Premyslieť nanovo témy socialistického hnutia

21. 2. 2025

Konštantín Bauer: Utečenci, 1927. Zdroj: Východoslovenská galéria

Už z prvej úvahy o dejinách a zmysle ľavice bolo zrejmé, že moje skúmania sa nebudú viazať ani riadiť tradičným historiografickým prístupom. Nechcem podať „informácie“ o tom ako udalosti prebiehali. Chcem čitateľky a čitateľov hlavne nabádať i provokovať, aby sami a nanovo spolu so mnou premýšľali dejiny ľavice.

Ak sa vydajú na túto cestu, budeme skúmať, ako sa konceptualizovali isté témy a ako určité dejinné situácie produkovali tieto témy. Témy majú istú sémantickú štruktúru, ktorej hierarchia je však určovaná ich funkciou: oprávňujúcou/legitimizačnou, zdôvodňujúcou a projektívnou – teda vykresľujúcou žiadúcu budúcnosť.

Preto aj z hľadiska znovu premýšľania toho, čo môžeme nazvať „socialistické hnutie“, pokladám za potrebné preskúmať predovšetkým témy, ktoré ho robia „socialistickým“. Navyše, tieto témy je dnes potrebné bez predsudkov nanovo kriticky premyslieť. Ako sa nám javia v súčasnosti, ako sa máme na ne pozerať po 150-ročnej skúsenosti? Bez takejto kritickej analýzy by sme zostali len na úrovni informatívneho popisu, čo sa v akejsi historickej fakticite udialo.

Skúmanie tém je zásadné preto, že vždy vyjadrujú reálny problém, ktorý treba riešiť. Teda vyjadrujú nejaký „nedostatok“ alebo povedané normatívne, nejakú nespravodlivosť. A zasa riešenia týchto problémov získavajú podobu sociálnych modelov ako tento nedostatok odstrániť, prípadne minimalizovať (socializmus, demokratický socializmus, sociálny štát, sociálno-trhové hospodárstvo…).

Rovnosť a racionalita

Štruktúra tém sa postupne rozvíja v priamom politickom priemete (ak pod „politickým“ budeme rozumieť používanie mocenských prostriedkov, ktoré sa od polovice 19. storočia nepochybne spredmetňujú v štáte a v usporiadaní verejného priestoru). Ale témy nevisia vo vzduchu, neobjavujú sa z rozmaru rozumu, špekulácie či z rýdzeho pohybu pojmu. Už ich chápanie ako nedostatku (krivdy, utrpenia, podriadenia, nadvlády, vykorisťovania, nespravodlivosti…) si vyžaduje vysvetlenie, interpretáciu, reflexiu a uvedomenie, a teda napokon aj konceptualizáciu. Jej jadrom je hľadanie príčiny, zdroja. A riešenie si zasa vyžaduje oprávnenie, legitimizáciu a zdôvodnenie – pravdu. Navyše, a to nie je vôbec samozrejmé, nespravodlivosť, jej zdroj a riešenie si vyžadujú ideu zmeniteľnosti sveta, re-formy či re-volúcie.

Socialistické hnutie priamo nadväzuje na problém nerovnosti v zmysle sociálneho postavenia ľudí voči sebe navzájom. Hľadá usporiadanie spoločnosti, v ktorom nerovnosť neexistuje. Takéto usporiadanie spoločnosti má byť zároveň racionálne. Racionalita, ako norma žiadúceho, teda aj spravodlivého, je produktom rozpadu kresťanského univerzalizmu, v ktorom pravda (rozumnosť) bola inherentnou vlastnosťou existujúceho sveta – veď bol stvorený Bohom. Práve tento rozpad a následné hľadanie racionality sú hlavným zdrojom utopického socializmu.

Národ, štát a proletariát

Do štruktúry reálnej politiky vstupuje socialistické hnutie za dvoch podmienok, ktoré z neho urobia aj politickú silu. Je to plná fixácia, ustanovenie štátu ako teritoriálnej moci a premena komunít, spoločenstiev, populi z poddanstva na národ. Väzba štátu a národa je fixovaná občianstvom. Moc si podriaďuje indivíduum už nie formami poddanstva, ale občianskymi záväzkami a právami. Mení sa na štát. Občianstvo je formou účasti na moci (preto ten dlhý, ale neustávajúci boj o občianske práva), ale aj formou podriadenia sa moci. Preto „ochota“ moci občianske práva rozširovať.

V sociálnej štruktúre populácie vzniká a industrializáciou sa rapídne rozširuje vrstva, ktorej reprodukcia je viazaná na peňažnú mzdu. Vzniká trh práce, ktorý produkuje a absorbuje námezdného robotníka, proletariát. Empiricky vnímateľná nerovnosť je daná nielen redukciou života na biologickú reprodukciu (pričom redukcia je výsledkom tak nezámernej konkurencie, ako aj zámerných postupov zamestnávateľov – maximalizácia zisku). Je však daná aj zámerným vylúčením robotníctva z politickej moci.

