2018 01 Virtuálna realitaFilozofický KapitálTechnológie, revolúcie a internet: premýšľanie s Benjaminom, Deleuzom a Guattarim

Michal Lipták7. januára 2018293

„Vlády priemyselného sveta, vy unavení obri z mäsa a ocele! Prichádzam z Kyberpriestoru, domova nového Vedomia. V mene budúcnosti vyzývam vás, minulých, aby ste nás nechali na pokoji. Nie ste medzi nami vítaní. Tam, kde sa stretávame, nepôsobí vaša suverenita,“ píše v roku 1996 v dokumente nazvanom Deklarácia nezávislosti Kyberpriestoru John Barlow. „Vaše právne pojmy vlastníctva, výrazu, identity, pohybu a kontextu sa na nás nevzťahujú. Tie pojmy sú založené na hmote, a tu žiadna nie je,“ pokračuje a napokon predpovedá: „Vytvoríme civilizáciu Vedomia v Kyberpriestore. Nech je ľudskejšia a spravodlivejšia ako svet, ktorý vytvorili vaše vlády.“

 

Ťažko nájsť jasnejšie vyjadrenie technooptimizmu, ktorý sprevádzal nástup internetu v rôznych libertariánskych a ľavicových kruhoch. Dvadsať rokov po „deklarácii“ sa však výsledky javia prinajlepšom ako zmiešané. Áno, zdá sa, že priamo v jadre kapitalizmu vznikla štruktúra, ktorá sa vzpiera kapitalistickej kontrole. Čo malo byť rozšírením trhu, sa začalo okamžite vzpierať trhovej logike a prišli prívaly pirátskeho materiálu. Sci-Hub dnes odomyká 85 % článkov za paywallom a s ním odstraňuje aj privilégiá bohatých vedeckých inštitúcií. Občianska žurnalistika (ktorej značná časť zmutovala v „alternatívne médiá“) zatriasla starými médiami. Sociálne siete otvorili nové možnosti politickej organizácie naprieč sociálnymi či kultúrnymi stratifikáciami, a na niektorých miestach zatriasli vládami. Prístup k informáciám a poznaniu, ktorý internet otvoril, je ohromujúci, a kapitál tento pohyb stále nedokáže ovládať, pokiaľ nepristúpi na tvrdú cenzúru, čo v západných demokraciách nemôže.

 

Zároveň však tento informačný potenciál internetu vyprodukoval hoaxy, alt-right, Brexit či Trumpa. „Internetové“ politické strany určite nepatria medzi najprogresívnejšie. Online fantázie o zjednotení počas arabskej jari sa rozpadli pri náraze na brutálnu realitu a, treba dodať, brutalitu diktátorských režimov. Boj proti autorským právam sa pretavil do mierne odlišných spotrebiteľských očakávaní, ktoré však vyžadujú na svoju saturáciu stále to isté komerčné umenie. „Trollovanie je umenie,“ vravelo sa v kyberpriestore; dnes je trollovanie zamestnaním. Hacktivizmus sa stáva nástrojom nedemokratických vlád; a z tých temných a zmätených oblastí internetu, kde tryskal humor a kreativita (i keď popri vždy bujnejúcej mizogýnii), sa dnes miesto „memečiek“ s mačičkami valí fašizmus, rasizmus a vyhrážky znásilnením.

 

Prinajlepšom sa zdá, akoby internet len na vyššej úrovni reprodukoval všetky politické, sociálne či kultúrne delenia a amplifikoval doterajšie fóbie a predsudky. „Internet emuluje skutočný svet,“ vraví v roku 2015 Peter Sunde, zakladateľ Pirate Bay, „prehrali sme. Jednoducho si priznajme porážku a snažme sa pochopiť, prečo sme prehrali, aby sa to nestalo znovu.“ Skutočne sme prehrali?

