Transformed je dobrým lakmusovým papierikom súčasnej západnej ľavice, v dobrom i zlom. Ukazuje jej nádeje, sklamania, malé výhry aj zlyhania. Z pohľadu Východoeurópana je to podivne sladko-trpký zážitok: v mnohom inšpiratívny, no neraz poukazujúci na limity medzinárodnej solidarity. „Nový svet je nielen možný, on už prichádza. Možno ho mnohí z nás už neprivítajú, no za tichého dňa, keď sa veľmi snažím, počujem jeho dych,“ píše Arundhati Roy v eseji Capitalism: A Ghost Story. Záchvevy tohto nového sveta bolo počuť v októbri tohto roka aj v Manchestri. A hoci som nesúhlasil so všetkým, čo som počul, vždy je to lepšie než ohlušujúce ticho.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.