Ak deľba práce robí robotníctvo triedou (osebe), tak práve jej vylúčenosť z občianskeho, politického a teda aj národného telesa ju robí triedou ideologicky, politicky. Lebo toto postavenie, tento nedostatok, zbavenosť, núti uvedomiť sa ako celok, ako jedno spoločenstvo vylúčených, zbavených práv – robí z nej triedu pre seba. To je potrebné ešte raz zdôrazniť: sebauvedomenie (ako triedy) nenastáva znalosťou „mechanizmu vykorisťovania“ (vzťah kapitál – nadhodnota), ale vnímateľnou a prežívanou realitou nerovnosti – právnej, spotrebnej a aj postavenia v spoločnosti – z neho vyplývajú aj formy správania, socializácie, postoje a zvyky.

Robotníctvo, socializmus a marxizmus

Práve v tejto fáze sa odohrá symbióza – ktorá sa nám dnes zdá samozrejmá, ale nie je – idey robotníctva ako triedy s ideou socializmu. Socializmus ako oslobodenie, emancipácia proletariátu. Tak vznikne socialistické hnutie v neodmysliteľnej symbióze s robotníckym hnutím. Tu sa otvára priestor aj ideového prielomu, do ktorého vstúpia aj mnohí teoretici socializmu s celou škálou projektov spoločnosti oslobodeného proletariátu. A práve tu vstúpi do hry tretí prvok symbiózy: aj keď nie výlučne a všeobecne, ale ideovou, legitimizačnou schémou sa dominantne (a to iste na najbližšie storočie) stane marxizmus. Nadväzujúc na Marxov koncept, dejinnú analýzu, ktorá rozborom kapitálovej reprodukcie určuje proletariát ako činiteľa, reálnu silu, ktorá formu kapitálovej reprodukcie (a teda aj vykorisťovania) prekoná. Okolo tohto dejinného zdôvodnenia jednoty proletariátu a socializmu bude oscilovať socialistické a robotnícke hnutie: hoci v častej, možno povedať v permanentnej tenzii, v napätí aj v kontraverzii. (A to aj v boľševickej vetve; a napokon aj v ultrakonzervatívnom variante fašizmu a jeho odrôd).

Nepochybne najväčším zdrojom napätia medzi robotníctvom (reprezentovaným predovšetkým odbormi), politickými stranami (reprezentatívna účasť na štátnej moci) a ich ideologickou legitimizáciou (dejinného oprávnenia a politickým programom) je práve samotná idea socializmu. Je cieľom hnutia „zlepšenie“ sociálneho postavenia robotníka, účasť na existujúcej forme štátnej moci alebo jej zvrhnutie, odstránenie „kapitalizmu“ (ako systému vykorisťovania a nerovnosti) a budovanie (nastolenie, zavádzanie) socializmu?

Kľučové otázky vyplývajúce z tejto možnej štruktúry cieľov môžeme potom sústrediť do nasledujúcich bodov:

Je postavenie robotníka (proletariátu) späté s podstatou kapitalizmu alebo je výsledkom určitých politík (vládnucich vrstiev)?
Je podstatou „kapitalizmu“ vykorisťovanie a jeho organickou vlastnosťou opakujúce sa „krízy“?
Ak vykorisťovanie a krízy sú organickou podstatou kapitalizmu, je ich odstránenie (prekonanie) možné len vytváraním novej spoločnosti, socializmu?

Takto postavená štruktúra problémov je jadrom politiky a ideológie II. Internacionály a politiky strán, ktoré sa formujú ako sociálno-demokratické.

Demokracia verzus liberalizmus

Nechcem rozvetvovať témy, ale tu je potrebné zaznamenať, že prívlastok „demokratické“ nie je vôbec žiadnou formálnou okrasou. Naopak, je namierený proti dobovému liberalizmu, ktorý jednoznačne stojí na pozíciách politických práv obmedzených na úzku skupinu občanov. A „demokracia“ sa v tomto kontexte chápe ako zápas za rozšírenie občianskych a politických práv na robotníctvo, ale aj na ženy a iné vrstvy obyvateľstva, ktoré sú v liberálnej forme vlády vylúčené z verejného života a politickej participácie. Tento stav sa napokon bude prekonávať až po prvej svetovej vojne – a jedným variantom, a to práve nedemokratickým variantom tohto prekonania bude fašizmus.

Tejto téme budem venovať v ďalších rozboroch značnú pozornosť, a to aj preto, že sa vyskytlo mnoho historických štúdií, ktoré kládli na tú istú úroveň socializmus a fašizmus. Ukážem, prečo ide o bytostne chybnú interpretáciu. Ale rovnako aj vo vzťahu k dnes tak módne používanému výrazu „liberálna demokracia“; výrazu, ktorý vyjadruje veľmi obmedzenú historickú realitu a vo vzťahu k dnešnej politickej situácii viac zakrýva a deformuje ako osvetľuje.

V pozadí tejto základnej tematickej štruktúry sú samozrejme aj iné, občas veľmi významné výzvy: odbory ako organizovaná práca v protiváhe ku kapitálu; politická strana ako platforma formulovania, konceptualizácie a reprezentácie proletariátu; štát ako spredmetnenie triedneho panstva… Avšak tak ako narastá sila štátov a konkurencia medzi nimi, tak v pozadí tlie a dutná otázka národná: tá však nemá v hnutí osobitnú hodnotu až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Avšak v jej priebehu a po nej sa stane dominantnou dejinnou silou, ktorá podnes určuje mocenské štruktúry sveta.