Tak zomrel veľký slovenský fašista

Edo Urx (1903 – 1942) je známy najmä ako literárny kritik a publicista, ale jeho dielo zahŕňa popri recenziách a kultúrnopolitických článkoch tiež filozofické state či reportáže, ba dokonca aj verše a poviedky. Rozmanitosť, príznačná pre celok jeho intelektuálnej tvorby, charakterizuje tiež jeho beletristické práce. V hŕstke jeho poviedok sú zreteľné vplyvy raných avantgárd aj socialistického realizmu, je v nich prítomný revolučný pátos, politická irónia, ale tiež sociálna tragika v prírodných kulisách. Urx ako prozaik prekvapuje predovšetkým preto, že táto časť jeho diela je takmer neznáma a vo viacerých výberoch z jeho tvorby nie je vôbec zastúpená.

Fejtón, ktorým pripomíname opomínanú polohu Urxovho písania, vyšiel v Pravde pred sto rokmi, v decembri 1925. Práve v tomto roku Slovenská ľudová strana pribrala do názvu meno svojho lídra, a medzičasom rástol aj jej vplyv – až sa o dva roky neskôr stala súčasťou československej vlády. Otvorené sympatie niektorých ľudákov voči fašistickému režimu v Taliansku predstavovali z ľavicového hľadiska nielen vážnu hrozbu, ale tiež námet vtipov, ktoré Urx rozvinul do celého príbehu púte mäsiara Brabca z Bratislavy do Ríma, aby tam získal podporu pre zatočenie s neznesiteľnými Čechmi aj mačkami. Napokon sa však zatočí len psí chvostík, a dočkáme sa aj ponaučenia: ak srdce zahorí kolaboráciou, namiesto Amora zavše triafa šľak…

Cesta pána Brabca do Talianska

Rodobranecká anabáza s groteskným koncom

V tejto epopeji alebo hrdinskom románe hrajú úlohy hrdinské osoby: mäsiar Brabec, mačky, Mussolini, Česi, rýchlik a policajti. Rýchlik síce nie je osoba, ale spôsobil pánu Brabcovi toľko dobrého, že nie sme v rozpakoch dať mu taký význam, aký majú v jeho živote Česi a mačky, ktoré síce tiež nie sú osoby, ale sú práve také ako Česi. Nuž nieto príčiny zaznávať nejako rýchlik a mačky. Uvidíme prečo.

Ten človek, čo píše túto epopeju, nemiluje históriu. Pripomína mu zlých profesorov, zauchá a štvorky, ani nepíše historické rozpravy, ale miluje budúcnosť a v záujme tejto rozhodol sa napísať túto historickú epopeju s groteskným koncom, aby naši potomci nikdy nezabudli na to, čo pre ich otcov znamenala historická smrť pána Brabca a aké boli jej politické príčiny.

Zapáľte si, prosím vás, zorku a nakloňte svoje srdce môjmu peru, aby ste vnímali z neho vytekajúcu (čiernym atramentom) históriu z dejín slovenských fašistov. Lebo dnes žijeme v dobe veľkých činov a málokto chápe význam mačiek.

V Bratislave, centre to Hlinkovej ľudovej strany (krik sprava — nech žijééé!), je veľa mäsiarov. Každý nie je Slovák a každý z nich nemá na dverách tabuľku:

Čechom a mačkám
vstup sa zakazuje!

ako to má pán Brabec. Na ňom možno vidieť, ako autonomistické hnutie zachvátilo tie najušľachtilejšie sily v národe. Lebo on je mäsiar. Mal dve veľké cnosti. Vedel celou silou svojho veľkého a tučného, mäkkého mäsiarskeho srdca milovať a nenávidieť. Miloval víno, Hlinku a Mussoliniho a pekne urastené voly. Nenávidel Čechov a mačky. Ešte keď sedával ako malý chlapček na prípecku a keď mu po brade tiekla mliečna dráha, dobrí susedia ho zavše chytali za podbradník a vraveli: eh, bisťubohu, budeže to chlap. Slovák ako repa!

Nik by nebol povedal, že v takom tučnom tele víri zlatistý vodopád fantázie a nadšenia za boha a národ.