 

Revolučný potenciál technologickej reprodukovateľnosti

 

Vždy existovalo dosť mysliteľov, ktorí považovali kapitalizmus za vnútorne nestabilný systém, ktorý rozhodne prirodzene nesmeruje k rovnováhe. Je známe, že Marx lokalizoval túto nestabilitu priamo do srdca kapitalizmu, keď v rámci zákona klesajúcej tendencie miery zisku tvrdil, že ekonomické krízy sú paradoxne spôsobované technologickými inováciami. Snaha inovovať je motivovaná vyšším ziskom v krátkodobom horizonte, v dlhodobom horizonte sa však každá inovácia stáva štandardom a globálna, agregátna návratnosť vynaloženého kapitálu klesá. Všetci kapitalisti sú v tomto smere v určitom variante väzňovej dilemy a kolektívne sa ničia práve v rámci „zdravej hospodárskej súťaže“. To neznamená, že kapitalizmus má v sebe zakódovaný svoj nevyhnutný zánik – z každej ekonomickej krízy, ktorá sa väčšinou stáva politickým bojom, môže kapitál vzísť víťazne. Obdobia krízy sú však zároveň príležitosťami na revolúcie. K revolúcii však musia byť pracujúce masy už vopred pripravené. Problém je, že otázku tejto prípravy Marx nikdy nevyriešil; v Osemnástom brumaire Ľudovíta Bonaparta (1852) skôr analyzuje situácie, v ktorých sa pracujúce masy v čase revolučného vypätia pridajú na stranu tej najreakčnejšej a najničomnejšej politickej alternatívy.

 

V eseji Umelecké dielo v dobe svojej technologickej reprodukovateľnosti (1936) však Walter Benjamin prišiel s myšlienkou, že sú to práve technologické inovácie, ktoré zároveň pripravujú masy na revolúciu. Prostredníctvom šokovej terapie premieňajú vnímanie a myslenie más, a teda majú samy osebe revolučný potenciál. Film bol pre neho takouto inováciou par excellence.

 

Moderná továreň partikularizuje robotníka pri stroji: izoluje z neho pre svoje potreby abstraktné telesné pohyby. Moderné veľkomesto izoluje obyvateľa v anonymnom dave a v mestskej mašinérii pozostávajúcej z automobilov, verejnej dopravy, reklám, svetiel atď. Podrobuje ho brutálnemu strojovému rytmu a zaraďuje ho do svojich slučiek a mriežok. S rovnakou brutalitou sa stretáva divák v kine, keď je konfrontovaný s filmovou montážou izolujúcou a striedajúcou momenty a detaily v závratnom tempe (Benjamin tu nepochybne má na mysli, okrem iných, Ejzenštejna), a je nútený vnímať v nich jednotiaci význam. Film je tak „umelecká forma, ktorá zodpovedá zvýšenému životnému nebezpečenstvu, v ktorom dnešní ľudia žijú“.

 

Film sa narodil ako jednoduchá technologická inovácia, no ako umelecká forma presekáva existujúce sociálne statusy a hierarchie (podobne ako vynález fonografu vo vzťahu k umeniu ragy naštrbil v Indii kastový systém, reprodukovaný dovtedy vo vzťahu učiteľa a žiaka). Žiadny film nemá originál, len kópie; nemá teda ani bohatých kupcov originálov, či účastníkov sociálnych rituálov v múzeách a chrámoch. Nákladnosť filmovej technológie spôsobuje, že film od počiatku existuje ako masový a mieri na masy. S dávkou sebaironickej nostalgie Benjamin (inak sám archetyp „kaviarenského intelektuála“) píše, že film ničí auru umeleckého diela.

 

Jeho esej je však oslavou tejto deštrukcie. Rozptýlenosť a povrchnosť masového vnímania nahrádzajú kontempláciu; blízkosť a „taktilná recepcia“ nahrádzajú pokojné sledovanie z odstupu; technológie a technická spôsobilosť nahrádzajú umelcovu zručnosť; každodennosť nahrádza rituálnosť a slávnostnosť; šok a brutalita nahrádzajú klasické vnímanie krásy; virtualita nahrádza ukotvenosť diela v jeho „tu a teraz“. Estetické vnímanie sa tým premieňa a masy tu získavajú nové a potenciálne revolučné zručnosti a zvyky (tu sú silné analógie s digitálnou dobou). Fašizmus sa ich pokúsi využiť estetizáciou politiky – premenou politiky na divadlo (Benjamin to mohol naživo sledovať napr. vo filmoch Leni Riefenstahlovej); „komunizmus odpovedá politizáciou umenia“. Nemyslí sa tu komunistická propaganda, ale umenie, ktoré priamo prostredníctvom svojho estetického pôsobenia pripravuje masy na to, aby žiadali zmenu systému. Komunizmus v Benjaminovom chápaní využíva film revolučne vtedy, keď ho nechá voľne žiť.

