…alebo prečo nemáme robiť exkluzívne kultúrne podujatia a pochopiť to musia všetci
Viacerí sme nedávno čítali knihu Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase, kde exkluzivitu autorka používala výlučne ako pejoratívny pojem. Ja ho takto vnímam už niekoľko posledných rokov. Nie je ospravedlnením, ani keď hovoríme o intelektuálnej alebo estetickej exkluzivite (napr. v prípade experimentálneho alebo formálne progresívneho umenia). Nemáme totiž všetci rovnaký prístup k umeleckému vzdelávaniu. Nie je to tak, že na sofistikované umenie chodí len istý typ ľudí preto, že iní sa dobre neučili a nesnažili sa, ako to nahovára mamička v dokumentárnom filme Eriky Hníkovej Každá minúta života svojmu synčekovi pri pohľade na muža bez domova.
Všimnite si, že nemáme ani jedného telesne postihnutého režiséra. Rómska režisérka je presne jedna a v organizačných tímoch našich festivalov či redakciách filmových periodík nepracuje hádam ani jeden zástupca znevýhodnených skupín obyvateľov našej krajiny.
Prečo sme sa na Jednom svete začali zaoberať inklúziou
Mohli by sme poukazovať na európsku legislatívu a záväzky. Pravda je však taká, že aj keď mnohé záväzky týkajúce sa sprístupnenia kultúry pre všetkých máme priamo v našich slovenských zákonoch, realita si žije vlastným životom. Radšej než o dodržiavaní litery zákona by som hovorila o tom, v akej spoločnosti chceme žiť. Špeciálne my, kultúrni pracovníci, ktorí vo svojej práci prostredníctvom filmov, ktoré prezentujeme, ponúkame zväčša kritický pohľad na svet okolo nás. Chceme organizovať podujatia, ktorých sa takmer štvrtina potenciálnych divákov nemôže zúčastniť pre rôzne bariéry, ktoré im (často nevedome) kladieme do cesty?
Odstraňovanie bariér je ako snehová guľa. Keď sa raz do toho pustíme, začneme vidieť množstvo ďalších bariér a s ich odstraňovaním už nevieme prestať. Bariéry sú pre kultúrnu spoločnosť do očí bijúcim komunikačným smogom a úplne nepatričným signálom nedokonalej či nešikovnej ponuky.
Čo všetko sme sa dozvedeli
V priebehu roka 2021 sme spolu so zástupcami viacerých znevýhodnených komunít (Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska, Myslím – centrum kultúry nepočujúcich, Mareena, Zrejme, Proti prúdu, Vagus a ďalší), ako aj relevantných inštitúcií (Audiovizuálny fond), profesionálov pôsobiacich v oblasti (Kino Lumiére, Teledata – výrobca audiokomentárov) a expertkami na prístupnosť (Emília Janecová Perez a Mariana Chytilová) skúmali bariéry, ktoré kladú rôznym ľuďom na ceste ku kultúrnemu zážitku filmové festivaly. Zámerom bolo vytvoriť stručný manuál inklúzie pre filmové festivaly. Základným nedostatkom výsledného materiálu je absencia viacerých dôležitých znevýhodnených komunít pri jeho tvorbe. Kľúčovými v ďalšom skúmaní by mali byť fyzicky a mentálne znevýhodnení diváci a diváčky, ktorých sme v pilotnom roku kapacitne nezvládli zahrnúť do výskumu. Treba tiež brať do úvahy, že manuál sme pripravovali počas pandémie, keď sa mnohé okolnosti menili a správanie divákov do veľkej miery ovplyvňovali opatrenia, ale aj samotné vedomie o šírení vírusu. Aj napriek spomínaným nedostatkom sa však podarilo rozhýbať v našom audiovizuálnom prostredí dôležité procesy, ako aj vytvoriť aspoň orientačnú príručku, o ktorú je možné sa oprieť v prípade, že chcete začať so sprístupňovaním svojho podujatia. Pokúsim sa zhrnúť niekoľko základných postrehov z oblasti technického zabezpečenia podujatí, ktoré môžu zmeniť život niekomu, kto:
Nevidí alebo nevidí dobre
Väčšina z nás vie, že audiovizuálna projekcia určená pre nevidiaceho diváka si vyžaduje špeciálny audiokomentár (skratka AD), ktorý nevidiacim popíše vizuálnu zložku diela. Audiokomentár je prehrávaný buď priamo z reproduktorov, ako súčasť finálneho mixu audiovizuálneho diela, alebo zvlášť cez slúchadlá. Málokto si však uvedomuje, že na to, aby diváci mohli absolvovať inkluzívnu projekciu, je okrem audiokomentára nevyhnutné sprístupnenie ich cesty do kinosály. Na to treba myslieť pri komunikácii a propagácii programu, ale aj pri zabezpečení informačného systému v priestoroch kina. Nestačí zorganizovať projekciu s audiokomentárom. Diváci so zrakovým znevýhodnením sa o nej musia aj dozvedieť. Nemôžeme počítať s tým, že nájdu túto informáciu rovnako ako ostatní diváci v kultúrnych rubrikách bežných novín a online portálov alebo na tých istých sociálnych sieťach, pretože tam bežne nemajú dôvod hľadať pre nich relevantné informácie. To sa môže zmeniť iba rozšírením kultúrnej ponuky pre túto cieľovú skupinu a následnou postupnou zmenou jej návykov.