Pán Brabec sníval, idúc v noci z Barossky bratislavskými ulicami, o slovenskom Mussolinim, ktorý príde s kyjakom v jednej ruke na Čechov a v druhej s jedom na mačky. V hĺbke svojej šľachetnej duše dostávala tvár Mussoliniho podobu jeho samého, ale to bolo jeho tajomstvo. Navonok stačí, keď povieme, že sa pre to všetko stal popredným činiteľom a najhorlivejším členom slovenských rodobrancov. Nehanbil sa za to. V Barosske sa bil a pľúval pred Čechmi. Systematicky nosil čiernu košeľu. Ale nielen to, on v nej aj spával, lebo hodina, v ktorej bude povolaný, aby vyhnal Čechov za hranicu, mohla prísť každú minútu. Jeho verná manželka, ak sa s nim chcela deliť o manželskú posteľ, musela taktiež nosiť čiernu košeľu vo dne v noci. Pán Brabec, aby ju celkom presvedčil, že sa tak patrí, dôvodil nielen vlastenectvom, Hlinkom a bohvie čím iným, ale aj tým, že pre ňu ako ženu to má ešte iný význam… Nuž — ale ja tomu neporozumiem, viem len, že mesiac je v splne raz do mesiaca a že onedlho bol pán Brabec poslaný do Ríma, aby odovzdal menom slovenských rodobrancov pozdravnú listinu a hold Mussolinimu a aby presvedčil pápeža o oddanosti slovenského národa cirkvi.

Polícia bola na nohách, rodobranci na hlavách a pán Brabec na krídlach, nadšenie z neho stúpalo k nebu ako para z hnojnice, keď ho rodobranecké bandérie odprevádzali na koňoch. Polícia vyčistila ulice od mačiek a zatkla dvoch Fanouškov a jedného bezočivého kocúra odviedla taktiež na políciu. A už sedel v rýchliku. Ešte počul za sebou volanie slávy a rezké Zdarboh, ale pán Brabec to nevnímal. Rýchlik ho unášal krajinou cez Viedeň, Alpy k Rímu. V jeho kupé sedelo niekoľko Nemcov, nijaký Čech, hoci to bolo čudné. Okrem toho tam nebolo mačiek. Viete si predstaviť, ako sa jeho srdiečko chvelo šťastím? Ako panne, keď je po prvý raz v náručí mladíka. Bojím sa, že by som svojím hrubým perom nevedel vypísať jemnosť tejto situácie. Stačí, že pán Brabec celou cestou nevyšiel z kupé, aby si nepokazil šťastie, lebo vonku na chodbe mohol stretnúť nejakého Čecháčka.

Heroicky znášal všetky ťažkosti, ktoré mu zapríčinilo toto dvadsaťštyrihodinové sedenie vo vagóne. Je to vari čudné, že len čo prihrmel do Ríma, zatúžil celým telom a dušou po pokojnom miestečku, ale porca divina, čo ho čakalo?

Prsty sa mi chvejú na ruke i nohe, dvadsať prstov sa mi trasie šialeným tempom, márne spomínam na milovníka mačiek kardinála Richelieua, aby som sa uspokojil. Aj keby som si gramofón spustil a lial si na hlavu prúdy Eau de Cologne, nie, nič ma neuspokojí, keďže vám musím vyrozprávať, čo sa dialo v sídle nástupcu pána boha na zemi, v Ríme, s pánom Brabcom.

Lebo je to strašidelná história, plná zúfalstva, sklamania a grotesknej smrti, história puknutého srdca. Veľkého, tučného a vlasteneckého! Srdca človeka, aký sa zrodí raz za storočie.

Pán Brabec vybehol zo stanice do ulice, plnej ruchu a hluku, ešte sa ani neobzrel po policajtovi, ktorého sa chcel niečo spýtať o istej intímnej veci, a už sa mu o stehná otieral veľký, lesklý rímsky kocúr. Tak-tak, že sa mu dačo nestalo, čo by mu bolo ušetrilo hľadanie policajta, ako pán Brabec odskočil a zajačal.

A, hľa, môj ty bože, skade mačka, stade mačka, kieho zrádnika, aby ich parom, pán Brabec behal sem i tam, štvaný pokojnými mačkami, ktoré sa po ňom nezrozumiteľne obzerali. Až narazil na dvoch policajtov na tenkých talianskych nohách.

