Minulý mesiac bol na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava uvedený film Mečiar (2017) Terezy Nvotovej. Ide o doposiaľ prvý slovenský titul predstavený v hlavnej súťaži jihlavského festivalu Opus Bonum. Čerstvá absolventka pražskej FAMU mala tento rok v kinách aj celovečerný hraný debut Špina (2017), predtým uvedený na významnom festivale v Rotterdame. Mečiar je hybridný dokument, v ktorom Nvotová poučená štúdiom hranej aj dokumentárnej réžie umne využíva celú škálu dokumentárnych módov. V zhutnenej podobe popisuje vznik a pozadie udalostí od Nežnej revolúcie až po moment, v ktorom sa Slovensko zbavilo povesti čiernej diery Európy.
Dominantným rysom Mečiara je pre mňa konfrontácia tvojich osobných spomienok na deväťdesiate roky s kolektívnou historickou skúsenosťou. Ako podľa teba reflektuje dejiny mladá generácia, ktorej už sa mečiarizmus priamo netýkal?
Spôsobov, ako sa dá rozprávať o mečiarizme, je niekoľko. Na začiatku som sa rozhodovala, či bude môj film pre ľudí, ktorí tému dobre poznajú a od dokumentu čakajú niečo nové, alebo ponúknem generácii, o ktorej hovoríš, kontext. Tí síce vedia, čo bol mečiarizmus, a majú aj nejaký názor – pretože existuje globálny názor, že Mečiar bol zlý –, potrebujú však súvislosti. Slovensko by mohlo byť akousi case study, popri Mečiarovi sa tu predsa diali veľké veci: revolúcia, rozdelenie republík, začalo sa riešiť, či budeme patriť na západ či na východ. Bez povedomia o týchto udalostiach sa nedá informovane pozerať na to, čo sa deje dnes. Keď som si povedala, že pôjdem touto cestou, uvedomovala som si aj zodpovednosť, nemohla som to urobiť polovičato. Preto som sa do toho ponorila na štyri roky. Aby bol môj film zrozumiteľný aj najmladšej generácii, pristupovala som k Mečiarovi ako ku každej inej filmovej postave, ktorú diváci nepoznajú. Predstavujem im tam teda nielen jeho, ale aj ľudí a dobu. A potom som tam ešte ja sama – ako dieťa, na ktorom sa tieto deje často odrážali.
Tvoj dokument posúva známu tému do nových súvislostí – napríklad Martin Šimečka v jednom zábere v klasickej výpovedi rozvíja úvahu o tom, ako sa Slováci v ’98 prvýkrát prejavili a definovali ako politický národ, a porovnáva to so situáciou z ’89 a ’93. Bol tento diskurzívny posun tvojím zámerom? Hľadala si vedome nové možnosti, ako k látke pristúpiť?
Presne toto bolo pre mňa pri výbere z výpovedí, ktorých som mala celé hodiny, dôležité. Radšej tam dám niečo, čo nepoznám ako nejaký verejný názor, niečo, čo vysvetlí situáciu ináč, než ako sme to počuli už mnohokrát. To bol môj základný prístup. A ide aj o to, že keď robím film, musí ma baviť. Nie som kronikár. (Úsmev.) Mala som privilégium vybrať si, čo tam bude, aj novinári v mojom filme boli zvedaví, ako to urobím, pretože videli, že nad tým rozmýšľam inak. Moja generácia vie veľa vecí, ale fragmentárne. Bavilo ma vytvárať z tých fragmentov vedomie súvislostí.
Film ozvláštňuje autoreferenčná linka – zakomponovala si do snímky fragmenty z rodinného videoarchívu. Kvalitná televízna publicistika tak získala presah do oblasti autorského dokumentu. Ako si k tomuto dospela?
Neplánovala som to hneď od začiatku. Matne som si pamätala, že niekde na kazete mám nahrané, ako sa v detstve hráme na Mečiara. Až po nejakom čase práce na filme som si dala pásku prepísať. Producenti sa nadchli, aký je to poklad, a ja som pochopila, že to na krátkom úseku vysvetľuje mnohé. Čo je to za dobu, keď sa deti hrajú na politikov? Z toho sa následne vyvinul celý spôsob rozprávania. Divák dostal kľúč, vidí, kto a ako sa na príbeh pozerá, a tak je od začiatku jasné, že nejde o objektívnu reportáž, ale o subjektívny, autorský dokument. Ľudia sa ma pýtajú, prečo tam nie je to či ono, ja som však nechcela rozvíjať akademický diskurz. Film má svoje posolstvo, to je pre mňa najdôležitejšie. Kritika argumentujúca objektivitou či investigatívnosťou sa ma preto nijako nedotýka.
Okrem dichotómie privátnej a kolektívnej pamäti sa pri Mečiarovi otvára aj iná, jeho lokálny a univerzálny význam. Využívaš techniku výkladového voice overu, tvoj komentár mnohé dopĺňa a vyjasňuje – tým by domáca problematika mohla byť prístupnejšia aj pre neinformovaného zahraničného diváka. Ako môže podľa teba Mečiar zafungovať v zahraničí?