 

Benjaminov priateľ Theodor Adorno bol kritický. Nezdieľal jeho technooptimizmus a bol presvedčený, že podcenil schopnosť „kultúrneho priemyslu“ pacifikovať film, teda to, že kapitál ľahko dostane filmové technológie pod kontrolu a minimalizuje riziko revolučných odchýlok. V predvídaní bol Adorno úspešnejší, no čitateľ, ktorý dnes číta Benjamina zo stiahnutého pdf, sa môže pýtať, či problém nie je len v tom, že Benjamin investoval svoje nádeje do nesprávneho média, ktoré bolo stále príliš lokalizované. Internet operuje v rovnakých estetických podmienkach ako film, no navyše je neskrotený (a možno aj neskrotný), decentralizovaný, dokonale virtuálny, masový, „digitálne demokratický“ – nie je práve on tým médiom, ktoré Benjamin hľadal?

 

Ekonómia túžby

 

Dnes sa však zdá, že na to, aby bol jeho revolučný potenciál utlmený a zastavený (ak v ňom vôbec niekedy bol), internet centrálnu kontrolu zo strany kapitálu ani nepotrebuje. Toto môže byť príznakom hlbšieho problému. Gilles Deleuze a Felix Guattari, pre ktorých bol fašizmus zásadnou témou, píšu v knihe Anti-Oedipus (1972): „Túžba nikdy nemôže byť podvedená. Záujmy môžu byť podvedené, nerozpoznané či zradené, ale nie túžba. Nie, masy neboli podvedené, ony túžili po fašizme, a to musíme vysvetliť.“ Deleuze a Guattari spochybňujú smerom do minulosti, či môžeme o fašizme 30. rokov hovoriť jazykom zrady, a teda aj či môžeme hovoriť napr. o fašistickom použití filmu ako o zneužití. Paralelné pochybnosti vysielajú do našej prítomnosti: možno nie je správne hľadať fašizáciu internetu v korporátnom zajatí zo strany Facebooku či Google, v sledovacích programoch NSA, v čínskych spravodajských hrách či v ruských továrňach na trollov a hoaxy. Treba podľa nich skúmať hlbšiu sféru: sféru libidálnej ekonómie, resp. ekonómie túžby.

 

Treba však hneď povedať, že Deleuze a Guattari neodhalia, prečo si masy niekedy želajú fašizmus. Odmietajú predstavu fixnej, skazenej „ľudskej prirodzenosti“ a skúmajú masy výlučne štrukturálne; to im však zároveň znemožňuje dávať definitívne odpovede. Pokúšajú sa tak na jednej strane chápať, čo sa stalo, a na druhej strane aspoň definovať štrukturálne okolnosti, ktoré nie sú nápomocné fašizmu.

 

Podobne ako u Benjamina, aj Deleuzova a Guattariho interpretácia Marxovho ekonomického zákona je politická, teraz už aj bez technológií ako sprostredkovateľa. Zákon klesajúcej tendencie miery zisku platí, no treba ho podľa nich chápať v intenciách kapitalistickej „transformácie nadhodnoty kódu v nadhodnotu toku“. Kód je tu spôsob organizácie (pravidlá, rituály); tok je to, čo je organizované. Kapitalizmus je plný tokov: tokov peňazí, transakcií, tovarov; tokov robotníkov, študentov, utečencov; ale aj tokov emócií, hodnôt či túžob. Marx ako hegelián vníma kapitalizmus ako vnútorne protirečivý a očakáva komunistickú syntézu; Benjamin ako marxista inšpirovaný kabalizmom očakáva komunistickú eschatológiu; no a psychiatri Deleuze a Guattari hovoria, že kapitalizmus je schizofrenický – kompulzívne a neriadene prúdiaci vo všetkých smeroch a zároveň túžiaci po stabilizácii v despotickom štáte – a tvrdia, že je bez konca (časového aj priestorového).