Nepočuje
Audiovizuálna projekcia určená pre nepočujúcich divákov si vyžaduje titulky, v ideálnom prípade špeciálne, tzv. popisné titulky (skratka SDH). SDH popisujú vo forme titulkov zvukové zložky audiovizuálneho diela a sú špeciálne formálne (napr. farebne) prispôsobené tak, aby diváci rozoznávali druh zvukovej zložky (komentár, ruch, atmosféra, hudba atď.). Tieto sú mnohokrát zásadné pre správne porozumenie filmu aj pre adekvátny estetický zážitok.
Kinosála by mala byť tiež vybavená indukčnou slučkou. Indukčná slučka je indukčný systém pre príjem signálu zvuku, ktorý poskytuje prístup k zariadeniam pre osoby so sluchovým postihnutím. Záznam zvuku sa prenesie priamo do načúvacieho prístroja bez šumu v pozadí.
Nepočujúci divák obyčajne nemá problém s hľadaním kinosály ani s kúpou lístka. Osobitnou výzvou v príprave inkluzívneho podujatia pre túto cieľovú skupinu je sprístupnenie sprievodného hovoreného slova, predovšetkým úvodov pred projekciami a následných diskusií po filmoch. Hovorené slovo v programe filmového festivalu riešime tlmočením do posunkového jazyka.
Podobne ako v prípade zrakovo znevýhodnených diváčok či divákov, aj v prípade tejto cieľovej skupiny platí, že nestačí využiť štandardné komunikačné nástroje. Napriek tomu, že nepočujúci diváci si vedia informácie prečítať rovnako dobre ako bežní diváci, pohybujú sa prevažne v subkultúre ľudí komunikujúcich posunkovým jazykom, a preto sú zvyknutí, že propagácia na nich cieli práve v tomto jazyku. Na začiatok stačí pripraviť niekoľko jednoduchých videí, ktoré umiestnime na webovú stránku, alebo iný komunikačný kanál, prostredníctvom ktorého by sme radi s touto cieľovou skupinou komunikovali.
Nepočujúci a nevidiaci sú zväčša prvou skupinou ľudí, ktorá ľuďom napadne, keď sa hovorí o prístupnosti. Skupín so sťaženým prístupom ku kultúre je však podstatne viac.
Nemá domov a/alebo žije pod hranicou chudoby
Na Slovensku je evidovaných okolo dvadsaťtritisíc ľudí bez domova.
Predstavitelia tejto komunity sa doteraz nestretli s aktivitou filmového festivalu, ktorá by jej vychádzala v ústrety. Pri zapojení ľudí bez domova do tohto projektu sme vychádzali z predpokladu, že prístup ku kultúre vrátane audiovizuálneho obsahu je dôležitý pre rozvoj osobnosti človeka za každých okolností a životných podmienok. Ak sociálna situácia konkrétneho potenciálneho diváka alebo diváčky sťažuje jej prístup ku kultúre, je potrebné vyjsť jej v ústrety a odstrániť tieto špecifické bariéry. V aktuálnej kultúrnej praxi to doteraz fungovalo skôr naopak, pridaním bariér, aby sa sociálne zraniteľným ľuďom zamedzil voľný prístup na exkluzívne podujatia – napríklad zvýšením vstupného, vymedzením tzv. dress-codu, strážnou službou a inými nástrojmi.
Najvýznamnejšou aktivitou zameranou na kontakt ľudí bez domova s umením je Divadlo bez domova, ktoré pod vedením Uršuly Kovalyk a Patrika Krebsa už od roku 2006 pôsobí v priestoroch Pisztoryho paláca. V roku 2021 bola obom zakladateľom udelená Cena primátora Bratislavy „za inšpiratívnu prácu s marginalizovanými skupinami ľudí a za dotváranie identity Bratislavy ako mesta pre všetkých”.
OZ Vagus poskytuje filmové zážitky svojim klientom príležitostne vo vlastnej réžii, prostredníctvom uzavretých projekcií v dennom nízkoprahovom centre Domec na Mýtnej ulici v Bratislave. To však nie sú inkluzívne projekcie, pretože neumožňujú divákom bez domova zdieľať filmový zážitok s inými náhodnými divákmi.
OZ Proti prúdu prostredníctvom sponzorských vstupeniek občasne zabezpečuje vstup predajcov Nota bene na filmové projekcie. Zapája tiež predajcov do rôznych kultúrnych podujatí, najmä prostredníctvom diskusií. Svojich predajcov angažuje ako nosičov batožín a aj ako divákov na najväčšom kultúrno-hudobnom festivale na Slovensku Pohoda (už 4 ročníky). Vydáva tiež autorskú tvorbu predajcov vo forme kníh (napr. Pouličný diviak, Zázračné dieťa).
Ak chceme sprístupniť kultúrnu ( v našom prípade audiovizuálnu) ponuku ľuďom bez domova, musíme im v prvom rade zabezpečiť bezplatný prístup na projekcie a projekcie v slovenskom alebo českom jazyku. (Viacerí ľudia bez domova majú z rôznych dôvodov problém s čítaním titulkov. Vyhovujú im projekcie v zrozumiteľnom jazyku alebo vedia využiť aj audiokomentár.)
Ľudia bez domova obyčajne nedisponujú smartfónmi. Preto sa nevedia preukázať online lístkom, ktorý by ste im prípadne vystavili a nebudú si vedieť pozrieť ani online program a vybrať si z neho.
Ľudí bez domova najlepšie oslovíme prostredníctvom organizácií, ktoré sa venujú ich podpore. Je vhodné umožniť im vstup na projekcie organizovane, spolu so sociálnym pracovníkom/pracovníkmi. V niektorých prípadoch však môžu ľudia bez domova preferovať samostatný vstup. Pri sprostredkovaní projekcií, či už sú organizované alebo samostatné, je kľúčová spolupráca s kontaktnou osobou z organizácií, pomocou ktorých klientov oslovujeme.
Sa narodil pred rokom 1960
Viac ako šestnásť percent obyvateľov Slovenska tvoria seniori. Ide o vekovú skupinu, ktorá by mala mať čas a priestor na kultúru vrátane filmového umenia. Povedzme, že ide o takmer osemstotisíc potenciálnych divákov, ale tiež spoluobčanov a voličov, ktorých pôsobenie v spoločnosti ovplyvňuje ich vzdelanie, rozhľad, prístup k informáciám a v neposlednom rade ku kultúre.
V prípade seniorov nejde o homogénny problém v prístupe ku kultúre. Časť z nich má slabší zrak alebo sluch, časť je menej pohyblivá, alebo nevie zaobchádzať s online nástrojmi na predaj lístkov či komunikáciu. Preto obzvlášť pri tejto skupine platí, že pokiaľ odstránime technické bariéry pre iné znevýhodnené skupiny, odstránime ich aj pre veľkú časť seniorov.
Neplatí však, že sa v žiadnom prípade nedostanú k informáciám o ponuke festivalu bežnou cestou. Platí, že sú spôsoby, ako ich na rozdiel od masy všeobecných divákov vieme osloviť aj pomocou špeciálnych kanálov. Ideálne cez rôzne spolky, v ktorých sa združujú. Či už je to občianske združenie, ako v našom prípade Zrejme, alebo proseniorské organizácie v správe miest či knižnice.
Predpoklad, že seniori nevedia narábať s online nástrojmi, je do veľkej miery mýtus. Preto sa nemusíme báť rozposlať im cez mailing list partnerských organizácií programové tipy alebo ponuku zliav. Mnohí seniori dokonca vítajú online filmový program, nakoľko im umožňuje pozrieť si filmy z pohodlia domova.
Ak by sme to mali zovšeobecniť, tak platí, že seniori sú maximálne heterogénna skupina, a preto treba myslieť na viaceré možné preferencie, či už technického alebo dramaturgického charakteru, a snažiť sa ich ponúkať čo najpriamejšou cestou konkrétnym komunitám, ktoré sa združujú na základe svojich záujmov.
Prišiel na Slovensko zo zahraničia a dúfa, že tu nájde domov alebo zaujímavé zážitky
Na Slovensku v súčasnosti žije okolo stopäťdesiattisíc cudzincov, ktorí predstavujú 2, 75 percenta celkovej populácie SR. Viaceré filmové festivaly na Slovensku samy seba označujú ako medzinárodné a každoročne dovážajú na Slovensko zahraničných hostí z celého sveta, aby naplnili tento svoj status, čím neustále prispievajú k uhlíkovej stope a prehlbujúcej sa klimatickej kríze. Ak chceme na projekciách aj iných ako slovenských divákov a diváčky, filmy musia byť premietané s anglickými titulkami a sprievodný program by mal byť tiež sprístupnený v angličtine.
Okrem filmov musia byť v anglickom jazyku sprístupnené aj všetky informácie o nich, vrátane časového harmonogramu, nákupných formulárov či samotných lístkov na projekcie. Jedna vec je mať otitulkovaný program a medzinárodný obsah v angličtine na webe, druhá je dať vedieť o jeho existencii potenciálnym cudzojazyčným divákom. Opäť je vhodné osloviť organizácie, ktoré sa združovaniu cudzincov venujú. Okrem toho sú vhodnými partnermi na komunikáciu aj veľvyslanectvá, ktoré festivaly podporujú. Náročným, ale užitočným krokom je vytváranie dvojjazyčného obsahu na sociálnych sieťach, teda publikovať posty okrem slovenčiny aj v angličtine.
Dobrým krokom je zapojiť cudzincov žijúcich v Bratislave priamo do organizácie festivalu. Vnesú do programu väčšiu diverzitu, nečakané podnety a medzinárodný obsah. Navyše, keď sa budú cítiť ako súčasť projektu, dajú o ňom vedieť vo svojich komunitách a pozvú na festival svojich blízkych a priateľov. Tých môže byť na začiatku pár, ale v horizonte niekoľkých rokov povedomie o podujatí v komunitách narastie násobne. Cudzinci môžu pripraviť exotické občerstvenie na recepcie, robiť odborné úvody k filmom alebo DJ-ov na párty. Na Slovensku žijú skúsení profesionáli z rôznych odborov, ktorých je možné k organizácii festivalu prizvať.
Alebo sa nedostal do kina, odkedy sa narodili deti
Rodičom malých detí do veľkej miery vyhovuje pozrieť si film online z domu vo flexibilnom čase, s možnosťou sledovanie prerušiť a neskôr v ňom pokračovať. Preto je dôležité, aby filmy boli sprístupnené minimálne na dvadsaťštyri hodín a nie iba počas reálneho času projekcie.
Ak chceme, aby rodičia malých detí prišli do kina, musíme im ponúknuť film vtedy, keď sa o ich deti vie postarať niekto iný (napríklad opatrovateľka). Vhodný čas je napríklad večer o šiestej, kedy už majú denné rodičovské povinnosti za sebou a zároveň stíhajú po návrate z kina večerné ukladanie na spánok. Ak chceme pozvať rodičov na premietanie v skorších hodinách, môžeme ich deťom pripraviť paralelný program v rovnakom čase, v akom ich rodičia pozerajú film. Napríklad v sobotu alebo v nedeľu poobede o štvrtej (pred domácimi úlohami).
Rodiny s deťmi môžeme motivovať k návšteve kina ponukou rodinnej permanentky. Tak by napríklad päť rôznych členov rodiny, vrátane detí, mohlo používať jednu zľavnenú permanentku.
Táto skupina diváčok a divákov si vie nájsť informácie prostredníctvom bežných komunikačných nástrojov. Môžeme však využívať aj skupiny na sociálnych sieťach, ktoré sú zamerané na rodičovské témy a influencerov a influencerky, ktoré s témami pracujú.
Do programu môžeme tiež zaradiť sprievodný program pre rodičov, ktorý ich nepriamo privedie aj k tomu filmovému. Napríklad Martina Vagačová vie zorganizovať workshop efektívneho rodičovstva festivalu na mieru. Podobný program sa dá určite konštruktívne prepojiť aj s filmovým. Zaujímavý program pre širokú vekovú škálu detí ponúka napríklad Filmový kabinet deťom. Kým rodičia pozerajú v jednej kinosále dlhometrážny film pre dospelých, ich deti od troch do dvanásť rokov sa učia animovať film vo vedľajšej kinosále.
Prečo by sme sa tým mali zaoberať?
Pri odstraňovaní bariér sa nebavíme len o niekoľkých ohraničených skupinách obyvateľov. Tieto množiny sa do rôznej miery prelínajú, zväčšujú a zmenšujú, a v rôznych fázach nášho života bude pravdepodobne každý patriť minimálne do niektorej z nich. Spomeniem aspoň jeden príklad. Azda väčšina z nás sa jedného dňa dožije seniorského veku, ktorý sa takmer u všetkých spája s oslabením zraku. A tak ako seniori dnes, možno aj my raz uvítame audiokomentáre k filmom, alebo aspoň dostatočne kontrastné a veľké písmo na webových stránkach.
Prístupnosť je postoj, ktorý presakuje všetkými úrovňami individuálneho života, ale tiež spoločenskej infraštruktúry. A tak platí, že kým jeden článok reťazca nezačne fungovať s ohľadom na prístupnosť, dovtedy bude snaha tých ostatných neprimerane veľká a výsledok nedostatočný. V konkrétnom prípade audiovizuálnej sféry platí, že kým napríklad veľké distribučné spoločnosti nebudú ponúkať mainstreamové filmové tituly s popisnými titulkami a audiokomentárom, kinám sa neoplatí technicky sa vybaviť na špeciálne projekcie kvôli ojedinelým inkluzívnym podujatiam; aj zástupca Únie filmových distribútorov sa vyjadril, že na to, aby takúto ponuku vytvorili, očakávajú najskôr dopyt. Ťažko však možno očakávať dopyt od cieľovej skupiny, ktorej sa desaťročia nikto nevenuje a ktorá aj zabudla, že vôbec niečo môže požadovať. Podobne, ako sa nám v profesionálnej sfére nebudú objavovať kvalitní a výkonní pracovníci zo znevýhodnených skupín, na ktorých môžeme klásť nároky rovnajúce sa nárokom na majoritu, kým nezačneme odstraňovať bariéry v školstve. Napríklad aj na filmovej fakulte.
A tak zatiaľ čo každý čaká, že začne niekto iný, uniká nám príležitosť objaviť celú novú krajinu zmyslových, mentálnych a spoločenských zážitkov. Pretože najfascinujúcejším výstupom z ročného projektu skúmania bariér v prístupe ku kultúre bol poznatok, že z otvárania sa znevýhodneným skupinám benefitujeme všetci. Jednak preto, že len málokto z nás sa niekedy alebo niekde neocitá za hranicou majority, ale tiež preto, že prekračovať vlastný obzor a cez vnímanie potrieb druhých rozširovať svoj mentálny svet, je vo svojej podstate pre šťastie jedinca v spoločnosti kľúčové.
Preto je výbornou správou, že Audiovizuálny fond, ako dôsledok svojej účasti v projekte Jeden svet bez bariér, zaviedol do svojej štruktúry pre rok 2022 novú prioritu vo forme podpory úpravy a distribúcie slovenských audiovizuálnych diel pre znevýhodnené skupiny obyvateľov s cieľom ich sociálnej inklúzie pri verejnom šírení audiovizuálnych diel. Na tieto účely fond otvoril možnosť predkladať žiadosti o podporu jednak na úpravu slovenských audiovizuálnych diel (titulky pre nepočujúcich, hlasový komentár pre slabozrakých a nevidiacich), ako aj na vybavenie kín (titulkovacie zariadenie, reprodukcia audiokomentára, informačný systém, bezbariérový prístup a pod.). Aj keď si v budúcnosti pravdepodobne táto forma podpory bude vyžadovať ešte určité zdokonalenia, ide o významný prvý (a veľmi promptný) krok. Aký bude ďalší?
Podrobné informácie, ako aj cenník niektorých služieb a kontakty na referenčné organizácie nájdete v Manuáli prístupnosti, ktorý vznikol ako výstup z projektu Jeden svet bez bariér v roku 2021 s podporou Nadácie mesta Bratislava.