Pre nás je to konkrétny Mečiar. Každý k nemu máme nejaký vzťah, v podstate osobný. V zahraničí je to nikto, jeho meno nič neznamená, je to skôr fenomén, archetyp. Keď som Mečiara ukazovala ľuďom v Amerike, videli v ňom Trumpa, v Čechách zas vidia Babiša. Ide preto skôr o analýzu moci a ľudí, ktorí na ňu reagujú, zachytenie toho, ako sa demokracia deformuje, stáva sa demokratúrou. Zároveň s premiérou na HBO bude film premietaný aj v Rumunsku a Maďarsku, kde môže zafungovať práve presah do súčasnosti – model silného vodcu sa totiž cyklicky vracia. Každý postkomunistický štát má nejaké špecifiká, nedá sa hovoriť, že všade to po prevrate bolo rovnaké – napríklad Česko na tom bolo v 90. rokoch omnoho lepšie.
Áno, Zuzana Piussi aj preto hovorí, že Česi chcú Babiša – lebo nezažili Mečiara[1].
To je presné. Ľudia cítia neistotu a keď sa navyše prestanú mať dobre, chcú silného lídra. Ten ich vlastne ojebáva, ale to oni nechcú počuť. Na toto musíme upozorňovať zas a znova. Starší tvorcovia robia filmy o 2. svetovej vojne, ja som nakrútila novodobú históriu Slovenska. Ľudia tvrdia, že to nie je dosť dávno, ja si to však nemyslím.
Koniec, tvoj záverečný súd, teda že sme mali Mečiara a teraz máme Fica, sa mi zdá zjednodušujúci. Rozumiem, čomu má toto zjednodušenie slúžiť, nie je to však plochá analógia? Nie je zmienka o tejto podobnosti v rozpore s faktom o extrémne vysokej kriminalite v 90. rokoch, ktorú v Mečiarovi aj spomínaš? Už sa tu predsa nevraždí, Mečiarovo Slovensko bolo mafiánskou krajinou bolestivej ekonomickej transformácie.
Časti, ktorú spomínaš, hovorím epilóg. Príbeh filmu sa odohráva do ’98, potom prichádza epilóg o súčasnosti. Aj sa ma niekde pýtali, prečo tam nevymenovávam privatizérov. Lenže to už je taká meta záležitosť – chcem sa na to pozerať z nadhľadu, nie ísť po jednotlivostiach, tie by sa do filmu nikdy nezmestili všetky. Mám nahraných veľa rozhovorov, ktoré referujú o súčasnosti, analyzujú jej spojenie s minulosťou, filmový tvar však musí mať začiatok, stred a koniec. A ten ťažko môže byť analytický, ako si to predstavuješ ty. Čím ale práve nehovorím, že môže ostať nevypointovaný. Premostením k Ficovi som chcela, pochopiteľne, vypointovať tému moci, o ktorej sme hovorili. Preto som si aj vybrala Fedora Flašíka, aby mal posledné slovo, lebo on – svojím vlastne veľmi jednoduchým premýšľaním o moci, o pôsobení na ľudí – hovorí pre mňa veľmi podstatnú vec. Figuruje v tom stále Fico a slovenské babky, no tému univerzalizuje, hovorí, že politik je marketingový produkt, a to je kľúčové. Stále sme to predsa my, kto si ich volí/kupuje. Nežijeme v totalite. Áno, ten epilóg je splošťujúci, čo sa konkrétnych informácií týka, no to by potom diváci museli vydržať štvorhodinový film. To som im urobiť nechcela. (Úsmev.)
Na základe čoho si si vyberala ľudí, ktorých oslovíš? Mala si niekoho vytipovaného od začiatku? Lebo nepostupuješ tradičnou cestou dokumentárnej objektivity, v ktorej je poskytnutý priestor aj protistrane. Napokon, tou je vlastne Mečiar.
Nemala som konkrétny zoznam. Kľúčom pre mňa bolo osloviť tých, ktorí boli pri udalostiach, ktoré vo filme opisujem. Rozhovorov som mala napokon omnoho viac, než sa zmestilo do filmu, takže ich dáme na web. Veľa ľudí už je mŕtvych, hlavne z Mečiarových spolupracovníkov, ale aj kľúčových osobností, ako boli Ján Langoš, Michal Kováč, František Javorský a iní. Filmové rozprávanie si tiež často vyberá obete – napríklad vyšetrovateľ únosu Vačok, ktorý by film natiahol o pol hodiny, alebo pán z Nemšovej, ktorý hovoril zaujímavé veci, ale zdĺhavo. Tak som tam dala Milana Žitného, ktorý to vie povedať v jednej vete. Dokumentarista často volí aj na úkor autenticity. Odmietli ma niektorí mečiarovci, napríklad Štefan Gavorník (mečiarovský šéf Fondu národného majetku, pozn. red.). Okrem Mečiara tam je aj Flašík, ten ale zastáva takú zvláštnu, bezpohlavnú stranu. Ako hovoríš, môj zámer nebol ukázať dve rovnocenné protistrany. Mečiar sa vo filme obhajuje sám.