 

Kód organizuje túžby. Predkapitalistické spoločnosti majú nadbytok kódu: obsesívne zmnožujú spoločenské rituály, záväzky či statusy (napr. komplikované iniciačné rituály). Benjamin už ukázal, že technológie ich ničia; kapitalizmus ich následne premieňa na nadbytok toku: túžba je uvoľnená do všetkých smerov v rámci masívneho univerzálneho dekódovania (niektorí by povedali: „straty tradičných hodnôt“). Človek už nie je tvorený, ale tvorí sa sám – je „self-made man“. „Túžba“ tu však nie je osobná, ale univerzálna, nevedomá a pudová. Deleuze a Guattari túžbu nedefinujú skrz nedostatok (neprítomnosť toho, po čom sa túži), ale ako výsostne produktívnu: túžba je preto doslova strojom (la machine désirante) v továrni nevedomia.

 

„Tok“ je dobrý model pre internet. Internet treba vnímať ako intenzívne uvoľnenie tokov túžby vo všetkých smeroch. Zásadná otázka potom je: Čo tu túžba produkuje? Práve vďaka dokonalej virtualite internetu a z nej plynúcej anonymity, prchavosti a molekulárnosti užívateľa sa táto otázka mohla pôvodne zdať zbytočná. Práve táto virtualita mala byť revolučná. Deleuze a Guattari na to majú sugestívny pojem: „telo bez orgánov“. Anonymný internetový užívateľ mal byť takýmto „telom bez orgánov“, oslobodený od mikrofašizmov (napr. predsudkov či fóbií), pripravený experimentovať so svojou identitou a s napájaním sa na iné telá – iných užívateľov –, tvoriac tak radikálne nové komunity a napokon „civilizáciu Vedomia“.

 

Deleuze a Guattari sú však pesimistickí; v knihe Tisíc plošín (1980) vidia možnosť takéhoto spájania tiel len za pomoci „abstraktného stroja“, schopného „vziať si túžby účinne na starosť a zaistiť im kontinuálne spojenie a priečne väzby. Inak zostanú telá bez orgánov na jednej rovine oddelené vo svojich druhoch, marginalizované, redukované na okrajové prostriedky, zatiaľ čo na inej rovine budú triumfovať vyprázdnení alebo rakovinoví dvojníci“. Neorganizovaná túžba nevytvára nové civilizácie, len chaotické zhluky, kde molekulárne túžby kolidujú a produkujú progresívne či regresívne výsledky čisto náhodne.

 

Práve dnes je internet preplnený rakovinovými dvojníkmi užívateľov a botmi. Číra kreativita a dokonalá virtualita nevrcholia revolúciou. Benjaminove snívanie o filme sa v tomto svetle javí ako menej naivné než internetový technooptimizmus spred dvadsiatich rokov: rytmus filmovej montáže nachádzal svoj obsah metonymicky v rytme továrne a veľkomesta; nachádzal ho v ich strojoch. Paradoxne tak práve táto zvyšková ukotvenosť a presne tá nedokonalá virtualita, ktorá robila film takým zraniteľným voči kultúrnemu priemyslu, umožnili Benjaminovi vidieť vo filme aspoň načas revolučný potenciál: ak pracujúce masy zvládnu vnímať film a pochopia ho, ovládnu aj továrne a mestá, pretože tieto veci sú intímne spojené na estetickej úrovni. Čím sa však naplnia dokonale virtuálne telá bez orgánov, ktoré žiadny stroj neorganizuje?