Tí mu ale nerozumeli, čo chce, rozprával im ticho akési intímne veci, prešľapoval z nohy na nohu. Keď však povedal slovo — fašista —, zmiloval sa jeden z nich nad uštvaným úbožiakom a odviedol ho do Domu fašistov. Tam sa pán Brabec upokojil telesne i duševne. Bol zasa šťastný. Ako-tak pomocou nemčiny vyrozprával Veľkej fašistickej rade, prečo prišiel, ale pretože pápež prijímal až o tri dni a Mussolini nebol doma a podlhovastá fyziognómia novopečeného fašistu D’Annunzia tiež nebola nikde viditeľná, rozhodla sa fašistická rada usporiadať prednášku, na ktorej by pán Brabec vyložil talianskemu národu pravdu o pôsobení Čechov na Slovensku. Fašisti sú ľudia činov. Nemajú k nim od slov ďaleko. A tak teda usporiadali hneď na druhý deň prednášku na označenú tému. Zaviezli ta pána Brabca v automobile, odviedli ho hneď na tribúnu a pán Brabec, trasúci sa svätou trémou a nadšením, že dobre nevidel na oči, vystúpil pred publikum, aby vylial svoju dušu, svoju lásku k vlasti a bohu a svoju nenávisť k Čechom. V sále panovalo ohromné ticho. Nikde ani hláska. A do toho slávnostne zaznela rezká slovenčina nášho hrdinu. Začal pomaly, ale potom sa rýchle rozohnil a s nadšením rečnil o krivdách a slovenskej autonómii, nezabudol na ministerstvá, dane a Pittsburgskú dohodu. Nakoniec začal štvať, pot mu stekal z podbradníka na čiernu košeľu, ruky mu lietali ako aeroplán, zaglgával sa a nakoniec vyjadril svoj program menom slovenských rodobrancov takto: Na nás je, je našou svätou povinnosťou k slovenskému národu, aby sme vyničili Čechov. Žiarivým príkladom nám je taliansky národ, ktorý tak šľachetné vyničil židov a boľševikov. Ale nielenže ste nám zlatým príkladom. My máme s vami ešte mnoho spoločného. Ako my vyhubíme Čechov, vy musíte po boľševikoch vyhubiť ešte druhých svojich nepriateľov, a to mačky! To bol koniec jeho reči. Jeho nadšenie sa pominulo, uši sa uvoľnili, oči sa mu rozhliadli a on pozrel do sály, kde v prvom rade sedel jeden jediný človek, celý zjašený a ustrašený, ktorý mu nevedel povedať nič inšie iba: Myslíte snad kočky?

Takéto dačo. Do pána Brabca ani čo by hrom udrel a bleskom si uvedomil: Čech! Jeden jediný človek ho počúval, a to bol — Čech! Zmocňovalo sa ho šialenstvo, zúfale a bez zmyslov vybehol, ani nevedel ako, von zo sály a na ulicu.

Jeho nadšené vlastenecké srdce skákalo ako uštvaný kôň, ale ani toto nebolo dosť. Na ulici, sto striel sa jej do duše páralo: mačky, mačky. Jedna strakatejšia od druhej. Plietli sa mu pod nohami, priadli a škrečali, pánu Brabcovi sa sviečkovica na stehnách zadrmala, ako utekal ulicami von, preč, štvaný a prenasledovaný, zronený a udychčaný.

Hlavou mu hučalo: Česi — mačky — Česi — mačky, všetko mu padalo na hlavu, až pribehol do jedného parku a tam, čuj, národe ľudácky, tam pri múre samovrahov, uprostred mačiek, pod belasým južným nebom, vo vôni exotických kvetov mu puklo jeho veľké vlastenecké mäsiarske srdce!

Tak zomrel veľký slovenský fašista. Nech mu je zem slovenská ľahká.

Už bola noc, jedna z tých jasných južných nocí. Pána Brabca už fašisti odniesli s veľkou slávou do svojho domu a telegram vŕzgal do diaľky, nesúc zprávu do Bratislavy, že tu skončil svoj heroický život veľký bojovník za práva slovenských mäsiarov a práva celého národa.

Bola to jedna z tých vášnivých južných nocí. Slávik spieval a múr samovrahov tu stál príšerný, šedivý, plný zlovestnosti. Bolo ticho, len jeden psík pribehol, oňuchal múr, zdvihol nôžku a odbehol.

A to je tiež koniec tejto histórie, plnej lásky a nenávisti, s tragickým zakončením. Pamiatka pána Brabca bude žiť večne, pokým… (na zakončenie stačí, keď si spomeniete, ako ľudácki vodcovia končievajú svoje reči. Nechcem sa im miešať do remesla.).