Linka filmu odohrávajúca sa v Mečiarovej vile Elektra nie je dôležitá kvôli nejakej senzácii, že by Mečiar povedal niečo nové. Nepovie. Výpovednú hodnotu má skôr ako obraz toho, ako niekdajší mocnár žije dnes – dôchodca dobrovoľne izolovaný od spoločnosti a jasne artikulujúci krivdu smerom k národu, ktorý ho odvrhol. Táto línia je dosť ironická: Mečiar ti v bielych teniskách robí prehliadku svojho paláca, potom si opeká špekáčiky a odpovedá na tvoje otázky.
On si to takto zrežíroval sám. Takto chce pôsobiť: špekáčiky, prehliadka domu, ľudové tance. Asi sa pozeral na nejaké dokumenty o iných ľuďoch. Splnila som mu prianie odprezentovať sa, ako chce. Nešla som do toho ako novinárka, nechcela som sa tváriť, že ho pri niečom prichytím, lebo k tomu by aj tak nedošlo – on sa ešte stále vie veľmi sofistikovane vyhýbať odpovedi. Fascinovalo ma však všetko, čo ho obklopuje, vrátane jeho ponožiek. Už len to, ako si predstavoval dokument o sebe samom, vypovedá o určitom nastavení.
Film produkovala česká pobočka HBO Europe, ktorá je známa podporou kvalitných dokumentárnych projektov (napr. 5. október Martina Kollára či Amerika Jana Foukala) a nejde jej pritom len o instantný divácky úspech. Tá sa zároveň postarala aj o komplexnú distribúciu – nielen že sa film premieta v kinách, dostupný je aj v televízii a na VOD platforme HBO GO. Ako to bolo so vstupom HBO do projektu?
HBO chápe, čo verejnoprávne televízie ešte nechápu – že sa oplatí dať peniaze do kvality. V niečom sú verejnoprávnejší než verejnoprávna televízia. (Smiech.) Je to absurdné, ale je to tak. HBO ti poskytne úplne iný komfort, kým verejnoprávna televízia si väčšinou predstavuje dokument ako reportáž, ktorú človek nakrúti za tri dni a za pár korún. Navyše riaditeľ verejnoprávnej televízie je politický nominant, volí sa v parlamente. Bohvie, ako by film dopadol pod vedením nového riaditeľa RTVS, ktorý kedysi Mečiara podporoval. Neviem, ale sú to legitímne obavy režiséra, ktorý točí o politike. HBO je v takomto momente istou zárukou autorskej slobody. Okrem toho finančne podporujú projekty už od prvej fázy vývoja, preto režisér nemusí dookola presviedčať televíznu radu, že to zvládne, ale môže skrátka ukázať prvý materiál, teaser a prepracovaný scenár – a tým presvedčí.
Čo sa strihovej skladby týka, Mečiar je výborne štruktúrovaný, jednotlivé línie spolu šikovne korelujú. Ako vyzerala literárna fáza, práca na treatmente a scenári? Čo sa menilo v strižni? Bolo toho veľa?
Oboje bolo dôležité – vývoj aj postprodukcia. Je to zložitá látka, zložitý bol aj prvý scenár. Musela som preto redukovať fakty. Napísala som fiktívny scenár, ktorý sa skladal z výberu fragmentov z rôznych rozhovorov a kníh, a podľa toho som potom viedla rozhovory. Nevieš, čo všetko dostaneš z archívov – tam sú tony materiálu, z ktorého musíš vybrať len to kľúčové. Strihali sme asi pol roka. Strihača Josefa Krajbicha som uviedla v titulkoch aj ako scenáristu, lebo dokument sa nakoniec robí hlavne v strižni.
Viem, že vychádzaš z názoru, že filmový rod nie je kľúčový, že neexistuje hrubá čiara medzi fiction a non-fiction. Potvrdzujú to súčasné estetické premeny európskej aj svetovej audiovizuálnej krajiny. Predsa sa však opýtam, či ti je bližší hraný alebo dokumentárny film…
Kritici a teoretici sú podľa mňa pozadu za tvorcami, ktorí to už prestali riešiť. Autor sa nepotrebuje takto extrémne škatuľkovať, rozumiem však, že kritici áno. Dokument mám ohmataný, hraný film spoznávam, preto ma v súčasnosti fascinuje viac. Ale nechcem sa formálne obmedzovať.
Autor rozhovoru sa venuje filmovej publicistike a kritike, študuje filmovú vedu
[1] Miloš Krekovič, Filmárka Piussi: Česi si neodžili mečiarizmus, keď chcú mať za premiéra Babiša, tak nech ho majú. Dostupné na: https://dennikn.sk/891459/filmarka-piussi-cesi-si-neodzili-meciarizmus-ked-chcu-mat-za-premiera-babisa-tak-nech-ho-maju/ (17. 10. 2017)