 

Otázka regulácie

 

Vraví sa teda, že internet je potrebné regulovať. Ak na to upozorňujú demokrati, vzniká určitý paradox. Na jednej strane vnímajú internet ako schopný žiaducej subverzie, keď podkopáva totalitné režimy (hoci zároveň by iste bolo nemiestne tvrdiť, že napr. arabskú jar zničil Twitter, a nie guľky a bomby). Na druhej strane si však nevedia dobre predstaviť túto subverziu pôsobiacu voči systému, v ktorom sami žijú (každý leak vždy pomáha aj nepriateľovi). Volanie po regulácii je vo svojom jadre volaním po regulácii rebélie.

 

Nie je to volanie po zamedzení rebélii; málokto chce od internetu, aby bol napokon len apolitickým rozšírením trhu. Nejde však ani jednoducho o úpravu demokratickej participácie. Ide o to ponechať internetu kreatívnu silu vytvárať formy participácie, ktoré teraz nepredvídame, a ktoré môžu často byť aj subverzívne. Na jednom konci možnej regulácie je zrušenie anonymity (napr. zadné dvierka do sociálnych sietí), dokonalá vystopovateľnosť každého užívateľa a teda minimalizácia subverzie, ale tým aj obmedzenie kreativity. Na druhom konci je absolútna anarchia. Medzi týmito extrémami sa nevyhnutne vo väčšej či menšej miere tolerujú rakovinové zvyšky.

 

Internet tak veľkým oblúkom robí minimálne toto: tematizuje schizofréniu kapitalizmu. Otázka po regulácii rebélie nemá riešenie (buď sa rebeluje, alebo nie, a ak sa rebeluje, regulácie sú napádané), bude však čoraz nástojčivejšie kladená, aj keby sa nejakým spôsobom kamuflovala.

 

Týmto sa oneskorene pýtame, čím chceme internet naplniť po tom, ako prebehlo predbežné naplnenie, „prvotná akumulácia túžby“. Stroje túžby kompulzívne produkovali orgány v novonarodenom tele a naplnili internet hnevom, narcizmom, paranojou, nenásytnosťou a, samozrejme, pornografiou. Naplnili ho tiež snami, nádejami, anarchickým „random“ humorom a utopickými víziami. Všetky uvedené obsahy sa navyše prelínajú. Aliancie vznikali náhodne a ad hoc (napr. používatelia p2p proti producentom), bez ideologického ukotvenia.

 

Keď sa však odteraz budeme snažiť zhodnúť na tom, aké typy rebélií by mali byť prostredníctvom internetu umožnené (úniky informácií, úplný open access atď.), budeme už v podstate vždy automaticky rebelovať. Budeme sa pýtať, či zničiť komerčné umenie alebo ho naopak požadovať vo väčších dávkach; či odtrhnúť vedu od trhových mechanizmov alebo len zmeniť miesta pripojenia; budeme sa pýtať, čo hovoriť, a najmä koľko máme hovoriť a koľko zároveň očakávame, že nás budú iní počúvať; budeme sa pýtať, akými cestami má náš hlas nachádzať politickú realizáciu (posadnutosť „priamou demokraciou“). A paralelne s tým už vždy budeme ničiť, trhať, hovoriť a tvoriť.

 

V úvode spomínané Sundeho vyjadrenie implikuje, že prebiehal boj. Do určitej miery asi áno, ale v podstate išlo zatiaľ len o neriadené toky v novom médiu. Naplno môže boj prebiehať až vtedy, keď aj v danom médiu existuje niečo, čo aspoň ako-tak organizuje toky: vlády, armády, bezpečnostné agentúry, vydavatelia, producenti, Google, Facebook, YouTube atď. Zároveň sa tu zdá nezmyselné predvídať výhru či prehru, ak celkový rámec je schizofrenický a – na rozdiel od situácie, ktorú opisoval Benjamin – nie je a zo svojej podstaty ani nemôže byť jasné, o čo sa v konečnom dôsledku bojuje. Vieme len, že niečo nové sa vytvorí.

 

Deleuze a Guattari napokon, bohužiaľ, dávajú len umiernené odporúčania: tvorte, ale nezabudnite jesť; experimentujte, ale nezbláznite sa; milujte, ale nebuďte posadnutí; angažujte sa, ale nebuďte mesiášski. Hlavné je vždy si chrániť líniu úniku.

 

Michal Lipták

autor je filozof

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0682.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *